Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
a94/391542.013e32.pdf
PDF · 116.62 KB
No categories available
2Cdo/171/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 171/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne H., so sídlom v P.,
proti ţalovanej V. D., bývajúcej v K., o zaplatenie 1 089,52 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 4 C 212/2012, o dovolaní ţalobkyne
proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 30. januára 2013 sp. zn. 6 Co 193/2012 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Topoľčany rozsudkom zo 17. augusta 2012 č.k. 4 C 212/2012-32
zaviazal ţalovanú zaplatiť ţalobkyni sumu 422,73 € s 8,76 % ročným úrokom
z omeškania od 12. mája 2010 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 25,35 € a to
všetko v splátkach po 50 € mesačne s účinnosťou od prvého dňa mesiaca nasledujúceho
po právoplatnosti rozsudku aţ do zaplatenia, pod následkom straty výhody splátok.
Vo zvyšku súd ţalobu zamietol. V odôvodnení súd prvého stupňa uviedol, ţe ţaloba
ţalobkyne na zaplatenie sumy 1 089,52 € s príslušenstvom je dôvodná iba čiastočne. V danej
veci ide o zmluvu spotrebiteľskú, preto ju bolo nutné posudzovať v súlade s ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Okresný súd dospel k záveru, ţe v danej veci ide o predbeţne
formulovanú štandardnú úverovú zmluvu, ktorej obsah ţalovaná nemohla ţiadnym spôsobom
ovplyvniť. Z predmetnej zmluvy vyplýva iba to, ţe výška úverového rámca pri poskytnutí
revolvingového úveru bola dohodnutá na sumu 30 000 Sk a výška mesačnej splátky
predstavovala 1 200 Sk. Z úverovej zmluvy nie je moţné zistiť ďalšie podmienky poskytnutia
a splácania úveru. Tieto sú zakomponované v úverových zmluvných podmienkach tvoriacich
prílohu zmluvy, sú vytlačené drobným písomnom takmer nečitateľným. Podľa názoru súdu
prvého stupňa je moţné dôvodne pochybovať, či sa s podmienkami poskytnutia a splácania
úveru ţalovaná mohla skutočne oboznámiť. Z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa
povaţoval úverové zmluvné podmienky tvoriace prílohu úverovej zmluvy za neplatné,
pretoţe vzhľadom na spôsob ich prezentácie a samotný obsah sú pre spotrebiteľa, ktorý má
podľa nich plniť, nezrozumiteľné a nemohol sa s nimi riadne oboznámiť pred uzavretím
zmluvy. Ďalej okresný súd uviedol, ţe ţalobkyňa má nárok iba na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktoré vzniklo ţalovanej tým, ţe prijala plnenie na základe týchto neprijateľných
zmluvných podmienok. Ţalovaná je teda povinná vydať ţalobkyni bezdôvodné obohatenie
vo výške 422,73 €, pretoţe prijala plnenie do výšky 2 331,05 € a ţalobkyni vrátila iba
1 908,32 €. Okresný súd poukázal na ust. § 879f Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
spotrebiteľské zmluvy uzavreté pred 1. aprílom 2004 sa museli dať do súladu s ust. § 53
a § 54 Občianskeho zákonníka účinného od 1. apríla 2004. Pokiaľ tieto neboli dané do súladu,
sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Ţalobkyni súd priznal aj úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3
Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Vo zvyšnej časti návrh spolu s úrokom z omeškania ako
nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, ţe
náhradu trov pomerne rozdelil, keďţe obaja účastníci mali vo veci iba čiastočný úspech.
Krajský súd v Nitre na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 30. januára 2013 sp. zn.
6 Co 193/2012 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady
trov konania účastníkov potvrdil. V druhom výroku ţalovanej náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, ţe preskúmal rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti (§ 201 ods. 1 O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej zamietajúcej časti ako aj v časti náhrady trov konania je potrebné podľa § 219
ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa
dospel k záveru, ţe v danom prípade uvedená zmluva patrí nepochybne svojím obsahom
medzi spotrebiteľské zmluvy. Znenia spotrebiteľských právnych noriem sú všeobecne známe.
Odvolací súd mal za to, ţe ţalobkyňa podniká v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov
a má na rozdiel od spotrebiteľa vyššiu úroveň informovanosti. Ţalobkyňa konala v rozpore
s ustanoveniami spotrebiteľského práva, pretoţe jej snahou bolo obísť cez rôzne zmluvné
dojednania upravené v rámci ťaţko čitateľných a neprehľadných podmienok zahrnutých
v úverových zmluvných podmienkach, ktoré spotrebiteľ nijako nemal moţnosť ovplyvniť.
Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotoţnil so všetkými skutkovými i právnymi závermi
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutých častiach výrokov a na tieto ako
na svoje pre ich správnosť len poukázal (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súd prvého stupňa správne
rozhodol, ţe ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobkyni len to, čo doposiaľ z prijatého plnenia
nevrátila, pretoţe ţalobkyňa sa nemôţe domáhať plnenia, ktoré vyplýva zo všeobecných
zmluvných podmienok, keďţe súd prvého stupňa ich správne povaţoval za neplatné.
O trovách rozhodol tak, ţe ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala ţalobkyňa dovolanie. Navrhla,
aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Namietla, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať
(§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), a napadnutý rozsudok spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Uviedla, ţe podľa
ustálenej súdnej praxe k odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť aj samotným
rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím je podľa názoru dovolateľky aj rozsudok, ktorým
odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti.
Dovolateľka ďalej namietla, ţe súd prvého stupňa a ani odvolací súd dostatočne neodôvodnili,
prečo z uvedených dôvodov (pre neplatné úverové podmienky) by mala byť neplatná celá
zmluva. Napokon uviedla, ţe podáva dovolanie aj s poukazom na ustanovenie § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p., pretoţe rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobkyne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným
prostriedkom napadnúť. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno totiţ dovolaním napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, iba ak to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Dovolanie
proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj
proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ
proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné,
pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť tejto časti dovolania ţalobkyne z uvedených ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2
O.s.p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
So zreteľom na to by dovolanie ţalobkyne bolo procesne prípustné, len ak v konaní
došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. O vadu
uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť tejto časti dovolania ţalobkyne preto
z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť.
Dovolateľka zastáva názor, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu
predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka
občianskeho súdneho konania. Ţalobkyňa v súvislosti s namietaním, ţe došlo k procesnej
vade tejto povahy, v dovolaní uviedla, ţe jej odvolací súd odňal moţnosť konať pred súdom
samotným rozhodnutím, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti.
Vo svojom dovolaní však ţalobkyňa neuviedla, akým spôsobom jej bola vydaním
predmetného rozhodnutia odvolacieho súdu odňatá moţnosť pred súdom konať.
Súdna prax Najvyššieho súdu vykladá ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. extenzívne.
Zastáva totiţ názor, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť nielen činnosťou
súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (por. napr. R 23/1994,
R 50/1997, R 5/2005, R 6/2008, R 37/2011). Za takéto rozhodnutia sa povaţujú procesné
rozhodnutia, ktorých dôsledkom je skončenie konania bez rozhodnutia v merite veci alebo bez
meritórneho posúdenia opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia, ak sú nesprávne.
Najčastejšie ide o uznesenia o odmietnutí podania, alebo o zastavení konania pre nesplnenie
niektorej procesnej podmienky, alebo o odmietnutí odvolania. Ak takéto rozhodnutia nie sú
správne, odníma sa nimi účastníkovi konania procesné právo na rozhodnutie o veci samej,
teda o predmete sporu (merite veci), alebo procesné právo na preskúmanie odvolaním
napadnutého prvostupňového rozhodnutia v odvolacom konaní. O takúto procesnú situáciu
však v súdenej veci nejde. Súd prvého stupňa rozhodol o čiastočnom priznaní nároku
a odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe
napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Konanie teda bolo
ukončené rozhodnutím v merite veci a následne bolo meritórne posúdené odvolacím súdom.
Z tohto dôvodu o odňatí moţnosti konania pred súdom samotným rozhodnutím odvolacieho
súdu hovoriť nemoţno.
Dovolateľka ďalej uviedla, ţe rozsudky súdov niţšieho stupňa nie sú dostatočne
odôvodnené. Konkrétne namietala, ţe súdy nedostatočne odôvodnili, prečo posúdili
predmetnú úverovú zmluvu v celosti za neplatnú.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe vyššie uvedená námietka
dovolateľky taktieţ nie je dôvodná.
Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija
c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci
E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej
republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite,
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho
dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)
vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a ochranou proti takému uplatneniu (I. ÚS 241/07).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj s poukazom
na § 211 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie uznesenia bolo
presvedčivé.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, prečo ţalobkyni priznal iba nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (pre neplatné
zmluvné podmienky), prečo ţalobe vyhovel len z časti. Rovnako odvolací súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu
prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania). Ich rozhodnutia
nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe
súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných
ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť, ţe dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr.
K námietke ţalobkyne, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom
dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď
aj R 43/2003 a R 54/2012). Nejde totiţ o vadu konania vymenovanú v § 237 O.s.p., ani znak
(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci
prípustnosť dovolania. Keďţe ţalobkyňou bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní,
ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok
posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
V danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené. Najvyšší súd Slovenskej
republiky preto dovolanie ţalobkyne ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa
nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1
O.s.p.), navyše jej ani ţiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová