Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
215/390926.e5a14f.pdf
PDF · 240.96 KB
No categories available
1Tdov/8/2013
Najvyšší súd 1 Tdo V 8/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu
JUDr. Haralda Stiffela a sudcov JUDr. Petra Krajčoviča, JUDr. Emila Bdţocha, JUDr. Pavla
Tomana a JUDr. Milana Lipovského na neverejnom zasadnutí 24. októbra 2013 v B. v trestnej
veci obvineného Ing. M. J. a spol., vedenej na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 1 T
64/1998, prejednal dovolanie, ktoré podal obvinený Ing. M. J., zastúpený JUDr. J. H.,
advokátom v B., proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. apríla 2008, sp.
zn. 5 To 8/2007, a takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c) Tr. por. sa dovolanie obvineného Ing. M. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 14. mája 2007, sp. zn. 1 T 64/1998, bol
obvinený Ing. M. J. uznaný za vinného z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5
Trestného zákona v znení zák. č. 227/2005 Z. z. (ďalej len „Tr. zák.“) spáchaného formou
spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. na tom skutkovom základe, ţe
po predchádzajúcej vzájomnej dohode, uţ odsúdený A. K., ako výrobný riaditeľ
a konateľ firmy H. s.r.o so sídlom H. T. č. X., a obvinený Ing. M. J., vystupujúci pod
nepravým menom Ing. M. J. a ako ekonomický zástupca firmy H. s.r.o., so sídlom H. T. č. X.,
s úmyslom podvodne vylákať finančné prostriedky, v období od 9. apríla 1997 do 15. apríla
1997 v B. prerokovali so zástupcami leasingových spoločností a následne uţ odsúdený K.,
v prítomnosti obvineného Ing. J. v mene spoločnosti H. s r.o., uzavrel leasingové zmluvy
s jednotlivými leasingovými spoločnosťami, a to:
I. a .s. so sídlom K. č. X., B.,
R. L., spol. s r.o. A. ul. č. X., B.,
D. L., a s. so sídlom D. nám. č.X., B.,
2 1 Tdo V 8/2013
R. L. spol. s.r.o. so sídlom K. č. X., B.,
P., a.s. so sídlom P. č. X., B.,
T.-L., s.r.o. so sídlom P. č. X., B.,
T., spol. s.r.o. so sídlom O. nám. č. X., B.,
S. a.s. so sídlom K. č. X., B.,
H.T. R., spol. s r.o. so sídlom K. č.X., B.,
G. C. L., a.s. so sídlom D. č. X., B.,
na prenájom vţdy rovnakých 3 ks úţitkových vozidiel zn. F. Tranzit 100 L VAN, č.
karosérie W.W., W.W., W. X. č. motora V. X., V. X., V. X., ktoré H. s r.o. H. T. v kaţdom
prípade mala dodať neexistujúca firma F. V. spol. s.r.o. L., so sídlom obchodný dom T., K.
nám. č. X., L., ktorej existenciu obvinení predstierali, a ktorej nepravé proforma faktúry
a faktúry predkladali pri rokovaniach s jednotlivými leasingovými spoločnosťami s tým, ţe
u tejto neexistujúcej firmy majú zloţenú zálohu na nákup áut v sume 1 mil. Sk, a to na účte č.
X., vedenom v I. N., ktorý v skutočnosti patril firme V. spol. s r.o., so sídlom P. cesta X., B.
B., na ktorý suma 1 milión Sk bola vloţená dňa 20. marca 1997 v I. hlavnej pobočke v N.
a ešte v ten istý deň vybratá v pobočke v L.,
Následne jednotlivé leasingové spoločnosti podľa uzavretých leasingových zmlúv
uhradili bezhotovostne cenu za motorové vozidlá na účet firme H.. s r.o. vedený v I. N., č. X.,
z ktorého obvinení dňa 16. apríla 1997 v pobočke v B. vybrali sumu 3,3 milióna Sk, dňa 17.
apríla 1997 v pobočke B. sumu 5,4 milióna Sk, a dňa 21. apríla 1997 v pobočke v N.,sumu
4,4 milióna Sk a dňa 22. apríla 1997 v pobočke v Nitre chceli vybrať z účtu ďalšie finančné
prostriedky, k čomu uţ nedošlo z dôvodu zadrţania políciou a takto obvinení konali bez toho,
aby autá zakúpili, prevzali a začali uhrádzať splátky podľa leasingových zmlúv, a takto
spôsobili leasingovým spoločnostiam škodu:
I. a.s. so sídlom K. č. X., B., v sume 1.679.312,-Sk,
R. L., spol. s r.o. A. ul. č. X, B., v sume 1.679.312,-Sk,
D. L., a s. so sídlom D. nám. č. X, B., v sume 1.679.312,-Sk,
R. L., spol. s.r.o. so sídlom K. č. X, B., v sume 1.387.212, 60,-Sk
P., a.s. so sídlom P. č. X, B., v sume 1.875.519,- Sk,
T.-L., s.r.o. so sídlom P. č. X 25, B., v sume 1.875.519,-Sk,
T., spol. s.r.o. so sídlom O. nám. č. X, B., v sume 1.410.540,90,-Sk,
S., a.s. so sídlom K. č. X, B., v sume 1.679.312,-Sk,
H.T. R., spol. s r.o. so sídlom K. č. X, B., v sume 1.679.312,-Sk,
G. C. L., a.s. so sídlom D. č. X, B., v sume 1.679.312,-Sk.
3 1 Tdo V 8/2013
Krajský súd za tento trestný čin uloţil obvinenému Ing. M. J. podľa § 250 ods. 5 Tr.
zák. trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov a 6 (šesť) mesiacov,
na výkon ktorého bol podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. zaradený do II. (druhej) nápravnovýchovnej
skupiny. Ďalej mu bol podľa § 49 ods. 1, § 50 ods. 1 Tr. zák. uloţený trest zákazu činnosti,
a to vykonávať činnosť, na ktorú je potrebné oprávnenie podľa Ţivnostenského zákona
na dobu 3 (troch) rokov. Zároveň podľa § 228 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006
mu uloţil a s poukazom na § 124 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 aj obvinenému A K.,
povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť spôsobenú škodu takto:
I. a.s. so sídlom K. č. X, B., v sume 1.679.312,-Sk,
R. L., spol. s r.o. A. ul. č. X, B., v sume 1.679.312,-Sk,
R. L., spol. s.r.o. so sídlom K. č. X, B., v sume 1.387.212, 60,-Sk
P., a.s. so sídlom P. č. X, B., v sume 1.875.519,- Sk,
T.-L., s.r.o. so sídlom P. č. X, B., v sume 1.875.519,-Sk,
T., spol. s.r.o. so sídlom O. nám. č. X, B., v sume 1.410.540,90,-Sk,
E. a.s. so sídlom K. č. X, B., v sume 1.679.312,-Sk (S. a.s.),
H.T. R. sk, s.r.o. so sídlom Z. č. X, B., v sume 1.679.312,-Sk,
G. C. L., a.s. so sídlom D. č. X, B., v sume 1.679.312,-Sk.
Ďalej podľa 229 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 poškodené organizácie: I.
a.s. so sídlom K. č. X 9, B.; G.C. L., a.s. so sídlom D. č. X, B.; E., a.s. so sídlom K. č. X, B.;
boli so zvyškami svojich nárokov na náhradu škody odkázané na konanie o veciach
občianskoprávnych.
Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 24. apríla 2008, kedy Najvyšší súd
Slovenskej republiky, ako súd odvolací, podľa § 258 ods. 1 písm. d), písm. e), písm. f)
Tr. por. účinného do 1. januára 2006 rozsudkom sp. zn. 5 To 8/2007, zrušil napadnutý
rozsudok vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu a vo výroku o náhrade
škody. Odvolací súd rozhodujúc v zmysle § 259 ods. 3 Tr. por. účinného do 1. januára 2006,
mu uloţil na základe § 250 ods. 5 Tr. zák. s pouţitím § 40 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia slobody
vo výmere 3 (tri) roky, na výkon ktorého ho podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. zaradil do I. (prvej)
nápravnovýchovnej skupiny. Podľa § 229 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006
poškodené strany: I. a.s. so sídlom K. č. X, B.; R. L., spol. s.r.o. A. ul. č. X, B.; D. L., a.s. so
sídlom D. nam. č. X, B.; R. L. s.r.o. so sídlom K. č. X, B.; P., a.s.,
4 1 Tdo V 8/2013
so sídlom P. č. X, B.; T. L., s.r.o. so sídlom P. č. X, B.; S., spol. s.r.o., so sídlom O. nám. X,
B.; E., a.s. v likvidácii, so sídlom K. č. X, B.; H.T. R., spol. s.r.o. so sídlom K. č. X, B.; G. C.
L., a.s. so sídlom D. č. X, B., odkázal so svojimi nárokmi na náhradu škody na konanie vo
veciach občianskoprávnych.
Odpis rozsudku odvolacieho súdu bol obvinenému Ing. M. J. doručený 19. apríla 2013
(č.l. 2276) a jeho obhajcovi JUDr. J. H. 24. apríla 2013 (č. l. 2277).
Krajský súd v Nitre predloţil 26. júna 2013 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
dovolanie, ktoré podal obvinený Ing. M. J., prostredníctvom obhajcu 8. júla 2008
na Krajskom súde v Nitre proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. apríla
2008, sp. zn. 5 To 8/2007. Domáhal sa ním, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil
porušenie zákona v jeho neprospech z dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c),
písm. g), písm. i) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011.
Vzhľadom na neprimeranú dĺţku konania po vrátení veci ako predčasne predloţenej
dovolacím súdom pod sp. zn. 1 T do V 10/2008 (4 roky a 2 mesiace), je nutné konštatovať
nasledujúce skutočnosti. Dovolanie obvineného Ing. M. J. bolo prvýkrát predloţené
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 27. augusta 2008. Predmetnú vec Najvyšší súd
Slovenskej republiky vrátil prípisom na prvostupňový súd ako predčasne predloţenú 6. apríla
2009 (došlo 14. apríla 2009), pretoţe v konaní pred prvostupňovým súdom nebol dodrţaný
postup podľa § 376 Tr. por., keďţe predseda senátu súdu prvého stupňa nedoručil rovnopis
dovolania ostatným stranám, ktoré by mohli byť dovolaním priamo dotknuté s upozornením,
ţe sa môţu k dovolaniu vyjadriť, pričom na to mal určiť primeranú lehotu a aţ po doručení
všetkých vyjadrení alebo uplynutí tejto lehoty, mal spis spolu s dovolaním a rovnopismi
napadnutých rozhodnutí predloţiť Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Ďalej sa v spise
nenachádzal úkon smerujúci k doručeniu rozsudku odvolacieho súdu napadnutého dovolaním
(č. l. 2199) ani doručenky preukazujúce doručenie tohto rozhodnutia stranám v zmysle § 131
Tr. por. účinného do 1. januára 2006, ako aj doručenka ako potvrdenie o doručení dovolania
na vyjadrenie prokurátorovi (doručené obvinenému aţ 19. apríla 2013, resp. jeho obhajcovi
24. apríla 2013). Prvým úkonom smerujúcim k predloţeniu veci dovolaciemu súdu bolo
zaslanie rozhodnutia odvolacieho súdu obvinenému Ing. M. J. a jeho obhajcovi prípisom
z 12. apríla 2013. Po vykonaní všetkých úkonov v zmysle § 376 Tr. por. vytýkaných prípisom
5 1 Tdo V 8/2013
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, prvostupňový súd predloţil dovolanie
aţ 26. júna 2013.
Obvinený M. J. vo svojom dovolaní zhrnul priebeh konania do právoplatného
skončenia jeho trestnej veci s poukazom na dlhotrvajúce konanie (10 rokov), ako aj porušenie
právnej istoty súdneho rozhodnutia, keď odvolací súd dvakrát zrušil prvostupňový rozsudok
a vrátil vec na ďalšie konanie, avšak ten sa neriadil právnym názorom súdu vyššej inštancie.
Zásadné porušenia práva na obhajobu vidí v tom, ţe nebol dodrţaný postup podľa
§ 219 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, v zmysle ktorého keď sa zmení zostavenie
senátu, tak ako v jeho prípade, pretoţe zomrela prísediaca K., musí byť hlavné pojednávanie
vykonané znova; to neplatí, ak obţalovaný súhlasí so zmenou v zloţení senátu. Obhajca
ţiadal vypočuť svedkov K., F., Š., P. a iných, ale predseda senátu minimálne štyroch
z navrhovaných svedkov nevypočul a ich výpovede neprečítal. Ďalej upozornil, ţe predseda
senátu nevykonal poradu senátu v zmysle ustanovenia § 127 Tr. por. účinného do 1. januára
2006, keď prísediaca vstúpila do pojednávacej miestnosti, kde sa konala porada senátu,
niekoľko minút predtým neţ boli zavolaní účastníci konania, z čoho obvinený usudzuje, ţe
porada senátu sa konala v neprítomnosti tejto sudkyne, ktorá v tak krátkom časovom úseku
mohla stihnúť podpísať len zápisnicu o hlasovaní. Prvostupňový rozsudok bol vyhlásený
v neprítomnosti obhajcu obvineného, hoci išlo o prípad nutnej obhajoby v zmysle § 36 ods. 3
Tr. por. účinného do 1. januára 2006. Navyše obvinený tieto uvedené procesné pochybenia
uvádzal uţ v odvolaní, ako aj jeho doplnenom podaní, avšak odvolací súd ich v odôvodnení
rozsudku nerozoberal.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 bol
podľa názoru obvineného naplnený tak, ţe na hlavnom pojednávaní, ktoré sa vykonávalo
znovu, ţiadal vykonať tie dôkazy, na ktoré predtým súd nereagoval, napriek tomu, ţe jeho
vinu spochybňovali alebo vyvracali (najmä tvrdenia K.). Súd niektoré dôkazy nevykonal
vôbec a napriek tomu ich v rozhodnutí uvádza. Ďalej súd prečítal výpovede svedkov podľa §
211 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, na ktoré podľa obvineného dal teoreticky
súhlas s tým, ţe svedkovia D. K. a A.. P. budú vypočutí. Skutočnosť, ţe si takýto súhlas
podmienil výsluchom týchto svedkov, aby nebolo celé dokazovanie vykonané opätovne a títo
napriek tomu vypočutí neboli, znamená, ţe takýto súhlas na zmenu senátu daný nebol a iný
výklad je porušením jeho práva na obhajobu.
6 1 Tdo V 8/2013
Obvinený upozornil aj na naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Tr. por. účinného do 31. augusta 2011. Súd mal v prípade uznanie viny postupovať tak, ţe pri
pouţití ustanovenia § 88 Tr. zák., uznať vinu podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. a ukladať trest
v rámci tejto trestnej sadzby. Rovnako odvolací súd mal zisťovať, či výška spôsobenej škody,
podstatne zvyšuje spoločenskú nebezpečnosť spáchaného trestného činu a či mohol byť vôbec
pouţitý odsek 5 alebo odsek 3 citovaného ustanovenia. Obvinený namietal aj pouţitie
ustanovenia § 9 ods. 1 Tr. zák., keďţe mal spáchať tento trestný čin v čase od návštev
leasingových kancelárií, tak nemohol v marci 1997 zakladať účet a vloţiť na tento účet 1
milión Sk a po zadrţaní byť spolupáchateľom, keď peniaze mala vybrať neznáma osoba-Ľ. F.
Súd sa podľa neho nevysporiadal ani s porušením článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), a teda, aby vec bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (10 rokov). Súd mal podľa
jeho názoru postupovať podľa § 11 ods. 1 písm. h) Tr. por. účinného do 1. januára 2006.
Obvinený preto navrhol, aby dovolací súd dovolaniu vyhovel a rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 24. apríla 2008, sp. zn. 5 To 8/2007, v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Nitre z 14. mája 2007, sp. zn. 1 T 64/1998, zrušil a prerušil výkon trestu
odňatia slobody aţ do rozhodnutia vo veci samej.
V zmysle § 376 Tr. por. sa k obsahu uvedeného dovolania vyjadril 5. septembra 2008
prokurátor nasledovne:
Z obsahu dovolania vyplýva, ţe nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.,
preto som toho názoru, ţe existujú dôvody na postup podľa § 382 ods. 1 písm. c) Tr. por..
So zreteľom na novelu Trestného poriadku č. 226/2011 Z. z. a prechodné ustanovenie
§ 567j ods. 2 Tr. por., Najvyšší súd Slovenskej republiky pouţil na rozhodovanie o dovolaní
obvineného Ing. M. J. Trestný poriadok účinný od 1. septembra 2011. V zmysle prechodného
ustanovenia § 567j ods. 5 a 7, ustanovenie § 369 a § 371 sa pouţili v znení účinnom do 31.
augusta 2011.
7 1 Tdo V 8/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil,
ţe dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 a ods. 2 písm. h) Tr. por.), bolo podané oprávnenou
osobou (§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011), v zákonnej lehote
a na mieste, kde moţno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, ods. 3
Tr. por.), ale súčasne po preskúmaní veci zistil aj to, ţe podané dovolanie je potrebné
odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, ţe nie sú splnené dôvody dovolania
podľa § 371 Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 (§ 382 písm. c) Tr. por.).
Na vysvetlenie tohto záveru treba predovšetkým uviesť, ţe obsah konkrétne
uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia
určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie
len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale
v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide
o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c) Tr. por.
Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti,
ktorý je dôleţitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto moţnosti
podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť nutne obmedzené, aby sa širokým
uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná
inštancia. Dôvody dovolania sú - v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre zrušenie rozsudku
v odvolacom konaní - podstatne užšie.
Porušenie práva na obhajobu je závaţnou, resp. podstatnou chybou konania. Dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 je však koncipovaný
oveľa uţšie, nie je ním akékoľvek (resp. kaţdé) porušenie práva na obhajobu, ale len
porušenie tohto práva „zásadným spôsobom“.
Pri posudzovaní, či v tom-ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo
obvineného na obhajobu, sú dôleţité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné
vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu
je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené
aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného, a aby sa na ne v konaní a pri
rozhodovaní prihliadalo. Vychádzajúc z toho, právo na obhajobu zahŕňa viacero
8 1 Tdo V 8/2013
komponentov a dovolací dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní
ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov
smerujúcich k rozhodnutiu vo veci bez prítomnosti obhajcu a pod.
Dovolací súd konštatuje, ţe právo na obhajobu obvineného v konaní nebolo porušené
zásadným spôsobom tým, ţe senát vyhlásil prvostupňový rozsudok v neprítomnosti jeho
zvoleného obhajcu napriek tomu, ţe v danom prípade išlo o prípad nutnej obhajoby v zmysle
§ 36 Tr. por. účinného do 1. januára 2006.
V prípade nutnej obhajoby nie je moţné konať hlavné pojednávanie v neprítomnosti
obhajcu, ktorý musí byť prítomný počas celého trvania hlavného pojednávania. Práva
zaručené čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 Dohovoru má obvinený
od okamihu vznesenia obvinenia a v nezmenenom rozsahu sa priznávajú aj obţalovanému,
odsúdenému, a to až do právoplatnosti súdneho rozhodnutia (bliţšie pozri nález Ústavného
súdu z 13. júla 2000, sp. zn. III. US 6/2000). Účelom obhajoby je ochrana záujmov občana,
ktorý sa stal obvineným, aby boli včas zistené skutočnosti, ktoré ho zbavujú viny alebo
zmierňujú jeho vinu. Obhajoba takto prispieva k náleţitému objasneniu skutkového stavu
a správnemu rozhodnutiu vo veci. Postavenie obvineného ako strany v trestnom konaní
je posilnené aj jeho právom na obhajobu za pomoci obhajcu - advokáta. Právna úprava určuje
niektoré (subjektívne alebo objektívne) závaţnejšie prípady, kedy obvinený musí mať
obhajcu- prípady nutnej obhajoby (§ 36 a 36a Tr. por.). Uplatnenie práva na obhajobu však
nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje
pomocou obhajoby. Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príleţitosti brániť sa voči
obvineniu zo spáchania trestného činu.
Judikatúra ESĽP, ktorá vychádza z čl. 6 Dohovoru, v zmysle ktorého kaţdý, kto je
obvinený z trestného činu, má právo obhajovať sa osobne alebo pomocou obhajcu podľa
vlastného výberu, konštatuje, ţe obhajoba obvineného musí byť predovšetkým skutočná
a účinná (rozsudok ESĽP- Pavlenko proti Grécku z 6. septembra 2007, sťaţnosť č. 22021/05,
Prehn proti Nemecku z 24. augusta 2010, sťaţnosť č. 40451/06, Mayzit proti Rusku
z 20. januára 2005, sťaţnosť č. 63378/00). Predmetom úpravy čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru
vo vzťahu k právu na obhajobu je efektívna právna pomoc obhajcu (nie jeho samotné
ustanovenie). Ako vyplýva z citovaného spisu, efektívna právna pomoc bola dovolateľovi J.
poskytnutá počas celého trestného konania. Skutočnosť, ţe pri vyhlásení prvostupňového
9 1 Tdo V 8/2013
rozsudku obhajcu nemal, je síce porušením jeho práva na obhajobu, nie však zásadným
spôsobom, preto tento postup nenapĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.
účinného do 31. augusta 2011. Uznesením na hlavnom pojednávaní 9. mája 2007 bolo
dokazovanie vyhlásené za skončené a bolo dané slovo na záverečné reči a posledné slovo. Po
verejnom vyhlásení rozsudku 14. mája 2007 obvinený podal odvolanie do zápisnice.
Z uvedeného je zrejmé, ţe k ujme na práve obvineného na obhajobu zásadným spôsobom
v zmysle citovaného dovolacieho dôvodu, nedošlo.
Ďalej obvinený pod tento dovolací dôvod nesprávne subsumoval námietku týkajúcu
sa iného zloţenia senátu v jeho trestnej veci z dôvodu úmrtia prísediacej sudkyne K. bez jeho
súhlasu, resp. so súhlasom za podmienky vypočutia niektorých svedkov (P., K. a iní).
Uvedenej chybe vytýkanej v dovolaní pri správnej právnej kvalifikácii zodpovedá dôvod
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. b) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011, v zmysle
ktorého dovolanie je moţné podať aj vtedy, ak súd rozhodol v nezákonnom zloţení, avšak po
preskúmaní dovolací súd zistil, ţe ani tento naplnený nebol.
Ustanovenie § 264 ods. 3 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 reglementuje, ţe súd,
ktorému bola vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, rozhodne v rovnakom zloţení
senátu (ten istý sudca); to neplatí, ak by to pre závažné prekážky nebolo možné.
Po zrušení predchádzajúceho rozsudku Krajského súdu v Nitre z 22. septembra 2003,
sp. zn. 1 T 64/1998, a vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2004, sp. zn. 4 To 4/2004, na súde prvého stupňa
sa zmenilo zloţenie senátu, ktorý vo veci konal a rozhodol potom rozsudkom
zo 14. mája 2007, pretoţe prísediacu M. K.nahradila O. C..
Zo spisu vyplýva dôvod tejto zmeny, a preto je moţné ustáliť, ţe závaţnou prekáţkou,
pre ktorú nebolo moţné vo veci rozhodnúť v tom istom zloţení senátu ako v konaní
predchádzajúcom, bolo úmrtie prísediacej M. K.. Navyše so zmenou prísediacej v zloţení
senátu súhlasil aj obvinený Ing. M. J. (č.l.1935), ale v danej situácii postup predsedu senátu
podľa § 219 ods. 2 Tr. por. účinného do 01. januára 2006 potrebný nebol.
10 1 Tdo V 8/2013
Dovolateľ upozornil na to, ţe predseda senátu nevykonal poradu senátu v zmysle
ustanovenia § 127 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, keďţe sa tejto porady údajne nemala
zúčastniť jedna z prísediacich.
Vzhľadom na charakter a závaţnosť predmetnej námietky, predseda dovolacieho
senátu vykonal vyšetrovanie a poţiadal o vyjadrenie všetkých prítomných na porade senátu
v zmysle § 379 ods. 2 Tr. por., ktorí k danej veci uviedli nasledovné:
Predseda senátu, JUDr. Š. H. vo svojom písomnom vyjadrení konštatoval,
ţe v predmetnej trestnej veci porada senátu prebehla v súlade s vtedy platným Trestným
poriadkom v dostatočnom časovom rozsahu a bez rušivých momentov, všetci členovia senátu
sa jej celého priebehu zúčastnili a boli podrobne oboznámení s celou vecou. Obhajca
na vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní nebol, preto nemohol vedieť, kto a kedy
prišiel na poradu senátu. Pred pojednávacou miestnosťou sa nachádzal zástupca krajského
prokurátora, JUDr. I. M., ktorý by situáciu, ako ju opisuje obvinený, určite namietal. JUDr. S.
L., člen senátu, si s odstupom času vec pamätal len rámcovo a z jeho pohľadu nevybočovala
zo štandardu ostatných prejednávaných vecí na krajskom súde. Prísediaci J. B. potvrdil, ţe
predseda senátu podrobne oboznámil členov senátu so spisovým materiálom a porada senátu
sa konala. Prísediaca O. C. uviedla, ţe počas celej doby výkonu funkcie prísediacej sa vţdy
riadne a v celom rozsahu zúčastňovala všetkých zasadnutí senátu, rovnako tak aj v trestnej
veci obvineného Ing. M. J. a spol., bola podrobne oboznámená so všetkými okolnosťami
prípadu a zároveň vyhlásila, ţe sa porady senátu aktívne zúčastnila. Zapisovateľka Mgr. M.
V. po nahliadnutí do spisu a príslušných zápisníc o hlavných pojednávaniach potvrdila v nich
to, čo je tam uvedené, pričom zdôraznila, ţe všetky porady senátu, ktorých sa zúčastnila
prebehli vţdy v súlade so zákonom a zúčastnili sa ich všetci sudcovia a prísediaci toho-
ktorého senátu.
Krajský prokurátor JUDr. I. M. sa k predmetnej námietke vyjadril
21. októbra 2013 tak, ţe vzhľadom na odstup času si na okolnosti hlavných pojednávaní
presne nespomína, avšak uvádza, ţe v prípade zistenia nezákonného postupu súdu by tento
namietal do zápisnice z hlavného pojednávania, čo sa nestalo. Preto je zrejmé, ţe postup súdu
povaţoval za zákonný.
Obhajca obvineného JUDr. J. H. vo svojom vyjadrení z 24. októbra 2013
11 1 Tdo V 8/2013
na svojom pôvodnom stanovisku zotrval a tvrdil, ţe „do pojednávacej miestnosti vošla
ponáhľajúca sa ţena a sekundu na to boli zavolaní na vyhlásenie rozsudku“.
Dovolací súd po preskúmaní tvrdení všetkých prítomných na porade senátu (okrem
prísediacej D., ktorá sa z objektívnych príčin vyjadriť nemohla (bliţšie pozri úradný záznam),
a zápisnice o tajnom hlasovaní, konštatoval, ţe predmetná námietka nie je opodstatnená.
Tvrdenia a právne názory, ktorými zdôvodnil obvinený M. J. existenciu dovolacieho
dôvodu, ţe rozhodnutie je zaloţené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 zhrnul do dvoch
bodov. V prvom bode „nevykonanie navrhnutých dôkazov“ vytýkal pochybenie, ţe na
hlavnom pojednávaní, ktoré sa vykonávalo znovu, prvostupňový súd nevykonal dôkazy, ktoré
navrhoval, a ktoré by jeho vinu spochybňovali alebo vyvracali (najmä tvrdenia K.). Súd
niektoré dôkazy nevykonal vôbec a napriek tomu ich v rozhodnutí uvádza. V druhom bode
„výsluchy svedkov vykonané nezákonným spôsobom“ namietal nesplnenie zákonných
podmienok na prečítanie výsluchov svedkov podľa § 211 ods. 1 Tr. por. účinného do 1.
januára 2006, na ktoré dal súhlas s tým, ţe iní svedkovia budú vypočutí (svedkovia D. K. a
A.. P.). Vo vzťahu k výpovedi svedka M. namietal, ţe jeho výpoveď síce mohla byť prečítaná
podľa § 211 ods. 2 písm. a) Tr. por. účinného do 1. januára 2006, ale len za predpokladu, ţe
jeho obhajca sa mal moţnosť zúčastniť na výsluchu z prípravného konania.
Podľa § 89 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, za dôkaz môţe poslúţiť
všetko, čo môţe prispieť na náleţité objasnenie veci a čo bolo získané zákonným spôsobom
z dôkazných prostriedkov. Za zákonný spôsob získania dôkazu z dôkazných prostriedkov
v zmysle citovaného ustanovenia, treba povaţovať jednak splnenie formálnych, t.j.
procesných podmienok vyţadovaných Trestným poriadkom alebo iným osobitným zákonom
na vykonanie konkrétneho dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych) podmienok,
t.j. aby úkon - pouţitý dôkazný prostriedok na vykonanie resp. získanie dôkazu bol zameraný
na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a pouţitý môţe byť.
Výsluchy obvinených a svedkov z prípravného konania boli vykonané aj na hlavnom
pojednávaní v konaní pred prvostupňovým súdom v súlade so zákonom, najmä pri uplatnení
zásad priamosti, ústnosti a bezprostrednosti. Zásada bezprostrednosti uvedená v § 2 ods. 12
Tr. por. účinného do 1. januára 2006 (§ 2 ods. 19 Tr. por.) stanovuje, ţe pri rozhodovaní na
12 1 Tdo V 8/2013
hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí smie súd
prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje
inak. Súd teda prihliada len na tie skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní,
opiera sa o dôkazy, ktoré boli pred súdom vykonané a rozhoduje len na základe týchto
dôkazov. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, ţe dovolací súd preskúmal aj tvrdenie
obvineného o tom, ţe „súd niektoré dôkazy nevykonal vôbec, a napriek tomu ich v rozhodnutí
spomína“, a zistil, ţe sa nezakladá na pravde. Prvostupňový súd po vrátení veci na nové
prejednanie a rozhodnutie, sa riadil vysloveným záväzným právnym názorom v rozsudku
odvolacieho súdu z 29. septembra 2004 a vykonal všetky do úvahy prichádzajúce dôkazy,
ktorými preveril hodnovernosť tvrdení oboch skupín dôkazov, čo vyplýva aj z obsahu
spisového materiálu (súd vyvesil predvolanie odsúdeného K., proti ktorému sa viedlo konanie
ako proti ušlému, na vývesnú tabulu, zaslal predvolanie svedkom V.,
MUDr. K., J., F.). Vychádzajúc zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, skutočnosť, ţe
dôkazy boli hodnotené ináč, neţ je predstava obvineného alebo inej strany v konaní,
nezakladá ţiaden dovolací dôvod. Skutočnosť, ţe v trestnej veci opätovne rozhodoval
prvostupňový súd (aj keď v inom senáte- str. 9 aţ 10 uznesenia dovolacieho súdu)
neznamená, ţe všetky dovtedy vykonané dôkazy podľa zásad priamosti, ústnosti
a bezprostrednosti, je potrebné vykonať znovu.
Podľa § 211 ods. 1 prvá veta Tr. por. účinného do 1. januára 2006 namiesto výsluchu
svedka na hlavnom pojednávaní moţno čítať zápisnicu o jeho výpovedi, ak súd nepokladá
osobný výsluch za potrebný a prokurátor aj obţalovaný s tým súhlasia. Takýto súhlas nie je
moţné podmieňovať, rovnako ako súhlas podľa § 219 ods. 2 Tr. por. účinného
do 1. januára 2006, tak ako si to predstavuje obvinený, o čom svedčí aj tvrdenie obvineného,
ţe „teoreticky dal súhlas na prečítanie výpovedi svedkov, avšak ţiadal výsluch iných
svedkov“.
Najvyšší súd ďalej konštatuje vo vzťahu k namietanej výpovedi svedka D. M., ţe
prvostupňový súd pri hodnotení všetkých dôkazov, nevychádzal z jeho výpovede (ani reálne
nemohol vychádzať), čo vyplýva aj z odôvodnenia prvostupňového rozsudku
z 14. mája 2007, str. 9 (ako aj z odôvodnenia rozsudku z 22. septembra 2003-č.l. 1792).
Okresný súd Povaţská B. rozsudkom z 10. januára 2005, sp. zn. 10 Nc 1872/2003, vyhlásil D.
M. za mŕtveho dňa 1. januára 2005 (č. l. 2000). Naposledy bol tento svedok videný 24.
decembra 1997 (bliţšie pozri citovaný rozsudok). Orgánom činným v trestnom konaní sa
13 1 Tdo V 8/2013
nepodarilo doručiť ani jeho predvolanie ako svedka na výsluch v prípravnom konaní (uloţená
zásielka od 18. septembra 1998 do 8. októbra 1998, č. l. 603). Prvostupňový súd vykonal
všetky právne úkony smerujúce k tomu, aby zabezpečil jeho účasť na hlavnom pojednávaní
(v zmysle pokynov odvolacieho súdu), čo vyplýva z obsahu spisového materiálu. Najvyšší
súd Slovenskej republiky na základe uvedených skutočností tak dospel k záveru, ţe sa jedná
o osobu, ktorú nebolo moţné pre jej nedosiahnuteľnosť v súdnom konaní vypočuť.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 dovolanie moţno
podať len, ak rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku,
alebo na nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť
zisteného skutkového stavu však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Uvedený dovolací dôvod pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku skutkovému
stavu zistenému súdmi niţších stupňov. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, ţe skutok
ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôţe
skúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu
uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia)
odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. účinného
do 31. augusta 2011. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací
súd povinný prezumovať.
Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu obvinený Ing. M. J. vidí v tom, ţe súd mal
pouţiť ustanovenie § 88 Tr. zák. a ukladať trest v rámci trestnej sadzby podľa § 250
ods. 1 Tr. zák., pričom mal súd aj zisťovať, či výška spôsobenej škody podstatne zvyšuje
spoločenskú nebezpečnosť spáchaného trestného činu, aby mohol byť uznaný vinným podľa
§ 250 ods. 5 Tr. zák.. Ďalej namietal aj pouţitie § 9 ods. 1 Tr. zák. ako aj to, ţe súd
nepostupoval podľa § 11 ods. 1 písm. h) Tr. por. účinného do 1. januára 2006 v nadväznosti
na dĺţku tohto trestného konania a v tejto súvislosti upozornil na porušenie čl. 6 Dohovoru.
Najvyšší súd zistil, ţe tieto námietky po obsahovej stránke zodpovedajú uplatnenému
dovolaciemu dôvodu, lebo spochybňujú právne posúdenie skutku alebo iné hmotnoprávne
posúdenie, avšak posúdil ich ako zjavne neopodstatnené. Skutkové zistenia súdov oboch
stupňov totiţ dovolací súd nemôţe skúmať a meniť, preto bola opodstatnenosť námietok
dovolateľa hodnotená len v nadväznosti na skutkový stav veci vyplývajúci predovšetkým
14 1 Tdo V 8/2013
z odsudzujúceho rozsudku súdu druhého stupňa (rozsudok odvolacieho súdu
z 24. apríla 2008). Tak ako je vysvetlené v nasledujúcich odsekoch, s námietkami z vecného
hľadiska nebolo moţné súhlasiť.
Podľa § 88 Tr. zák. sa k okolnosti, ktorá podmieňuje pouţitie vyššej trestnej sadzby,
prihliadne iba vtedy, ak pre svoju závaţnosť podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti
trestného činu pre spoločnosť. Podmienkou trestnej zodpovednosti podľa § 9, § 250 ods. 5
Tr. zák. je nielen, aby páchatelia formou spolupáchateľstva na škodu cudzieho majetku seba
obohatili tým, ţe uviedli niekoho do omylu a spôsobili tak škodu veľkého rozsahu, ale
súčasne aby okolnosti, za ktorých sa tak stalo podstatne zvyšovali stupeň nebezpečnosti tohto
činu pre spoločnosť v zmysle § 88 Tr. zák. Škoda veľkého rozsahu by sama o sebe k takýmto
záverom nepostačovala, keby miera zavinenia páchateľa bola veľmi nízka. Preto pri
posudzovaní konkrétneho konania páchateľa treba predovšetkým vychádzať z toho, či existuje
taká okolnosť, ktorá by svojou závaţnosťou podstatne zvyšovala stupeň nebezpečnosti činu
pre spoločnosť, čoho základným predpokladom je správne a úplne skutkové zistenie, ktoré
však dovolací súd nie je oprávnený skúmať a meniť (§ 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. účinného
do 31. augusta 2011). Prvostupňový súd pri odôvodnení záveru (odvolací súd len odkázal na
správne odôvodnenie právnej kvalifikácie), ţe u obvineného Ing. M. J. je stupeň spoločenskej
nebezpečnosti jeho konania vysoký, poukázal predovšetkým na spôsob vykonania tohto
trestného činu, ako aj jeho prípravu (str.18-19 prvostup. rozh.), pričom miera zavinenia
spolupáchateľov je podrobne vysvetlená v odôvodnení prvostupňového rozsudku.
Pokiaľ súd dospeje k záveru, ţe sú splnené podmienky pre pouţitie vyššej trestnej
sadzby podľa § 88 Tr. zák., nie je moţné súčasne pouţiť ustanovenie § 40 Tr. zák.
o mimoriadnom zníţení trestu odňatia slobody s poukazom na výnimočné okolnosti prípadu,
pretoţe tieto výnimočné okolnosti vyjadrujú v podstate tú skutočnosť, ţe stupeň
nebezpečnosti pre spoločnosť je v konkrétnom prípade nízky. Pouţitie ustanovenia § 40
Tr. zák. nie je vylúčené v tých prípadoch, kedy to odôvodňujú mimoriadne pomery páchateľa,
teda pre skutočnosti, ktoré v podstate leţia mimo okruh stupňa nebezpečnosti činu pre
spoločnosť.
V danom prípade odvolací súd predmetné ustanovenia pouţil s poukazom na
mimoriadne pomery páchateľa (str. 19-20 druhostup. rozsudok), teda osobitne poukázal na
správanie sa obvineného od spáchania skutku. Uvedený záver sa potom dotýka aj výroku o
15 1 Tdo V 8/2013
treste, ktorý bol obvinenému uloţený (nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky
oproti prvostupňovému rozsudku, ktorým mu bol uloţený trest odňatia slobody vo výmere
5 rokov a 6 mesiacov). Najvyšší súd na tomto základe akceptuje výrok napadnutého rozsudku,
ţe vzhľadom na naplnenie podmienok ustanovenia § 88 Tr. zák. skutok obvineného
je správne právne posúdený ako trestný čin podvodu spáchaného formou spolupáchateľstva
podľa § 9, § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák..
Najvyšší súd aj v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe námietku uvedenú v dovolaní, ţe rozhodnutie
je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom pouţití
iného hmotnoprávneho ustanovenia, nie je moţné akceptovať.
Dovolací súd povaţuje za potrebné na záver v súvislosti s argumentáciou obvineného,
ţe „odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými jeho námietkami“, uviesť, ţe súčasťou práva
na spravodlivý proces je skutočne i právo obvineného na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Na druhej strane nie je moţné
uvedené právo vykladať tak, ţe zaručuje právo obvineného na také rozhodnutie súdu, ktoré
zodpovedá jeho predstavám. Napokon aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých
svojich rozhodnutiach uvádza, ţe uvedené právo nespočíva v tom, ţe na kaţdý argument
sťaţovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Odpoveď treba dať iba na tie argumenty,
ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, ktoré zostali sporné alebo
sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní a rovnako tak preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
ţe z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, ţe v dvojinštančnom súdnom konaní
rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací
súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne a právne závery súdu prvého stupňa.
Z vyššie uvedeného rozboru vyplýva, ţe dovolanie obsahuje argumenty a subjektívne
názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov, lebo dovolací súd po preskúmaní veci
ţiaden z týchto dovolacích dôvodov nezistil.
16 1 Tdo V 8/2013
So zreteľom na to, ţe v posudzovanej veci neboli splnené podmienky dovolania podľa
§ 371 ods. 1 písm. c), g), i) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011, dovolací súd musel
dovolanie obvineného Ing. M. J. podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietnuť.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V B., 24. októbra 2013
JUDr. Harald St i f f e l , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Kristína Cíchová