Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/317/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Rapid life životnej

poisťovne, a.s., so sídlom v Košiciach, Garbiarska 2, IČO : 31 690 904, zastúpenej

JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom so sídlom v Košiciach, Boženy Němcovej 22, proti

povinnému L. T., bývajúcemu v Č., o vymoženie 29,54 Eur s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Rožňava pod sp.zn. , o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Košiciach zo 7. júna 2012 sp.zn. takto

rozhodol:

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 29,54 Eur s príslušenstvom; povinnosť povinnej zaplatiť jej túto sumu preukazovala

rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice z 21. septembra 2010 sp.zn.

. Súdny exekútor následne v zmysle o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Rožňava o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Rožňava (ďalej len „exekučný súd“ alebo „súd prvého stupňa“)

uznesením z 1. februára 2012 č.k. -35 zamietol žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil vyslovením záveru

o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky nachádzajúcej sa v časti

XV bod 1 a 2 všeobecných poistných podmienkach, ktoré tvorili neoddeliteľnú časť poistnej

zmluvy z 26. februára 2010. Poukázal na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1

a ods. 2 o rozhodcovskom konaní, , , ,

ods. 1, ods. 4 a ods. 5 a . Mal za to, že rozhodcovská doložka

nebola individuálne dojednaná, lebo povinný nemal možnosť zmeniť obsah dokumentov

tvoriacich neoddeliteľnú časť poistnej zmluvy (mohol ju len akceptovať alebo neakceptovať

ako celok). Bolo výlučne na oprávnenom, koho určí za rozhodcu, resp. za rozhodcovský súd,

pričom napokon vybral pod zámienkou účelnosti, praktickosti a rýchlosti rozhodcovský súd,

v prípade ktorého priznané trovy konania niekoľkonásobne prevyšujú výšku predmetu sporu.

Povinnému sa týmto zabránilo, aby svoje práva bránil pred všeobecným súdom. Predmetnou

rozhodcovskou doložkou došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami

v neprospech spotrebiteľa (povinnej – dlžníka), z ktorého dôvodu bola už v čase uzatvárania

zmluvy neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná podľa § 53 ods. 4

. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť

riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie (je materiálne nevykonateľný). Žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nevyhovel.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach uznesením zo 7. júna 2012 sp.zn.

napadnuté uznesenie exekučného súdu bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( ) ako vecne správne potvrdil ( ). Stotožnil

sa s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení exekučného súdu, na ktoré poukázal.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že exekučný súd je oprávnený

a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej

rozhodcovskej zmluvy a že pri riešení tejto otázky, nie je viazaný tým, ako túto otázku

vyriešil rozhodcovský súd. Správne preto exekučný súd už v tomto štádiu konania skúmal

nielen formálnu, ale aj materiálnu stránku exekučného titulu. V danom prípade rozhodcovská

doložka nachádzajúca sa v poistnej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným v časti

všeobecné obchodné podmienky bod XV. nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná, čo

vyplýva aj z jej zaradenia do všeobecných obchodných podmienok. Praktickým dôsledkom

ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v časti XV, bolo to, že

spotrebiteľovi bola fakticky odoprená možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom,

čím reálne došlo k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami

v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy (spolu aj so všeobecnými

poistnými podmienkami, obsahom ktorých je takáto doložka), reálne vopred vzdal práva

na účinnú právnu ochranu. Podľa odvolacieho súdu dokumenty, ktoré oprávnená predložila

spolu s návrhom na začatie exekúcie, postačovali na prijatie tohto záveru. V súvislosti

s námietkou oprávnenej, že exekučný súd vykonal dokazovanie bez nariadenia pojednávania,

poukázal na závery vyslovené v uznesení Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012 sp.zn.

, podľa ktorých „po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh

na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom

medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu

pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný

titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom

titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle V štádiu

exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore

so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu

na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie

(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach až ) –

postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu, vrátane listín do neho založených. Dokazovanie (vyžadujúce

nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti

exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie,

o ktorej sa má povinný prvýkrát dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona)

až doručením upovedomenia o začatí exekúcie“. Rozhodnutie exekučného súdu považoval

za vecne správne a preto ho podľa potvrdil.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená (ďalej aj ako

„dovolateľka“). Navrhla napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené

rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Uviedla,

že súdy v danom prípade rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci a tým zaťažili

konanie vadou v zmysle Podľa jej názoru rozhodcovský súd rozhodoval

v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné súdy

nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov,

a preto v zásade nie sú oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke.

Ustanovenie umožňuje v tam vymenovaných prípadoch

exekučné konanie zastaviť, nie však zamietnuť žiadosť exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Skúmanie (ne)platnosti rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej

doložky v exekučnom konaní nemá žiadnu oporu v relevantných právnych predpisoch. Okrem

toho namietala, že súdy jej nesprávnym postupom odňali možnosť pred súdom konať (§ 237

písm. f/ ). I keď sa v exekučnom konaní vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy

predsa len vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili

pojednávanie. Tým ju v rámci dokazovania vylúčili z možnosti vyjadriť sa k vykonaným

dôkazom. Zároveň podrobne vysvetlil, ktoré časti predložených listín v ich vzájomnej väzbe

viedli k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy. Dovolanie odôvodnila tiež tým, že súdy nižších

stupňov svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ).

Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) skúmal najprv

prípustnosť podaného dovolania a dospel k záveru, že v danej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach a 239

Prípustnosť dovolania podľa v predmetnej veci neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací

súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/ ) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce

uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v , možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená v podanom dovolaní procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/

a g/ netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť

jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala oprávnená predovšetkým

tým, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237

písm. a/ ).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to, že v rozpore so zákonom preskúmavali

právoplatné exekučné tituly a že bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní

skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Dovolateľka tak v skutočnosti

namietala, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení

zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď ) preto nešlo zo strany

oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka

uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Dovolaním napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní, v ktorom

právomoc súdov (exekučného súdu ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe)

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29,

§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ tak nebola opodstatnená.

Dovolateľka ďalej namietala odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f/ Tvrdila, že k procesnej vade uvedenej v tomto ustanovení došlo tým, že súdy

vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania, a teda bez jej účasti.

Rovnako im vyčítala, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V preskúmavanej veci bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie, resp. rozhodnutia,

vydané v štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom

stanovených procesných predpokladov pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi

na vykonanie exekúcie.

V tejto súvislosti odvolací súd správne vychádzal zo záverov uvedených v uznesení

Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012 sp.zn. . Dovolací súd sa s uvedenými

závermi stotožňuje a nemal žiaden dôvod od týchto záverov sa odchýliť. Odvolací súd teda

správne vychádzal z názoru, že v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo

exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti

dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín

a že v tomto štádiu exekučného konania súd nevykonáva dokazovanie ako procesnú činnosť

súdu osobitne upravenú v ustanoveniach až

Ak teda dovolateľka vyvodzovala existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej

neprítomnosti, išlo aj v tejto časti jej dovolania o námietku neopodstatnenú. Namietaným

postupom súdov nebola znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

Dovolací súd sa z úradnej povinnosti zaoberal aj otázkou, či k odňatiu možnosti

oprávnenej konať pred súdom nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok by mohlo

ísť, ak by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti neboli splnené zákonom stanovené

podmienky. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiž nevyhnutným

dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke

exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto

rozhodnutia však nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov

v exekučnom konaní.

Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)

odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto

ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj

iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada

(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži

svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto

ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti

skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu

v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by

nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta

sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu

princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy

uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že

jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné

poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok. Na tomto

fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako

pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania

odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných

podmienkach. Z obsahu predložených dokumentov nevyplýva, že by spotrebiteľ (povinný)

mohol v čase uzatvorenia zmluvy odmietnuť rozhodcovskú doložku bez toho, aby tým bola

právne dotknutá ostatná časť poistnej zmluvy. Táto možnosť bola spotrebiteľovi výslovne

daná až po podpise (uzatvorení) poistnej zmluvy, čo vyplýva z rozhodcovskej doložky

uvedenej v XV. časti bodu 10. Všeobecných poistných podmienok a z bodu 4. Osobitných

zmluvných dojednaní. Súdy nižších stupňov preto správne uzavreli, že povinný nemal

možnosť v čase uzatvorenia poistnej zmluvy zmeniť obsah dokumentov tvoriacich jej

neoddeliteľnú časť. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom

konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Správnym rozhodnutím

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto

neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie oprávnenej podľa

v spojení s odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je prípustné.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa

s použitím analógie) v spojení s , keď neboli dané dôvody pre použitie

odseku 2 tohto ustanovenia, pretože povinnému v súvislosti s dovolacím konaním žiadne

trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. augusta 2013

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová