Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)245/390424.1157dc.pdf
PDF · 134.96 KB
No categories available
2Obdo/64/2012
Najvyšší súd 2 Obdo 64/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. J., V., IČO X.,
zastúpeného JUDr. Ľ. H., advokátom, V., proti ţalovanému A. - S., a. s., D., IČO X.,
o zaplatenie 14 511,28 eur s príslušenstvom, na dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 5. júna 2012, č. k. 2Cob/260/2011-239, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
5. júna 2012, č. k. 2Cob/260/2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 08. 03. 2011, č. k. 26Cb/190/2004-211,
konanie v časti 8 424,88 eur zastavil, ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu
vo výške 6 086,40 eur s úrokom z omeškania ročne vo výške 17,60% od 21. 12. 2001
do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 1 732,22 eur titulom zaplateného
súdneho poplatku a trov znaleckého posudku a trovy právneho zastúpenia vo výške 2 335,72
eur na účet právneho zástupcu, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uviedol, ţe ţalobca sa návrhom, podaným
dňa 23. 04. 2004, domáhal zaplatenia 6 086,40 eur titulom náhrady škody. Ţalobca návrhom
zo dňa 05. 10. 2009 poţiadal o rozšírenie petitu o sumu 8 424,88 eur na základe znaleckého
posudku Ing. Č. zo dňa 10. 06. 2009. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 16. 10. 2009
návrhu vyhovel a petit rozšíril o sumu 8 424,88 eur. Návrhom zo dňa 08. 03. 2011 zobral
ţalobca petit v rozšírenej časti 8 424,88 eur späť z dôvodu ţalovaným vznesenej námietky
premlčania, súd preto konanie v tejto časti zastavil.
Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, ţe medzi ţalobcom
a ţalovaným bola uzavretá poistná zmluva č. 746-1003358 zo dňa 19. 04. 2001, ktorej
predmetom bolo poistenie súboru zásob, nachádzajúcich sa na D., P.P.- prízemie, garáţe,
stojisko 9, v celkovej poistnej sume 1 500 000,-- Sk. V dňoch 04. 09. 2001 - 05. 09. 2001
došlo k poistnej udalosti, ktorej šetrenie bolo ukončené dňa 05. 12. 2001. Dňa 31. 12. 2001
uhradil ţalovaný ţalobcovi sumu 197 000,-- Sk, následne dňa 06. 08. 2003 uhradil sumu
1 300 000,-- Sk a dňa 19. 12. 2003 uhradil úroky z omeškania vo výške 351 020,-- Sk.
Na základe omeškania ţalovaného s úhradou poistného plnenia v sume
1 300 000,-- Sk vyrubil príslušný daňový úrad ţalobcovi platobnými výmermi penále
vo výške 191 196,-- Sk, ktoré ţalobca zníţil o sumu 7 837,-- Sk, kedy ţalovaný v omeškaní
nebol, a preto ţalobca ţiadal o určenie povinnosti ţalovaného uhradiť sumu 183 359,-- Sk
s príslušenstvom. Súd prvého stupňa zdôraznil, ţe ţalovaný nevyplatil poistné plnenie
s poukazom na ust. § 519 Občianskeho zákonníka a mal za to, ţe vyčíslená škoda vo výške
183 359,-- Sk bola v plnom rozsahu krytá poskytnutými úrokmi z omeškania vo výške
351 020,-- Sk. Povaţoval za nesporné, ţe došlo k poistnej udalosti a akým spôsobom, a tieţ
termíny a výšky čiastočných úhrad poistného plnenia. Za nespornú vyhodnotil aj skutočnosť,
ţe ţalovaný vyplatením úroku z omeškania, ktorý ţalobca vyčíslil odo dňa 21. 12. 2001
vo výške 18,6% ročne uznal deň vzniku omeškania a výšku úroku z omeškania. Podľa súdu
prvého stupňa ţalobca v pôvodnom návrhu vyčíslil škodu nad rámec vyplateného úroku
z omeškania ako škodu, ktorú musel vyplatiť ako penále daňovému úradu z dôvodu
omeškania s úhradou DPH za tovar, ktorý bol odcudzený pri poistnej udalosti. Vyrubenú
výšku penále ţalobca zníţil o penále za obdobie od 26. 10. 2001 do 20. 12. 2001 nakoľko sa
ţalovaný dostal do omeškania aţ 21. 12. 2001. Súd prvého stupňa poukázal na to, ţe
po späťvzatí rozšírenej časti návrhu, ţalobca zmenil dôvod pôvodnej výšky ţalovaného
nároku s tvrdením, ţe výška škody predstavuje ušlý zisk ţalobcu za roky 2001, 2002 a 2003
v sume určenej znaleckým posudkom na 604 828,-- Sk (20 076,61 eur) po odpočítaní
vyplateného úroku z omeškania vo výške 351 020,-- Sk, predstavuje nekrytú škodu ţalobcu
vo výške 253 808,-- Sk, čo prevyšuje pôvodne ţalovaný nárok. Súd prvého stupňa poukázal
aj na tú skutočnosť, ţe ţalovaný namietol premlčanie voči zmene odôvodenia škody oproti
pôvodnému návrhu s tým, ţe ţalobca nemôţe pri odôvodnení výšky škody z roku 2004
pouţiť znalecký posudok z roku 2009. Súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 387 ods. 1
Obchodného zákonníka dospel k záveru, ţe premlčať moţno len právo na náhradu škody.
Keďţe ţalobca v priebehu konania zmenil len odôvodnenie pôvodného návrhu na náhradu
škody v zmysle vykonaného dokazovania a na pôvodne uplatnenom práve na náhradu škody
zotrval, mal za to, ţe moţnosť zmeniť v zmysle vykonaného dokazovania pôvodné
odôvodnenie vzniku škody nie je moţné premlčať, nakoľko sa nejedná o právo v zmysle
ustanovení Obchodného zákonníka, ani Občianskeho zákonníka. Keďţe ţalobca v konaní
podľa súdu prvého stupňa preukázal dôvodnosť ţalovaného nároku, jeho návrhu vyhovel.
Návrhu na vrátenie súdneho poplatku za rozšírenie pôvodného ţalobného petitu, ktorý
ţalobca neskôr vzal späť, nevyhovel vzhľadom k tomu, ţe dňa 22. 11. 2010 prejednával
rozšírenú časť petitu s predvolaným znalcom Ing. Č. O trovách konania rozhodol podľa ust.
§ 142 ods. 2 O. s. p., tak, ţe úspešnému ţalobcovi priznal uplatnenú náhradu trov konania,
krátenú o jeden úkon právnej sluţby.
Na odvolanie ţalovaného v časti, ktorou mu súd uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi
sumu 6 086,40 eur s úrokom z omeškania ročne vo výške 17,60% od 21. 12. 2001
do zaplatenia, a tieţ proti výroku o trovách konania, odvolací súd napadnutým rozhodnutím
rozhodol tak, ţe rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 08. 03. 2011 v napadnutej časti zmenil
tak, ţe ţalobu zamietol. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému náhradu trov
prvostupňového a odvolacieho konania vo výške 669,-- eur do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, ţe po zopakovaní dokazovania
listinnými dôkazmi - výpismi z účtov ţalobcu zo dňa 31. 12. 2001, 06. 08. 2003, mal
preukázané tak, ako to správne konštatoval i prvostupňový súd, ţe ţalovaný uhradil poistné
plnenie dňa 31. 12. 2001vo výške 187 000,-- Sk a dňa 06. 08. 2003 vo výške 1 300 000,-- Sk.
Výpisom z účtu ţalobcu zo dňa 22. 12. 2003 mal tieţ za preukázané, ţe ţalovaný uhradil
ţalobcovi sumu 351 020,-- Sk titulom úrokov z omeškania za oneskorenú úhradu poistného
plnenia z poistnej udalosti č. 03/700/09759 zo dňa 04. 09. 2001. Šetrenie poistnej udalosti
bolo podľa odvolacieho súdu skončené dňa 05. 10. 2001, plnenie bolo splatné dňa
20. 12. 2001, teda ţalovaný bol preukázateľne v omeškaní s poskytnutím poistného plnenia.
Odvolací súd ďalej uviedol, ţe po takto zopakovanom dokazovaní v súlade s ust. § 213 ods. 2
O. s. p. vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k moţnému pouţitiu ustanovenia § 369
ods. 3 O. s. p. (zrejme došlo ku chybe v písaní a odvolací súd mal na mysli ust. § 369 ods. 3
Obchodného zákonníka), ktoré je obsahovo rovnaké ako ust. § 519 Občianskeho zákonníka,
a ktoré pri rozhodovaní nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Účastníci
k jeho pouţitiu nemali ţiadne námietky, čo vyplýva zo zápisnice z pojednávania
pred odvolacím súdom. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval, ţe vznik práva
na náhradu škody sa spravuje všeobecnými ustanoveniami o náhrade škody (ust. § 373 a nasl.
Obchodného zákonníka), vrátane moţnosti zbaviť sa zodpovednosti preukázaním liberačných
dôvodov. Uplatnenie nároku na náhradu škody aj popri nároku na úroky z omeškania zákon
nevylučuje. Ustanovenie sa podľa odvolacieho súdu týka rozsahu náhrady škody v prípade
súbehu nárokov, ak si veriteľ uplatní tak nárok na náhradu škody, ako aj nárok na úroky
z omeškania, úroky z omeškania sa započítajú do náhrady škody. Náhradu škody preto podľa
odvolacieho súdu veriteľ môţe vymáhať len vtedy, keď prevyšuje úroky z omeškania, teda
ak nie je krytá úrokmi z omeškania. Nakoľko si ţalobca vyčíslil nárok na náhradu škody
vo výške 18 359,-- Sk (6 086,40 eur), pričom ţalovaný titulom úrokov z omeškania zaplatil
ţalobcovi sumu 351 020,-- Sk (11 651,72 eur), odvolací súd dospel k záveru, ţe ţalobcom
poţadovaná a súdom prvého stupňa priznaná náhrada škody vo výške 6 086,40 eur s prísl. je
v plnom rozsahu krytá poskytnutými úrokmi z omeškania. Preto podľa odvolacieho súdu,
pôvodne uplatnený nárok vo výške 6.086,40 eur titulom skutočnej škody, ktorý bol rozšírený
o náhradu škody titulom ušlého zisku za r. 2001, 2002, 2003 vo výške 8.424,88 eur
na základe znaleckého posudku, nemoţno opätovne poţadovať a zahŕňať do nároku
uplatneného titulom skutočnej škody, keďţe v časti ušlého zisku bolo konanie právoplatne
zastavené. Škoda vo výške 6 096,40 eur je podľa odvolacieho súdu plne krytá úrokmi
z omeškania, zaplatenými ţalovaným dňa 22. 12. 2003. Odvolací súd preto rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1, 2 v spojení
s ust. § 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p.
Proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie v zmysle ust.
§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ a ust. § 237 písm. f/ O. s. p. V dovolaní poukázal na skutkový stav
veci a uviedol, ţe odvolací súd na pojednávaní len čiastočne zopakoval dôkazy, ktoré
vymenoval v napadnutom rozsudku (str. 4 posledný odsek, str. 5 prvý odsek). S inými
dôkazmi sa súd neoboznámil.
Po takto zopakovanom dokazovaní v zmysle ust. § 213 ods. 2 O. s. p. vyzval
účastníkov konania, aby sa vyjadrili k moţnému pouţitiu ust. 369 ods. 3 O. s. p., (správne
Obchodného zákonníka),/ ktoré je obsahovo rovnaké, ako ust. § 519 Občianskeho zákonníka,
a ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce.
Ţalobca nemal námietky voči pouţitiu ust. § 369 ods. 3 Obchodného zákonníka, lebo
preukázal v konaní, ţe ako veriteľ má nárok na náhradu škody voči ţalovanému, spôsobenej
omeškaním so splnením peňaţného záväzku, nakoľko táto škoda nebola krytá s úrokmi
z omeškania. Tvrdil, ţe preukázal, ţe mu vznikla škoda na ušlom zisku vo výške 604 828,--
Sk, ako aj škoda na zaplatenom penále Daňovému úradu vo výške 183 359,-- Sk, a teda ţe
jeho ţalobný nárok je daný aj v zmysle ust. § 369 ods. 3 Obchodného zákonníka. Napriek
tomu odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, hoci mal podľa názoru ţalobcu
preukázanú celkovú škodu vo výške 788 187,-- Sk (604 828,-- Sk ako ušlý zisk + 183 359,--
Sk ako penále = 788 187,-- Sk), a teda, ţe táto škoda nie je krytá poskytnutými úrokmi
z omeškania vo výške 351 020,-- Sk.
Nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, ako aj, ţe je konanie postihnuté
inou vadou, ktorá ma za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 241 ods. 2 písm. b/
a c/), vidí ţalobca v tom, ţe odvolací súd nesprávne aplikoval ust. § 369 ods. 3 Obchodného
zákonníka v rozpore so skutkovým stavom. Ţalobca preukázal, ţe mu v skutočnosti vznikla
škoda v celkovej výške 788 187,-- Sk, preukázal, ţe táto škoda nie je krytá poskytnutými
úrokmi z omeškania vo výške 351 020,-- Sk, a ţe teda jeho ţalobný nárok uplatnený v konaní
vo výške 183 359,-- Sk je nárokom oprávneným. Je vecou ţalobcu, či uplatňuje celkovú
škodu alebo len jej časť. Trval na tom, ţe uniesol dôkazné bremeno v tom, ţe preukázal súdu,
ţe mu vznikla škoda vyššia, ako boli vyplatené úroky z omeškania, a ţe teda táto škoda
nebola v plnom rozsahu krytá poskytnutými úrokmi z omeškania.
Podľa ţalobcu odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva jasné a zrozumiteľné
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom konania,
v čom vidí porušenie základného práva na spravodlivé konanie podľa č1. 46 ods. 1 Ústavy SR
a práva podľa č1. 6 ods. 1 Dohovoru). Argumentácia odvolacieho súdu je nesprávna, nakoľko
vedie k retroaktivite. Odvolací súd podľa dovolateľa musel vedieť, ţe poistná zmluva z roku
2001 v čase jej uzavretia sa povaţuje za tzv. absolútne neobchodné záväzkové vzťahy
(absolútne neobchody), a to podľa ust. § 261 ods. 6 prvej vety Obchodného zákonníka
a v zmysle tohto ustanovenia sa zmluvy upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku
spravujú iba ustanoveniami Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti ţalobca poukázal
na dôvodovú správu k novele Obchodného zákonníka (zákon č. 530/2003 Z. z., účinný
od 01. 02. 2004), ktorá zrelatizovala pojem absolútne neobchodné záväzkové vzťahy
a obmedzila pouţitie Občianskeho zákonníka na zmluvy upravené ako zmluvné typy len
v Občianskom zákonníku, ak budú uzavreté medzi subjektmi uvedenými v ust. § 261 ods. 1
a 2 Obchodného zákonníka a len na osobitné ustanovenia Občianskeho zákonníka
o príslušnom zmluvnom type. Na zmluvy medzi podnikateľmi navzájom, na zmluvy medzi
podnikateľmi a štátom alebo samosprávnou jednotkou, ktoré nie sú upravené v Obchodnom
zákonníku, ale iba v Občianskom zákonníku, sa podľa ţalobcu a doterajšej právnej úpravy
vzťahoval výlučne a v celom rozsahu iba Občiansky zákonník. To platilo aj v prípade
ustanovení upravujúcich problematiku omeškania dlţníka so splatením svojho peňaţného
záväzku. Preto podľa ţalobu pokiaľ účastníci uzavreli tzv. absolútne neobchodný záväzkový
vzťah - t. j. občianskoprávny vzťah, nadobudli určité práva a povinnosti z toho plynúce. Je
preto podľa ţalobcu právne neprípustné, aby sa tento právny vzťah a práva a povinnosti
z nebo spravovali najskôr reţimom Občianskeho zákonníka a neskôr reţimom Obchodného
zákonníka, pretoţe by to porušovalo princíp právnej istoty v právnych vzťahoch a znamenalo
by to neprípustnú retroaktivitu. Odvolací súd pri právnom posudzovaní veci na tieto
namietané skutočnosti neprihliadol, i keď bol povinný tak vykonať s odkazom na čl. 2 ods. 2
Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány sú povinné konať na základe Ústavy a zákonov
a zákonným postupom. Teda upozornenie účastníkov konania odvolacím súdom v zmysle ust.
§ 213 ods. 2 O. s. p. vzhľadom na uvedené, je podľa ţalobcu nezákonným postupom.
Ţalobca v podanom dovolaní ďalej uviedol, ţe napadnuté rozhodnutie nespĺňa
podmienky uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. Povinnosť súdov rozhodnutia
odôvodniť v súlade s vyššie citovaným ustanovením je jedným z princípov riadneho
a spravodlivého procesu, vyplývajúcich z čl. 36 a nasledujúcich Listiny základných práv
a slobôd, ktoré predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia preto musí
vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. Ţalobca zdôraznil, ţe stav, kedy rozsudok
nespĺňa náleţitosti uvedené v ust. § 157 ods. 2 O. s. p. vo svojich dôsledkoch vedie k tomu, ţe
sa stáva nepreskúmateľným. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nie je presvedčivý
a chýba mu jasné odôvodnenie uplatnenia ust. § 369 ods. 3 Obchodného zákonníka
a nepochybne mu chýba i presvedčivé a jasné odôvodnenie, prečo súd neprihliadol
na skutočný rozsah preukázanej škody, ale pri hodnotení vychádzal len porovnaním predmetu
sporu, ktorý vymedzil ţalobca, na čo má právo, oproti vyplateným úrokom z omeškania.
Ţalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) preskúmal
dovolanie ţalobcu a zistil, ţe bolo podané účastníkom konania v zákonnej lehote (§ 240 ods.
1 O. s. p.). Dovolanie preskúmal v zmysle ust. § 242 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia
pojednávania podľa ust. § 243a ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú
ustanovenia § 237 aţ § 239 O. s. p.
Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí z niektorou z vád uvedených v ust.
§ 237 O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti
podľa ust. § 241 ods. 1 O. s. p. V prípade, ţe dovolací súd zistí, ţe rozhodnutie odvolacieho
súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto
pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, ţe dovolanie nie je
v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné.
Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad
rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
zmenený, resp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci a tieţ v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu.
V danom prípade boli splnené podmienky pre prípustnosť dovolania v zmysle ust.
§ 238 O. s. p., pretoţe odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil.
Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ust. § 238
O. s. p., ale (aj so zreteľom na obsah dovolania) sa zaoberal tieţ otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.
Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. v dovolaní
nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto
opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd zameral aj na otázku
opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, ţe mu bola postupom súdu odňatá moţnosť konať
pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Podľa ustálenej judikatúry o postup odnímajúci účastníkovi moţnosť konať
pred súdom ide tieţ v prípade rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nespĺňa zákonné náleţitosti.
Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou,
zaloţenou na nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (ust. § 157 ods. 2 O. s. p.)
Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu podľa dovolateľa nie je presvedčivý a chýba mu jasné
odôvodnenie aplikácie ust. § 369 ods. 3 Obchodného zákonníka, a prečo súd neprihliadol
na skutočný rozsah preukázanej škody.
Treba prisvedčiť dovolateľovi, ţe právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej dohovor)
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 383/06).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou,
ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko
z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstiţne
vyloţí, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové
zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie
dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré pouţil.
Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám
logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doloţiť správnosť
rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti
postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci.
Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť, ako súd v ich veci
vyloţil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní vo veci samej.
Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. US 78/05). Avšak aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí účastníkov konania
jednoznačne presvedčiť o správnosti záverov súdu a rovnako v prípade kontroly správnosti
rozhodnutia musí odôvodnenie rozsudku slúţiť na objasnenie dôvodov konkrétneho
rozhodnutia súdu.
Vychádzajúc z vyššie uvedených aspektov, dospel dovolací súd k záveru, ţe právo
ţalobcu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v danom prípade porušené bolo. Ţalobca
si v konaní uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla porušením povinnosti
ţalovaného vyplývajúcej z poistnej zmluvy, t. j. dostal sa do omeškania s vyplatením
poistného plnenia. Svoje právo na náhradu škody oprel o ustanovenie § 420 Občianskeho
zákonníka. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, podľa ktorých
ustanovení posúdil zistený skutkový stav, ohľadne uplatnenej náhrady škody. Odvolací súd
počas konania upovedomil účastníkov o moţnosti pouţitia ustanovenia § 369 ods. 3
Obchodného zákonníka a predmetný právny vzťah posúdil podľa ustanovení o náhrade škody
upravených v Obchodom zákonníku (§ 373 a nasl.), pričom neuviedol ţiadne primerané
argumenty, ktoré by zdôvodňovali posúdenie právneho vzťahu medzi účastníkmi konania
podľa ustanovení Obchodného zákonníka, preto je jeho rozhodnutie v tejto časti arbitrárne.
Arbitrárnou je aj časť odôvodnenia týkajúca sa nároku na náhradu ušlého zisku. V tejto
súvislosti dovolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
III. ÚS 44/2011, podľa ktorého nestačí, aby všeobecný súd na argument účastníka konania iba
formálne zareagoval, ale musí sa s ním vyrovnať dostatočne a v prípade, ak tento argument
odmietne, musí dostatočným spôsobom uviesť, prečo ho povaţuje za nesprávny, t. j. musí ho
vyvrátiť. Rovnaké stanovisko v obdobných prípadoch zaujal aj Európsky súd pre ľudské
práva, ktorý konštatoval, ţe pojem spravodlivého procesu vyţaduje, aby vnútroštátny súd,
ktorý poskytol stručné dôvody pre svoje rozhodnutie, či uţ tým, ţe do neho včlenil dôvody
uvedené niţším súdom, alebo inak, sa skutočne zaoberal podstatnými otázkami, ktoré
mu boli predloţené na posúdenie, a aby bez ďalšieho jednoducho neprevzal závery,
ku ktorým dospel niţší súd (Helle c. Fínsko v rozhodnutí zo dňa 19. decembra 1997,
Tatishvili c. Rusko v rozhodnutí zo dňa 22. februára 2007, Hirvisaari c. Fínsko v rozhodnutí
zo dňa 27. septembra 2010).
Keď sa konajúci súd, rozhodujúci o opravnom prostriedku sťaţovateľa, nevysporiada
s právne relevantnou argumentáciou sťaţovateľa adekvátne a preskúmateľne, alebo
nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu
ochranu, garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6
ods. 1 dohovoru (III. ÚS 44/2011).
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe v napadnutom rozhodnutí absentuje
právna argumentácia, týkajúca sa aplikácie hmotného práva. Odvolací súd sa vo svojom
rozhodnutí nevysporiadal so skutočnosťou, ktorá má pre konanie rozhodujúci význam, a preto
odôvodnenie rozhodnutia nespĺňa kritériá v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Rozhodnutie je
z tohto dôvodu arbitrárne, nepreskúmateľné a neodôvodnené, čím došlo v k odňatiu moţnosti
ţalobcu konať pred súdom a k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu
a spravodlivý súdny proces.
Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f O. s. p.,
dovolací súd nemohol posúdiť, či odvolací súd v konaní pouţil správny právny predpis a či
ho správne vyloţil, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne
závery, preto zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie (§ 243b ods. 1, ods. 2 O. s. p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je opravný prostriedok prípustný.
V Bratislave 30. septembra 2013
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová