Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Rks/1/2013

Identifikačné číslo spisu: 9013899443 Dátum vydania rozhodnutia: 18.09.2013 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Poláčková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:9013899443.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: J.. J. Y., bytom ul. M. R. T. č. XXX/X, O., zastúpeného advokátom: JUDr. Vladimírom Hrtkom, so sídlom v Bratislave, Handlovská č. 28, proti odporcovi: Slovenská zdravotnícka univerzita, so sídlom v Bratislave, Limbová č. 12, zastúpenému JUDr. Danielou Simanovou, advokátkou, so sídlom v Bratislave, Palkovičova č. 15, o uloženie povinnosti prideliť termín atestácie z endokrinológie, o negatívnom kompetenčnom konflikte medzi Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky a Okresným súdom Bratislava III, takto

rozhodol:

Prejednanie veci p a t r í do právomoci Slovenskej zdravotníckej univerzity.

Odôvodnenie

Návrhom podaným na Okresnom súde Bratislava III z 12. septembra 1997, neskôr doplneným 7. novembra 1997, 4. novembra 1998 a 13. novembra 1998 sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti určiť termín atestácie v endokrinológii, pôvodne voči Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie pracovníkov v zdravotníctve so sídlom v Bratislave, Limbová č. 12, právnemu predchodcovi odporcu. Svoj návrh odôvodnil tým, že jeho žiadosti o určenie termínu atestácie doposiaľ nebolo vyhovené, napriek tomu, že ešte 13. novembra 1990 bol zaradený do špecializačnej predatestačnej prípravy v endokrinológii. Okresný súd Bratislava III vydal 21. marca 2011 uznesenie č. k. -167, ktorým konanie zastavil a zároveň rozhodol, že po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená Ministerstvu zdravotníctva Slovenskej republiky. Z odôvodnenia predmetného uznesenia vyplýva, že okresný súd po preskúmaní podmienok konania v zmysle , a (ďalej len „OSP“) dospel k záveru, že, s poukazom na a a č. o zdravotníckych pracovníkoch a iných odborných pracovníkoch v zdravotníctve v znení platnom v čase podania návrhu (ďalej len „“), daná vec patrí do právomoci Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, nakoľko toto bolo oprávnené v rozhodnom čase určiť termín alebo spôsob vykonania kvalifikačnej atestácie, predovšetkým pri nadstavbových špecializáciách zvlášť úzkych odborov uvedených v prílohe 3, teda aj v prípade nadstavbovej špecializácie endokrinológia. Z uvedených dôvodov súd nemá právomoc rozhodovať o určení termínu atestácie v endokrinológii. Podľa názoru okresného súdu by právomoc súdu mohla prichádzať do úvahy až v správnom súdnictve v rámci preskúmavania zákonnosti rozhodnutia alebo postupu správneho orgánu, za predpokladu

splnenia zákonom stanovených podmienok na takýto postup. Keďže v danom prípade absentuje rozhodnutie správneho orgánu, ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, a preto bolo potrebné konanie zastaviť. Uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2011 a následne bol spisový materiál odstúpený Ministerstvu zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len ,,MZ SR“), ktorému bol doručený podľa informácie MZ SR 8. februára 2013.

Návrhom z 19. júna 2013, doručeným na Najvyšší súd Slovenskej republiky 25. júna 2013, MZ SR žiadalo určiť právomoc podľa , nakoľko podľa jeho názoru nemá právomoc v danej veci konať a rozhodnúť. S poukazom na , , a MZ SR zastáva názor, že z uvedených ustanovení vyplýva, že vedomosti v jednotlivých špecializačných odboroch sa v rozhodnom čase overovali kvalifikačnou atestáciou pred skúšobnou komisiou Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie pracovníkov v zdravotníctve, ktorý určoval miesto, termín a spôsob vykonania kvalifikačnej atestácie. Zo žiadneho ustanovenia citovanej nevyplýva, že by MZ SR malo kompetencie a právomoc overovať vedomosti kvalifikačnou atestáciou. V čase podania návrhu Inštitút pre ďalšie vzdelávanie pracovníkov v zdravotníctve vystupoval ako štátna rozpočtová organizácia zriadená ministerstvom, teda bol to samostatný právny subjekt. S účinnosťou od 1. novembra 1998, rozhodnutím ministerstva o zmene zriaďovacej listiny Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie pracovníkov v zdravotníctve, Bratislava č. 2083/1998-A zo 6. októbra 1998, bol zmenený názov Inštitútu na Slovenskú postgraduálnu akadémiu medicíny. Následne na základe o zriadení Slovenskej zdravotníckej univerzity a o doplnení o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len „“) Slovenská postgraduálna akadémia medicíny v Bratislave zanikla, dňom zriadenia zdravotníckej vysokej školy - Slovenskej zdravotníckej univerzity. Podľa citovaného zákona Slovenská zdravotnícka univerzita v Bratislave je právnym nástupcom Slovenskej postgraduálnej akadémie medicíny v Bratislave. Tým prechádzajú zo Slovenskej postgraduálnej akadémie medicíny v Bratislave všetky povinnosti a práva vyplývajúce z pracovnoprávnych a iných právnych vzťahov na Slovenskú zdravotnícku univerzitu v Bratislave. Ani podľa aktuálneho právneho stavu ministerstvo nemá právomoc ukladať povinnosti Slovenskej zdravotníckej univerzite v oblasti overovania vedomostí v odboroch zdravotníckeho vzdelávania, pokiaľ ide o termín, miesto a spôsob vykonania atestácie. MZ SR tiež poukázalo na to, že z návrhu podaného na okresný súd vyplýva, že pôvodná žiadosť o pridelenie termínu atestácie bola spolu s požadovanými dokladmi podaná 25. marca 1997 na Inštitút pre ďalšie vzdelávanie pracovníkov v zdravotníctve a z dôvodu, že tento inštitút J.. Y. nevyhovel, bol podaný návrh na súd. Zo súdnej zápisnice z pojednávania zo dňa 5. novembra 2007 vyplýva, že právny zástupca Slovenskej zdravotníckej univerzity tvrdil, že navrhovateľovej žiadosti o stanovenie termínu atestácie nebolo vyhovené z toho dôvodu, že nesplnil podmienky na udelenie atestácie. Taktiež listom Slovenskej zdravotníckej univerzity č. 2-867/2004 zo dňa 9. júla 2004 adresovanom súdu bolo konštatované, že žiadateľovi chýba 7 mesiacov odbornej praxe na posteľovom oddelení. Z uvedených dôvodov MZ SR žiadalo, aby najvyšší súd rozhodol podľa tak, že Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky nie je príslušné na konanie o povinnosti určiť navrhovateľovi termín atestácie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd, ktorý má rozhodnúť spor o právomoc medzi súdom a orgánom štátnej správy ( ), prejednal vec bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že v danom prípade ide o negatívny kompetenčný konflikt, nakoľko ani okresný súd, ani MZ SR nie sú ochotné vec prejednať, táto vec nepatrí do právomoci súdov, ako správne skonštatoval okresný súd v napadnutom uznesení, avšak nepatrí ani do právomoci MZ SR, ako sa nesprávne uvádza v uznesení okresného súdu.

Kompetenčný konflikt medzi súdom a iným orgánom (najčastejšie orgánom verejnej správy) môže vzniknúť iba za situácie, že oba orgány ochrany práva tvrdia, že majú právomoc danú právnu vec prejednať a rozhodnúť (tzv. pozitívny kompetenčný konflikt), alebo ani jeden orgán nie je ochotný vec prejednať a rozhodnúť tvrdiac, že daná vec nepatrí do jeho právomoci (tzv. negatívny kompetenčný

konflikt).

Pre vyriešenie otázky, či určitá vec patrí do právomoci súdu v zmysle , je potrebné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu navrhovateľ vyvodzuje uplatnený nárok (predmet súdneho konania).

Podľa , , , v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon.

Konanie orgánov štátu v rozsahu zákona je ústavným príkazom obsiahnutým v ustanovení . Uvedené ustanovenie súčasne určuje, že konanie orgánu štátu v rozsahu zákona sa musí uskutočňovať aj ,,spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Podobne ako právomoci, tak aj spôsob konania orgánov štátu môže byť upravený len zákonom; určuje spôsob konania orgánov štátu. Výklad citovaného ustanovenia a osobitne slovného spojenia ,,v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ potvrdzuje, že ústavodarca predpokladal súbežné (súčasné) splnenie oboch príkazov ústavných noriem v nej obsiahnutých. Príkazu ústavnej normy obsiahnutej v ustanovení preto nezodpovedá konanie orgánu štátu zákonom ustanoveným postupom, ktoré sa neuskutočnilo v rozsahu zákona.

V čase podania návrhu na súd upravovala podmienky získania odbornej kvalifikácie lekára , ktorá okrem iného určovala aj podmienky vykonania, tzv. kvalifikačnej atestácie, ktorou sa overovali pred skúšobnou komisiou Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie pracovníkov v zdravotníctve vedomosti lekárov a farmaceutov získané v priebehu špecializačnej prípravy, ktorá (komisia) určovala, podľa , miesto, termín a spôsob vykonania kvalifikačnej atestácie.

Z uvedeného je zrejmé, že MZ SR nemalo právomoc a táto naň neprešla ani v priebehu vývoja vnútroštátnej legislatívy v danom odvetví, rozhodovať o určení termínu atestácie. Táto právomoc vyplývala z uvedenej len právnemu predchodcovi odporcu.

Z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že spor o právomoc rozhodnúť danú vec je možný a reálny len vtedy, ak o danej veci orgán ešte nerozhodol (pozri medzi inými uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Rks 10/2005 z 29. novembra 2005 a z 31. mája 2011). V predloženom administratívnom spise sa nenachádza jediný dôkaz, ktorý by preukazoval, že by vo veci žiadosti navrhovateľa o určenie termínu atestácie právny predchodca odporcu rozhodol, resp. akýmkoľvek spôsobom upovedomil navrhovateľa o odmietnutí jeho žiadosti. Na čl. 25 sa síce nachádza list R.. J.. A. X., D., adresovaný D.. J.. P. F., O.., z 9. mája 1996, avšak tento bol iba prílohou k prihláške navrhovateľa k nadstavbovej atestácii z endokrinológie z 25. marca 1996. Z uvedeného listu vyplýva, že dovtedajšia prax navrhovateľa mu nedávala dostatočnú spôsobilosť k nástupu na atestačné skúšky, pričom určenie rozsahu a formy potrebného ďalšieho školenia bolo v kompetencii Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie pracovníkov v zdravotníctve

Podľa názoru najvyššieho súdu, vzhľadom na všetky individuálne okolnosti daného prípadu, prejednávaná vec patrí do právomoci Slovenskej zdravotníckej univerzity, ako právneho nástupcu Slovenskej postgraduálnej akadémie medicíny v Bratislave a tým aj Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie pracovníkov v zdravotníctve, a preto nepatrí do právomoci všeobecného súdu rozhodovať vo veci návrhu navrhovateľa o určenie termínu atestácie, nakoľko posúdenie tejto otázky patrí do právomoci

iného orgánu.

Bude preto povinnosťou Slovenskej zdravotníckej univerzity, pokiaľ sa v jej archíve, resp. archívnych materiáloch jej právnych predchodcov nenachádza rozhodnutie o žiadosti navrhovateľa z 25. marca 1996 o určenie termínu atestácie, resp. akékoľvek vyrozumenie o posúdení jeho žiadosti, ktoré by mohlo byť podľa obsahu považované za odmietnutie určenia termínu atestácie a ktoré bolo navrhovateľovi preukázateľne doručené, opätovne posúdiť návrh navrhovateľa o určenie termínu atestácie a o výsledku posúdenia jeho návrhu navrhovateľa vyrozumieť v zmysle platných právnych predpisov.

Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodol najvyšší súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia považujúc námietky MZ SR o nedostatku jeho právomoci vo veci rozhodnúť za dôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.