Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)740/389617.801137.pdf
PDF · 174.39 KB
No categories available
7Cdo/172/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7 Cdo 172/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa M. N., bývajúceho M.,
zastúpeného JUDr. Tatianou Polkovou, advokátkou v Ţiline, Na Priekope 174/13, proti
odporcovi Slovenskej republike – Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom
v Bratislave, Štefanovičová 5, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na
Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 10 C 198/2008, o dovolaní navrhovateľa proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 6. júna 2012 sp. zn. 2 Co 270/2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 6. júna
2012 sp. zn. 2 Co 270/2011 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 21. apríla 2011 č.k.
10 C 198/2008-156 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 21. apríla 2011 č.k. 10 C 198/2008-156 návrh
na určenie vlastníckeho práva k špecifikovaným nehnuteľnostiam zamietol a odporcovi
náhradu trov konania nepriznal. Dospel k záveru o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie
odporcu. V odôvodnení uviedol, ţe právny vzťah o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností, je pokiaľ ide o účastníkov
konania vymedzený osobou, ktorá tvrdí, ţe je vlastníkom nehnuteľností a osobou, ktorá
je v katastri nehnuteľností ako ich vlastník zapísaná. Skutočnosť, ţe navrhovateľ alebo
odporca sú nositeľmi tvrdených oprávnení alebo povinností, vyplývajúcich z hmotného práva,
je otázkou tzv. vecnej legitimácie (aktívnej či pasívnej). V danej veci mal podľa názoru súdu
na strane odporcu vystupovať účastník právneho vzťahu tak, ako je zapísaný v katastri
nehnuteľností na LV č. X. pre kat. územie N., teda Slovenská republika - Slovenská
obchodná inšpekcia, ktorá je správcom a súčasne zástupcom Slovenskej republiky v konaní
pred súdmi v zmysle citovaných ustanovení § 2 ods. 1, 2 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe
majetku štátu v znení neskorších predpisov. V danej veci je predmetom konania určenie
vlastníckeho práva k pozemkom vo vlastníctve Slovenskej republiky, ktoré podľa aktuálneho
stavu v katastrálnom operáte nie sú poľnohospodárskymi pozemkami, ale zastavanou,
či ostatnou plochou, teda nie je vo veci oprávnený vystupovať ako zástupca štátu Slovenský
pozemkový fond. Podľa názoru súdu v predmetnej veci nejde ani o určenie zástupcu štátu
oprávneného konať za Slovenskú republiku a teda o nedostatok podmienky konania podľa
§ 104 O.s.p. v nadväznosti na § 79 ods. 1 veta predposledná O.s.p. (ako je tomu napr. pri
ţalobách o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom), aj keď navrhovateľ bol na odstránenie takéhoto nedostatku (uznesením) vyzvaný.
Pri určení vlastníckeho práva musí byť odporcom t.j. pasívne vecne legitimovaným
účastníkom ten, kto je v katastri nehnuteľností zapísaný na príslušnom liste vlastníctva ako
vlastník. V opačnom prípade by zmena zápisu (pri úspechu navrhovateľa) bola spornou, lebo
okruh účastníkov konania, uvedený v rozhodnutí, by nebol totoţný. Poukázal tieţ
na to, ţe Slovenská obchodná inšpekcia je v danom prípade tým subjektom, ktorý nepochybne
disponuje informáciami a dôkazmi umoţňujúcimi efektívnu obranu štátu voči návrhu, pričom
o prebiehajúcom súdnom spore nemá ţiadnu vedomosť. Právnu subjektivitu jej priamo
priznávajú citované ustanovenia. Inak má právnu subjektivitu Ústredný inšpektorát SOI. Súd
nie je povinný poučovať účastníka konania o hmotnom práve, teda o pasívnej legitimácii,
resp. koho a ako má označiť za odporcu. Navrhovateľ bol (súdom) dostatočne upozornený
na nedostatky jeho návrhu, ktoré neodstránil, preto mohol konanie aj zastaviť (pre nedostatok
podmienky konania). Zaujal však právny názor o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie
a s tým spojeného nedostatku naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení
(vlastníckeho práva). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (odporcovi ţiadne
trovy nevznikli).
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom zo 6. júna 2012 sp. zn.
2 Co 270/2011 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.)
a odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení poukázal
na ustanovenia § 80 písm. c/, § 90 O.s.p. a § 3 ods. 2 zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej
kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, keď Slovenská obchodná inšpekcia je orgánom štátnej správy podriadeným
Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky a rozpočtovou organizáciou napojenou
na štátny rozpočet v jeho kapitole. Uviedol, ţe súd v rámci skúmania procesných podmienok
konania sa zaoberá len spôsobilosťou označených subjektov byť účastníkom konania,
tzv. procesnou subjektivitou a otázkou procesnej spôsobilosti v konaní. Záväzné stanovenie
toho, či sú účastníci legitimovaní aj hmotnoprávne, je uţ otázkou meritórneho rozhodovania
o predmetnom návrhu. Posúdenie hmotnoprávnej vecnej legitimácie účastníkov nijako
nesúvisí s procesným statusom účastníkov označených navrhovateľom, ktorý nesie procesnú
zodpovednosť za ich nesprávne označenie (ako vecne nelegitimovaných účastníkov).
Nedostatok vecnej legitimácie, ako stav vyplývajúci z hmotného práva, je dôvodom
na zamietnutie návrhu. V priebehu konania navrhovateľ návrh podľa § 92 O.s.p. nepodal
a nebolo povinnosťou súdu ho poučiť o tom, koho mal označiť za odporcu (takéto poučenie
by presahovalo poučovaciu povinnosť súdu v zmysle § 5 O.s.p). Bolo by aj v rozpore
so zásadou rovnosti účastníkov konania (§ 18 O.s.p., č. 37 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd, čl. 5 Ústavy Slovenskej republiky). V danej veci navrhovateľ označil za odporcu
Slovenskú republiku - Ministerstvo financií SR. Preto správne prvostupňový súd postupoval,
keď s týmto odporcom (jasne a zrozumiteľne v návrhu označenom) vec prejednal
a o uplatnenom nároku rozhodol. Vo vzťahu k odporcovi dospel odvolací súd k záveru,
ţe nositeľom hmotnoprávnej povinnosti uplatnenej navrhovateľom je Slovenská republika –
Slovenská obchodná inšpekcia, pretoţe je ako vlastník (predmetných) nehnuteľností zapísaná
v katastri nehnuteľností. Nie je ním Ministerstvo financií SR. Navrhovateľom označený
odporca v návrhu – Ministerstvo financií SR – je síce subjektom s právnou subjektivitou,
v predmetnom konaní však ako nevlastník nie je vecne pasívne legitimovaný. Teda v konaní
o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré sú podľa zápisu v katastri nehnuteľností
vo vlastníctve Slovenskej republiky – Slovenskej obchodnej inšpekcie, je z hľadiska
hmotnoprávneho pasívne legitimovaná Slovenská republika – Slovenská obchodná inšpekcia,
ktorej postavenie je upravené citovaným zákonom. Zdôraznil, ţe ak sa navrhovateľ domáhal
určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným v katastri nehnuteľností so známym
vlastníkom (Slovenská republika – Slovenská obchodná inšpekcia) bolo by v rozpore
so zásadou hodnovernosti (materiálnej publicity) uplatňovať nárok proti subjektu, ktorý
nie je uvedený v katastri nehnuteľností ako vlastník. Ak sa totiţ údaje katastra povaţujú
za hodnoverné a záväzné, pokiaľ sa nepreukáţe opak, nechránila by sa tým dôvera kaţdého
v správnosť v ňom uvedených údajov a preukázanie skutočného stavu by opomenulo moţnosť
brániť sa zapísanému vlastníkovi. Za neopodstatnené vyhodnotil námietky týkajúce sa odňatia
moţnosti navrhovateľovi konať pred súdom, nedoručenia vyjadrenia a postupu súdu prvého
stupňa podľa § 118 ods. 4 O.s.p. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ dovolanie. Navrhol rozsudok odvolacieho
ako aj prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietal,
ţe postupom súdov niţšieho stupňa mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.). Dôvody napadnutého rozsudku povaţoval za arbitrárne, popierajúce
existenciu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), teda nepreskúmateľné a zmätočné. Odvolací súd
totiţ v rozpore s návrhom a odvolaním tvrdí, ţe označil za odporcu Ministerstvo financií SR,
lebo v priebehu celého konania tvrdil, ţe ako vlastník sporných nehnuteľností
je (na LV č. X.) zapísaná Slovenská republika (v skutočnosti Slovenská republika – Slovenská
obchodná inšpekcia) a v súlade s § 79 ods. 1 šiesta veta O.s.p. označil Ministerstvo financií
SR ako príslušný orgán, ktorý bude za štát konať. Podľa jeho názoru SR – Slovenská
obchodná inšpekcia je neexistujúci právny subjekt, ktorý nemôţe byť vlastníkom
nehnuteľností a takto označený subjekt nemôţe mať pasívnu legitimáciu o určenie vlastníctva.
Vlastníkom nehnuteľností je Slovenská republika, ktorá má z hmotnoprávneho hľadiska
aj pasívnu vecnú legitimáciu o určenie vlastníctva. Kto je oprávnený konať pred súdom za štát
pritom upravuje § 21 ods. 4 O.s.p., čo nie je otázkou vecnej legitimácie. V prípade
pochybností sa touto otázkou musí zaoberať súd z úradnej povinnosti. Nedostatky
v zastúpení účastníka konania majú povahu nedostatku procesných podmienok. Pre takéto
nedostatky súd nemôţe vo veci meritórne rozhodnúť. Preto povaţoval postup súdov niţšieho
stupňa nielen za prehnane formalistický, v rozpore s materiálnym chápaním právneho štátu
a z neho vyplývajúceho práva na súdnu ochranu, ale priamo za nezákonný. Nestotoţnil
sa ani s výkladom odvolacieho súdu vo vzťahu k aplikácii § 118 ods. 4 O.s.p. súdom prvého
stupňa.
Odporca sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3, 4 O.s.p.
Dovolaním navrhovateľa nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu,
ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani
záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad
týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p. Z týchto dôvodov
dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie navrhovateľa nie je podľa
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p.
(či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p.,
ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku
či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať
pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným senátom).
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Preto prípustnosť dovolania navrhovateľa z týchto
ustanovení vyvodiť nemoţno.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou,
či postupom a rozhodnutím súdov niţšieho stupňa nebola navrhovateľovi odňatá moţnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým
sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť
konať pred súdom, zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“); porovnaj
napr. II. 174/04, III. ÚS 331/04, III. ÚS 156/06.
Navrhovateľ namietal postup prvostupňového súdu v rozpore s § 118 ods. 4 O.s.p.,
nestotoţniac sa s výkladom odvolacieho súdu o jeho aplikácii prvostupňovým súdom,
a nepreskúmateľnosť, zmätočnosť (arbitrárnosť) odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vysporiadania sa s otázkou pasívnej vecnej legitimácie ním označeného
odporcu.
Podľa § 118 ods. 4 O.s.p. ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd
vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke
veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.
Z obsahu zápisnice o pojednávaní Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21. apríla 2011
(č.l. 153), na ktorom bolo rozhodnuté vo veci, síce vyplýva, ţe prvostupňový súd vyhlásil
dokazovanie za skončené, ale nemoţno z nej vyvodiť, ţe by predtým splnil aj povinnosť
vyzvať účastníkov (prítomných na pojednávaní), aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili
sa k dokazovaniu, ako aj k právnej stránke veci.
Podľa názoru dovolacieho súdu účastníkovi konania, ktorému bolo odopreté právo
na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci, bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (pozri aj ZSP
č. 49/1989).
Preto postupom prvostupňového súdu, ktorý v rozpore s citovaným ustanovením pred
rozhodnutím vo veci, nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu z tohto ustanovenia a nevyzval
účastníkov (ich zástupcov) prítomných na pojednávaní dňa 21. apríla 2011, aby zhrnuli svoje
návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, odňal navrhovateľovi moţnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa domáha
navrhovateľ (ţalobca), ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných
a samotného rozhodnutia ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu
na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby
spravodlivosti, ktorá je podstatnou náleţitosťou kaţdého rozhodnutia súdu. Citované zákonné
ustanovenie treba chápať aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie, a vykladať a uplatňovať
aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok
Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999) tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť
presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti
sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci.
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument
účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(napr. Georiadis v. Grécko z 29. mája 1997). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil,
ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu a ţe takéto odôvodnenie musí obsahovať
aj rozsudok odvolacieho súdu (uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Všeobecný
súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny stav (uznesenie z 23. júna 2004 sp. zn. III. 209/04).
Po preskúmaní veci dospel dovolací súd k záveru, ţe odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu nezodpovedá citovanému ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. a právu
účastníkov na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
V danej veci sa navrhovateľ domáhal určenia vlastníckeho práva k špecifikovaným
nehnuteľnostiam voči odporcovi Slovenskej republike – Ministerstvo financií Slovenskej
republiky, z ktorej skutočnosti mali súdy vychádzať aj pri riešení otázky vecnej pasívnej
legitimácie odporcu. Súd prvého stupňa dospel k záveru o nedostatku vecnej pasívnej
legitimácie takto označeného odporcu z dôvodu, ţe povinným subjektom - odporcom
(t.j. pasívne legitimovaným účastníkom) mal byť ten, kto je v katastri nehnuteľností zapísaný
na príslušnom liste vlastníctva t.j. Slovenská republika – Slovenská obchodná inšpekcia
(správca a súčasne zástupca Slovenskej republiky v konaní pred súdmi). Odvolací súd
sa stotoţnil s postupom súdu prvého stupňa, keď prejednal vec s navrhovateľom (a súdmi
v záhlaví rozhodnutí) označeným odporcom (Slovenská republika – Ministerstvo financií SR)
a s jeho rozhodnutím o zamietnutí návrhu pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie odporcu.
V rozpore s tým je ale vo vzťahu k odporcovi vyslovený záver odvolacieho súdu,
ţe „vzhľadom na skutočnosť, ţe vlastníkom predmetných nehnuteľností (ku ktorým určenia
vlastníckeho práva sa navrhovateľ domáhal), je Slovenská republika – Slovenská obchodná
inšpekcia, je táto nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (o ktorú v konaní ide), a nie odporca –
Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Navrhovateľom označený odporca – Ministerstvo
financií SR je síce subjektom s právnou subjektivitou, v predmetnom konaní a - ako
nevlastník - nie je vecne pasívne legitimovaný“. Pri takomto zmätočnom závere sa odvolací
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nijako nevysporiadal s námietkami navrhovateľa
týkajúcimi sa vecnej pasívnej legitimácie štátu - Slovenskej republiky - z hľadiska
či uţ vlastníckeho vzťahu k sporným nehnuteľnostiam, správy majetku štátu a právnej
subjektivity príslušného štátneho orgánu. Teda nevysvetlil, z akých dôvodov sa stotoţnil
s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorý podľa názoru dovolacieho súdu zamietnutie návrhu
(z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie odporcu) tieţ skutkovo či právne
dostatočne nezdôvodnil. Odvolací súd sa tieţ v dôvodoch svojho rozhodnutia nevysporiadal
ani s námietkami vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 118 ods. 4 O.s.p. súdom prvého stupňa.
Z uvedených dôvodov treba povaţovať závery odvolacieho súdu o nedostatku vecnej
pasívnej legitimácie odporcu za predčasné a nepreskúmateľné. Takýmto svojím postupom
(nedostatkom dôvodov) odvolací súd odňal navrhovateľovi moţnosť konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O.s.p.). V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 27. júla 2011 sp. zn. III. ÚS 198/2001, v ktorom ústavný súd (okrem
iného) uviedol, ţe povinnosť súdu rozhodnutie náleţite (v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p.)
odôvodniť je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiadava so všetkými právne relevantnými dôvodmi
uplatnených nárokov, ako aj špecifickými námietkami (v danej veci námietkami vo vzťahu
k vecnej pasívnej legitimácii) účastníkov. Porušením uvedeného práva účastníkov na jednej
strane a povinnosťou súdu na strane druhej sa účastníkom konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite
skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Vychádzajúc z uvedeného dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,
ţe konania súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu sú zaťaţené vadami konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. Preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ale aj rovnakou vadou postihnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 243b
ods. 3 O.s.p.).
Dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe vecnú legitimáciu účastníka konania
(či uţ aktívnu alebo pasívnu) určujú práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva,
o ktorých súd účastníkov konania nepoučuje, ako správne konštatoval aj odvolací súd.
Označenie správneho štátneho orgánu navrhovateľom v návrhu, ktorý koná za štát v rozsahu
svojej pôsobnosti, však nie je otázkou vecnej pasívnej legitimácie štátu v konaní,
resp. s pasívnou legitimáciou štátu nesúvisí. Existencia či neexistencia pasívnej legitimácie
štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá ţiadnu súvislosť so správnym procesným označením
štátu ako účastníka konania na strane odporcu. Štát je ako účastník konania označený riadne,
ak je súčasne s ním označený príslušný orgán štátu, ktorý bude za štát konať. V prípade,
ak navrhovateľ síce označí štátny orgán, ktorý má za štát konať, ale uplatnený nárok
do jeho pôsobnosti nepatrí, nejde o nedostatok podmienky konania či vecnej pasívnej
legitimácie. Je povinnosťou súdu – bez zreteľa na označenie v návrhu - zabezpečiť,
aby za štát pred súdom konal štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí uplatnený nárok (R
48/1967).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. septembra 2013
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová