Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8SaZ-4-2021.pdf
PDF · 152.11 KB
Case nature
Area
Subarea
8SaZ/4/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: J. F., nar. XX.XX.XXXX, štátny občan M. arabskej republiky, arabskej národnosti, islamského vierovyznania, ženatý, cestovný doklad č. I trvale pobytom mesto G., časť L., M., na Slovensku t.č. na dlhodobej priepustke na adrese E. H. 7, XXX XX Z., evidenčne Pobytový tábor L. zastúpený: Slovenská humanitná rada o.z. Budyšínska 1, 831 03 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonkova č. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ČAS: MU-PO-121-33/2020-Ž zo dňa 25. augusta 2021, v konaní o žalobe žalobcu zo dňa 20. októbra 2021, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Žaloba
1. Žalobou, doručenou správnemu súdu v zákonnej lehote sa žalobca s odkazom na ust. § 191 ods. 1 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) a ust. § 8 zákona o azyle č. 480/2002 Z.z. (ďalej aj „ZoA“) domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci na ďalšie konanie z dôvodu jeho nesprávnosti a nezákonnosti, ktorú nachádzal v neudelení azylu, keďže v prípade návratu do krajiny pôvodu má opodstatnené obavy z prenasledovania pre svoje politické presvedčenie. Poukázal na tvrdenie žalovaného v napadnutom rozhodnutí v súvislosti so správou EASO je potrebné prisudzovanie politického názoru osobám vyhýbajúcim sa vojenskej službe skúmať v kontexte s aktivitami, ktoré posudzovaná osoba vykonávala. Aby mohol byť niekomu pripisovaný nejaký politický názor, musí byť zjavné, na akom základe sa tak deje. Musí byť teda preukázané, že daná osoba disponuje takými ideologickými črtami, ktorými sa odlišuje od ideológie osoby alebo skupiny osôb, ktorá mu takýto názor pripisuje. Žalovaný dospel k záveru, že takéto prvky u žalobcu preukázané neboli a teda nemožno konštatovať, že by mu vládny režim mohol nejaký politický názor pripisovať. Žalovanému vytkol nesprávnu interpretáciu informácií uvedených v príručke EASO, pretože je nelogické, aby sa od osôb vyhýbajúcich sa vojenskej službe vyžadovali ďalšie činnosti, nakoľko práve odmietnutie nastúpiť do armády je aktom, pre ktorý ich sýrska vláda považuje za politických oponentov a teda pre prípad návratu do krajiny pôvodu má opodstatnené obavy z prenasledovania. Žalovaný sa pri skúmaní, či boli naplnené kritériá prenasledovania sústredil na výšku a primeranosť trestu, ktorý by mu mohol byť uložený z dôvodu vyhýbania sa vojenskej službe, opomenul však ďalšie druhy konaní a opatrení, ktoré môžu napĺňať definičné znaky prenasledovania (§ 2 písm. d/ ods. 5 ZoA). Zdôraznil, že relevantné právne a mimoprávne dokumenty pochádzajúce z rôznych zdrojov, opakovane potvrdzujú, že ozbrojené sily
sýrskeho režimu sa dopúšťali a naďalej sa dopúšťajú zločinov podľa medzinárodného práva, vrátane vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. Toto podporil uznesením Európskeho parlamentu zo dňa 11.03.2021 o sýrskom konflikte - 10 rokov po povstaní [2021/2576(RSP)], ktoré hrubé porušovanie ľudských práv a medzinárodného humanitného práva nielen sýrskym režimom, sumarizuje. Žalovaný to však v napadnutom rozhodnutí nezohľadnil.
II.
Rozhodnutie
2. Rozhodnutím zo dňa 25.08.2021, ČAS: MU-PO-121-33/2020-Ž žalovaný neudelil žalobcovi azyl, ale súčasne mu podľa ust. § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka, odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení poukázal na jeho žiadosť zo dňa 18.06.2020, o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko počas pobytu na Slovensku obdržal povolávací rozkaz na nástup do zálohy do sýrskej armády, v bojoch na hraniciach s Tureckom. Vo vstupnom pohovore dňa 23.07.2020 žalobca uviedol, že z krajiny pôvodu odišiel v novembri 2019, na území SR žije dlhodobo, o povolávacom rozkaze do armády sa dozvedel od manželky a rozhodol sa, že do Sýrie, ktorú opustil letecky, na vlastný cestovný pas, ktorý si vybavil bez problémov sa už nevráti a žiadosťou o azyl zlegalizuje svoj pobyt na území SR. Migračný úrad po vyhodnotení jeho žiadosti dospel k záveru, že vyhýbanie sa vojenskej službe, nie je azylovo relevantným dôvodom, a keďže žalobca by v provincii Tartous nečelil ani riziku vážneho bezprávia podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle, rozhodnutím č. ČAS: MU-PO-121-16/2020-Ž zo dňa 30.11.2020 mu azyl neudelil a neposkytol mu ani doplnkovú ochranu.
3. Krajský súd v Bratislave však rozsudkom č.k. 4SaZ/1/2021-73 zo dňa 29.04.2021 toto rozhodnutie zrušil, vec mu vrátil na nové konanie a zaviazal ho na vykonanie ďalšieho dokazovania ohľadom sankcií, ktoré by žalobcovi mohli hroziť v prípade odmietnutia výkonu vojenskej služby z dôvodu výhrady svedomia, i v otázke možného trestného postihu vrátane toho, či by pre pobyt v zahraničí mohol byť považovaný za zradcu a aký trest by mu v takom prípade hrozil.
4. Na tom základe bol so žalobcom dňa 25.06.2021 vykonaný ďalší pohovor, v ktorom potvrdil svoju predchádzajúcu výpoveď, teda že zo Sýrie odišiel za účelom turistiky. Jeho výpovede komplexne posúdil a vyhodnotil aj v súlade so spoločným stanoviskom Európskej únie o harmonizovanom prístupe k pojmu utečenec zo dňa 04.03.1996, podľa ktorého sa každá žiadosť o azyl skúma individuálne na základe predložených skutočností a so zohľadnením situácie pretrvávajúcej v krajine pôvodu žiadateľa. Nakoľko dôvody žiadosti žalobcu o medzinárodnú ochranu nastali až po jeho odchode z krajiny pôvodu, skúmal žalovaný aj naplnenie kritéria utečenca „sur place“. Povolanie do armády nemožno bezprostredne považovať za prenasledovanie podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle.
5. V zmysle voľného prekladu UNHCR „Kritéria a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov,“ (ďalej aj „Kritéria a postupy pri udeľovaní statusu utečenca“), v súvislosti so zavedenou povinnou vojenskou službou, je vyhýbanie sa plneniu tejto služby častokrát vystavené trestnému stíhaniu podľa platných zákonov. Bez ohľadu na povinnú či nepovinnú vojenskú službu je dezercia vždy považovaná za trestný čin, tresty sú v každej krajine iné a udelenie trestu sa obvykle nepovažuje za druh perzekúcie. Strach z perzekúcie a potrestania za dezerciu alebo vyhýbanie sa vojenskej službe, ešte samo o sebe nepredstavuje opodstatnené obavy z perzekúcie v zmysle uvedenej definície. Zbeh alebo osoba vyhýbajúca sa vojenskej službe, môže byť považovaná za utečenca, ak vie preukázať, že vojenskú službu odmieta vykonávať z rasových, náboženských, národnostných alebo politických dôvodov, alebo že v prípade odmietnutia výkonu vojenskej služby by bola neúmerne kruto potrestaná za vojenský prečin. Ak jediným dôvodom pre zbehnutie alebo vyhnutie sa vojenskej službe je nechuť k vojenskému výcviku alebo strach z boja, osoba zjavne nie je utečencom. Žalobca ničím dôveryhodným nepreukázal, že by jeho postoj súvisel s kritériami podliehajúcimi udeleniu azylu podľa ust. § 8 zákona o azyle.
6. Podľa prekladu UNHCR „pravosť politického, náboženského alebo morálneho presvedčenia žiadateľa a dôvodov jeho svedomia, kvôli ktorým odmieta výkon vojenskej služby, musí byť dokazovaná dôkladným skúmaním osobnostného a osobného profilu žiadateľa.“ V prípade osobného profilu žalobcu skúmal, či svoje názory manifestačné preukázal už pred povolaním do armády, alebo, či bol úradmi kvôli svojim názorom prenasledovaný, nakoľko tieto indície predstavujú vážne dôvody pre priznanie
utečeneckého statusu. Aby mohol byť niekomu pripisovaný politický názor, musí byť zjavný základ, na akom sa tak deje, musí byť objektívne preukázané, že daná osoba disponuje takými ideologickými črtami, ktorými sa odlišuje od ideológie osoby alebo skupiny osôb, ktorá mu takýto názor pripisuje. U žalobcu však takéto prvky politického presvedčenia preukázané neboli, a preto nemožno ani konštatovať pripisovanie nejakých politických názorov vládnym režimom. Nasvedčuje tomu najmä jeho výpoveď, že v Sýrii nebol členom žiadnej politickej strany, nevykonával žiadne politické aktivity a výkon vojenskej služby odmietal výhradne z osobných dôvodov, bez akýchkoľvek politických predsudkov.
7. Základnú vojenskú službu v krajine pôvodu absolvoval už v rokoch 2005 až 2007 a ako vojak v zálohe bol do armády povolaný aj v roku 2012. V priebehu konania však nepreukázal, že by sa tak dialo v rozpore s jeho náboženským alebo politickým presvedčením a špecifické dôvody, kvôli ktorým odmietal vykonávať vojenskú službu, neboli preukázané ani v prípade opätovného povolania do armády v roku 2020. Vojenský konflikt v Sýrii nemá podľa jeho tvrdení žiaden zmysel a on sa do neho jednoducho odmieta zapojiť. V doplňujúcom pohovore dňa 25.06.2021 upresnil, že počas výkonu vojenskej služby už hrôzy vojny zažil a nechce, aby sa to opakovalo. Žiadnym spôsobom nepreukázal, že by opätovnú vojenskú službu odmietal vykonávať z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženského alebo politického presvedčenia, alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Odmietnutie je spájané výlučne so subjektívnymi pocitmi, objektívne nenapĺňajúcimi definíciu prenasledovania v zmysle zákona o azyle.
8. K obave z možného trestu za vyhýbanie sa vojenskej službe v prípade návratu, žalovaný poukázal na Vojenský trestný zákon Sýrie, podľa ktorého za vyhýbanie sa vojenskej službe v čase mieru hrozí trest maximálne 6 mesiacov a v čase vojny maximálne 5 rokov odňatia slobody, čo síce predstavuje obmedzenie osobnej slobody, ale nie neprimerane vysoký trest, napĺňajúci kritéria prenasledovania v zmysle § 2 písm. d/ zákona o azyle. Tieto tresty žalovaný porovnal so slovenským trestným zákonom, umožňujúcim za neplnenie odvodovej povinnosti uložiť trest odňatia slobody až na 1 rok a za nenastúpenie služby v ozbrojených silách v čase vojnového stavu na 5 až 10 rokov. Slovenská legislatíva je teda podstatne prísnejšia, čo znamená, že v prípade nenastúpenia žalobcu na vojenskú službu nebude možné prípadný trest považovať za diskriminačný alebo neprimeraný. Trest v rozsahu 0-5 rokov je trestom primeraným, porovnateľným s inými demokratickými krajinami, vrátane krajín Európskej únie. Ani výška trestu za odmietnutie vojenskej služby nenapĺňa v prípade žalobcu kritéria prenasledovania v zmysle § 2 písm. d/ zákona o azyle. Žalovaný tak dospel k záveru o objektívnom nepreukázaní opodstatnených obáv žalobcu z prenasledovania v prípade návratu do krajiny pôvodu, bez priamej súvislosti s jeho rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením alebo príslušnosťou k určitej sociálnej skupine. Nebolo preukázané, že by v prípade návratu do Sýrie bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd, a preto mu migračný úrad neudelil azyl podľa ust. § 8 zákona o azyle. Zároveň v jeho prípade neboli splnené ani podmienky na udelenie azylu podľa ust. § 10 zákona o azyle, teda za účelom zlúčenia rodiny, nakoľko na území SR nemá žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom, pričom tento dôvod nebol ani predmetom jeho žiadosti.
9. K vyjadreniu právneho zástupcu žalobcu pred vydaním rozhodnutia, odvolávajúceho sa na príručku Európskeho podporného úradu pre azyl (ďalej aj „EASO“) zo septembra 2020, podľa ktorej „sýrska vláda považuje rôzne aktivity jednotlivcov, vrátane osôb vyhýbajúcich sa vojenskej službe, za politickú opozíciu,“ uviedol, že ide o tvrdenie, ktoré je potrebné skúmať v kontexte s aktivitami takejto osoby, čo korešponduje aj s rozsudkami dvoch významných inštitúcií, posudzujúcich problematiku sýrskych občanov vyhýbajúcich sa vojenskej službe. Ide o rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-238/2019 zo dňa 22.12.2020 a rozsudok Správneho súdneho dvora Badensko - Württembersko A4S 4001/2. Súdny dvor EÚ v predmetnom rozsudku posudzoval spojitosť čl. 9 ods. 2 písm. c/ s článkom 9 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95 (ďalej aj „Smernica“) a dospel k záveru, že existencia spojenia medzi dôvodmi uvedenými v čl. 2 písm. d/ a čl. 10 tejto smernice a stíhaním a potrestaním z dôvodu odmietnutia vykonania vojenskej služby podľa čl. 9 ods. 2 písm. e/ Smernice sa nemôže považovať za preukázanú len na základe skutočnosti, že toto stíhanie a potrestanie nadväzujú na toto odmietnutie. Existuje však silná domnienka, že odmietnutie vykonania vojenskej služby sa za podmienok spresnených v čl. 9 ods. 2 písm. e/ tej istej Smernice viaže na jeden z piatich dôvodov pripomenutých v jej článku. Súdny dvor EÚ tiež konštatuje, že príslušným vnútroštátnym orgánom prináleží, aby vzhľadom na všetky predmetné okolnosti overili v prípade posudzovanej osoby pravdepodobnosť spojenia odmietnutia výkonu vojenskej služby s rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením alebo príslušnosťou k určitej sociálnej skupine. Správny súdny dvor Badensko - Württembersko konštatoval, že z rozsudku súdneho dvora EÚ nevyplýva, že každému
Sýrčanovi v odvodovom veku je bez rozdielu automaticky priznané postavenie utečenca. Vyjadril skôr výslovný súhlas s názorom generálneho advokáta (Rn 48/59, záverečný návrh Rn. 67/73 a nasl.), že európske azylové právo je akémukoľvek automatizmu zásadne cudzie. „Silná domnienka“ formulovaná Súdnym dvorom EÚ v prípade skutočne predpokladaného odmietnutia služby v armáde je zameraná predovšetkým na otázku politického trestného stíhania. Preto by sa v jednotlivom prípade malo najskôr skúmať, či žiadateľ odmietol vojenskú službu podľa svojich tvrdení a predložených dokladov, ako aj jeho individuálnej situácie a osobných okolností. V tomto ohľade sa všetky vyššie súdy do značnej miery zhodli na tom, že len za zvláštnych skutočností alebo okolností v zmysle ust. § 3b ods. 2 nemeckého zákona o azyle, možno v konkrétnom prípade predpokladať protirežimový alebo opozičný postoj, a až po jeho preukázaní možno prijať politické prenasledovanie.
10. V otázke splnenia podmienok na poskytnutie doplnkovej ochrany, dospel žalovaný k záveru, že pretrvávajúci konflikt zohráva významnú rolu v prípade nedobrovoľných návratov žiadateľov o medzinárodnú ochranu do krajiny pôvodu, do úvahy vzal bezpečnostnú situáciu v regióne bydliska žalobcu, aj jeho individuálne prvky, ktoré by v prípade návratu do krajiny pôvodu mohli viesť k vážnej ujme, v zmysle ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle. Poukázal na bezpečnostnú situáciu v meste Tartous, kde žalobca žil, v ktorej je ohrozenie v súvislosti s bezpečnostnou situáciou a vnútroštátnym ozbrojeným konfliktom minimálne. Aj z jeho výpovede je zrejmé, že v tomto regióne nie je vojna a je tam na rozdiel od ostatných provincií Sýrie relatívny kľud. Podľa príručky „Spoločná analýza a usmernenie EASO“ zo septembra 2020, v provincii Tartous dochádza k svojvoľnému násiliu tak zriedkavo, že vo všeobecnosti neexistuje skutočné riziko zasiahnutia civilistu z dôvodu svojvoľného násilia, podľa článku 15 c/ Kvalifikačnej smernice. Ozbrojený konflikt v Sýrii, so zameraním sa na provinciu Tartous, nezakladá relevantný dôvod na poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, a preto táto forma medzinárodnej ochrany nebola žalobcovi v predchádzajúcom konaní poskytnutá.
11. Diametrálne odlišná situácia ale nastala pri posudzovaní vážnej ujmy vo forme mučenia alebo neľudského zaobchádzania v súvislosti s výkonom trestu za nenastúpenie na vojenskú službu, prípadne za opustenie krajiny (v zmysle konštatovania KS BA v rozsudku č.k. 4SaZ/l/2021-73 z 29.04.2021). Podľa dostupných informácií, bezpečnostný aparát zaobchádza s navrátilcami veľmi nekonzistentne. Generál I., šéf sýrskeho odboru prisťahovalectva a pasov uviedol, že navrátilci nebudú po návrte do Sýrie za získanie azylu v susedných alebo iných krajinách, vrátane západných, stíhaní ani uväznení. Podľa sýrskeho experta z Európskeho mierového inštitútu, žiadosť o azyl v zahraničí môže byť predmetom riešenia vo formálnom konaní, podľa iných zdrojov, niektorí žiadatelia o azyl po návrate nemali so sýrskymi úradmi žiadne problémy, zatiaľ čo iní boli po návrate zabití alebo násilne zmizli. EASO v dokumente - Sýria - Situácia navrátilcov zo zahraničia z júna 2021 uvádza, že po návrate boli sýrskymi úradmi zatknutí a mučení. Niektoré zdroje potvrdili, že sýrske úrady navrátilcov naďalej zatýkajú, zadržiavajú, mučia a stíhajú pred teroristickými súdmi, najmä tých, ktorí sa zapojili do protivládnych protestov, sú súčasťou opozície, majú bezpečnostný záznam, sú na zozname hľadaných osôb, nelegálne opustili Sýriu, pochádzajú z bývalých bášt opozície, vracajú sa z krajín, ktoré sa považujú za nepriateľské voči vládnemu režimu a tí, ktorí ešte musia slúžiť v armáde. 12. Z uvedených dôvodov žalovaný poskytol žalobcovi doplnkovú ochranu, azyl mu však pre nesplnenie podmienok neudelil.
III.
Vyjadrenie žalovaného
13. Vo vyjadrení žalovaný poukázal na rozhodnutie ČAS: MU-PO-121-16/2020-Ž zo dňa 30.11.2020, ktorým žalobcovi neudelil azyl podľa ust. § 13 ods. 1 a neposkytol mu ani doplnkovú ochranu podľa ust. § 13c ods. 1 a ods. 4 písm. b/ a § 20 ods. 4 zákona o azyle a uviedol, že žalobca podľa jeho zistení nesplnil podmienky opodstatnených obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine v krajine pôvodu, nie je prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Uvedeným rozhodnutím mu nebola poskytnutá ani doplnková ochrana podľa ust. § 13c ods. 1 § 20 ods. 4 zákona o azyle.
14. Správny súd ho však zrušujúcim rozsudkom sp. zn. 4SaZ/1/2021 zo dňa 29.04.2021 zaviazal opätovne vykonať dokazovanie ohľadom sankcií, ktoré by mohol žalobca očakávať v prípade odmietnutia výkonu vojenskej služby z dôvodu výhrady svedomia, v otázke možného trestného postihu v krajine pôvodu, vrátane toho, či pre pobyt v zahraničí môže byť považovaný za zradcu a aký trest mu v takomto prípade hrozí. Žalovaný poukázal na doplňujúci pohovor zo dňa 25.06.2021, v ktorom žalobca potvrdil svoju výpoveď zo dňa 18.06.2020 a 23.07.2020, na rozhodnutie ČAS: MU- PO-121-33/2020-Ž zo dňa 25.08.2021, ktorým žalobcovi neudelil azyl podľa ust. § 13 ods. 1, ale poskytol mu doplnkovú ochranu podľa ust. § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle. Správny orgán podmienky opodstatnených obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine v krajine pôvodu považoval za neopodstatnené, nakoľko žalobca nie je prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Doplnková ochrana mu bola poskytnutá podľa ust. 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle z dôvodu vážnych dôvodov domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. Pri rozhodovaní vychádzal najmä z tvrdení žalobcu v pohovoroch zo dňa 23.07.2020 a 25.06.2021, zo všeobecne dostupných informácií zabezpečených odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce o krajine pôvodu, a zameral sa na dokazovanie v súlade s rozsudkom správneho súdu. Zdôraznil, že žalobca nebol nikdy členom ani podporovateľom žiadnej politickej strany, organizácie alebo hnutia, nikdy nebol trestne stíhaný a v krajine pôvodu nemal žiadne problémy s bezpečnostnými alebo inými zložkami štátu. 15. Pri analýze vyjadrenia žalobcu k odmietnutiu vykonávať vojenskú službu, vychádzal výlučne z jeho výpovede o neexistencii špecifických dôvodov odmietnutia, pripisovanie politického názoru jeho právnym zástupcom označil za irelevantné, zavádzajúce a účelové, žalobca v konaní tiež nepreukázal, že by vojenskú službu odmietol vykonávať z dôvodu svojho náboženského alebo politického presvedčenia. Konštatoval, že ani príručka EASO, ani informácie o krajine pôvodu, ani žiadna inštitúcia sledujúca konflikt v Sýrii, objektívne nepotvrdila, že by sýrska vláda všetky osoby, odmietajúce nastúpiť na vojenskú službu, považovala za svojich politických oponentov. Správy EASO síce hovoria o tom, že niektoré osoby, vyhýbajúce sa vojenskej službe v Sýrii, sú považované za politických oponentov, nie všetky. 16. V súvislosti s posudzovaním žiadostí o medzinárodnú ochranu občanov Sýrie, ktorí sa obávajú trestu za vyhýbanie sa vojenskej službe poukázal na dve z viacero prijatých rozhodnutí, ktoré objasnil v napadnutom rozhodnutí. V otázkach najmä trestného stíhania alebo trestu za odmietnutie vojenskej služby v zmysle ust. § 3a ods. 2 č. 5 AsylG, poukázal na odlišnosť hodnotenia, ako v prípade skutočností, na ktorých sa zakladá rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z apríla 2017, nakoľko v tejto súvislosti treba zobrať do úvahy rôzne amnestie (naposledy prezidentský dekrét 6/2020 z 22.03.2020), možnosť „vykúpenia sa“, čo môže vyvrátiť domnienku smernice. Je potrebné overiť aj existenciu okolností zvyšujúcich riziko ohrozenia žiadateľa (napr. Opozičné aktivity), ktoré zase posilňujú domnienku smernice. Vyššie súdy zatiaľ do značnej miery zhodli na tom, že len pri zvláštnych skutočnostiach, alebo okolnostiach v zmysle § 3b ods. 2 AsylG obzvlášť zvyšujúcim ohrozenie, možno v konkrétnom prípade predpokladať protirežimový alebo opozičný postoj a na základe toho prijať politické prenasledovanie. 17. Po komplexnom posúdení dôvodov žalobcovej žiadosti dospel žalovaný k záveru, že nesplnil kritériá podľa ust. § 8 zákona o azyle, pričom na územie SR pricestoval legálne, na svoj cestovný pas, a to za účelom turistiky, po skončení platnosti víz sa do Sýrie nevrátil, nelegálne zotrval na území SR bez toho, že by o medzinárodnú ochranu vôbec požiadal. V priebehu azylového konania nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by mal v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Taktiež nebolo objektívne preukázané, že by prenasledovaniu z uvedených dôvodov mal čeliť v prípade návratu do krajiny pôvodu. Nakoľko proti žalobcovi nebolo v krajine pôvodu vedené trestné konanie, nebol väznený, zatknutý ani zadržaný a nemal žiadne problémy so štátnymi orgánmi a z dôvodov, ktoré opísal vyplýva, že nesplnil žiadnu z podmienok na udelenie azylu v Slovenskej republike, podľa ust. § 8 a § 10 ZoA mu azyl neudelil.
18. V žiadosti o poskytnutie doplnkovej ochrany podľa ust. § 13a zákona o azyle, žalovaný pôvodné rozhodnutie ČAS: MU-PO-121-16/2020-Ž zo dňa 30.11.2020 prehodnotil a dospel k záveru, že v prípade návratu do krajiny pôvodu by žalobca mohol čeliť hrozbe vážneho bezprávia, pretože aj napriek nízkej miere neselektívneho násilia v regióne jeho bydliska nemožno zaručiť, že by nečelil krutému alebo neľudskému zaobchádzaniu, nakoľko informácie o zaobchádzaní s osobami vracajúcimi
do Sýrie sa rôznia. Keďže nemohol s istotou vylúčiť, že by žalobca v prípade návratu nečelil žiadnym neľudským praktikám, pristúpil k uplatneniu zásady „v nejasnostiach v prospech žiadateľa“ a poskytol mu medzinárodnú ochranu vo forme doplnkovej ochrany na území SR. IV Vyjadrenie žalobcu 19. K vyjadreniu žalovaného doručil súdu dňa 11.01.2022 prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrenie žalobca. Spôsob argumentácie žalovaného v napadnutom rozhodnutí i vyjadrení označil za nepresný a zavádzajúci a poukázal na svoje pôsobenie v armáde v čase prebiehajúceho ozbrojeného konfliktu v období od novembra 2012 do mája 2015. V doplňujúcom pohovore dňa 25.06.2021 uviedol, že počas výkonu vojenskej služby videl hrôzostrašné veci, bol aj zranený a keď sa v januári dozvedel, že má ísť opäť na vojnu, rozhodol sa, že také hrôzy už zažiť nechce, mal obrovský strach. Pozornosť zameral na konkrétnu časť príručky EASO k Sýrii zo septembra 2020, ktorú podľa neho žalovaný nesprávne interpretuje a v ktorej sa konštatuje, že sýrska vláda považuje za politickú opozíciu aktivity rôznych kategórií jednotlivcov, vrátane osôb, ktoré sa vyhýbajú vojenskej službe. Aj keď by sýrska vláda skutočne nepovažovala všetky osoby vyhýbajúce sa vojenskej službe za politických oponentov, v konaní nebolo jednoznačne a bez vážnych pochybností preukázané, že by sa tak nestalo v jeho prípade. Argumentáciu žalovaného, že si povolávací rozkaz osobne neprevzal, a preto nemôže byť ani trestne stíhaný za vyhýbanie sa vojenskej službe, označil za irelevantnú, nakoľko v administratívnom spise sa nenachádzajú žiadne informácie o tom, akým spôsobom sýrske štátny orgány povolávajú občanov do armády, ani o dôsledkoch prípadného neprevzatia povolávacieho rozkazu. V. Konanie na krajskom súde
20. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy SSP podľa ust. § 107 v spojení s ust. § 206 ods. 6 SSP, bez nariadenia ústneho pojednávania. Po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť (ust. § 219 SSP). 21. Podľa § 206 ods. 3, 4, 6 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 22. Podľa § 220 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti. 23. Podľa § 219 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 24. Podľa § 3 ods. 1, 2 a 5 zák.č. 71/1967 Z.z. (ďalej aj „Správny poriadok), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. VI. Právne posúdenie
25. Podľa § 8 zák. č. 480/2002 Z.z o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 26. Konanie o udelenie azylu na území SR prebieha vo väzbe na splnenie podmienok taxatívne uvedených v § 8 zákona o azyle, ako zákonného vyjadrenia ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom, prenasledovaným z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Právo na azyl je právom len cudzinca a to takého, ktorý bol mimo územia SR prenasledovaný z uvedených dôvodov a priznáva sa v rozsahu dvoch kumulatívnych materiálnych podmienok. Prvou je prenasledovanie, druhou je uplatnenie politických práv a slobôd. Prvou podmienkou sa zaručuje ochrana až vo fáze reálneho prenasledovania a na jej splnenie nestačí ohrozenie, resp. možnosť, že osoba bude v kratšej alebo vzdialenejšej budúcnosti ohrozená prenasledovaním. Druhá podmienka práva na azyl je splnená, ak žiadateľ o azyl uplatnil slobodu prejavu, slobodu zhromažďovania, slobodu združovania, volebné právo alebo právo na odpor a za to je v zahraničí prenasledovaný. 27. Udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle, je objektívne viazané na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu (rozsudok NS SR sp. zn. 8Sža/41/2009 zo dňa 04.08.2009). 28. Podľa . § 2 písm. d/ zákona o azyle, sa na účely tohto zákona rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, a spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia, vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, v odmietnutí súdnej ochrany, vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, spočíva v neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, alebo v konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 29. V zmysle § 8 ZoA je za prenasledovanie možné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou. 30. Podľa § 13a Zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
31. Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle, sa na účely tohto zákona vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.
32. Rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-121-16/2020-Ž zo dňa 30.11.2020, ktorým žalobcovi neudelil azyl a ani mu neposkytol doplnkovú ochranu, zrušil správny súd rozsudkom sp. zn. 4SaZ/1/2021 zo dňa 29.04.2021 a zaviazal ho opätovne vykonať dokazovanie ohľadom sankcií, ktoré by mohol v krajine pôvodu očakávať v prípade odmietnutia výkonu vojenskej služby z dôvodu výhrady svedomia, v otázke možného trestného postihu, zrady pre pobyt v zahraničí a hrozby možného trestu. Z doplňujúceho pohovoru zo dňa 25.06.2021 nevyplynuli žiadne nové skutočnosti, žalobca v ňom potvrdil svoje doterajšie výpovede, že z krajiny pôvodu odišiel legálne, na turistické víza a na Slovensko si na pozvanie známeho prišiel oddýchnuť a zotaviť sa. V rokoch 2005 až 2007 absolvoval základnú vojenskú službu a v roku 2012 bol povolaný do armády ako vojak v zálohe. Od manželky sa dozvedel, že mu prišiel povolávací rozkaz a keďže hrôzy vojny už zažiť nechce, rozhodol sa, že do Sýrie sa nevráti a na území SR požiada o udelenie azylu.
33. Dňa 25.08.2021 vydal žalovaný napadnuté rozhodnutie, ČAS: MU-PO-121-33/2020-Ž, ktorým žalobcovi podľa ust. § 13 ods. 1 ZoA neudelil azyl ale vzhľadom k prehodnoteniu možnosti reálnej hrozby vážneho bezprávia v prípade návratu do krajiny pôvodu, mu podľa ust. § 13a a § 20 ods. 4 ZoA poskytol doplnkovú ochranu. Pri rozhodovaní sa v súlade so závermi zrušujúceho rozsudku správneho súdu, zameral na dokazovanie vychádzajúce z tvrdení žalobcu v pohovoroch zo dňa 18.06.2020, 23.07.2020 a 25.06.2021 a zo všeobecne dostupných informácií o Sýrii. Po posúdení kritérií vážneho bezprávia a na základe princípu individuálneho prístupu, sa priklonil k záveru, že v prípade návratu žalobcu
do krajiny pôvodu, nemožno s dostatočnou istotou predpokladať, že by v súvislosti s výkonom trestu za nenastúpenie na vojenskú službu, prípadne za opustenie krajiny, za všeobecne pretrvávajúcej nepriaznivej bezpečnostnej situácie v Sýrii, nebol ohrozený jeho život alebo nedotknuteľnosť jeho osoby formou mučenia alebo neľudského zaobchádzania. Po prehodnotení všetkých kritérií medzinárodnej ochrany dospel k záveru, že v prípade návratu do krajiny pôvodu by žalobca aj napriek nízkej miere neselektívneho násilia v regióne jeho bydliska mohol čeliť hrozbe vážneho bezprávia v zmysle zákona o azyle a rôzniace sa informácie o zaobchádzaní s osobami vracajúcimi sa do Sýrie neposkytujú ani záruku, že by nečelil krutému alebo neľudskému zaobchádzaniu. Riadiac sa dostupnými zdrojmi, poskytujúcimi odlišné informácie o zaobchádzaní s osobami vyhýbajúcimi sa službe v armáde, zbehmi a osobami vracajúcimi sa zo zahraničia a tiež usmernením správneho súdu v rozsudku sp. zn. 4SaZ/1/2021 zo dňa 29.04.2021, s odkazom na správu, zverejnenú na stránke Amnesty International (https://www..), „Amnesty International v súčasnosti vykonáva výskum porušovania predpisov voči sýrskym utečencom, ktorí sa vrátili do oblastí kontrolovaných sýrskou vládou, vrátane Damasku. Náš doterajší výskum ukazuje, že od civilistov, ktorí sa vracajú na miesto pôvodu v oblastiach kontrolovaných vládou, sa vyžaduje „bezpečnostná previerka“ zahŕňajúca výsluchy sýrskych bezpečnostných síl. Amnesty International považuje tieto sily za zodpovedné za rozsiahle a systematické porušovanie ľudských práv a zneužívanie, ktoré predstavuje zločiny proti ľudskosti, vrátane použitia mučenia, mimosúdnych popráv a násilných zmiznutí,“ žalovaný usúdil, že nemôže s dostatočnou istotou vylúčiť, že by žalobca v prípade návratu nečelil žiadnym neľudským praktikám a postupom podľa zásady „v pochybnostiach v prospech žiadateľa,“ mu na území SR poskytol doplnkovú ochranu, chrániacu žalobcu po dobu jedného roka pred vážnym bezprávím, ktoré by mu v prípade návratu do Sýrie mohlo hroziť, v súlade s jeho úpravou zakotvenou v ust. § 2 písm. f/ ZoA.
34. Azyl podľa ust. § 13 ods. 1 ZoA však žalobcovi týmto rozhodnutím zo dňa 25.08.2021, žalovaný neudelil, pretože podľa jeho zistení nesplnil podmienky opodstatnených obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine v krajine pôvodu, nie je prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd v zmysle Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle.
35. Inštitút azylu nie je univerzálnym inštitútom, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť legalizáciu pobytu v členskom štáte Európskej únie. Pre udelenie medzinárodnej ochrany je nevyhnutné splniť úzko koncipované podmienky, upravené zákonom o azyle. Aj NS SR v rozsudku sp.zn. 10Sža 6/2015 z 25.03.2015 konštatuje: „Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané.“ 36. Súd mal z obsahu administratívneho spisu preukázané, že žalobca nikdy nebol členom ani podporovateľom žiadnej politickej strany, organizácie alebo hnutia, nikdy nebol trestne stíhaný, nedopustil sa žiadneho trestného činu, nebol odsúdený, nevedie sa voči nemu žiadne trestné konanie a v krajine pôvodu nemal ani žiadne problémy s bezpečnostnými alebo inými zložkami štátu, nevyvíjal žiadne politické aktivity a podľa jeho výpovedí sa o politiku vôbec nezaujímal. V oblasti v ktorej žil, vojnové konflikty neprebiehajú, zo všeobecnej analýzy bezpečnostnej situácie v Sýrii zo septembra 2020 vyplýva, že v provincii Tartous dochádza k svojvoľnému násiliu na tak nízkej úrovni, že vo všeobecnosti neexistuje skutočné riziko, že bude civilista z dôvodu svojvoľného násilia (v zmysle článku 15c/ kvalifikačnej smernice) osobne zasiahnutý. Je však pravdou, že mladí muži aj z tohto regiónu sú povolávaní do ozbrojených zložiek a musia nastúpiť do armády. Nenastúpenie na výkon vojenskej služby tam, kde je zavedená ako povinná, podlieha sankcii vždy a v každej krajine, nielen v krajine pôvodu žalobcu, čo žalovaný v rozhodnutí priblížil aj porovnaním výšky trestu v Sýrii a na Slovensku. Tzn., že ak žalobca odmieta nastúpiť do armády, je také konanie prirodzene spojené s následnou sankciou a vyhodnotenie takejto situácie zo strany sýrskej vlády ako vyjadrenie politického názoru, je prirodzeným následkom uvedeného postoja. Trest, ktorý by žalobcovi eventuálne hrozil, je v rozsahu 0 - 5 rokov, čo rozhodne nenapĺňa kritéria výnimočného trestu a nemožno ho zahrnúť pod pojem prenasledovanie. Naviac nijako nie je preukázané a zo žiadnych dostupných zdrojov ani nevyplýva, že sýrska vláda považuje všetky osoby vyhýbajúce sa vojenskej službe za politických oponentov, a že práve žalobcovi by za tento postoj hrozila sankcia prenasledovania.
37. Podľa rozsudku NS SR, sp.zn. 6 Sžo 102/2006 „môžu byť za prenasledovanie považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojím charakterom alebo opakovaním sa, musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu, a tiež musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. 1A Ženevského dohovoru, teda z príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom. Ohrozenie slobody alebo života z vyššie uvedených dôvodov predstavuje perzekúciu, t.j. činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého charakteru, vykonávanú prostredníctvom úradov krajiny alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, ak je úradmi tolerovaná alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť potrebnú ochranu perzekvovaných.“ Ak by teda žalobcovi za nenastúpenie do armády aj hrozil trest, je prirodzeným následkom nesplnenia povinnosti, ktorý v žiadnom prípade nenapĺňa charakteristiky prenasledovania, tak ako ich upravuje ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle. 38. Súd ešte zo zápisníc z jednotlivých pohovorov žalobcu postrehol rozpory a nekonzistentnosť jeho výpovedí. Za účelom zdôvodnenia žiadosti o azyl na území SR, ktorú žalobca podal dňa 18.06.2020, s ním bol toho istého dňa vykonaný pohovor, v ktorom okrem iného uviedol, že do Viedne priletel dňa 18.11.2019 a odtiaľ autom do Bratislavy, kde sa doposiaľ zdržiava u brata svojho švagra, menom Y. F., má ukončené stredoškolské vzdelanie bez maturity a pracoval ako pekár arabského chleba, nebol členom žiadnej politickej strany ani hnutia, nebol prenasledovaný ani trestaný. O azyl požiadal z dôvodu obáv o svoj život, nakoľko počas pobytu na území SR dostal povolávací rozkaz na nástup do sýrskej armády zo zálohy, aby bojoval na hraniciach s Tureckom. Ak by sa teraz vrátil do Sýrie, bol by považovaný za dezertéra a hrozilo by mu mučenie, neľudské a ponižujúce zaobchádzanie a kvôli pobytu v zahraničí by bol vyšetrovaný a považovaný za zradcu. Na otázku žalovaného, či má území SR alebo v inej krajine EÚ príbuzných, známych, žalobca odpovedal : „na Slovensku mám príbuzného Y. F. a jeho súrodencov. “ 39. V dotazníku žiadateľa o azyl zo dňa 23.07.2020 žalobca okrem iného uviedol, že v krajine pôvodu absolvoval 6 tried základnej školy, po jej absolvovaní pracoval ako vodič a tým sa v podstate živil až do odchodu zo Sýrie, po prílete do Viedne ho čakal jeho známy W. s ktorým prišiel na Slovensko a ten sa o neho aj stará. Na otázku, či dostáva finančnú alebo materiálnu pomoc od fyzickej alebo právnickej osoby uviedol, že nedostáva, pomáha mu jeho známy, u ktorého na Slovensku býva. Jeho sestra má za muža človeka z jeho rodiny (Y. F.), takže sú istým spôsobom spriaznení. O azyl požiadal z dôvodu nepriaznivej všeobecnej situácie v Sýrii. V ich regióne nie je vojna v pravom slova zmysle, ľudia tam našťastie vojnovým konfliktom nie sú priamo dotknutí. Tento konflikt pretrváva v ostatných oblastiach Sýrie, ale v ich oblasti je relatívny kľud. Problém bol v tom, že aj z ich regiónu musia ľudia nastúpiť do armády a to je ten hlavný problém. Ľudia z ich regiónu síce nie sú postihnutí priamo vojnou, avšak mladí muži sú povolávaní do ozbrojených zložiek a musia nastúpiť na vojnu. Na otázku žalovaného: „ako sa to dotýkalo priamo Vás,“ žalobca odpovedal: „chcel by som uviesť, že keďže nemám otca ani matku, tak som doteraz povolaný nebol a ani som neočakával, že povolaný budem. Počas pobytu na Slovensku som sa však dozvedel, že som obdržal povolávací rozkaz a ak by som sa vrátil do Sýrie, musel by som nastúpiť na vojnu. Ja som zo Sýrie odišiel na pozvanie môjho známeho na Slovensko, pretože som si tu chcel trochu oddýchnuť a zotaviť sa. Avšak počas pobytu som sa dozvedel, že som vo februári 2020 bol vyzvaný, aby som si prišiel vyzdvihnúť povolanie do armády. Toto mi oznámila moja manželka. Keď som to zistil, tak som sa rozhodol, že radšej sa do Sýrie nevrátim a zostanem u známeho na Slovensku. Keďže však skončili moje víza v tejto krajine, jediným spôsobom ako zlegalizovať svoj pobyt, bolo požiadať o azyl, čo som aj urobil.“ Na otázku, či mal nejaký špecifický dôvod prečo odmieta nástup na ZVS uviedol: „Nie, jednoducho nechcem bojovať v nezmyselnej vojne.“ Na otázku, či býva nejaký žalobcov rodinný príslušník v niektorom z členských štátov EÚ, odpovedal: „Nie, iba môj známy, ktorý sa tu o mňa stará. W..“ V doplňujúcom pohovore dňa 25.06.2021 žalobca na otázku uvedenia dôvodov jeho žiadosti o azyl odpovedal: „ Ja som v Sýrii vykonával vojenskú službu. Počas výkonu som videl hrôzostrašné veci a bol som aj zranený. Keď som sa v januári dozvedel, že mám ísť opäť na vojnu, tak som sa rozhodol, že takéto hrôzy už prežiť nechcem. Mal som obrovský strach a jediné východisko som videl v tom, že do Sýrie sa nevrátim a požiadam tu o azyl. “ 40. Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/73/2008 zo dňa 27.05.2008, „dôveryhodnosť osoby žiadateľa odporca posudzuje vzhľadom na nedostatok listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými by preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti na celkové správanie žiadateľa v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svojej osoby.“
41. K tomuto profilu žalobcu súd ešte poukazuje na fakt, že do konania ako dôkaz už svojho predchádzajúceho odvedenia do armády predložil vojenskú knižku. Súd nepredpokladá, že vojenská knižka bola pri jeho ceste za oddychom na Slovensko, súčasťou jeho batožiny. Povolávací rozkaz, osvedčujúci jeho skutočné povolanie do armády, ktoré mu mala oznámiť manželka, sa však v administratívnom spise nenachádza a nenachádza sa v ňom ani žiaden podporný dôkaz na osvedčenie tejto skutočnosti (v prípade, že si ho neprevzal).
42. Súd poukazuje na rozsiahlu judikatúru Najvyššieho ako aj Ústavného súdu SR, v zmysle záverov ktorej sa vyžaduje, aby sa orgán, ktorý rozhodnutie vydal, jasným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi okolnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné, pričom odôvodnenie rozhodnutia musí byť presvedčivé. To znamená, že nie je povinnosťou správneho orgánu, vyjadrovať sa ku všetkým námietkam, ktoré svojou povahou nemajú pre správne a zákonné posúdenie veci relevanciu. Ochrana práv a právom chránených záujmov sa poskytuje vtedy, ak sa rozhodnutiami správnych orgánov zasiahlo do subjektívnych práv žalobcu nad prípustnú mieru stanovenú zákonom, čo však žalobcov prípad nie je. 43. Podľa § 19a ods. 4 písm. e/ zákona o azyle Ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu. B.. 44. Žalovaný v rozhodnutí správne vyvodil, že žalobca v priebehu administratívneho konania primeraným spôsobom nepreukázal opodstatnenosť strachu z prenasledovania, bezprostredne súvisiaceho s jeho rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením, či príslušnosťou k určitej sociálnej skupine (naplnenie kritérií ust. § 8 zákona o azyl a Ženevskej konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov). 45. Súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí a ani v priebehu konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, nemožno nájsť úkony ani správne úvahy, z ktorých by nebolo zrejmé, že sa žalovaný zaoberal možnými dôvodmi prenasledovania, resp. dôvodnou obavou z prenasledovania v krajine pôvodu žalobcu. O správnosti postupu správneho orgánu a zákonnosti rozhodnutia má odôvodnenie rozhodnutia presvedčiť predovšetkým účastníkov konania a tým naplniť jedno zo základných pravidiel konania. Správny orgán v odôvodnení rozhodnutia reagoval na skutkové okolnosti, ktoré správne právne posúdil, správne vyložil aj obsah právnej normy a úvahy, ktorými sa v napadnutom rozhodnutí riadil formuloval jasne a zrozumiteľne. I so zreteľom na uvedené správny súd nemohol prijať iný záver ako ten, že správny orgán dôkladne zistil skutkový stav veci, na tento aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona a svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom aj odôvodnil. Pretože súd nevyhodnotil ani jednu z vznesených námietok žalobcu ako dôvodnú, podanú žalobu zamietol. 46. O trovách žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 SSP a s poukazom na výsledok konania, teda celkovú neúspešnosť žalobcu v preskúmavanej veci mu náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 S.s.p.).
Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 S.s.p.) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 S.s.p.). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak,
aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 S.s.p.). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 S.s.p.).