Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/172/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa M. N., bývajúceho M.,

zastúpeného JUDr. Tatianou Polkovou, advokátkou v Ţiline, Na Priekope 174/13, proti

odporcovi Slovenskej republike – Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom

v Bratislave, Štefanovičová 5, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na

Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľa proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 6. júna 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 6. júna

2012 sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 21. apríla 2011 č.k.

-156 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 21. apríla 2011 č.k. -156 návrh

na určenie vlastníckeho práva k špecifikovaným nehnuteľnostiam zamietol a odporcovi

náhradu trov konania nepriznal. Dospel k záveru o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie

odporcu. V odôvodnení uviedol, ţe právny vzťah o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností, je pokiaľ ide o účastníkov

konania vymedzený osobou, ktorá tvrdí, ţe je vlastníkom nehnuteľností a osobou, ktorá

je v katastri nehnuteľností ako ich vlastník zapísaná. Skutočnosť, ţe navrhovateľ alebo

odporca sú nositeľmi tvrdených oprávnení alebo povinností, vyplývajúcich z hmotného práva,

je otázkou tzv. vecnej legitimácie (aktívnej či pasívnej). V danej veci mal podľa názoru súdu

na strane odporcu vystupovať účastník právneho vzťahu tak, ako je zapísaný v katastri

nehnuteľností na LV č. X. pre kat. územie N., teda Slovenská republika - Slovenská

obchodná inšpekcia, ktorá je správcom a súčasne zástupcom Slovenskej republiky v konaní

2

pred súdmi v zmysle citovaných ustanovení , o správe

majetku štátu v znení neskorších predpisov. V danej veci je predmetom konania určenie

vlastníckeho práva k pozemkom vo vlastníctve Slovenskej republiky, ktoré podľa aktuálneho

stavu v katastrálnom operáte nie sú poľnohospodárskymi pozemkami, ale zastavanou,

či ostatnou plochou, teda nie je vo veci oprávnený vystupovať ako zástupca štátu Slovenský

pozemkový fond. Podľa názoru súdu v predmetnej veci nejde ani o určenie zástupcu štátu

oprávneného konať za Slovenskú republiku a teda o nedostatok podmienky konania podľa

v nadväznosti na veta predposledná (ako je tomu napr. pri

ţalobách o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom), aj keď navrhovateľ bol na odstránenie takéhoto nedostatku (uznesením) vyzvaný.

Pri určení vlastníckeho práva musí byť odporcom t.j. pasívne vecne legitimovaným

účastníkom ten, kto je v katastri nehnuteľností zapísaný na príslušnom liste vlastníctva ako

vlastník. V opačnom prípade by zmena zápisu (pri úspechu navrhovateľa) bola spornou, lebo

okruh účastníkov konania, uvedený v rozhodnutí, by nebol totoţný. Poukázal tieţ

na to, ţe Slovenská obchodná inšpekcia je v danom prípade tým subjektom, ktorý nepochybne

disponuje informáciami a dôkazmi umoţňujúcimi efektívnu obranu štátu voči návrhu, pričom

o prebiehajúcom súdnom spore nemá ţiadnu vedomosť. Právnu subjektivitu jej priamo

priznávajú citované ustanovenia. Inak má právnu subjektivitu Ústredný inšpektorát SOI. Súd

nie je povinný poučovať účastníka konania o hmotnom práve, teda o pasívnej legitimácii,

resp. koho a ako má označiť za odporcu. Navrhovateľ bol (súdom) dostatočne upozornený

na nedostatky jeho návrhu, ktoré neodstránil, preto mohol konanie aj zastaviť (pre nedostatok

podmienky konania). Zaujal však právny názor o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie

a s tým spojeného nedostatku naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení

(vlastníckeho práva). O trovách konania rozhodol podľa (odporcovi ţiadne

trovy nevznikli).

Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom zo 6. júna 2012 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil ( )

a odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení poukázal

na ustanovenia , a o štátnej

kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, keď Slovenská obchodná inšpekcia je orgánom štátnej správy podriadeným

Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky a rozpočtovou organizáciou napojenou

na štátny rozpočet v jeho kapitole. Uviedol, ţe súd v rámci skúmania procesných podmienok

3

konania sa zaoberá len spôsobilosťou označených subjektov byť účastníkom konania,

tzv. procesnou subjektivitou a otázkou procesnej spôsobilosti v konaní. Záväzné stanovenie

toho, či sú účastníci legitimovaní aj hmotnoprávne, je uţ otázkou meritórneho rozhodovania

o predmetnom návrhu. Posúdenie hmotnoprávnej vecnej legitimácie účastníkov nijako

nesúvisí s procesným statusom účastníkov označených navrhovateľom, ktorý nesie procesnú

zodpovednosť za ich nesprávne označenie (ako vecne nelegitimovaných účastníkov).

Nedostatok vecnej legitimácie, ako stav vyplývajúci z hmotného práva, je dôvodom

na zamietnutie návrhu. V priebehu konania navrhovateľ návrh podľa nepodal

a nebolo povinnosťou súdu ho poučiť o tom, koho mal označiť za odporcu (takéto poučenie

by presahovalo poučovaciu povinnosť súdu v zmysle § 5 O.s.p). Bolo by aj v rozpore

so zásadou rovnosti účastníkov konania ( , č. 37 ods. 3 Listiny základných práv

a slobôd, ). V danej veci navrhovateľ označil za odporcu

Slovenskú republiku - Ministerstvo financií SR. Preto správne prvostupňový súd postupoval,

keď s týmto odporcom (jasne a zrozumiteľne v návrhu označenom) vec prejednal

a o uplatnenom nároku rozhodol. Vo vzťahu k odporcovi dospel odvolací súd k záveru,

ţe nositeľom hmotnoprávnej povinnosti uplatnenej navrhovateľom je Slovenská republika –

Slovenská obchodná inšpekcia, pretoţe je ako vlastník (predmetných) nehnuteľností zapísaná

v katastri nehnuteľností. Nie je ním Ministerstvo financií SR. Navrhovateľom označený

odporca v návrhu – Ministerstvo financií SR – je síce subjektom s právnou subjektivitou,

v predmetnom konaní však ako nevlastník nie je vecne pasívne legitimovaný. Teda v konaní

o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré sú podľa zápisu v katastri nehnuteľností

vo vlastníctve Slovenskej republiky – Slovenskej obchodnej inšpekcie, je z hľadiska

hmotnoprávneho pasívne legitimovaná Slovenská republika – Slovenská obchodná inšpekcia,

ktorej postavenie je upravené citovaným zákonom. Zdôraznil, ţe ak sa navrhovateľ domáhal

určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným v katastri nehnuteľností so známym

vlastníkom (Slovenská republika – Slovenská obchodná inšpekcia) bolo by v rozpore

so zásadou hodnovernosti (materiálnej publicity) uplatňovať nárok proti subjektu, ktorý

nie je uvedený v katastri nehnuteľností ako vlastník. Ak sa totiţ údaje katastra povaţujú

za hodnoverné a záväzné, pokiaľ sa nepreukáţe opak, nechránila by sa tým dôvera kaţdého

v správnosť v ňom uvedených údajov a preukázanie skutočného stavu by opomenulo moţnosť

brániť sa zapísanému vlastníkovi. Za neopodstatnené vyhodnotil námietky týkajúce sa odňatia

moţnosti navrhovateľovi konať pred súdom, nedoručenia vyjadrenia a postupu súdu prvého

stupňa podľa O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa

ods. 1 v spojení s

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ dovolanie. Navrhol rozsudok odvolacieho

ako aj prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietal,

ţe postupom súdov niţšieho stupňa mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ). Dôvody napadnutého rozsudku povaţoval za arbitrárne, popierajúce

existenciu garantovaného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), teda nepreskúmateľné a zmätočné. Odvolací súd

totiţ v rozpore s návrhom a odvolaním tvrdí, ţe označil za odporcu Ministerstvo financií SR,

lebo v priebehu celého konania tvrdil, ţe ako vlastník sporných nehnuteľností

je (na LV č. X.) zapísaná Slovenská republika (v skutočnosti Slovenská republika – Slovenská

obchodná inšpekcia) a v súlade s šiesta veta označil Ministerstvo financií

SR ako príslušný orgán, ktorý bude za štát konať. Podľa jeho názoru SR – Slovenská

obchodná inšpekcia je neexistujúci právny subjekt, ktorý nemôţe byť vlastníkom

nehnuteľností a takto označený subjekt nemôţe mať pasívnu legitimáciu o určenie vlastníctva.

Vlastníkom nehnuteľností je Slovenská republika, ktorá má z hmotnoprávneho hľadiska

aj pasívnu vecnú legitimáciu o určenie vlastníctva. Kto je oprávnený konať pred súdom za štát

pritom upravuje , čo nie je otázkou vecnej legitimácie. V prípade

pochybností sa touto otázkou musí zaoberať súd z úradnej povinnosti. Nedostatky

v zastúpení účastníka konania majú povahu nedostatku procesných podmienok. Pre takéto

nedostatky súd nemôţe vo veci meritórne rozhodnúť. Preto povaţoval postup súdov niţšieho

stupňa nielen za prehnane formalistický, v rozpore s materiálnym chápaním právneho štátu

a z neho vyplývajúceho práva na súdnu ochranu, ale priamo za nezákonný. Nestotoţnil

sa ani s výkladom odvolacieho súdu vo vzťahu k aplikácii súdom prvého

stupňa.

Odporca sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním

( a nasl. ).

Podľa ustanovenia dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3, 4

Dovolaním navrhovateľa nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu,

ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,

ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani

záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad

týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa , Z týchto dôvodov

dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie navrhovateľa nie je podľa

prípustné.

So zreteľom na ustanovenie veta druhá , ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v

(či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa ,

ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku

či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať

pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným senátom).

Vady konania v zmysle aţ e/ a v dovolaní namietané neboli

6

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Preto prípustnosť dovolania navrhovateľa z týchto

ustanovení vyvodiť nemoţno.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou,

či postupom a rozhodnutím súdov niţšieho stupňa nebola navrhovateľovi odňatá moţnosť

konať pred súdom ( ).

Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým

sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu

konania, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť

konať pred súdom, zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“); porovnaj

napr. , , .

Navrhovateľ namietal postup prvostupňového súdu v rozpore s ,

nestotoţniac sa s výkladom odvolacieho súdu o jeho aplikácii prvostupňovým súdom,

a nepreskúmateľnosť, zmätočnosť (arbitrárnosť) odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu

z hľadiska jeho vysporiadania sa s otázkou pasívnej vecnej legitimácie ním označeného

odporcu.

Podľa ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd

vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke

veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.

Z obsahu zápisnice o pojednávaní Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21. apríla 2011

(č.l. 153), na ktorom bolo rozhodnuté vo veci, síce vyplýva, ţe prvostupňový súd vyhlásil

dokazovanie za skončené, ale nemoţno z nej vyvodiť, ţe by predtým splnil aj povinnosť

vyzvať účastníkov (prítomných na pojednávaní), aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili

sa k dokazovaniu, ako aj k právnej stránke veci.

Podľa názoru dovolacieho súdu účastníkovi konania, ktorému bolo odopreté právo

na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke

veci, bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle (pozri aj ZSP

č. 49/1989).

Preto postupom prvostupňového súdu, ktorý v rozpore s citovaným ustanovením pred

rozhodnutím vo veci, nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu z tohto ustanovenia a nevyzval

účastníkov (ich zástupcov) prítomných na pojednávaní dňa 21. apríla 2011, aby zhrnuli svoje

návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, odňal navrhovateľovi moţnosť

konať pred súdom ( ).

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa domáha

navrhovateľ (ţalobca), ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré

nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných

a samotného rozhodnutia ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu

na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby

spravodlivosti, ktorá je podstatnou náleţitosťou kaţdého rozhodnutia súdu. Citované zákonné

ustanovenie treba chápať aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie, a vykladať a uplatňovať

aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok

Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999) tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť

presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti

sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci.

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument

účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(napr. Georiadis v. Grécko z 29. mája 1997). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil,

ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu a ţe takéto odôvodnenie musí obsahovať

aj rozsudok odvolacieho súdu (uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. ). Všeobecný

súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny stav (uznesenie z 23. júna 2004 sp. zn. III. 209/04).

Po preskúmaní veci dospel dovolací súd k záveru, ţe odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu nezodpovedá citovanému ustanoveniu a právu

účastníkov na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

V danej veci sa navrhovateľ domáhal určenia vlastníckeho práva k špecifikovaným

nehnuteľnostiam voči odporcovi Slovenskej republike – Ministerstvo financií Slovenskej

republiky, z ktorej skutočnosti mali súdy vychádzať aj pri riešení otázky vecnej pasívnej

legitimácie odporcu. Súd prvého stupňa dospel k záveru o nedostatku vecnej pasívnej

legitimácie takto označeného odporcu z dôvodu, ţe povinným subjektom - odporcom

(t.j. pasívne legitimovaným účastníkom) mal byť ten, kto je v katastri nehnuteľností zapísaný

na príslušnom liste vlastníctva t.j. Slovenská republika – Slovenská obchodná inšpekcia

(správca a súčasne zástupca Slovenskej republiky v konaní pred súdmi). Odvolací súd

sa stotoţnil s postupom súdu prvého stupňa, keď prejednal vec s navrhovateľom (a súdmi

v záhlaví rozhodnutí) označeným odporcom (Slovenská republika – Ministerstvo financií SR)

a s jeho rozhodnutím o zamietnutí návrhu pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie odporcu.

V rozpore s tým je ale vo vzťahu k odporcovi vyslovený záver odvolacieho súdu,

ţe „vzhľadom na skutočnosť, ţe vlastníkom predmetných nehnuteľností (ku ktorým určenia

vlastníckeho práva sa navrhovateľ domáhal), je Slovenská republika – Slovenská obchodná

inšpekcia, je táto nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (o ktorú v konaní ide), a nie odporca –

Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Navrhovateľom označený odporca – Ministerstvo

financií SR je síce subjektom s právnou subjektivitou, v predmetnom konaní a - ako

nevlastník - nie je vecne pasívne legitimovaný“. Pri takomto zmätočnom závere sa odvolací

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nijako nevysporiadal s námietkami navrhovateľa

9

týkajúcimi sa vecnej pasívnej legitimácie štátu - Slovenskej republiky - z hľadiska

či uţ vlastníckeho vzťahu k sporným nehnuteľnostiam, správy majetku štátu a právnej

subjektivity príslušného štátneho orgánu. Teda nevysvetlil, z akých dôvodov sa stotoţnil

s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorý podľa názoru dovolacieho súdu zamietnutie návrhu

(z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie odporcu) tieţ skutkovo či právne

dostatočne nezdôvodnil. Odvolací súd sa tieţ v dôvodoch svojho rozhodnutia nevysporiadal

ani s námietkami vo vzťahu k aplikácii ustanovenia súdom prvého stupňa.

Z uvedených dôvodov treba povaţovať závery odvolacieho súdu o nedostatku vecnej

pasívnej legitimácie odporcu za predčasné a nepreskúmateľné. Takýmto svojím postupom

(nedostatkom dôvodov) odvolací súd odňal navrhovateľovi moţnosť konať pred súdom

( ). V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 27. júla 2011 sp. zn. , v ktorom ústavný súd (okrem

iného) uviedol, ţe povinnosť súdu rozhodnutie náleţite (v súlade s )

odôvodniť je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu

rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiadava so všetkými právne relevantnými dôvodmi

uplatnených nárokov, ako aj špecifickými námietkami (v danej veci námietkami vo vzťahu

k vecnej pasívnej legitimácii) účastníkov. Porušením uvedeného práva účastníkov na jednej

strane a povinnosťou súdu na strane druhej sa účastníkom konania (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite

skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných

riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia

súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá

prípustnosť dovolania podľa

Vychádzajúc z uvedeného dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,

ţe konania súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu sú zaťaţené vadami konania podľa § 237

písm. f/ Preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ale aj rovnakou vadou postihnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 243b

ods. 3 ).

Dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe vecnú legitimáciu účastníka konania

(či uţ aktívnu alebo pasívnu) určujú práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva,

o ktorých súd účastníkov konania nepoučuje, ako správne konštatoval aj odvolací súd.

10

Označenie správneho štátneho orgánu navrhovateľom v návrhu, ktorý koná za štát v rozsahu

svojej pôsobnosti, však nie je otázkou vecnej pasívnej legitimácie štátu v konaní,

resp. s pasívnou legitimáciou štátu nesúvisí. Existencia či neexistencia pasívnej legitimácie

štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá ţiadnu súvislosť so správnym procesným označením

štátu ako účastníka konania na strane odporcu. Štát je ako účastník konania označený riadne,

ak je súčasne s ním označený príslušný orgán štátu, ktorý bude za štát konať. V prípade,

ak navrhovateľ síce označí štátny orgán, ktorý má za štát konať, ale uplatnený nárok

do jeho pôsobnosti nepatrí, nejde o nedostatok podmienky konania či vecnej pasívnej

legitimácie. Je povinnosťou súdu – bez zreteľa na označenie v návrhu - zabezpečiť,

aby za štát pred súdom konal štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí uplatnený nárok (R

48/1967).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. septembra 2013

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová