Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
466/392192.946018.pdf
PDF · 116.11 KB
No categories available
4Cdo/215/2013
Najvyšší súd 4 Cdo 215/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ J. D., bývajúcej v B.
a 2/ A. D., bývajúcej v B., proti ţalovanému M. D., bývajúcemu R., zastúpenému
JUDr. M. K., advokátom so sídlom v Ţ., o zaplatenie 71 674,51 Eur s príslušenstvom
a o vzájomnej žalobe o zaplatenie 154 512,55 Eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 33 C 114/2008, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Ţiline zo 17. októbra 2012 sp. zn. 7 Co 188/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobcom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ţilina rozsudkom z 13. februára 2012 č.k. 33 C 114/2008-403 zaviazal
ţalovaného zaplatiť ţalobcom 38 173,01 Eur s úrokom z omeškania 8,5 % od 26. augusta
2008 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalobu o zaplatenie
33 501,50 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % od 31. decembra 2008 do zaplatenia
a o zaplatenie úroku z omeškania 8,5 % od 1. júna 2008 do 25. augusta 2008 z istiny
38 173,01 Eur zamietol. Ţiadnemu z účastníkov konania v časti o ţalobe ţalobcov nepriznal
právo na náhradu trov konania. Vzájomný návrh ţalovaného na zaplatenie 154 512,55 Eur
s ročným úrokom z omeškania 8,5 % zo sumy 33 059,15 Eur od 1. januára 2008
do zaplatenia, ročným úrokom z omeškania 5 % zo sumy 4 222,63 Eur od 1. januára 2009
do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania 2 % zo sumy 50 671,56 Eur od 1. januára 2010
do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania 2 % zo sumy 50 671,56 Eur od 1. januára 2011
do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania 2 % zo sumy 3 378 Eur od 25. januára 2011
do zaplatenia zamietol. Ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcom 1/, 2/ v časti
vzájomného návrhu trovy konania titulom trov právneho zastúpenia 3 890,04 Eur na účet
právneho zástupcu ţalobcov do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Takto rozhodol keď mal
za preukázané, ţe medzi účastníkmi bola 7. júna 2006 uzavretá zmluva o budúcej zmluve,
v ktorej sa ţalovaný zaviazal v lehote do 30. septembra 2006 previesť na ţalobcov sporné
nehnuteľnosti za dohodnutú cenu 38 173,01 Eur, a to bez tiarch a iných záväzkov. Ţalobcovia
si svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy, t.j. previesť dohodnutú kúpnu cenu na ţalovaného
splnili. Ţalovaný nezabezpečil odstránenie tiarch viaznucich na nehnuteľnostiach, preto
k uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo a tak na strane ţalovaného došlo k bezdôvodnému
obohateniu na úkor ţalobcov vo výške zaplatenej kúpnej ceny. V časti, v ktorej sa ţalobcovia
domáhali zaplatenia 33 501,50 Eur s príslušenstvom titulom zhodnotenia sporných
nehnuteľností rekonštrukciou, súd dospel k záveru, ţe chýba aktívna legitimácia na uplatnenie
práva na vydanie bezdôvodného obohatenia na strane ţalobcov, pretoţe ţalobcovia neuniesli
dôkazné bremeno tým, ţe nepreukázali, ţe plnili za ţalovaného. Súd k takémuto záveru
dospel po tom, ako z vykonaného dokazovania mal za preukázané, ţe predmetom zhodnotenia
rekonštrukciou bola výrobná hala č. X. postavená na KN parc. č. X., ktorá však nebola
zahrnutá do zmluvy o budúcej zmluve, teda sporných nehnuteľností sa netýkala. Vzájomný
návrh ţalovaného súdu zamietol po tom, ako dospel k záveru, ţe ţalovaný nepreukázal, ţe by
ţalobcovia mali v tejto časti návrhu vecnú legitimáciu. Ţalovaný neuniesol dôkazné bremeno,
ţe ţalobcovia predmetné nehnuteľnosti uţívali a ţe im bolo hradené nájomné tretími osobami
za ich uţívanie. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1, 2 O.s.p.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalovaného (proti vyhovujúcemu výroku,
zamietajúcemu výroku, ktorým bol jeho vzájomný návrh zamietnutý a proti výroku o náhrade
trov konania) rozsudkom zo 17. októbra 2012 sp. zn. 7 Co 188/2012 rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil a ţalobcom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd pri
preskúmaní odvolacích námietok dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné, napadnutý
rozsudok je vecne správny, keď okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci
a vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa stotoţnil s jeho odôvodnením, ktoré sčasti
doplnil. K odvolacej námietke ţalovaného týkajúcej sa premlčania nároku uplatňovaného
ţalobcami uviedol, ţe ţalovaný sa v zmluve o budúcej zmluve zaviazal previesť sporné
nehnuteľnosti do 30. septembra 2006, najneskôr 1. októbra 2006 mohla začať plynúť
subjektívna premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá uplynula najskôr
1. októbra 2008. Ţaloba však bola podaná 28. mája 2008, t.j. pred jej uplynutím.
K premlčaniu teda nedošlo. Čo do vzájomného návrhu ţalovaného sa odvolací súd stotoţnil
s právnym názorom súdu prvého stupňa, ţe v danom prípade ţalovaný uţívanie nehnuteľností
zo strany ţalobcov nepreukázal, keďţe z dôkazov správne vyhodnotených súdom prvého
stupňa nemoţno konštatovať ich uţívanie ţalobcami. Odvolací súd dodal, ţe zmluvu o nájme
uzatvorenú medzi ţalobcami a spoločnosťou L. treba povaţovať za absolútne neplatnú,
nakoľko ţalobcovia nemali oprávnenie disponovať s nehnuteľnosťou takým spôsobom, ţe by
ju mohli prenajať. V priebehu konania sa však nepreukázalo, ţe by ţalobcovia mali z takéhoto
prenájmu majetkový prospech. Odvolací súd ďalej k dovolacím námietkam uviedol, ţe je
právne irelevantné tvrdenie ţalovaného, ţe osoba ţalobcu 1/ je personálne prepojená so
spoločnosťou L., pretoţe ide o dva odlišné subjekty práva. Aj v prípade vzniku bezdôvodného
obohatenia na úkor ţalovaného zo strany tejto spoločnosti nie je moţné sa s úspechom
domáhať jeho vydania voči ţalobcovi 1/. Z tohto dôvodu dôkaz predloţený ţalovaným
v odvolacom konaní (súhlas s prenájmom udelený firme L. zo strany ţalovaného)
s prejednávanou vecou nesúvisí a je tak bezpredmetný. O náhrade trov konania rozhodol
podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný, ktorý ţiadal
rozsudky súdov oboch stupňov zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm.e/ O.s.p., t.j., ţe v konaní sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný a tým, ţe konanie je postihnuté vadou
podľa § 237 písm.f/ O.s.p. spočívajúcou v odňatí moţnosti konať pred súdom a odôvodnil ho
tým, ţe konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţoval za prekvapivé
z dôvodu, ţe k otázke platnosti zmluvy o nájme nebolo vykonané dokazovanie, súd prvého
stupňa k takémuto záveru nedospel a neplatnosť zmluvy o nájme nebola tvrdená ani
ţalobcami. Zároveň namietal, ţe mu nebolo doručené podanie ţalobcov z 15. októbra 2012,
v ktorom sa títo vyjadrujú k skutkovým a právnym okolnostiam veci. Mal za to, ţe súdy
nesprávne právne posúdili otázku premlčania voči nárokom ţalobcov a tieţ nepovaţoval
za správny ich záver, ţe bezdôvodné obohatenie na strane ţalobcov nevzniklo.
Ţalobcovia navrhli dovolanie ţalovaného ako neprípustné odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243 ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v § 237 a § 238 O.s.p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.
Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom
by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok,
vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu a nejedná sa ani o potvrdenie rozsudku, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie podľa § 238
O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať
vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm.a/ aţ g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej
zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia,
teda ţe v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom
konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka o prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci
bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi pred súdom konať
a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Existencia
niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená.
Dovolateľ namieta existenciu vady podľa § 237 písm.e/ O.s.p., t.j., ţe v konaní sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný a to bez akejkoľvek jej
konkretizácie. V prejednávanej veci je z obsahu spisu zrejmé, ţe konanie sa začalo na návrh
ţalobcov jeho doručením Okresnému súdu Ţilina 28. mája 2008; námietka dovolateľa je preto
neopodstatnená.
So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací súd
osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu bola súdom
odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie
taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Z hľadiska posúdenia existencie tejto vady ako dôvodu, ktorý zakladá
prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je pritom významný
subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky
pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je ňou skutočne postihnuté.
V prejednávanej veci dovolateľ namieta, ţe nemal moţnosť vyjadriť sa k otázke
(ne)platnosti zmluvy o prenájme č. 1/2006 ZOP z 1. augusta 2006 (vyššie označená ako
nájomná zmluva, prípadne zmluva o nájme), ktorú vyslovil aţ odvolací súd, pričom v tomto
smere nebolo vykonané ani dokazovanie a táto nebola tvrdená ani ţalobcami.
Podstatou zákazu vydávania nečakaných (prekvapivých) rozhodnutí, ktorý je svojím
spôsobom inštitútom zabezpečenia právnej istoty a legitímnych očakávaní pri vydávaní
súdnych rozhodnutí, je zabrániť tomu, aby sa v praxi vydávali rozhodnutia zaloţené na iných
právnych záveroch oproti rozhodnutiam niţších stupňov bez relevantného podkladu a bez
súčasnej moţnosti účastníkov sa k takejto zmene právneho názoru inštančne vyššieho súdu
vyjadriť, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších záverov súdu
prvého stupňa nejavili ako významné. Porušenie tohto zákazu je porušením práva na
spravodlivé súdne konanie a je zároveň povaţované za taký postup, ktorým sa účastníkovi
odníma moţnosť pred ním konať.
Z napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu však vyplýva, ţe odvolací súd
rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa zamietnutia vzájomného návrhu
ţalovaného uplatňovaného voči ţalobcom potvrdil, keď svoje rozhodnutie (rovnako ako súd
prvého stupňa) zaloţil na závere, ţe bezdôvodné obohatenie na strane ţalobcov nevzniklo.
Zmluva o nájme, ktorá bola v konaní pred súdom prvého stupňa predloţená a z ktorej (okrem
iného) ţalovaný vyvodzoval svoj nárok uplatnený vzájomným návrhom, odvolací súd
vyhodnotil ako absolútne neplatnú a bez ohľadu na jej (ne)platnosť ako dôkaz, ktorým
bezdôvodné obohatenie nebolo preukázané. Odvolací súd nezaloţil svoje rozhodnutie na inom
právnom závere, ako súd prvého stupňa, práve naopak, tento právny záver o tom, ţe ţalovaný
v konaní neuniesol dôkazné bremeno, čoho dôsledkom bolo zamietnutie tohto jeho návrhu,
svojím rozhodnutím potvrdil. Posúdenie otázky platnosti či neplatnosti zmluvy o nájme
nemalo na tento právny záver vplyv. Vzhľadom na uvedené potom napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za prekvapivé (nečakané), mimo legitímneho
očakávania účastníkov konania. Pokiaľ ide o samotnú zmluvu o nájme, táto bola predloţená
a ako dôkaz riadne vykonaná v konaní pred súdom prvého stupňa a účastníci mali moţnosť sa
k nej vyjadriť. Navyše zo súdneho spisu vyplýva, ţe samotní ţalobcovia neplatnosť nájomnej
zmluvy v konaní tvrdili (viď č.l. 394, 426), pričom ich vyjadrenia boli zaslané aj ţalovanému,
teda ţalovaný mal moţnosť sa k otázke neplatnosti označenej zmluvy vyjadriť. Zo súdneho
spisu dokonca vyplýva, ţe ţalovaný bol s neplatnosťou nájomnej zmluvy uzrozumený (viď
č.l. 414), preto pre neho takéto konštatovanie odvolacieho súdu nebolo nové. Vzhľadom
na uvedené je námietka dovolateľa o tom, ţe mu odvolacím súdom bola odňatá moţnosť
konať pred súdom tým, ţe nemal moţnosť vyjadriť sa k záveru o neplatnosti zmluvy o nájme,
neopodstatnená.
Právo na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov vyplýva zo zásady
kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti zbraní. Účastníci konania majú právo zoznámiť
sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli v konaní účastníkmi predloţené alebo
súdom zabezpečené s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie vo veci, a mať moţnosť sa k nim
vyjadriť (napr. Nideröst - Huber proti Švajčiarsku z 18. februára 1997, Hudáková a ďalší proti
Slovenskej republike z 27. apríla 2010 a iné). Toto právo však nemoţno chápať absolútne,
jeho realizáciu viesť ad absurdum a vytvoriť tak stav, kedy činnosť súdov bude obmedzená
len na doručovanie vyjadrení účastníkov bez ohľadu na to, aký procesný význam majú
(porovnaj napr. 3 Cdo 129/2011). Účelom práva byť oboznámený s procesným vyjadrením
protistrany a mať moţnosť sa k nemu vyjadriť je, aby účastník dostal moţnosť ovplyvniť
rozhodnutie súdu vo svoj prospech. Z tohto hľadiska je pre účastníkov podstatné poznať
všetky argumenty protistrany a následnou protiargumentáciou dosiahnuť, aby pohľad
rozhodujúceho súdu na vec bol vyváţený. Pri rozlišovaní, či bolo takéto právo účastníka
porušené, je preto nutné skúmať, či to-ktoré vyjadrenie obsahuje skutočnosti, ku ktorým sa
účastník dosiaľ nevyjadroval (bez ohľadu na ich procesnú silu). V prípade, ţe účastník
v rámci konania uţ dostal priestor na vyjadrenie k uvádzaným skutočnostiam, nie je dôvod
(ak sa posudzované okolnosti nezmenili) na to, aby súd doručoval podanie takéto skutočnosti
opakujúce (či uţ vo forme ich zhrnutia, prípadne doslovného zopakovania).
Z obsahu podania ţalobcov (namietaného ţalovaným), doručenému Krajskému súdu
v Ţiline 16. októbra 2012 (viď č.l. 437c) vyplýva, ţe ide o ich vyjadrenie k stanovisku
podanému ţalovaným z 15. júna 2012, ktoré stanovisko bolo reakciou na vyjadrenie ţalobcov
k odvolaniu ţalovaného. Ide teda o v poradí druhú reakciu ţalobcov na podané odvolanie.
Obsahom podania je oznámenie o zániku právneho zastúpenia, ţiadosť o vykonanie
pojednávania v neprítomnosti ţalobcov a reakcia na stanovisko ţalovaného z 15. júna 2012,
v ktorom ţalobcovia len inými slovami uvádzajú argumenty, ktoré sa nachádzajú uţ
v pôvodnom vyjadrení k odvolaniu (viď č.l. 425), ktoré bolo ţalovanému doručené
a ku ktorému sa vyjadril (viď č.l. 431). Tvrdenie dovolateľa o tom, ţe označené podanie
nebolo doručené je síce pravdivé, no podanie uvádza len skutočnosti, ku ktorým mal moţnosť
sa vyjadriť a túto moţnosť aj vyuţil. Podanie navyše neobsahovalo skutočnosti, ktoré by boli
(samé osebe) spôsobilé ovplyvniť výsledok rozhodnutia vo veci samej. Moţno preto uzavrieť,
ţe za danej situácie (vyššie popísanej) nedošlo k procesnej vade predvídanej v § 237 písm.f/
Tzv. iné vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a nesprávne právne posúdenie veci, sú síce dovolacími dôvodmi v zmysle § 241 ods. 2
písm.b/ a c/ O.s.p., ktoré však moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné, no samotné
tieto dôvody prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v Občianskom súdnom
poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti
dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmaniu, a preto ani
zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, keďţe nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p., a keďţe dovolanie nie je prípadné ani podľa § 238
O.s.p., mimoriadny opravný prostriedok ţalovaného odmietol podľa § 218 ods. 1 písm.c/
O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.
V dovolacom konaní procesne úspešným ţalobcom vzniklo právo na náhradu trov
konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal, pretoţe si ţiadne neuplatnili (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224
ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. októbra 2013
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová