Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
674/389757.980e8d.pdf
PDF · 136.18 KB
No categories available
5Cdo/213/2013
Najvyšší súd 5 Cdo 213/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ RNDr. Ľ. T.,
bývajúceho v N, 2/ B. T., bývajúcej v N., zastúpených JUDr. Ľubomírom Schweighoferom,
advokátom v Bratislave, Šafárikovo námestie 2, proti ţalovanému Debt Collector, s.r.o., so
sídlom v Nitre, Mostná 72, IČO: 36 748 919, zastúpenému JUDr. Petrou Lukáčovou,
advokátkou advokátskej kancelárie JUDr. Lukáčová & partners, s.r.o, so sídlom v Nitre,
Mostná 72, o určenie, že záložné právo k nehnuteľnostiam nevzniklo, alternatívne, že
zaniklo, o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Nitra
pod sp.zn. 9 C 133/2011, o dovolaní ţalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 31.
januára 2013,sp.zn. 9 Co 9/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nitra uznesením z 9. októbra 2012, č.k. 9 C 133/2011-277 zamietol návrh
ţalovaného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a podľa § 109 ods. 2
písm. c) O.s.p. Konštatoval, ţe ţalobcovia 1/ a 2/ sa domáhajú určenia, ţe záloţné právo
k nehnuteľnostiam nevzniklo, resp. zaniklo, teda návrhom je napadnutá samotná platnosť
záloţnej zmluvy a nie určenie platnosti dobrovoľnej draţby, ktorá bola aţ následným
krokom, teda určenie platnosti a neplatnosti dobrovoľnej draţby nie je otázkou, od ktorej by
záviselo rozhodnutie a ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Poukázal na to, ţe
v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra, sp.zn. 19 C 155/2011 je predmetom sporu
určenie neplatnosti dobrovoľnej draţby, kde k tomu, aby mohlo prísť k platnej dobrovoľnej
draţbe, museli byť splnené zákonné podmienky a predpoklady na výkon draţby. Jednou
z nich bolo aj to, ţe musela existovať platná záloţná zmluva, ktorá zakladala záloţné právo.
Ak by sa ukázalo, ţe záloţná zmluva nebola platná alebo zanikla ešte pred vykonaním
záloţného práva predajom na dobrovoľnej draţbe, musela by aj dobrovoľná draţba byť
neplatná. Mal za to, ţe nakoľko vznik a platnosť záloţného práva predchádzali dobrovoľnej
draţbe, výsledok konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej draţby nemôţe ovplyvniť
výsledok v konaní o určenie, či záloţné právo k nehnuteľnosti nevzniklo, resp. zaniklo.
Zdôraznil, ţe ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. je fakultatívnym ustanovením, čo
znamená, ţe pripúšťa, aby súd podľa svojho uváţenia rozhodol, či povaţuje iné prebiehajúce
konanie za dôvod na prerušenie konania. Vzhľadom k tomu, ţe nepovaţoval konanie
o určenie neplatnosti dobrovoľnej draţby za dostatočný dôvod na prerušenie konania,
nevyuţil ani moţnosť na prerušenie konania a návrh na prerušenie konania zamietol.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Nitre uznesením z 31. januára 2013, sp.zn.
9 Co 9/2013 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Dospel k záveru, ţe napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh ţalovaného na prerušenie konania z dôvodov
v napadnutom uznesení uvedených, je vecne správne a zákonu zodpovedajúce. V celom
rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a dodal, ţe v § 109 ods. 1 písm.
b) O.s.p. je upravená povinnosť prerušenia konania z dôvodu, ţe rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený vyriešiť sám. Dospel k záveru, ţe
v uvedenom prípade ţalovaný ţiadal prerušiť konania z dôvodu závislosti rozhodnutia
od otázky, ktorú môţe súd prvého stupňa posúdiť aj sám, a preto súd prvého stupňa správne
neprerušil konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. Na zdôraznenie správnosti dodal, ţe
v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. súd môţe konanie prerušiť aj v prípade, ak prebieha
konanie, v ktorom sa rieši predbeţná otázka, ktorá môţe mať význam pre rozhodnutie súdu,
alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Predmetné ustanovenie sa týka procesných situácií,
v ktorých súd môţe konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe
vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná moţnosť tohto súdu, nie však jeho
povinnosť. Súd má najskôr zváţiť moţnosť iných vhodných opatrení, pričom rozhodujúcim
hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na ktorú prerušenie konania predstavuje
vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadol ţalovaný dovolaním. Podľa jeho názoru
došlo procesným postupom odvolacieho súdu k porušeniu základných zásad spravodlivého
procesu, a to práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, teda k vade konania podľa
§ 237 písm. f) O.s.p. Namietal, ţe odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal
s najpodstatnejším tvrdením ţalovaného rozhodujúcim pre rozhodnutie, ktorými boli účinky
vykonanej dobrovoľnej draţby a prechodu vlastníctva v zmysle udelenia príklepu. Dovolanie
odôvodnil aj tým, ţe odvolací súd nesprávne právne posúdil skutkový stav ako aj právny stav
v čase svojho rozhodnutia v zmysle § 241 ods. 1 písm. c) O.s.p. V dovolaní poukazoval
na skutkový a právny stav tak, ako to uţ uvádzal v konaní pred súdmi niţšieho stupňa.
Navrhol, aby dovolací súd zrušil uznesenie súdu prvého stupňa ako aj uznesenie odvolacieho
súdu a vrátil im vec na ďalšie konanie, prípadne aby zrušil uznesenie odvolacieho súdu, resp.
aby zmenil uznesenie odvolacieho súdu, tak, ţe návrhu na prerušenie vyhovie.
Ţalobcovia 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe súhlasia s právnym
názorom súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, povaţujú ho za správny a vydaný
na základe správneho právneho posúdenia predmetnej procesnej otázky. Navrhli, aby
dovolací súd dovolanie ţalovaného odmietol s priznal ţalobcom trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, (len) pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Keďţe napadnutým je také uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky
uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., nemoţno prípustnosť proti nemu smerujúceho
dovolania vyvodiť z týchto ustanovení.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.
a tieţ so zreteľom na námietku dovolateľa sa dovolací súd zaoberal aj tým, či v konaní
nedošlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. Podľa
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (aj
uzneseniu), pokiaľ a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska posúdenia existencie
niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významné tvrdenie účastníka o tom, ţe v konaní došlo
k vade v zmysle § 237 O.s.p., ale len zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté takouto
vadou.
Ţalovaný netvrdil, ţe by konanie v danej veci bolo postihnuté vadou konania
uvedenou v ustanovení § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.; existencia takej vady v dovolacom
konaní ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno
vyvodiť.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je opodstatnená námietka
ţalovaného týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového
a odvolacieho súdu, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivý
proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie
v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo
na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade
a pouţití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudrţateľné alebo ţe boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces
neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre prerušenie konania v zmysle § 109
ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. zrozumiteľne a v značnom rozsahu vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany ţalovaného, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo nebolo potrebné prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm.
b) a c) O.s.p. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.
ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok s poukazom
na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2
O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv ţalovaného.
Ţalovaný ďalej namieta aj skutočnosť, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalovaného boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalovaným vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým uznesením
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O náhrade trov dovolacieho konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí vo veci
samej (§ 243b ods. 5 O.s.p. a § 145 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. septembra 2013
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová