Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/22/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom

v B., IČO: X., zastúpenej V., s.r.o., so sídlom v B., proti povinnému M. H., bývajúcemu

v B., o vymoženie 331,94 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bánovce nad

Bebravou pod sp. zn. , o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Trenčíne z 12. júna 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená 23. februára 2012 podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie

exekúcie na vymoţenie sumy 331,94 Eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., a.s., so

sídlom v B., z 9. septembra 2011 sp. zn. I., ktorým bola ţalovanému M. H. uloţená

povinnosť zaplatiť ţalobkyni P., s.r.o. istinu v sume 331,94 Eur s príslušenstvom. Súdny

exekútor poţiadal Okresný súd Bánovce nad Bebravou o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie.

Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením z 2. apríla 2012 č.k. -24

ţiadosť súdneho exekútora JUDr. M. Š. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol. Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných

podmienok dospel k záveru, ţe ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie treba

zamietnuť, lebo sa prieči zákonu. Vychádzal z toho, ţe úverová zmluva je spotrebiteľskou

zmluvou v zmysle o spotrebiteľských úveroch a na vec treba

aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v tomto zákone, ako aj všeobecnú úpravu

2

danú ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách. Súčasťou

úverovej zmluvy bola totiţ rozhodcovská doloţka, v zmysle ktorej budú všetky spory

účastníkov daného právneho vzťahu rozhodované pred vyššie označeným rozhodcovským

súdom, rozhodnutia ktorého budú pre obe strany konečné a záväzné. Táto doloţka

znemoţňuje spotrebiteľovi vyriešiť spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom

konaní, nebola dojednaná individuálne a do úverových zmluvných podmienok bola zaradená

oprávnenou ešte pred uzavretím samotnej úverovej zmluvy. Všetky tieto skutočnosti

odôvodňujú záver o neprijateľnosti tejto rozhodcovskej doloţky (nekalej podmienky v zmysle

v spojení s bodom 1 písm. q/ prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Z týchto

dôvodov dospel súd prvého stupňa k záveru, ţe rozhodcovská doloţka v danej veci je

neprijateľnou zmluvnou podmienkou, prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností

z nej je v rozpore s dobrými mravmi a princípmi ochrany spotrebiteľa. Vzhľadom na to,

aplikujúc Exekučného poriadku v spojení s

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“), ţiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne uznesením z 12. júna 2012 sp. zn.

napadnuté uznesenie podľa potvrdil, pretoţe napadnuté

uznesenie bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia otázky platnosti

rozhodcovskej doloţky a je v korelácii s rozhodovaním súdov v analogických prípadoch

a súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením

a Odvolací súd preto postupoval podľa a iba

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody. Podľa jeho

právneho názoru bol postup prvostupňového súdu v súlade so zákonom, pokiaľ skúmal,

či nejde o prípad uvedený v alebo b/ Pri posudzovaní

exekučného titulu podľa hľadísk vyplývajúcich z

správne vychádzal z a a a a Smernice

Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva neobsahuje neprijateľnú podmienku.

V danom prípade má rozhodcovská doloţka charakter nekalej podmienky, ktorá spôsobuje

v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa –

povinného ( ). Rozhodcovskú doloţku preto súd prvého

stupňa správne povaţoval za nekalú a z tohto dôvodu za absolútne neplatnú. Odvolací súd

k tomu uviedol, ţe smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach

3

v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy

účinok, ale existuje povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným

spôsobom. Smernica povaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom

konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, ţe

podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneuţívať svoje silnejšie

postavenie – dané tým, ţe spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť ţiadne zmeny

formulárových zmluvných podmienok, a ţe pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ pod

tlakom finančnej tiesne, v dôsledku čoho podnikateľ môţe získať neférové výhody a ťaţiť

z nich. Úverová zmluva, v ktorej je takáto rozhodcovská doloţka, je zmluvou obsahujúcou

nekalú podmienku. Aj odvolací súd poukázal na , ktorý

exekučnému súdu ukladá povinnosť zaoberať sa exekučným titulom, a v súvislosti s tým

konštatoval, ţe nekalé zmluvné dojednania sú sankcionované absolútnou neplatnosťou.

V takom prípade musí exekučný súd dospieť k záveru, ţe rozhodcovský rozsudok nie

je vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd uzavrel, ţe súd prvého stupňa v danej veci

správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju

právomoc na konanie a rozhodnutie z neplatnej rozhodcovskej doloţky. Správny je preto

nielen záver súdu prvého stupňa, ţe ide o nespôsobilý exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. d/

Exekučného poriadku), ale aj záver, ţe ţiadosť súdneho exekútora o poverenie na vykonanie

exekúcie bolo potrebné zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby

dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu

prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila

z , , (t.j., ţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej

istej veci sa uţ prv začalo konanie; nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona

bol potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom)

a dôvodnosť z aţ c/ (v konaní došlo k vadám uvedeným v ;

konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci;

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Prekáţku „res iudicata“

dovolateľka vysvetľuje tým, ţe vec uţ bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným

rozhodcovským súdom. Exekučný súd v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať

správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom

nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona

potrebný. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom, ktorým došlo

k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd povaţovala to, ţe jej bolo

upreté právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky

o existencii neprijateľnej podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej

neplatnosti rozhodcovskej doloţky, výkladu ustanovenia ,

ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa

ustanovení zákona o bankách) prvostupňovým a odvolacím súdom. V dôvodoch dovolania

podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré

porovnáva s občianskym súdnym konaním. Poukázala na význam ochrany práv spotrebiteľa

vo svetle implementovanej Smernice rady 93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej

republiky a jej skutočný význam v doktrinálnej judikatúre ESD s prihliadnutím na závery

prijaté v konkrétne uvádzaných prípadoch.

Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s , bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O s.p.).

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia V zmysle platnej právnej

úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie stanoviska (

ods. 1, písm. a/ a písm. b/ ). Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky (, , ).

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod

prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie stanoviska.

Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil

a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie

je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v . Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

6

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , , netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení a

mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“

v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,

i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí moţnosti konať

pred súdom v zmysle , videla v odmietnutí práva na uspokojenie

priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené

a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.

K prvému dovolateľkou namietanému dôvodu treba uviesť, ţe prekáţka rozsúdenej veci

(/rei iudicatae/ ) patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia

v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom, ţe

právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje moţnosť

totoţnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní

ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy,

ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových

tvrdení, z akých uţ bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). O totoţnosť

účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými

účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251

ods. 4 ). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania nevyplýva, ţe konaniu v tejto

veci – t.j. medzi oprávnenou P. s.r.o., a povinným M. H., týkajúcou sa vymoţenia 331,94

Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 3 Er

226/2012 na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok z 2. septembra

2011 sp. zn. I., vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., a.s. nepredchádzalo

ţiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých

účastníkov. Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný

rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd

skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne

vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených

prípadoch alternatívnou moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho

rezultátom môţe byť titul, splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním exekúcie.

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, ţe súdy niţších stupňov zaťaţili konanie vadou

uvedenou v

Pokiaľ ide o vadu podľa , ktorej sa súdy mali dopustiť tým, ţe

nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo

potrebné, treba uviesť, ţe ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237

písm. e/ zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných

podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku

návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť.

Exekučný súd, totiţ v predmetnej veci, začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej

doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska ( ) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu

na začatie konania v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov niţších

stupňov.

Pokiaľ ide o odňatie moţnosti pred súdom konať v zmysle treba

zdôrazniť, ţe dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,

je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré

mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených

záujmov. Za porušenie práva v zmysle (v zmysle ustálenej judikatúry)

sa povaţuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené

zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiţ zastavenie

exekúcie, čím sa oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

a sp. zn. ). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci

nejde o túto vadu konania. Dospel pritom k záveru, ţe konanie súdov takouto vadou nie

je postihnuté.

Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú

otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť

platnosť rozhodcovskej doloţky, na základe ktorej rozhodcovský súd zaloţil svoju právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma ţiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa

Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd

nezistí rozpor ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na

vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia ţiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor ţiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.

, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č. 46 (dostupnej na internetových stránkach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, ţe pokiaľ

oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal

pritom z jednotného názoru súdnej praxe, ţe uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd

v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie

(iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom,

t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených

v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke

formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako

aj materiálnej (z aspektu obsahových náleţitostí rozhodnutia – jednak určitosti,

zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia

uloţenej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

9

Exekučný súd je teda uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre

poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť,

či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto

skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, ţe

ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie

ničotné, nevyvolávajúce ţiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad

materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemoţno preto viesť nútený výkon

rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, ţe jeho

právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom

právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi

zmluvnými stranami, a to či uţ vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky.

Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej

zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem

iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom

s právomocou na jeho vydanie, je logické, ţe exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť,

nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,

či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môţe totiţ zaloţiť právomoc

rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť

právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Z vyššie uvedeného moţno vyvodiť záver, ţe exekučný súd, ktorý koná o návrhu

na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových

a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený

uţ v štádiu rozhodovania o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami

bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, ţe právomoc rozhodcovského súdu bola zaloţená

na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky

vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou

doloţkou viazaná.

Nemoţno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, ţe zo ţiadneho ustanovenia procesného

predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doloţku posúdiť z hľadiska

jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podloţený postup

10

exekučného súdu, ktorý po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doloţka bola uzavretá platne.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní

dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky exekučný súd len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doloţkou (jej

prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, ţe v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii

rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom

a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 2. septembra 2011 sp. zn. I. vydaného Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti R., a.s. je okrem iného zrejmé, ţe

rozhodcovský súd zaloţil svoju právomoc na ustanovení bodu 10.2 Všeobecných obchodných

podmienok, na zmluve o úvere z 5. augusta 2008, na Obchodných podmienkach pre úver a na

základe Všeobecných obchodných podmienok). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doloţky

skúmal v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. (individuálne

dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyţadovanie prejednania sporov

výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti

s platnosťou rozhodcovskej doloţky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení

vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu o tom, ţe skúmaná

rozhodcovská doloţka je neprijateľná a preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom

a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný

súd k dispozícii, takýto záver umoţňovali. Vo všeobecných obchodných podmienkach síce

bol upravený odlišný mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne vyhovel ustanoveniu

, keďţe umoţňoval, aby sa dlţník (povinný)

obrátil i na štátny súd. Avšak v prípade, ak by si uplatnil svoje práva veriteľ (oprávnená)

na rozhodcovskom súde, bola povinná sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto

ustanovenie takisto nemoţno povaţovať za platne uzavretú rozhodcovskú doloţku, keďţe

je v sporoch, v ktorých by bola voči povinnému uplatnená ţaloba, musí sa podriadiť

rozhodcovskému konaniu, bez moţnosti poţiadať o ochranu všeobecný súd. Teda

v prípadoch, ak je ţalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho právny nástupca, nie je moţné

11

sa brániť mimo rozhodcovského súdu, čo sťaţuje prístup povinnej ako spotrebiteľa

k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Hlavnými dôvodmi neplatnosti rozhodcovskej doloţky

však bola najmä skutočnosť, ţe nebola ako súčasť formulárovej zmluvy individuálne

dojednaná a splynula s ostatným štandardnými ustanoveniami zmluvy.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, ţe ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených

v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve

bolo preto moţné skúmať aj z iných hľadísk, neţ v tomto ustanovení výslovne uvedených,

najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo v danom prípade.

Keďţe exekučný súd zistil uţ pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ţe

exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloţeného oprávnenou, je v rozpore

so zákonom, dospel k správnemu záveru, ţe nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú ţiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, ţe pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Postup súdov niţších stupňov nemal preto za následok odňatie moţnosti

oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia

Dovolací súd dospel tieţ k záveru, ţe nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého

stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú poţiadavkám vyplývajúcim

z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3

V tejto súvislosti treba pripomenúť, ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba

na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo

sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní ().

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou

predloţené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

12

o nesplnení podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd

sa stotoţnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti

dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tieţ vysvetlil, prečo

sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním

napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené

ţiadosti poţadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, ţe táto odpoveď oprávnenú

neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia

v zmysle ; za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade

nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

či poţiadaviek oprávnenej.

Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

a ; odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia

spĺňa.

Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. ţe ich konanie

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe ich

rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/

), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé osebe)

nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie

je v ustanoveniach upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/

(s pouţitím analógie) v spojení s , keď neboli dané dôvody pre

pouţitie ods. 2 tohto ustanovenia, keďţe povinnému v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne

trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. septembra 2013

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková