Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
044/398183.bdc61b.pdf
PDF · 155.66 KB
No categories available
6Cdo/290/2013
Najvyšší súd 6 Cdo 290/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne P., so sídlom v B., IČO: X.,
zastúpenej F., so sídlom v B., proti ţalovanej S., za ktorú koná M., so sídlom v B., o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 8 C
263/2012, o dovolaní ţalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 30.
apríla 2013 sp. zn. 5 Co 161/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou 27. septembra 2012 na Okresnom súde Martin sa ţalobkyňa
domáhala, aby ţalovanej bola uloţená povinnosť nahradiť jej majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). V ţalobe medziiným
uviedla, ţe predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Martin,
preto jeho sudcovia nemôţu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to ţiadala, aby
Krajský súd v Ţiline rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12
ods. 1 O. s. p.).
Okresný súd Martin povaţoval ţalobu (v spojení s vyjadrením ţalobkyne z 30. októbra
2012) v uvedenej časti za námietku zaujatosti jeho sudcov a uznesením z 5. februára 2013
č. k. 8 C 263/2012-26 vyzval ţalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 66 €
za námietku zaujatosti podľa poloţky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len
„Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“).
Uznesenie Okresného súdu Martin z 5. februára 2013 č. k. 8 C 263/2012-26 napadla
ţalobkyňa odvolaním argumentujúc tým, ţe v danom prípade nepodala námietku zaujatosti,
ale návrh na prikázanie veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O. s. p.). Navyše,
i keby predsa len išlo o námietku zaujatosti (čo ţalobkyňa poprela), nezaťaţovala by ju
povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je v danom prípade vecne oslobodené
od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb.
Krajský súd v Ţiline uznesením z 30. apríla 2013 sp. zn. 5 Co 161/2013 uznesenie súdu
prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa, ţe
z hľadiska obsahového išlo v podanej ţalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú proti sudcom
Okresného súdu Martin, o čom je potrebné rozhodnúť z aspektu dôvodov uvedených v § 14
ods. 1 O. s. p.; za správny označil tieţ následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení
súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Oba súdy niţšieho stupňa sa stotoţnili s názorom
Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreným v uznesení z 30. marca 2011 sp. zn.
II. ÚS 124/2011, podľa ktorého vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho
poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa nevzťahuje aj na súdny poplatok
za vznesenie námietky zaujatosti podľa poloţky č. 17a Sadzobníka. Od povinnosti zaplatiť
tento poplatok moţno oslobodiť účastníka iba postupom podľa § 138 O. s. p. Vecné
oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 zákona
č. 71/1992 Zb. sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.),
za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu (§ 4 ods. 3
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla ţalobkyňa dovolaním. Navrhla, aby
dovolací súd rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, ţe v predmetnej veci sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom, a ţe vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Za nepodanie návrhu
na začatie konania povaţovala nepodanie námietky zaujatosti, pretoţe to nebolo obsahom jej
vôle. Neexistujúcu námietku zaujatosti nebolo moţné spoplatniť. Odňatie moţnosti konať pred
súdom videla v prekvapivom a nedostatočne odôvodnenom rozhodnutí odvolacieho súdu.
Rozhodovanie vylúčeným sudcom v konaní pred súdom prvého stupňa vyvodzovala z toho, ţe
išlo o sudcu súdu, ktorého nezákonným postupom jej mala byť spôsobená ţalovaná ujma.
Vyčítala odvolaciemu súdu aj nesprávnosť jeho záveru, podľa ktorého sa vecné oslobodenie
konania od súdnych poplatkov nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky
zaujatosti.
Ţalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas ţalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel pritom
k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.).
Dovolanie ţalobkyne preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania ţalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Ţalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/ a d/ O. s. p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
Nedostatok návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 prvá veta
O. s. p. (tam, kde je takýto návrh potrebný) je neodstrániteľným nedostatkom podmienky
konania, ktorý v konečnom dôsledku vedie k zastaveniu konania v ktoromkoľvek jeho štádiu.
Tento nedostatok zakladá vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p.
V predmetnej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa podala návrh na začatie
konania (ţalobu) 27.9.1012 a vychádzajúc z jej obsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p.) moţno ustáliť, ţe
ţalobkyňa ním uplatnila nárok na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. a navrhla tiež prikázať vec inému súdu z dôvodu, že sudcovia Okresného
súdu Martin sú z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčení so zreteľom na ich
pomer k veci a účastníkom konania. Ide teda o návrh (ţalobu), ako procesnoprávny úkon
účastníka konania, ktorou ţalobkyňa uplatnila tak nárok vyplývajúci z právneho vzťahu medzi
účastníkmi konania (ţalobcom a ţalovaným), ale súčasne (vzniesla) uplatnila aj námietku
zaujatosti. V takomto prípade, z hľadiska spoplatnenia námietky zaujatosti, nevzniká vzťah
medzi účastníkmi konania, ale vzniká vzťah osobitný finančno-právny (poplatkový) medzi
poplatníkom a štátom, v ktorom návrh na začatie konania podľa § 79 ods. 1 O. s. p. nie je
potrebný. Pre vznik tohto vzťahu je relevantné samotné uplatnenie námietky zaujatosti
zo strany účastníka konania, pričom takáto námietka môže byť uplatnená buď
samostatným podaním (v konaní, ktoré je už začaté) alebo môže tvoriť aj súčasť iného
podania (tak ako v predmetnej veci bola uplatnená v návrhu na začatie konania – v žalobe).
Prikázanie veci v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 O. s. p. prichádza do úvahy len vtedy, ak
súd nemôže vo veci konať, lebo jeho sudcovia sú vylúčení. Za takýchto okolností musí byť
vec prikázaná inému súdu. Nutná delegácia v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je
teda „viazaná“ na ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p., z ktorého vyplývajú skutočnosti
zakladajúce dôvod, pre ktorý je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci.
Takáto námietka (a s ňou spojená nutná delegácia) nemôže byť predmetom samostatného
súdneho konania, ale takého konania, ktoré sa vo veci už začalo na návrh (ako sa to stalo
aj v predmetnej veci). Inak by sa sudcovia ani nemohli vyjadriť, či majú relevantný vzťah
k veci, k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Bez konkrétnej veci, nemôžu byť
ani účastníci konania, ani ich zástupcovia.
Možno ešte uviesť, že v občianskom súdnom konaní súd spravidla rozhoduje
o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie (o povinnosti poplatníka zaplatiť
súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu, uloţení poriadkovej pokuty, trovách
konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom samostatnom
(súbeţne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom. Rozhodovanie
o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho súdneho konania,
v ktorom je podaný jediný návrh na začatie konania – ţaloba. Aj vtedy, keď súd rozhoduje
o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti
účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok, rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo
podaním návrhu na začatie konania (ţaloby). Len ak takéto občianske súdne konanie ako
celok prebehlo napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na jeho začatie (ţaloba), hoci bol podľa
zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. e/ O. s. p.
Tvrdenie, ţe v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania (keď ţalobkyňa
nevzniesla námietku zaujatosti voči sudcom), nenapĺňa skutkovú podstatu ustanovenia § 237
ods. 1 písm. e/ O. s. p.; dovolateľka ním totiţ zamieňa stav, keď nebol podaný ţiadny návrh
na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s takým procesným stavom, v ktorom
konanie bolo (podaním ţaloby) riadne začaté a v jeho rámci bol vyrubený súdny poplatok.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia
písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný
súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2
O. s. p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá
odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval
správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto
rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami ţalobkyne
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany ţalobkyne. Jeho rozhodnutie
nemoţno povaţovať za svojvoľné, prekvapivé, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno povaţovať
to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobkyne.
Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľky, ţe v konaní pred súdom prvého stupňa
rozhodoval (a teda, ţe uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal) vylúčený sudca. I keď
ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci
nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno mať čo i len pochybnosť
o ich nezaujatosti, nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku
z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov,
ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, ţe v osobe určitého sudcu sú
dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez
ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v iných veciach vyslovil názor, ţe dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, ţe sudca má prejednať a rozhodnúť vec,
v ktorej ţalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010).
Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, ţe dôvodom
na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, ţe vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
(podľa tvrdenia ţalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci zaloţil
zodpovednosť ţalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
Na danú skutočnosť poukázal v odôvodnení i odvolací súd.
Pokiaľ ţalobkyňa namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací
súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (pozri napríklad sp. zn.
7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie moţnosti konať pred súdom, ktoré
bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa judikatúry
najvyššieho súdu moţno vyvodiť iba vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“
zaloţil na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté
právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde.
V týchto prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností,
ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil a účastník
v odvolacom konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa. V prejednávanej veci o takýto prípad odlíšenia
právneho názoru odvolacieho súdu od názoru súdu prvého stupňa jednoznačne nejde a preto
je námietka ţalobkyne v tomto smere nedôvodná.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie ţalobkyne podľa § 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako procesne neprípustné odmietol, bez toho, aby sa
mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5,
v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., keď ţalovanej (ktorej vzniklo
právo na náhradu trov konania) v dovolacom konaní ţiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. októbra 2013
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová