Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
a52/390421.132d95.pdf
PDF · 137.74 KB
No categories available
2Oboer/99/2013
Najvyšší súd 2 Oboer 99/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,
so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného Advokátskou kanceláriou V., s. r. o., so sídlom K.,
IČO: X., zast. JUDr. J. N. - advokátom, proti povinnému: P. K., nar. X. bytom H.,
o vymoženie pohľadávky 300,12 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice
- okolie pod sp. zn. 12Er/4566/2011, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu
v Košiciach z 30. novembra 2012, č. k. 2CoE/58/2012-34, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného o d m i e t a .
Povinnému trovy dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podal dňa 10. 11. 2011 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie
na vymoţenie sumy 300,12 € s príslušenstvom; povinnosť povinného zaplatiť mu túto sumu
preukazoval rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
pri R., a. s., so sídlom v B., sp. zn. IBB0410182, zo dňa 24. 11. 2010. Následne súdny
exekútor JUDr. R. D. poţiadal Okresný súd Košice - okolie o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Okresný súd Košice - okolie uznesením z 17. 02. 2012, č. k. 12Er/4566/2011-16
ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Súd prvého
stupňa dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doloţky, nachádzajúcej sa v zmluve
o úvere č. 3044312707 v článku 11, v bode 11.2 obchodných podmienok, keď predmetnú
zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu. Uviedol, ţe doloţka v zmluve o úver
spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Táto podmienka nebola dojednaná individuálne, vyţaduje
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, a bráni
tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť
exekučným titulom. Ďalej uviedol, ţe skutočnosti, ktoré vyvolávajú hrubú nerovnováhu
v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa
povaţuje za nekalé, priečiace sa dobrým mravom a za takéto okolnosti moţno povaţovať
napr. neprijateľné miesto rozhodcovského konania, ktoré môţe spotrebiteľa odradiť
od uplatnenia svojich práv (rozhodcovia so sídlom v Bratislave a Ţiline). Poukázal na to, ţe
akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doloţky, ktorá je v rozpore
s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedených dôvodov
súd prvého stupňa podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zák. č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ex offo zamietol ţiadosť exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací, uznesením
z 17. februára 2012, sp. zn. 2CoE 58/2012-34 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Odvolací súd sa stotoţnil s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého dojednaná
rozhodcovská doloţka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4
písm. r/ Obč. zák. Odvolací súd zdôraznil, ţe dojednanie rozhodcovskej doloţky, v zmysle
ktorej je na konanie zo zmluvy o úvere oprávnený len konkrétne určený rozhodcovský súd, je
v rozpore s právom na súdnu ochranu zaručeným Ústavou Slovenskej republiky. Posúdenie
rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky je aj v súlade s § 54 ods. 2
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv
sa aplikuje výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, čo je v súlade so Smernicou Rady
93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Navyše dodal, ţe
dodávateľ (právny predchodca oprávneného) s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť,
ţe nemá pouţívať neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich pouţívania.
Oprávnený musí počítať s tým, ţe plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôţe vymôcť.
Odvolací súd ďalej uviedol, ţe zamietnutie ţiadosti o udelenie poverenia súdom prvého
stupňa nemalo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci i napriek tomu, ţe súd bol
oprávnený priamo exekučné konanie zastaviť v zmysle osobitého právneho predpisu, t. j.
zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto smere odvolací súd poukázal na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. US 55/2011 zo dňa 24. 02. 2011 a dodal, ţe
prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku nie je daná prekáţka
uplatnenia veci na všeobecnom súde. Za nedôvodnú povaţoval odvolací súd aj námietku
oprávneného, týkajúcu nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia a uviedol, ţe odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa spĺňa všetky zákonné
poţiadavky vyplývajúce z § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. Z uvedených
dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý ţiadal, aby
dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne, aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu, ako i súdu prvého
stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil
ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ a § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O. s. p. (rozhodlo sa
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo,
alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom). Podľa dovolateľa exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný.
Vo veci je daná prekáţka právoplatne rozhodnutej veci. Povaţoval za neprijateľné, aby
exekučný súd preskúmaval vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom, poprel
prípustnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, hoci nebol podaný návrh na začatie
konania o jeho zrušenie, ktorý podľa zákona bol potrebný, a boli splnené všetky podmienky
pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Za odňatie moţnosti konať pred súdom
a porušenie jeho práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dovolateľ označil
skutočnosť, ţe mu nebolo umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jeho práva
z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní, ako aj nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu. Podľa dovolateľa exekučný súd v exekučnom
konaní nie oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doloţky vzhľadom
na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Mal tieţ za to, ţe rozhodcovská
doloţka bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti banky
a ako taká nemôţe predstavovať neprijateľnú podmienku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. l O. s. p.), zastúpený v súlade s § 241
ods. l O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 veta prvá O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu
prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. l písm. c/ O. s. p.
V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré oprávnený napadol dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ani nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa
ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je procesné prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávneného prichádza do úvahy, len ak by v konaní došlo
k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu)
a z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p., moţno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak procesné neprípustné. Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k niektorej z vád vymenovaných v tomto ustanovení,
ale rozhodujúce je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť dovolania
z týchto ustanovení nie je preto daná.
Dovolateľ namieta, ţe v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O. s. p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom
súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľ procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzuje z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Namieta, ţe v rozpore so zákonom „preskúmava
rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke" a ţe bez zákonom zvereného oprávnenia
v exekučnom konaní skúmali existenciu rozhodcovskej zmluvy. Dovolateľ namieta, ţe
rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona.
Z obsahového hľadiska nejde teda zo strany oprávneného o námietku nedostatku právomoci
súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej
správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom
prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie
súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku), preto námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle
§ 237 písm. a/ O. s. p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich
právomoci.
Dovolateľ namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j., ţe sa v tej istej veci uţ prv
právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednať
znova.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia sa skúma v kaţdom štádiu konania a v prípade zistenia, vedie
k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní
prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide predovšetkým vtedy, keď v novom konaní ide o ten
istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého
predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý
nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení,
z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne, či neúplné. Pokiaľ ide
o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávneného P.,
s. r. o., so sídlom v B., IČO: X., proti povinnému P. K., nar. X., bytom H., o vymoţenie
pohľadávky 300,12 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn.
12Er 4566/2011, na základe rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM
ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri R., a. s., z 24. 11. 2010, sp. zn. IBB 0410182,
nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom
na uvedené, konanie nie je zaťaţené dovolateľom namietanou vadou (§ 237 písm. d/ O. s. p.).
Podľa dovolateľa je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O. s. p.,
ktorú vyvodzuje zo skutočnosti, ţe súdy skúmali splnenie podmienky pre vydanie
rozhodcovského rozsudku, hoci povinný skúmanie splnenia týchto podmienok neţiadal.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha bez návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu. Súd v takom
prípade konanie zastaví.
Z obsahu spisu však dovolací súd takúto vadu konania, ktorá by zakladala procesnú
prípustnosť dovolania nezistil.
Exekučný súd totiţ v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej ţiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho -obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2
O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutie.
Oprávnený v dovolaní tieţ namieta, ţe súdy mu v konaní odňali moţnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesné
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby
jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu moţnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo podľa jeho názoru dôjsť nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí
ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho mu
nebolo umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jej práva z rozhodcovského
rozsudku v exekučnom konaní.
O procesnú vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide tieţ v prípade
zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto
neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, ţe v danej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy
správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zamietnutie ţiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním platnosti
rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, vyplývajúcej zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou).
V exekučnom konaní, tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom. Pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti rozhodcovskej
doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe spôsobovala nevyváţenosť
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, rozhodli o zamietnutí
ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým neodňali
oprávnenému moţnosť konať pred súdom.
Dovolací súd v danej veci dospel tieţ k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa, týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súdy v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedli, ktoré oprávneným predloţené listiny
preskúmali a s akými skutkovými závermi, citovali právne predpisy, ktoré aplikovali
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlili.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu dalo odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnym
exekútorom. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími
dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.) avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesné
prípustné.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, bez ďalšieho však prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia).
Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
Keďţe prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p.
a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa
nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však
ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2013
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová