Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
58c/390763.e0296f.pdf
PDF · 116.05 KB
No categories available
4Cdo/92/2013
Najvyšší súd 4 Cdo 92/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ M. M., bytom N.N.,
2/ P. M., bytom N., 3/ L. M., bytom H., zastúpených JUDr. R. B., advokátom v K., proti
žalovanej M. H., bytom N.N., zastúpenej Mgr. E. S., advokátkou v N., o určenie, že
odporkyňa nie je vlastníčkou nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Komárno pod
sp. zn. 10 C 14/2000, o dovolaní odporkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre
z 30. apríla 2012 sp. zn. 5 Co 108/2012, 5 Co 109/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalobcom 1/ až 3/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Komárno uznesením z 30. januára 2012 č.k. 10 C 14/2000-585
na pojednávaní zrušil svoje uznesenie zo dňa 23.11.2005 o vyhlásení dokazovania
za skončené a pokračoval v konaní a vykonávaní dokazovania. Predmetné uznesenie
nevypracoval a nedoručoval účastníkom konania.
Následne Okresný súd Komárno uznesením z 30. januára 2012 č.k. 10 C 14/2000-594
v spojení s opravným uznesením z 15. marca 2012 č.k. 10 C 14/2000-601 zastavil konanie
v časti určenia, že žalovaná nie je vlastníčkou nehnuteľnosti vedenej Správou katastra K. na
LV č. X. pre k.ú. N. ako parc. č. X. – orná pôda o výmere X. m² z dôvodu, že žalobcovia
v uvedenej časti vzali žalobu späť. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalovaná nemala
proti čiastočnému späťvzatiu návrhu námietky, len žiadala, aby rozhodol o trovách s ohľadom
na to, že späťvzatie pred meritórnym rozhodnutím sa pričíta na ťarchu žalobcov. S poukazom
na ustanovenia § 96 ods. 1 až 3 O.s.p. uviedol, že čiastočné späťvzatie sa neprieči zákonu.
Krajský súd v Nitre na odvolanie žalovanej uznesením z 30. apríla 2012 sp. zn.
5 Co 108/2012, 5 Co 109/2012 „odvolanie odporkyne proti uzneseniu zo dňa 30.01.2012
(v zápisnici na č.l. 585)“ odmietol a uznesenie prvostupňového súdu z 30. januára 2012 č.k.
10 C 14/2000-594 v spojení s opravným uznesením z 15. marca 2012 č.k. 10 C 14/2000-601
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie v časti
o odmietnutí odvolania žalovanej proti uzneseniu z 30. januára 2012 (v zápisnici na č.l. 585)
odôvodnil tým, že pokiaľ prvostupňový súd týmto uznesením na pojednávaní dňa 30. januára
2012 zrušil svoje uznesenie o skončení dokazovania, ide o uznesenie o vedení konania, ktoré
nie je potrebné písomne vypracovať a doručiť účastníkom konania a s poukazom
na ustanovenie § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p. nie je proti nemu prípustné odvolanie. Zrušenie
prvostupňového uznesenia z 30. januára 2012 č.k. 10 C 14/2000-594 (v spojení s opravným
uznesením) a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie odôvodnil tým, že postupom
súdu prvého stupňa bola žalovanej odňatá možnosť konať pred súdom.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu v časti výroku o odmietnutí jej
odvolania podala dovolanie žalovaná, žiadala ho v tejto napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietala, že dovolaním napadnuté rozhodnutie
je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., keď odmietnutím odvolania bez náležitého
odôvodnenia a podkladu v procesnom (inom) zákone či podzákonnej norme, bez podkladu
v aplikačnej praxi súdov, odvolací súd dovolateľke odňal právo na súdnu ochranu a možnosť
konať pred súdom. Súčasne namietala porušenie základných práv na spravodlivé a nestranné
súdne konanie a prejednanie veci v zmysle čl. 48 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázala na to, že dôkazy,
ktoré boli vykonané v čase od vyhlásenia dokazovania za skončené (23.11.2005) do zrušenia
tohto uznesenia (30.1.2012) nemôžu byť dôkazmi zákonnými, pretože počas týchto siedmych
rokov uznesenie o vyhlásení dokazovania za skončené nebolo zrušené a teda bolo záväzné tak
pre súd, ako aj pre účastníkov konania. Iný postup, resp. hodnotenie – teda aby predmetné
uznesenie o vyhlásení dokazovania za skončené bolo záväzné len pre účastníkov, ale nie pre
súd, považuje za porušenie práv účastníka konania. Pretože dovolateľka je (7 rokov bola)
vyhláseným uznesením viazaná, nemala – rovnako však ani žalobcovia, procesne prípustnú
možnosť oponovať dodatočne zabezpečeným dôkazom (z iniciatívy súdu), ani sama
predkladať nové dôkazy v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. a § 205a ods. 1 O.s.p., čím samotným
je narušená zásada fair procesu a teda porušené právo podľa čl. 6 ods. 1 „Dohovoru“
na spravodlivé konanie.
Žalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu toto navrhli zamietnuť, „nakoľko je podané
v rozpore s ustanovením § 239 ods. 1 O.s.p.“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolacím súd ďalej otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O.s.p., pričom sa zameral na tie okolnosti, ktoré dovolateľka v dovolaní namietala.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký
závadný postup súdu, ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať procesné práva, ktoré
mu dáva Občiansky súdny poriadok. V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti
uplatnenia ich práv [napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených
zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), právo byť
predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený
do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Z obsahu spisu nevyplýva, že by súdy nižšieho stupňa
v prejednávanej veci v prípade žalovanej nerešpektovali niektoré z týchto práv.
Odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania (§ 202
ods. 3 písm. a/ O.s.p.).
Ktoré uznesenia iba upravujú vedenie konania, zákon nevymenúva ani nevymedzuje
žiadnymi znakmi. Považujú sa za ne uznesenia, ktoré nemajú vplyv na rozhodnutie vo veci
samej, týkajú sa otázok, ktoré v záujme hospodárneho vedenia konania vyžadujú rýchle
riešenia, alebo bez toho, aby odopretie možnosti odvolania mohlo byť na ujmu práv účastníka
alebo tretej osoby, a súd nimi nie je viazaný, čo znamená, že ich možno zmeniť bez toho, aby
bolo možné podať odvolanie, Medzi uznesenia, ktorými sa upravuje vedenie konania,
sa zaraďujú napr. uznesenie o vylúčení veci (tiež aj vzájomného návrhu) na samostatné
konanie (§ 112 O.s.p.), uznesenie o odročení pojednávania (§ 119 O.s.p.), uznesenie, ktorým
súd zamietol návrh na vykonanie dôkazu (§ 120 ods. 1 O.s.p.), uznesenie o ustanovení znalca
(§ 127 ods. 1 O.s.p.), uznesenie o povinnosti predložiť lekárske vysvedčenie o duševnom
stave vyšetrovaného vydaného v konaní o spôsobilosti na právne úkony (§ 186 ods. 2 O.s.p.)
a pod. Medzi takéto uznesenia, t.j. uznesenia, ktorými sa upravuje vedenie konania, možno
zaradiť aj uznesenie o vyhlásení dokazovania za skončené, na čom nič nemení v dovolaní
prezentovaná nevedomosť žalovanej o judikovaní konkrétnej otázky, či uznesenie o vyhlásení
dokazovania za skončené je alebo nie je uznesením upravujúcim vedenie konania s tým, že
odkaz na judikatúru neobsahuje ani dovolaním napadnuté rozhodnutie.
Podľa § 120 ods. 4 O.s.p. súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť
účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr
do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy
a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené
neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.
Poučovacia povinnosť podľa tohto ustanovenia je obdobná ako poučovacia povinnosť
súdu v rámci prípravy pojednávania. Súd je povinný pred procesným rozhodnutím o skončení
dokazovania alebo pred rozhodnutím bez nariadenia pojednávania poučiť účastníkov
v rozsahu, ktorý sa týka jednak času, do ktorého možno predložiť alebo navrhnúť dôkazné
prostriedky, jednak dôsledku nesplnenia tejto povinnosti, t.j. o tom, že na neskôr predložené
alebo označené dôkazy a skutočnosti súd neprihliada a tiež aj významu a použiteľnosti neskôr
predložených alebo označených dôkazov a skutočností len v rozsahu a za podmienok
uvedených v § 205a (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra
2011 sp. zn. 4 Cdo 117/2011).
Hoci splnenie tejto poučovacej povinnosti, ktorá predchádza vyhláseniu uznesenia,
ktorým sa dokazovanie končí, má rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci samej,
na možnosť napadnúť toto rozhodnutie v riadnom, prípadne aj v mimoriadnom opravnom
konaní, pretože jej obsahom je významné obmedzenie možnosti predkladať alebo označovať
v ďalšom konaní dôkazné prostriedky a skutočnosti, hoci objektívne existujú (tzv. neúplná
apelácia), samotné uznesenie o vyhlásení dokazovania za skončené, nemôže mať vplyv
na rozhodnutie vo veci samej a nemôže privodiť vážnejšiu ujmu na právach účastníkov, ako
na to správne poukázal aj odvolací súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.
Zodpovedanie otázky, či uznesenie, ktorým sa končí dokazovanie, je alebo nie
je uznesením upravujúcim vedenie konania, bezprostredne súvisí s dokazovaním ako
zákonom upraveným postupom súdu, ako aj účastníkov konania, na základe ktorého súd
získava pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania.
Zisťovanie skutkového stavu, ktorý je pre súd základom jeho rozhodnutia, možno označiť
za jednu z najdôležitejších a najnáročnejších činností súdu vôbec, pretože iba súd je subjekt,
ktorý určuje, čo sa bude dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti bude
považovať za preukázané a ktoré dôkazy vykoná [§ 120 ods. 1 O.s.p. (významné povinnosti
patria v rámci dokazovania aj účastníkom konania)], nemožno mu uprieť možnosť, následne,
aj za situácie, keď vyhlásil procesné uznesenie, ktorým sa končí dokazovanie, aby toto svoje
rozhodnutie zmenil a pokračoval v konaní, ak pre rozhodnutie o veci, ktorá je predmetom
konania potrebuje získať ďalšie podstatné skutkové poznatky. Uznesenie, ktorý sa končí
dokazovanie preto je uznesením upravujúcim vedenie konania, preto súd nie je ním viazaný
(§ 170 ods. 2 O.s.p.), ako správne uzavrel aj odvolací súd.
V nadväznosti na uvedené dospel dovolací súd tiež k záveru, že nie je opodstatnená
námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozhodnutia odvolacieho súdu, lebo toto rozhodnutie vyhovuje požiadavkám vyplývajúcim
z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. a ustanovením
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval príslušné ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil
svoje právne závery, ktoré vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s námietkami žalovanej uplatnenými v odvolaní. Okolnosť, že táto odpoveď žalovanú
neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia
v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
či požiadaviek žalovanej.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť,
ani taká aplikácia ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu skutkové a právne závery
odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 ústavy Slovenskej
republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok
požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.
Za rovnako neopodstatnenú treba považovať podľa názoru dovolacieho súdu aj ďalšiu
námietku dovolateľky, že dôkazy, ktoré boli vykonané v čase od vyhlásenia dokazovania
za skončené (23.11.2005) do zrušenia tohto uznesenia (30.1.2012) nemôžu byť dôkazmi
zákonnými, pretože počas týchto siedmych rokov uznesenie o vyhlásení dokazovania
za skončené nebolo zrušené a teda bolo záväzné aj pre súd, pričom pri inom hodnotení, t.j. že
predmetné uznesenie bolo záväzné len pre účastníkov, nie však pre súd, je narušená zásada
„fair procesu“. Neopodstatnenosť tejto námietky spočíva v tom, ako je uvedené už vyššie
v odôvodnení tohto uznesenia, že uznesenie ktorým sa končí dokazovanie je uznesením
upravujúcim vedenie konania a preto súd ním nie je viazaný, ako aj v tom, že aj keď súd
prvého stupňa po vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania o odročení pojednávania
za účelom vyhlásenia rozsudku, následne na pojednávaní 13.2.2006 vyhlásil uznesenie,
ktorým zrušil uznesenie o odročení pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku bez toho, že
by procesným uznesením, ktorého vydanie sa poznamená len záznamom v zápisnici
o pojednávaní, skonštatoval pokračovanie v konaní, čo by z formálneho hľadiska bolo vhodné
a pre účastníkov konania by tak bol ďalší postup súdu zrozumiteľnejší, na čo ostatne poukázal
už odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia, fakticky prvostupňový súd pokračoval
v konaní, v ktorom (ako to vyplýva z obsahu spisu) účastníkom konania umožnil realizáciu
procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. V súčasnom štádiu konania,
kedy prvostupňový súd o veci, ktorá je predmetom konania, ešte nerozhodol, je úvaha
o porušení práva na spravodlivý súdny proces prinajmenšom predčasná; až rozhodnutie
vo veci samej dá odpoveď na otázku, ktoré z vykonaných dôkazov súd pri svojom
rozhodovaní (ne)zohľadnil a prečo.
Vzhľadom na to, že v danom prípade prípustnosť dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p.,
v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia dovolateľkou tvrdenej procesnej vady konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší
súd Slovenskej republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie žalovanej podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešným žalobcom vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalobcom náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodali návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.)
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. októbra 2013
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková