Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7fe/389106.fa121b.pdf
PDF · 111.24 KB
No categories available
3ECdo/103/2013
Najvyšší súd 3 ECdo 103/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o. so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti
povinnej A. Š., bývajúcej v H., o vymoženie 1 040,45 € s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 10 Er 425/2011, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 5. februára 2013 sp. zn. 24 CoE 80/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 1 040,45 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú
sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom zo 6. mája 2011 sp. zn. I. Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Galanta o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Okresný súd Galanta uznesením z 12. októbra 2011 č.k. 10 Er 425/2011-37 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V odôvodnení
poukázal na to, že právna predchodkyňa oprávnenej (P. B., a.s.) poskytla povinnej úver na
základe úverovej zmluvy z 15. novembra 2006 (ďalej len „úverová zmluva“). Súd prvého
stupňa po oboznámení sa s označeným rozhodcovským rozsudkom, úverovou zmluvou
a úverovými zmluvnými podmienkami dospel k záveru, že žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie treba zamietnuť, lebo sa prieči zákonu. Úverová zmluva je spotrebiteľská
zmluva, preto na vec treba aplikovať úpravu obsiahnutú v ustanoveniach Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a v § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“). Súčasťou úverovej zmluvy
bola rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej budú všetky spory účastníkov daného právneho
vzťahu rozhodované pred vyššie označeným rozhodcovským súdom, rozhodnutia ktorého
budú pre obe strany konečné a záväzné. Táto doložka nebola dojednaná individuálne,
spotrebiteľovi znemožňuje vyriešiť spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom konaní
a treba ju považovať za nekalú podmienku [čl. 3 ods. I v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy
č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len „Smernica“)]. Takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť
právomoc rozhodcovského súdu na rozhodcovské konanie. Pokiaľ na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku, plnenie ním priznané
treba považovať za rozporné s dobrými mravmi. Súd prvého stupňa vzhľadom na to žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2
Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.).
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trnave uznesením z 5. februára 2013 sp. zn.
24 CoE 80/2012 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd je oprávnený a povinný kedykoľvek z úradnej
povinnosti posúdiť rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho vykonateľnosti. Odvolací súd
vychádzal z toho, že úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a na vec treba aplikovať tak
špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul
znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú
doložku si povinná osobitne nevyjednala a nemala na výber vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve. Mohla len zmluvu ako
celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda
aj rozhodcovskému konaniu pred súdom fakticky vybraným veriteľom (oprávnenou). Takáto
rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Nakoľko predmetná
rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, zároveň je v zmysle § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Keďže medzi zmluvnými stranami nebola platne
uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zákona č. 244/2002 Z.z., nebola
ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť, a teda
aj predmetný rozsudok rozhodcovského súdu ako exekučný titul je právne neúčinný, nulitný
a teda materiálne nevykonateľný, v dôsledku čoho boli splnené podmienky v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v celosti.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu buď zmeniť tak, že dovolací súd „poverí súdneho
exekútora vykonaním exekúcie“, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade: a/ rozhodovali
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.), b/ rozhodovali napriek
tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.); túto procesnú
vadu vyvodzovala dovolateľka z toho, že rozhodcovský súd rozhodoval v súlade so zákonom
na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, všeobecné súdy nemajú vo vzťahu
k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov a v zásade nie
sú oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke, nesmú zamietnuť
žiadosť o poverenie na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, ktorý
nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, ani opätovne posudzovať to, čo preskúmal
a záväzne právne vyhodnotil rozhodcovský súd, c/ rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), d/ odňali
oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že odmietli vykonať
exekučný titul, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, e/ konanie zaťažili tzv. inou
vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
a f/ svoje rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.). Dovolateľka v doplnení dovolania uviedla, že podľa jej názoru opravný prostriedok
je prípustný v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné
dovolanie, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie
oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Dovolateľka zastáva nesprávny názor, že jej dovolanie je prípustné podľa § 238
ods. 3 O.s.p. Prehliada, že aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy len v prípade, že
dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu uvedenému v tomto
ustanovení. Keďže dovolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, neprichádza do úvahy
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo, preto prípustnosť jej dovolania
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia zo 4. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 224/2012, 14. mája 2013 sp. zn.
3 Cdo 295/2012, 14. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 182/2012, 14. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 6/2013,
12. júna 2013 sp. zn. 3 ECdo 9/2013, 12. júna 2013 sp. zn. 3 ECdo 37/2013, 12. júna 2013
sp. zn. 3 ECdo 8/2013, 27. júna 2013 sp. zn. 3 Cdo 237/2012, 27. mája 2013
sp. zn. 3 Cdo 227/2012, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 106/2013 a konštatuje, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
S prihliadnutím na požiadavku procesnej ekonomiky preto najvyšší súd na odôvodnenia
týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, že sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje
aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ .O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3
a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozsúdenej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď
aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS. 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá len na tie prípady, v ktorých súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebol podaný žiadny návrh na začatie konania vo veci,
ktorá nemôže začať bez návrhu (oprávnená ale podala návrh na vykonanie exekúcie),
4. pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom
oboznamovanie s obsahom listín zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania
sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného,
5. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie sa oprávnenej neodopiera právo na výkon
rozhodnutia,
6. pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol
spor so spotrebiteľom prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
7. postup banky nezodpovedal v danom prípade § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách, lebo rozhodcovská doložka nebola naformulovaná tak, aby založila
právomoc rozhodcovského súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením
(viď § 67 ods. 1 a 2 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene
niektorých zákonov),
8. nedôvodná a irelevantná je aj námietka oprávnenej, že slovenský preklad Smernice nie
je správny.
K týmto záverom (viď 1. až 8.) dospel najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací
súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. septembra 2013
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková