Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)72c/388966.9a84b9.pdf
PDF · 131.45 KB
No categories available
6Cdo/317/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 6 Cdo 317/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Rapid life životnej
poisťovne, a.s., so sídlom v Košiciach, Garbiarska 2, IČO : 31 690 904, zastúpenej
JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom so sídlom v Košiciach, Boženy Němcovej 22, proti
povinnému L. T., bývajúcemu v Č., o vymoženie 29,54 Eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Rožňava pod sp.zn. 8 Er 30/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach zo 7. júna 2012 sp.zn. 15 CoE 93/2012 takto
rozhodol:
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 29,54 Eur s príslušenstvom; povinnosť povinnej zaplatiť jej túto sumu preukazovala
rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice z 21. septembra 2010 sp.zn.
3 C 617/2010. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Rožňava o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Rožňava (ďalej len „exekučný súd“ alebo „súd prvého stupňa“)
uznesením z 1. februára 2012 č.k. 8 Er 30/2010-35 zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil vyslovením záveru
o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky nachádzajúcej sa v časti
XV bod 1 a 2 všeobecných poistných podmienkach, ktoré tvorili neoddeliteľnú časť poistnej
zmluvy z 26. februára 2010. Poukázal na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1
a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 53
ods. 1, ods. 4 a ods. 5 a § 54 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že rozhodcovská doložka
nebola individuálne dojednaná, lebo povinný nemal možnosť zmeniť obsah dokumentov
tvoriacich neoddeliteľnú časť poistnej zmluvy (mohol ju len akceptovať alebo neakceptovať
ako celok). Bolo výlučne na oprávnenom, koho určí za rozhodcu, resp. za rozhodcovský súd,
pričom napokon vybral pod zámienkou účelnosti, praktickosti a rýchlosti rozhodcovský súd,
v prípade ktorého priznané trovy konania niekoľkonásobne prevyšujú výšku predmetu sporu.
Povinnému sa týmto zabránilo, aby svoje práva bránil pred všeobecným súdom. Predmetnou
rozhodcovskou doložkou došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami
v neprospech spotrebiteľa (povinnej – dlžníka), z ktorého dôvodu bola už v čase uzatvárania
zmluvy neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná podľa § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť
riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie (je materiálne nevykonateľný). Žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nevyhovel.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach uznesením zo 7. júna 2012 sp.zn.
15 CoE 93/2012 napadnuté uznesenie exekučného súdu bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Stotožnil
sa s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení exekučného súdu, na ktoré poukázal.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že exekučný súd je oprávnený
a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej
rozhodcovskej zmluvy a že pri riešení tejto otázky, nie je viazaný tým, ako túto otázku
vyriešil rozhodcovský súd. Správne preto exekučný súd už v tomto štádiu konania skúmal
nielen formálnu, ale aj materiálnu stránku exekučného titulu. V danom prípade rozhodcovská
doložka nachádzajúca sa v poistnej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným v časti
všeobecné obchodné podmienky bod XV. nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná, čo
vyplýva aj z jej zaradenia do všeobecných obchodných podmienok. Praktickým dôsledkom
ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v časti XV, bolo to, že
spotrebiteľovi bola fakticky odoprená možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom,
čím reálne došlo k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami
v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy (spolu aj so všeobecnými
poistnými podmienkami, obsahom ktorých je takáto doložka), reálne vopred vzdal práva
na účinnú právnu ochranu. Podľa odvolacieho súdu dokumenty, ktoré oprávnená predložila
spolu s návrhom na začatie exekúcie, postačovali na prijatie tohto záveru. V súvislosti
s námietkou oprávnenej, že exekučný súd vykonal dokazovanie bez nariadenia pojednávania,
poukázal na závery vyslovené v uznesení Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012 sp.zn.
6 Cdo 1/2012, podľa ktorých „po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom
medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu
pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný
titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom
titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu
exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore
so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu
na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie
(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) –
postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu, vrátane listín do neho založených. Dokazovanie (vyžadujúce
nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti
exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie,
o ktorej sa má povinný prvýkrát dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona)
až doručením upovedomenia o začatí exekúcie“. Rozhodnutie exekučného súdu považoval
za vecne správne a preto ho podľa § 219 O.s.p. potvrdil.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená (ďalej aj ako
„dovolateľka“). Navrhla napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené
rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Uviedla,
že súdy v danom prípade rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci a tým zaťažili
konanie vadou v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. Podľa jej názoru rozhodcovský súd rozhodoval
v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné súdy
nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov,
a preto v zásade nie sú oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke.
Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. umožňuje v tam vymenovaných prípadoch
exekučné konanie zastaviť, nie však zamietnuť žiadosť exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Skúmanie (ne)platnosti rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej
doložky v exekučnom konaní nemá žiadnu oporu v relevantných právnych predpisoch. Okrem
toho namietala, že súdy jej nesprávnym postupom odňali možnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.). I keď sa v exekučnom konaní vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy
predsa len vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili
pojednávanie. Tým ju v rámci dokazovania vylúčili z možnosti vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom. Zároveň podrobne vysvetlil, ktoré časti predložených listín v ich vzájomnej väzbe
viedli k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy. Dovolanie odôvodnila tiež tým, že súdy nižších
stupňov svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) skúmal najprv
prípustnosť podaného dovolania a dospel k záveru, že v danej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená v podanom dovolaní procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/
a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť
jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala oprávnená predovšetkým
tým, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to, že v rozpore so zákonom preskúmavali
právoplatné exekučné tituly a že bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní
skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Dovolateľka tak v skutočnosti
namietala, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení
zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) preto nešlo zo strany
oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka
uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Dovolaním napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní, v ktorom
právomoc súdov (exekučného súdu ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe)
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29,
§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a/ O.s.p. tak nebola opodstatnená.
Dovolateľka ďalej namietala odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Tvrdila, že k procesnej vade uvedenej v tomto ustanovení došlo tým, že súdy
vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania, a teda bez jej účasti.
Rovnako im vyčítala, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V preskúmavanej veci bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie, resp. rozhodnutia,
vydané v štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom
stanovených procesných predpokladov pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi
na vykonanie exekúcie.
V tejto súvislosti odvolací súd správne vychádzal zo záverov uvedených v uznesení
Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012 sp.zn. 6 Cdo 1/2012. Dovolací súd sa s uvedenými
závermi stotožňuje a nemal žiaden dôvod od týchto záverov sa odchýliť. Odvolací súd teda
správne vychádzal z názoru, že v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo
exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti
dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín
a že v tomto štádiu exekučného konania súd nevykonáva dokazovanie ako procesnú činnosť
súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.
Ak teda dovolateľka vyvodzovala existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej
neprítomnosti, išlo aj v tejto časti jej dovolania o námietku neopodstatnenú. Namietaným
postupom súdov nebola znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.
Dovolací súd sa z úradnej povinnosti zaoberal aj otázkou, či k odňatiu možnosti
oprávnenej konať pred súdom nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok by mohlo
ísť, ak by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti neboli splnené zákonom stanovené
podmienky. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiž nevyhnutným
dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke
exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto
rozhodnutia však nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov
v exekučnom konaní.
Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)
odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto
ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj
iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada
(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži
svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti
skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu
v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by
nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta
sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy
uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že
jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné
poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok. Na tomto
fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako
pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania
odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných
podmienkach. Z obsahu predložených dokumentov nevyplýva, že by spotrebiteľ (povinný)
mohol v čase uzatvorenia zmluvy odmietnuť rozhodcovskú doložku bez toho, aby tým bola
právne dotknutá ostatná časť poistnej zmluvy. Táto možnosť bola spotrebiteľovi výslovne
daná až po podpise (uzatvorení) poistnej zmluvy, čo vyplýva z rozhodcovskej doložky
uvedenej v XV. časti bodu 10. Všeobecných poistných podmienok a z bodu 4. Osobitných
zmluvných dojednaní. Súdy nižších stupňov preto správne uzavreli, že povinný nemal
možnosť v čase uzatvorenia poistnej zmluvy zmeniť obsah dokumentov tvoriacich jej
neoddeliteľnú časť. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom
konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Správnym rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto
neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je prípustné.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie
odseku 2 tohto ustanovenia, pretože povinnému v súvislosti s dovolacím konaním žiadne
trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. augusta 2013
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová