Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)1fd/390556.128d96.pdf
PDF · 191.68 KB
No categories available
4Cdo/66/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 66/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o. so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o., so sídlom v B., proti povinnému
M. R., bývajúcemu v S., o vymoženie 400 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Košice - okolie pod sp. zn. 17 Er 2068/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach z 20. septembra 2012 sp. zn. 15 CoE 253/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená 8. marca 2012 podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie
na vymoženie sumy 400 Eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., a.s., so
sídlom v B., z 11. novembra 2011 sp. zn. I., ktorým bola žalovanému M. R. uložená
povinnosť zaplatiť žalobkyni P., s.r.o. istinu v sume 400 Eur s príslušenstvom. Súdny
exekútor požiadal Okresný súd Košice - okolie o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Košice - okolie uznesením z 13. júna 2012 č.k. 17 Er 2068/2012-16
žiadosť súdneho exekútora JUDr. R. D. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
V odôvodnení poukázal na to, že na základe úverovej zmluvy z 5. marca 2009 P., a.s. (právna
predchodkyňa oprávnenej) poskytla povinnému úver vo výške 400 Eur, ktorý sa povinný
zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach. Po preskúmaní rozhodcovského
rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok dospel súd prvého stupňa
k záveru, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie treba zamietnuť, lebo sa
prieči zákonu. Vychádzal z toho, že úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a na vec
treba aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súčasťou úverovej zmluvy bola rozhodcovská
doložka, v zmysle ktorej budú všetky spory účastníkov daného právneho vzťahu rozhodované
pred vyššie označeným rozhodcovským súdom, rozhodnutia ktorého budú pre obe strany
konečné a záväzné. Táto doložka nebola dojednaná individuálne a spotrebiteľovi znemožňuje
vyriešiť spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom konaní, ktoré navyše malo
prebiehať v neprijateľnej vzdialenosti (cca 500 km). To odôvodňuje záver o neprijateľnosti
tejto doložky [nekalej podmienky v zmysle bodu 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len
„Smernica“)]. Rozhodcovská doložka je v danej veci neprijateľná zmluvná podmienka. Ide
teda o neplatné ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy. Keďže neplatná rozhodcovská doložka
nemohla založiť oprávnenie rozhodcovského súdu konať v danej veci, nemožno ani
rozhodcovský rozsudok, ktorý bol v tomto prípade vydaný, považovať za exekučný titul.
Vzhľadom na to, aplikujúc ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“),
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávnenej uznesením z 20. septembra 2012
sp. zn. 15 CoE 253/2012 uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil (§ 219 O.s.p.)
a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V plnom rozsahu sa stotožnil
s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého predmetná zmluva o úvere je spotrebiteľskou
zmluvou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase jej podpísania.
Preto postupoval správne keď na právne vzťahy vyplývajúce zo zmluvy aplikoval ustanovenia
spotrebiteľského práva a posudzoval rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku
z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom
a spotrebiteľom. Súhlasil s právnym hodnotením prvostupňového súdu, že rozhodcovská
doložka tak, ako je uvedená v obchodných podmienkach , ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere,
spĺňa všetky podmienky pre vyslovenie záveru o jej neprijateľnosti a absolútnej neplatnosti
podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Dohodnutá rozhodcovská doložka spôsobuje
hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa
predovšetkým tým, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv,
podáva v zásade len veriteľ na ním zvolený rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka
nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva zo štandardnej formulárovej
zmluvy zo vzťahu fakticky nerovnovážneho a povinný ako dlžník jej obsah nemohol
ovplyvniť. Mohol len záväzok z úverovej zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť vrátane
obchodných podmienok pre úver. Uzavrel, že súd prvého stupňa preto dospel k správnemu
záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky a nedostatku právomoci rozhodcovského
súdu vydať rozhodcovské rozhodnutie a správne zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ oprávnená namietala, že v čase podpisu
zmluvy bol pôvodný oprávnený povinný v zmysle § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. ponúknuť
klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné
spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, túto námietku nepovažoval za dôvodnú,
a to najmä s poukazom na neskoršiu právnu úpravu, podľa ktorej je banka povinná
preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy
a aby klient mal možnosť voľby. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil,
že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu
na konanie a takto vydaný rozhodcovský rozsudok, t.j. vydaný na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom. Takto neboli splnené podmienky pre
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa
§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby
dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu
prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila
jednak z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p., v ktorej súvislosti poukázala na označené nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky a jednak z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. (t.j., že sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov; v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; nepodal sa návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom) a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237 O.s.p., konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci).
Konštatovala, že právomoc rozhodcovského súdu vyplýva z rozhodcovskej doložky
z priloženej úverovej zmluvy. Vzhľadom na to, že pôvodným veriteľom, v čase uzatvárania
zmluvy, bola P., a.s., v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, bola povinná
ako banka ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy podľa § 4 ods. 1,2 zákona č. 244/2002 Z.z. o tom, že ich prípadné vzájomné spory
z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom.
V zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych
nástupcov, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Vzhľadom na to, že to
vylúčené nebolo, oprávnená nemala inú možnosť ako podať žalobu na rozhodcovskom súde
podľa § 93b ods. 1 zákona o bankách. Prekážku „res iudicata“ dovolateľka vysvetľuje tým, že
vec už bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom. Exekučný
súd v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať správnosť rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom nebol podaný osobitný návrh na začatie
konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona potrebný. Za postup súdov, ktorým jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, ktorým došlo k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd považovala to, že jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia
vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
(predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky o existencii neprijateľnej podmienky
dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky,
výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45
zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa ustanovení zákona o bankách)
prvostupňovým a odvolacím súdom a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.
V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci, význam
rozhodcovského konania, ktoré porovnáva s občianskym súdnym konaním. Poukázala na
význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle implementovanej Smernice rady 93/13/EHS do
právneho poriadku Slovenskej republiky a jej skutočný význam v doktrinálnej judikatúre ESD
s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne uvádzaných prípadoch. Na záver dala do
pozornosti súdu právne stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05
z 26. októbra 2006 Elisa Mariá Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 38 a ES
a poukázala na rozsudok Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 z 29. januára 2008 Asturcom
Telecomunicationes SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, bod 53.
Povinný vyjadrenie k dovolaniu oprávnenej nepodal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej právnej
úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239
ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na
podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.).
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podradiť pod žiaden dôvod
prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.
Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil
a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie
je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale
nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nevyplýva.
Dovolateľka predovšetkým tvrdí, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí
do ich právomoci. Táto jej námietka, výslovne ani nešpecifikovaná v dovolaní, nie je však
opodstatnená.
Pri posudzovaní existencie vady konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p. (rozhodlo
sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov) dovolací súd vychádzal z ustanovenia § 7
ods. 1 O.s.p., podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú
spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány, ako i z ustanovenia § 104 ods. 1, druhá veta pred
bodkočiarkou O.s.p., podľa ktorého ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo
ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení
konania príslušnému orgánu.
O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepochybne
rozhoduje súd (§ 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku).
Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a e/ O.s.p. mali
spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“
v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,
i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., videla v odmietnutí práva na uspokojenie
priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené
a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata, § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným
podmienkam konania a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Jej podstata spočíva v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom
prípade sa vylučuje možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide
vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne
rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet
konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva
z rovnakých skutkových tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva
z rovnakého skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten
istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade,
ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania,
či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní
aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania
nevyplýva, že konaniu v tejto veci – t.j. medzi oprávnenou P. s.r.o., a povinným M. R.,
týkajúcej sa vymoženia 400 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice - okolie
pod sp. zn. 17 Er 2068/2012 na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský
rozsudok z 11. novembra 2011 sp. zn. I., vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
pri spoločnosti R., a.s. nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom
konania a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné
konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to
ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského
rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom
vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž
vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním
exekúcie. Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie
vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p..
Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa súdy mali dopustiť tým, že
nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237
písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných
podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku
návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd totiž v predmetnej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej
doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších
stupňov.
Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba
zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,
je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré
mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených
záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (v zmysle ustálenej judikatúry)
sa považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené
zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie
exekúcie, čím sa oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 24/2010 a sp. zn. 3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci
nejde o túto vadu konania. Dospel pritom k záveru, že konanie súdov takouto vadou nie
je postihnuté.
Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú
otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť
platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.
3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č. 46 (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal
pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (okrem iného) zaoberá tým, či rozhodnutie (iný
titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako
aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,
zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť,
či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto
skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom,
že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad
materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon
rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho
právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom
právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi
zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky.
Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej
zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (okrem
iného) zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť,
nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,
či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc
rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť
právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy urobený.
Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná
o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok
skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi
zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha
mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby
zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.
Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného
predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska
jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní
dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej
prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii
rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom
a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 11. novembra 2011 sp. zn. I., vydaného
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti R., a.s. je okrem iného zrejmé, že
rozhodcovský súd založil svoju právomoc na ustanovení bodu 10.2 Všeobecných obchodných
podmienok na zmluve o úvere z 2. marca 2009, na Obchodných podmienkach pre úver a na
základe Všeobecných obchodných podmienok). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky
skúmal v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. (individuálne
dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyžadovanie prejednania sporov
výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti
s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení
vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná
rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom
a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný
súd k dispozícii, takýto záver umožňovali. Vo všeobecných obchodných podmienkach síce
bol upravený odlišný mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne vyhovel ustanoveniu
§ 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, keďže umožňoval, aby sa dlžník (povinný)
obrátil i na štátny súd. Avšak v prípade, ak by si uplatnil svoje práva veriteľ (oprávnená)
na rozhodcovskom súde, bol povinný sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto
ustanovenie takisto nemožno považovať za platne uzavretú rozhodcovskú doložku, keďže
je v sporoch, v ktorých by bola voči povinnému uplatnená žaloba, musí sa podriadiť
rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd. Teda
v prípadoch, ak je žalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho právny nástupca, nie je možné
sa brániť mimo rozhodcovského súdu, čo sťažuje prístup povinného ako spotrebiteľa
k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Hlavnými dôvodmi neplatnosti rozhodcovskej doložky
však bola najmä skutočnosť, že nebola ako súčasť formulárovej zmluvy individuálne
dojednaná a splynula s ostatným štandardnými ustanoveniami zmluvy. Neprimeranosť videli
konajúce súdy i v skutočnosti, že miesto konania je vzdialené od bydliska žalovaného
(povinného ), čo je pre neho nevýhodné a môže ho odradiť od ochrany jeho práv.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených
v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve
bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne uvedených,
najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo v danom prípade.
Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že
exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné
predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti
oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého
stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim
z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3
O.s.p. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo
sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver
o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd
sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti
dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo
sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním
napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené
žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú
neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia
v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
či požiadaviek oprávnenej.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.
Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. že ich konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/,
c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé osebe)
nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie
je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie
sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Dovolací súd na záver dodáva, že Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-40/08 vo veci
Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav
medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,
vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd
má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého
týmto súdnym dvorom sa má smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí ihneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými
na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve
uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych
procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom
zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
Prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p, podľa
ktorého dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3,4, ktorý upravuje
prípustnosť dovolania proti rozsudku a v danej veci odvolací súd rozhodol uznesením.
Odvolací súd v prejednávanej veci nepotvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým by súd
prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu žiadne trovy tohto konania nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2013
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková