Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/201/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Mgr. M. B., bývajúceho

v B., zastúpeného Mgr. P. H., advokátom

so sídlom v B., proti ţalovanej Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti

Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie 13, o náhradu škody vo

výške 251 890 €, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. , o

dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. októbra 2012, sp.zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v sume

513,30 € do rúk jeho zástupcu Mgr. P. H., advokáta so sídlom v B., do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 21. marca 2011, č.k. -139

(v poradí druhým) uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške 25 000 € a náhradu trov konania vo výške 6 236,36 € na účet jeho právneho

zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku ţalobný návrh zamietol.

V odôvodnení poukázal na to, ţe v posudzovanej veci bolo nesporne preukázané, ţe

uznesením Prezídia PZ Úradu boja proti korupcii z 30. júna 2004 bolo proti ţalobcovi začaté

trestné stíhanie pre podozrenie z trestného činu zaloţenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny a podvodu. Uznesením Okresného súdu Trenčín zo 4. júla 2004 bol

ţalobca vzatý do väzby, ktorá trvala od 1. júla 2004 do 5. januára 2005. Uznesením Úradu

špeciálnej prokuratúry z 15. mája 2006 bolo trestné stíhanie proti ţalobcovi zastavené, pretoţe

skutok nebol trestným činom a ani nebol dôvod na postúpenie veci. Mal za to, ţe ţalobca

v konaní preukázal, ţe bezpochyby išlo o citeľný neoprávnený zásah do jeho práva na osobnú

česť, ľudskú dôstojnosť, ktorý bol značnej intenzity a mal nepriaznivé dôsledky na jeho

2

postavenia v spoločnosti. Podľa názoru súdu, citeľným zásahom do osobnostnej sféry

ţalobcu, do jeho rodinného ţivota, s priamym dopadom na jeho najbliţších bola aj

skutočnosť, ţe ţalobca sa pre väzbu nemohol zúčastniť svojej promócie a tieţ svadby sestry,

pričom tieto udalosti povaţoval v ţivote človeka za výnimočné. Mal za to, ţe sa dostatočne

preukázala reakcia svedčiaca o zníţení dôstojnosti a váţnosti ţalobcu v spoločnosti v značnej

miere, preto ţalobcovi priznal aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zníţenie

spoločenského postavenia ţalobcu sa podľa výsledkov dokazovania prejavilo

v pochybnostiach okolia o jeho bezúhonnosti, cti a charaktere a v obave zo spolupráce s ním

ako advokátom. Uviedol, ţe trestné stíhanie ţalobcu, počas ktorého bol podrobený aj väzbe,

predstavovalo svojím rozsahom a intenzitou značný zásah do jeho osobnostných práv, ktorého

negatívne následky pociťoval ţalobca veľmi intenzívne počas priebehu celého trestného

stíhania a ktoré v malej miere pretrvávajú aţ dodnes. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy

formou voľnej úvahy prihliadol na znenie , majúc oporu

v zhodnotení zákonných predpokladov v súlade s ustanovením

Z.z. Vo zvyšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy súd ţalobný návrh ako nedôvodný

zamietol, nakoľko mal za to, ţe výška nemajetkovej ujmy poţadovaná ţalobcom v ţalobnom

návrhu je neprimeraná následkom, ktoré mu boli nezákonným rozhodnutím spôsobené.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle

Krajský súd v Bratislave na odvolanie oboch účastníkov konania rozsudkom

z 30. októbra 2012, sp.zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Zároveň vyslovil, ţe ţiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Mal za to, ţe súd prvého stupňa správne aplikoval na daný prípad ,

správne posudzoval zodpovednosť štátu ako zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím a správne interpretoval aj ust. § 6 ods. 1 tohto zákona v otázke základného práva

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom v zmysle SR. Konštatoval, ţe podmienkou priznania náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch je vţdy – v závislosti na individuálnych okolnostiach daného

prípadu – existencia závaţnej ujmy. Za závaţnú ujmu treba povaţovať ujmu, ktorú fyzická

osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzita zásahu, jeho

trvanie alebo dopad a dôsledky povaţuje za ujmu závaţnú. Rozhodujúce je však objektívne

hľadisko a nie subjektívne pocity, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase

vnímala aj kaţdá iná fyzická osoba. Konštatoval, ţe ţalobca sa dostal do väzby tesne

po skončení vysokej školy, kde strávil 6 mesiacov. Nemohol sa zúčastniť na vlastnej

promócii, ani na svadbe svojej sestry, ktorá sa uskutočnila v tomto období, pričom takýto

zásah do práva na česť a dôstojnosť a súkromie by za značnú ujmu povaţovala aj kaţdá iná

fyzická osoba v rovnakom spoločenskom postavení. Mal za to, ţe ţalobca bol dostatočne

identifikovateľný, hoci nie v tlači, ale jeho neprítomnosťou na promóciách, či rodinnej

udalosti, kde sa dôvod jeho neúčasti určite rozšíril. Tento neoprávnený zásah mal značný

dopad aj na ďalší jeho konkrétny ţivot ako advokáta, keďţe išlo o väzobne stíhaného

právnika. Priznanie ţiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia sa mu nejavilo s ohľadom

na okolnosti prípadu postačujúce, a preto priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

povaţoval za oprávnené. Konštatoval, ţe hoci na danú vec je nepouţiteľné ustanovenie § 17

ods. 3 aţ 5 , vzhľadom na (prechodné ustanovenie)

citovaného zákona, napriek tomu sa v celom rozsahu stotoţnil so závermi súdu prvého stupňa.

Priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy povaţoval za dostatočnú na spravodlivé

zmiernenie vzniknutých následkov, ktoré nemoţno odčiniť obnovením pôvodného stavu.

Stotoţnil sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ţe konaním ţalovaného

došlo v značnej miere k zníţeniu ţalobcovej dôstojnosti v spoločnosti a ţe teda ţalobcovi

vzniklo aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a rovnako sa stotoţnil aj

s priznanou výškou peňaţného zadosťučinenia, a to s ohľadom na vek, postavenie

navrhovateľa v spoločnosti, začínajúcu profesijnú kariéru, ktorú by ako právnik nemal začínať

väzbou, polročné obmedzenie osobnej slobody, ako aj závaţnosť následkov v spoločenskom

uplatnení vzhľadom na profesijnú orientáciu. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom

na ustanovenie a

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná. Jeho prípustnosť

odôvodnila ustanovením , ţe sa jej ako účastníčke konania odňala

moţnosť konať pred súdom tým, ţe súd prvého stupňa a odvolací súd svoje rozhodnutia

náleţite neodôvodnili, nevysporiadali sa s podstatnou argumentáciou ţalovanej, ktorá bola

spôsobilá ovplyvniť výsledok sporu. Najmä namietala, ţe odvolací súd len stručne

konštatoval opodstatnenosť nároku v prípade zákonného rozhodnutia o väzbe bez toho, aby

na základe relevantnej skutkovej a právnej úvahy poskytol náleţité konfrontačné stanovisko

vyvracajúce zásadné tvrdenia ţalovanej o neexistencii neoprávneného zásahu. Uviedla, ţe

súdom ustálené skutočnosti nikdy neboli vypočutými svedkami preukázané. Poukázala na to,

ţe súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom, nakoľko nevyhodnotil

dôkazy v súvislosti s ustanovením , dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie

tým, ţe neuviedol, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval a akým spôsobom

dospel k záverom uvedeným vo svojom rozsudku a odvolací súd sa týmito argumentmi vôbec

nezaoberal. Mala za to, ţe odvolací súd konštatoval skutočnosti, ktoré neboli predmetom

dokazovania (týkajúce sa neúčasti ţalobcu na svadbe sestry a na promóciách) a z vykonaného

dokazovania nevyplynuli. Z vykonaného dokazovania nevyplynuli ani ţiadne skutočnosti,

ktoré by čo i len naznačovali, ţe väzobné stíhanie ţalobcu malo vôbec nejaký dopad

na ţalobcov pracovný ţivot a kariéru. Aj v časti odôvodnenia nemajetkovej ujmy povaţoval

rozhodnutie odvolacieho súdu za nedostatočné z dôvodu, ţe odvolací súd sa nedostatočne

vysporiadal s jej námietkami uvedenými v odvolaní, čím došlo k porušeniu práva na súdnu

ochranu. Navrhla, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu

povaţuje za vecne správne a navrhol, aby dovolací súd dovolanie ako neprípustné odmietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania, zastúpený zamestnancom ( ),

skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno

napadnúť dovolaním ( a nasl. ).

V zmysle dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Podľa je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe

dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovanej

nie je podľa aţ 3 procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vţdy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu

rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie

a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ aţ g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia

moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania

vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo súdom nesprávne obsadeným).

Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania

spočívajúca v tom, ţe ţalovanej sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom

v zmysle tým, ţe súdy niţšieho stupňa nedostatočne odôvodnili svoje

rozhodnutie.

Podľa kaţdý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby

jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti

súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález -30). Ústavný súd

vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa ustanovenia v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti

povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie rozsudku musí mať náleţitosti uvedené v (

). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,

ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť

postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí

byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak

rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v , je

nepreskúmateľný.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa s ohľadom na vykonané

dokazovanie (výsluchmi svedkov Mgr. J. R., JUDr. T. H., K. S., Dr. P. B. a R. K.) mal

preukázané skutočnosti súvisiace s trestným stíhaním ţalobcu, jeho pobytom vo väzbe, a to,

ako tieto okolnosti boli vnímané

v bezprostrednom okolí ţalobcu, či uţ v pracovnom alebo v okruhu priateľov, spoluţiakov

a na ich základe dospel k záveru o neoprávnenosti zásahu do osobnostnej sféry ţalobcu.

Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z ustanovenia § 17 ods. 3 a 4 zákona

č. a s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania o intenzite zásahu

do jeho osobnostných práv. Samotný fakt, ţe dovolateľ sa s dôvodmi uvedenými v rozsudku

súdu prvého stupňa nestotoţňuje, neznamená, ţe jeho zdôvodnenie nezodpovedá

poţiadavkám, ktoré na túto časť rozsudku kladie vyššie citované zákonné ustanovenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe taktieţ

odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Aj odvolací súd s ohľadom

na výsledky vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa povaţoval ujmu spôsobenú

ţalobcovi rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia za ujmu závaţnú

a výšku náhrady za dostatočnú na spravodlivé zmiernenie následkov. Jeho rozhodnutie

nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

K uvedenej námietke dovolateľa treba dodať, ţe táto sa týka skôr hodnotenia dôkazov

súdmi, ako nedostatkov ich odôvodnenia. Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne

hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré

sú vymedzené v ustanovení aţ c) Pre tento záver svedčí

i ustanovenie 243a ods. 2, veda druhá , ktoré upravuje, ţe dovolací súd nevykonáva

dokazovanie. Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových

zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený

prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ

nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať ( veta druhá ). Keď najvyšší súd

nemôţe vykonávať dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov preskúmať

správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť

rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd,

ktorý dôkazy hodnotil.

Takzvaná iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie

tzv. inej vady konania v zmysle (podľa obsahu dovolania) treba

uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto

dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné

(o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje vzhľadom k obsahu dovolania

za potrebné uviesť aj to, ţe právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale

prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovanej

odmietol podľa v spojení s ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Ţalobca náhradu trov dovolacieho konania

uplatnil a ich výšku vyčíslil. Dovolací súd priznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho

konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej sluţby, ktorú mu poskytol

vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalovanej (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004

Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Základnú sadzbu

tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške

419,94 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné

vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,81 € )]

a DPH vo výške 20 % predstavuje spolu 513,30 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. septembra 2013

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová