Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6ECdo/151/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,

v dovolacom konaní zastúpenej F., so sídlom v B., v mene a na účet ktorej koná doc. JUDr. B.

F., PhD., advokát a konateľ, proti povinnej E. B., bytom H., o vymoženie 691,10 Eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. ,

o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 29. novembra 2012,

sp. zn. a o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove

z 29. novembra 2012, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 29. novembra

2012, sp. zn. v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a .

Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove

z 29. novembra 2012, sp. zn. , v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu

na prerušenie konania, z a s t a v u j e .

Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Stará Ľubovňa 17. januára 2007

poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov /ďalej len „Exekučný poriadok“/) a to na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., so

sídlom v B. (pôvodne T.), IČO : X.) z 22. septembra 2006, sp. zn. S.. Okresný súd Stará

2

Ľubovňa poverením z 1. februára 2007 č. X. poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie

na základe uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením z 18. júna 2012, č. k. -55

exekúciu zastavil, ţiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania a vyslovil, ţe

o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti uznesenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil

s poukazom na Exekučného poriadku, a

o rozhodcovskom konaní, , aţ 4,

a Smernicou 93/13/EHS. Súd prvého stupňa dôvodil, ţe primárny vzťah medzi účastníkmi

(zmluva o úvere) má jednoznačne povahu spotrebiteľskej zmluvy. Uviedol, ţe rozhodcovská

doloţka je neprijateľnou podmienkou a je v rozpore s dobrými mravmi, pretoţe si ju

spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými

štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa

všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal

dodávateľ ako prvý. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretoţe dodávateľ sa snaţí

získať exekučný titul. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený

v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ

musí mať istotu, ţe si ho môţe do zmluvy uvádzať. V subjektívne nearbitrabilnej

(spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho

procesu. Miesto konania ani zďaleka nespĺňa poţiadavku predvídateľnosti a dostupnosti

(rozhodcovský súd na druhom konci republiky) a o poučení spotrebiteľa o rozdiele medzi

štátnym a rozhodcovským súdnym procesom niet ani zmienky. Uzavrel, ţe pri závere

o neprijateľnosti zmluvnej podmienky – rozhodcovskej doloţky, ak by sa mal podľa nej vydaný

rozhodcovský rozsudok vykonať na návrh oprávnenej, je dôvodné exekučné konanie zastaviť.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, uznesením

z 29. novembra 2012, sp. zn. , návrh na prerušenie konania (ktorý

oprávnená podala v priebehu odvolacieho konania) zamietol, a uznesenie súdu prvého stupňa

ako vecne správne potvrdil ( ). V odôvodnení uviedol, ţe súd prvého

stupňa postupoval správne, ak exekúciu zastavil, keďţe poverenie v exekučnom konaní bolo

vydané (čl. 8), vymáha sa plnenie, na ktoré oprávnená nemá právo a na splnenie podmienok

exekúcie je treba prihliadať v kaţdom okamihu exekúcie. Mal za to, ţe uvedené závery sa

majú vzťahovať aj na stav, keď rozhodcovský rozsudok bol zaloţený na neprijateľnej

rozhodcovskej doloţke v spotrebiteľskej zmluve, pretoţe podľa § 53 ods. 5 zákona

č. je neprijateľná zmluvná podmienka neplatná a teda

3

nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet. Zároveň konštatoval

neprijateľnosť rozhodcovskej doloţky aj z geografických dôvodov. So zreteľom na neplatnú

rozhodcovskú doloţku nepovaţoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími

námietkami. Neprimeraná vzdialenosť od miesta rozhodcovského konania je skutočnosťou,

ktorá má odradzujúce účinky pre spotrebiteľa vo vzťahu k uplatňovaniu práva (vzdialenosť

cca 520 km). Ďalej neboli splnené zákonné podmienky na prerušenie konania, predpokladané

v ustanovení K návrhu na prerušenie konania odvolací súd

konštatoval, ţe v danom prípade nie je dôvod na aplikáciu ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/

Zároveň uviedol, ţe v danom konaní na poskytnutie spravodlivej ochrany práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania, nie je potrebný na rozhodnutie vo veci výklad

práva Európskeho spoločenstva, podávaný Súdnym dvorom v konaní o prejudiciálnej otázke,

pričom v ďalšej časti dôvody podrobne rozviedol, aj vo vzťahu k jednotlivým prejudiciálnym

otázkam, ktoré oprávnená uviedla v návrhu na prerušenie konania.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie.

Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov

dovolacieho konania. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie

prerušiť podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie

špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným

v ustanovení , keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (

), v tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo ( ), nepodal sa návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( ), súd jej svojím

postupom odňal moţnosť konať pred súdom ( ), keď súdy nevytýčili

pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku /zrejme v znení

účinnom do 31.12.2012/, ). Ďalej uviedla, ţe konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ ), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţité

dokazovanie a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

( ). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní

rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie

na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou. Podľa dovolateľky

odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS

a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje

právo na súdnu ochranu podľa SR. Podľa názoru dovolateľky, závery

odvolacieho súdu (ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom je

uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním

zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov

uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto /vzhľadom na jeho úroveň informovanosti

a vyjednávaciu silu/ nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel jej významu) nie sú

zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ

v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, ţe podľa právnej doktríny smernica nemá

všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským štátom a nie

všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského

právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Súd prvého

stupňa ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho

dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS.

Smernica (podľa dovolateľky) nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv

v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich

nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady

93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom,

poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku a uviedla, ţe slovenská verzia uvedeného

ustanovenia smernice je nesprávna. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých

jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ

samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových

verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa

právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nevysporiadal

s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo

povaţuje rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku v Zmluve o úvere. Dovolateľka

uviedla, ţe v danom prípade je nutné poţiadať, spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu

„nekalá zmluvná podmienka“ (v kontexte tohto sporu) Súdny dvor Európskej únie.

Zdôraznila, ţe súd jej svojím postupom odňal (ako účastníčke konania) moţnosť konať pred

súdom, keď nenariadil vo veci ústne pojednávanie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 5

Exekučného poriadku. Rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je

5

zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, ţe návrhom oprávnenej

na prerušenie konania sa netreba zaoberať.

Proti tomu istému (vyššie označeného) uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená

aj odvolanie v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania v zmysle

ustanovenia a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Navrhol, aby

odvolací súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie

konanie. Dôvodila predovšetkým tým, ţe súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred

súdom, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/

), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia

a Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením Exekučného

poriadku. Zdôraznila tieţ, ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok

odôvodnenia, a ţe v ňom bola nesprávne poučená o nemoţnosti napadnúť odvolaním výrok

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie

svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 SR,

ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Povinná, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre

odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie

konania dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania

podľa v spojení s ustanovením , že takýto návrh

nie je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred Súdnym dvorom o predbeţnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho

práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

6

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle nevyhovie,

prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)

procesné vady konania ani v zmysle ani v zmysle písm. g/

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho dvora.

Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy komunitárneho

práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu, ktorý neprerušil

konanie v zmysle a nepredloţil na posúdenie Súdnemu dvoru

prejudiciálne otázky predloţené oprávnenou, nebol preto v rozpore so zákonom. Aj podľa

názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola otázka výkladu

komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade

s , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel

k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , , , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s p.,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho

poriadku; jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má

za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala

nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy

rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka

dovolateľky o existencii vady konania v zmysle nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní

prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok

alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka nie je

významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného

konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom

konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov, nie je

významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P. so sídlom v B.,

proti povinnej E. B., bytom H., o zastavení exekúcie, vedenej na Okresnom súde Stará

Ľubovňa pod sp. zn. , na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym

rozhodcovským súdom (zriadeným zriaďovateľom S. so sídlom v B. (pôvodne T.),

9

z 22. septembra 2006, sp. zn. S.) nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo

predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/

konanie nezaťaţila.

Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ

v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len

v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa

doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (),

resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,

ktorý predkladá účastník konania (, ).

10

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený

právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45

ods. 1 a ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, ţe uplatnený

postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy

podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku v tomto

smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom

znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom

exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V tejto

súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 18. septembra

2012, sp. zn.: .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe

spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej.

11

Aj dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný

súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2

, v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto

12

rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a ţe

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemoţno povaţovať

to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, ţe jej súdy svojím postupom odňali

moţnosť konať pred súdom, keďţe nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však (v čase účinnosti od 9.8.2012

do 31.12.2012) stanovovalo povinnosť nariadiť pojednávanie v prípadoch zastavenia

exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Súd prvého stupňa však exekúciu zastavil podľa

ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Navyše, ţe exekučný súd rozhodol dňa 18. júna

2012, kedy toto ustanovenie ešte neplatilo a teda exekučný súd pojednávanie nariadiť

nemusel.

K námietke oprávnenej, ţe slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice nie

je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, ţe aţ do nadobudnutia účinnosti

nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného

vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia

v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3 zákona

č. o úradnom vestníku Európskej únie).

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu, ţe

13

by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s , ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne trovy

nevznikli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol Najvyšší súd

Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať ( )

a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemoţno odstrániť.

I keď výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,

ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci

zo základných ustanovení (v prvej hlave prvej časti).

Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti

ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná

príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci

v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

14

V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský

súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.

Podľa účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie aj

vedľajší účastník.

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov. Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských

súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak

odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým

predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie

prípustné. v ustanovení výslovne predpokladá

rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,

o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva

súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu

ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti

odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.

15

Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s posledne citovaným

ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,

aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s , so zreteľom na skutočnosť, ţe

odvolacie konanie bolo zastavené.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. augusta 2013

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová