Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
fde/388989.807136.pdf
PDF · 158.94 KB
No categories available
5Cdo/220/2013
Najvyšší súd 5 Cdo 220/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu 1/ M. H., bývajúceho v B.,
2 / Ľ. H., bývajúceho v B., zastúpených JUDr. J. G., advokátom so sídlom v M., proti
ţalovanému Ing. V. S., bývajúcemu v B., zastúpenému JUDr. L. P., advokátom so sídlom
v Ţ., o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam
a o uložení poriadkovej pokuty, vedenej na Okresnom súde Martin, pod sp.zn. 8 C
137/2009, o dovolaní ţalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 27. februára
2013, sp.zn. 10 Co 96/2013 takto
rozhodol:
Dovolanie ţalovaného o d m i e t a .
Ţalobcom 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin uznesením z 30. januára 2013, č.k. 8 C 137/2009-192 uloţil
ţalovanému poriadkovú pokutu vo výške 300 € s povinnosťou zaplatiť ju na účet Okresného
súdu v Martine, do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Po právnej stránke svoje
rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.
Vychádzal z toho, ţe ţalovaný neposkytol 26. januára 2013 ustanovenej znalkyni súčinnosť
pri výkone znaleckej úlohy, pričom na jeho podnet bol zrušený pôvodný termín ohliadky
12. januára 2013. Konanie ţalovaného, ktorým zmaril ohliadku sporných nehnuteľností,
vyhodnotil v zmysle § 53 O.s.p. ako hrubé sťaţenie postupu v konaní.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalovaného uznesením z 27. februára 2013, č.k.
10 Co 96/2013 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Mal za to, ţe
ţalovaný vo svojom odvolaní vôbec nespochybňoval procesné (skutkové) zistenia súdu
prvého stupňa ohľadne opakovaného neposkytnutia súčinnosti znalkyni pri vykonaní ohliadky
sporných nehnuteľností a taktieţ nenamietal záver, ţe týmto jeho konaním došlo k hrubému
sťaţeniu postupu v konaní. Odvolacie argumenty ţalovaného preto nie sú spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia. Nad rámec odvolacieho konania
s poukazom na (nenáleţitú) argumentáciu ţalovaného doplnil, ţe z hľadiska súdnej ochrany je
neakceptovateľné, aby účastník bránil prejednaniu a rozhodnutiu veci absolútnym
nerešpektovaním pokynov súdu. Mal za to, ţe subjektívne presvedčenie účastníka o „jeho
pravde“ rozhodne nemoţno nadradiť nad uplatňovanie základného práva na spravodlivý
súdny proces, resp. ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu iných subjektov, čo
zahrňuje i účastníkov predstavujúcich protistranu v konkrétnom súdnom spore. Pre úplnosť
doplnil, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného, ktoré bolo dôvodom
prerušenia konania v danej veci uznesením z 29. novembra 2011, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 13. septembra 2012, zamietol.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie, ktorého prípustnosť
odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 237 písm. f) O.s.p. Nesúhlasil s konštatovaním
odvolacieho súdu, ţe by vo svojom odvolaní vôbec nespochybňoval procesné (skutkové)
zistenia súdu prvého stupňa ohľadne opakovaného neposkytnutia súčinnosti znalkyni
pri vykonaní ohliadky sporných nehnuteľností a ţe by nenamietal záver, ţe jeho konaním
údajne dochádza k hrubému sťaţeniu postupu v konaní. Namietal, ţe uloţenie poriadkovej
pokuty povaţoval za nedôvodné, nakoľko v tom čase prebiehalo na Ústavnom súde
Slovenskej republiky konanie, ktoré podstatným spôsobom ovplyvňovalo vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam, ktoré mali byť predmetom ohliadky znalkyňou, preto povaţoval samotnú
prehliadku predmetných nehnuteľnosti za nedôvodnú a nepotrebnú. V dovolaní ďalej namietal
aj nesprávnosť skutkových zistení odvolacieho súdu a nesprávne hodnotenie dôkazov.
Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil aj z dôvodu jeho
nepreskúmateľnosti v dôsledku nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov.
Ţalobcovia 1/ a 2/ sa k dovolaniu ţalovaného písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1
O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol ţalovaný dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie ţalovaného preto podľa
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania ţalovaného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Existenciu vád konania v zmysle § 237 písm. a) aţ e) O.s.p. a písm. g) O.s.p. dovolací súd
nezistil.
Dovolateľ v dovolaní výslovne uvádza, ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť
pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Ţalovaný v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedeného článku Ústavy
nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby
účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani
právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu moţnosti ţalovaného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (a taktieţ čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) malo (podľa jeho názoru) dôjsť tým, ţe odvolací súd
nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na uloţenie poriadkovej pokuty
zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.
Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami ţalovaného uvedenými v odvolaní.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany ţalovaného. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno
povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno
povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovaného.
K námietke ţalovaného o nesprávnosti zistení skutkového stavu veci súdmi niţších
stupňov treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe
byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale
je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Ani namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť
jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť
dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie
procesne prípustné (§ 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.). Tvrdenia dovolateľa o nedostatkoch
dokazovania a s nimi súvisiaceho porušenia zásady rovnosti v konaní sú teda
neopodstatnené.
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie ţalovaného odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešným ţalobcom 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však ţiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodali návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. augusta 2013
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová