Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/96/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu S., so sídlom v Z., Č., IČO:

X., proti žalovanej K., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej JUDr. M., advokátom v B.,

o určenie vlastníctva, vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. ,

o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 11. októbra 2012 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom z 12. decembra 2011 č.k. -270

určil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti, stavby – Rekreačný objekt s ubytovaním

a sociálnym zariadením súp. č. X., zap. na LV č. X. kat. úz. L., Obec L., okres P., stojacej na

2

parcele registra „C“ parc. č. X., zast. plochy a nádvoria o výmere 129 mv podiele 1/1,

a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 1.446,04 Eur

k rukám advokátky do 3 dní. Vychádzal zo zistenia, že Č. (ďalej len „Č.“) bol zriadený

o organizácii telesnej kultúry ako dobrovoľná telovýchovná

organizácia s právnou subjektivitou na účely organizovania a riadenia dobrovoľnej telesnej

výchovy a zabezpečovania jej plánovitého rozvoja. Jeho základné organizácie boli

telovýchovné jednoty s ich oddielmi. Z potvrdenia Č. zo 6. apríla 1987 mal preukázané, že T.

vznikla 21. júla 1958 zlúčením býv. T., T. a J. a z čl. 43 Stanov Č. z novembra 1973 vyplýva,

že jeho telovýchovné jednoty (ďalej len „TJ“) sú oprávnené v rozsahu ich pôsobnosti

vlastným menom nadobúdať práva a zaväzovať sa. V konaní nebolo sporné, že členovia

lyžiarskeho oddielu T. postavili v rokoch 1970 až 1974 v kat. úz. L. na parc. č. 4376 drevený

2

sklad na uskladnenie materiálu a športových potrieb a na základe rozhodnutia o prípustnosti

stavby býv. MNV v L. a so súhlasom vtedajšieho správcu pozemku brigádnickou činnosťou

zrekonštruovali sklad na garáž pre snehovú rolbu, v rokoch 1974 až 1984 pristavali dve

unimobunky a stavbu užívali na športovo-rekreačné účely, uskladnenie materiálu

a ubytovanie. Stavbe nebolo pridelené súpisné číslo. Vzhľadom na zmenu názvu mesta sa T.

v roku 1989 premenovala na T.. Na mimoriadnom zjazde Č. konanom 25. marca 1990 bolo

prijaté uznesenie, podľa ktorého Č. zaniká ku dňu registrácie nástupníckych organizácií,

najneskôr k 30. júnu 1990 s tým, že nástupníckymi organizáciami sú predovšetkým dve

národné organizácie, a to Č. (ďalej len „Č.“) a S. (ďalej len „S.“) a subjekty

v nich združené, ako aj telovýchovné jednoty a kluby a s tým, že nehnuteľný majetok TJ

a klubov, zapísaný v ich účtovných evidenciách, alebo ku ktorému mali právo hospodárenia,

prechádza do vlastníctva TJ a klubov, ku dňu ich registrácie. Žalobca bol 16. mája 1990 pod

názvom „S.“ zaregistrovaný na Ministerstve vnútra Českej republiky ako občianske

združenie, za účelom všestrannej podpory rozvoja telesnej výchovy, športu a turistiky, pričom

v čl. 16 Stanov je konštatované, že je právnym nástupcom T. – Z. a je vedený ako združenie

aj Českým štatistickým úradom. Vlastníkom parcely KNC X. – zast. pl. a nádvoria o výmere

2

129 mje podľa výpisu z LV č. X. kat. úz. L. Slovenská republika a spravuje ju S.. Keďže

stavba bola vybudovaná z peňazí TJ a investícií členov oddielu a od roku 1975 bola vedená

v účtovníctve T., ako aj v inventúrnych kartách dlhodobého majetku žalobcu od roku 1990

do roku 2010, nemôže byť považovaná za národný majetok, ku ktorému by mal žalobca

len právo užívania podľa § 99 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka, ako to tvrdila žalovaná.

Stavba bola využívaná na rekreačno - športové aktivity a zahrnutá do výkazu majetku

telovýchovnej jednoty. Vychádzajúc z týchto skutočností dospel súd prvého stupňa k záveru,

že vlastnícke právo k stavbe nadobudla T. originárnym spôsobom v zmysle § 11 ods. 4

Hospodárskeho zákonníka, nakoľko stavbu obstarala. Zároveň mal súd prvého stupňa

preukázané, že žalobca od roku 1990, kedy boli zaregistrované na Ministerstve vnútra Českej

republiky jeho stanovy, so zakotvením právneho nástupníctva po T., až do roku 2010 stavbu

nepretržite užíval v dobrej viere, že mu patrí, viedol ju v evidencii svojho majetku, nikto ho

v užívaní nerušil, okolie rešpektovalo jeho vlastníctvo a to po celú zákonom stanovenú 10-

ročnú vydržaciu dobu podľa , a nejde o vec, ktorá

by mohla byť iba vo vlastníctve štátu, resp. určených právnických osôb a teda sa jedná

o spôsobilý predmet vydržania. Nestotožnil sa s tvrdením žalovanej, že žalobca nemohol byť

dobromyseľný, že mu vec patrí. Vzhľadom na okolnosti prípadu, na závery prijaté na

mimoriadnom zjazde Č. a s poukazom na vydané potvrdenia o právnom nástupníctve

3

a prechode majetku, užíval žalobca v odôvodnenom presvedčení, že mu vlastnícke oprávnenie

prináleží, preto uzavrel, že na strane žalobcu boli splnené podmienky k nadobudnutiu

vlastníctva k stavbe aj vydržaním. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením §

142 ods. 1 , úspechom v konaní a vznikom trov na právnom zastúpení a súdnom

poplatku.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalovanej rozsudkom z 11. októbra 2012 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 159,17 Eur do troch dní k rukám

advokátky. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vyslovil, že žalobcovi nemôžu

svedčať dva právne tituly pre nadobudnutie vlastníckeho práva. Zdieľa však právny názor

súdu prvého stupňa, že žalobca ako právny nástupca T. (Z.) sa stal vlastníkom spornej

nehnuteľnosti na základe rozhodnutia mimoriadneho zjazdu Č., konanom 25. marca 1990. Na

zdôraznenie správnosti tohto právneho názoru a k námietkam žalovanej, ktorý spochybňuje

právne účinky tohto zjazdu poukázal na čl. 40 ods. 2, 4 Stanov Č., jednotlivé časti uznesenia

z 25. marca 1990 z mimoriadneho zjazdu Č. a uviedol, že vychádzal z tohto právneho aktu,

ktorý bol uznaný oboma nástupníckymi štátmi. Uviedol, že v zmysle časti I. bodu A/ ods. 5

tohto uznesenia bol majetok Č. do doby prevodu na nástupnícke organizácie vo vlastníctve

tejto organizácie ako celku, aj keď v súlade s čl. 40 ods. 2 Stanov Č. bola TJ právnym

subjektom, ktorý mohol za Č. vo vlastnom mene nadobúdať práva a zaväzovať sa. Toto

platilo aj o spornej nehnuteľnosti, ktorá bola vybudovaná T. a vedená od roku 1975 do roku

1990 v jej inventúrnych kartách. Nehnuteľnosť teda bola vo vlastníctve Č. a v užívaní T. bez

ohľadu na to, že nebola zapísaná v evidencii nehnuteľností ako jej vlastníctvo. Od roku 1990

do roku 2010 je nehnuteľnosť vedená v inventúrnych kartách žalobcu, ktorý ju aj nepretržite

užíva. Zhodne so súdom prvého stupňa zdieľa názor, že žalobca je právnym nástupcom T.

(Z.), čo vyplýva z jeho Stanov, registrovaných Ministerstvom vnútra Českej republiky 16.

mája 1990. V súlade s časťou II. bod A/ ods. 1 uznesenia z 25. marca 1990 Č. zanikol ku dňu

registrácie nástupníckych organizácií, najneskôr však 30. júna 1990. Za nástupnícku

organizáciu bola podľa časti II. bod A/ ods. 2 písm. d/ tohto uznesenia považovaná T. (Z.),

na ktorú podľa časti II. bodu A/ ods. 3 písm. a/ malo prejsť vlastnícke právo k nehnuteľnému

majetku, ktorý viedla vo svojej účtovnej evidencii. K tomu mohlo dôjsť pri rešpektovaní

dikcie časti I. bodu B/ ods. 4 predmetného uznesenia, podľa ktorého malo k prevodu majetku

na nástupnícke organizácie dôjsť v súlade so záverom tohto mimoriadneho zjazdu Č..

Odvolací súd uviedol, že napriek námietkam žalovanej nemal dôvod na základe uvedených

skutočností pochybovať o právnom nástupníctve žalobcu po T. (Z.), ktoré bolo preukázané

listinnými i svedeckými dôkazmi a deklarujú skutočný stav veci, že T. (Z.) nepretržite užívala

spornú nehnuteľnosť, viedla ju vo svojej evidencii a menila len svoju právnu formu.

V dôsledku toho mal preukázané, že aktívna legitimácia žalobcu v tomto konaní je nesporne

daná. Pokiaľ žalovaná v konaní tvrdila, že sa mala stať vlastníkom spornej nehnuteľnosti na

základe kúpnej zmluvy z 5. decembra 2006, odvolací súd uviedol, že z predložených

listinných dokladov vyplýva, že táto zmluva nebola predmetom vkladového konania na

príslušnej správe katastra, čo vyplýva aj z LV č. X. kat. úz L. a z ničoho nevyplýva ani to, na

základe čoho sa mal vlastníkom predmetnej stavby stať Ing. I. T., ktorý vlastníctvo k nej

zmluvne previedol na žalovanú. Z uvedených dôvodov, s poukazom na ustanovenie § 219

ods. 1 , napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. O trovách

odvolacieho konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1, § 151 ods. 1, § 142

ods. 1 , úspech v konaní a vznik trov na právnom zastúpení.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná, ktorá žiadala tento

rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

vyvodzovala z ustanovenia , t.j. že postupom súdu jej bola odňatá

možnosť pred ním konať, keď s poukazom na ustanovenie namietala

nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacím súdom, ktorý sa nevysporiadal

s jej námietkami v odvolaní. S prihliadnutím na ustanovenie , podľa ktorého

každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, bolo potrebné však dospieť k záveru,

že žalovaná vo svojom obsiahlom dovolaní namieta predovšetkým nesprávne právne

posúdenie veci súdom prvého stupňa, ale tiež odvolacím súdom ( ).

Dovolanie žalovanej je vo svojej podstate zopakovanie dôvodov uvádzaných v odvolaní proti

rozsudku súdu prvého stupňa i s poukazom na príslušnú judikatúru Najvyššieho súdu

a zopakovanie dôvodov, pre ktoré je podľa nej právne nástupníctvo žalobcu k majetku Č.

nemožné, v dôsledku čoho bolo potrebné dospieť k záveru o nedostatku aktívnej vecnej

legitimácie na strane žalobcu.

Žalobca navrhol dovolanie žalovanej zamietnuť (zrejme odmietnuť), považujúc

ho v celom rozsahu za nedôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 veta druhá ) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ), a bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, voči ktorému takýto prostriedok nie je prípustný.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238

ods. 1 je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie prípustné

tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4

V danom prípade dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovanej

nie je podľa až 3 procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy, či dovolaním

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil

sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal

aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku

právo moci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať

len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania

ale v dovolacom konaní neboli zistené.

Žalovaná namietala, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie (§ 157

ods. 2 ), čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,

že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu.

K porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, resp. analogického práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento

fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom

súde (napr. ), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého

odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. ), alebo vtedy, ak by sa pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ).

Pokiaľ žalovaná tvrdí, že rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený,

pretože odvolací súd sa nevyporiadal so všetkými námietkami, ktoré vo svojom odvolaní

uviedla, dovolací súd pripomína, že podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 3. júla 2003: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“

Dovolací súd v tejto súvislosti pripomína aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 16. marca 2005, podľa ktorého: „Súčasťou základného práva

na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa Slovenskej

republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157

ods. 2 Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.“

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť

len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia

je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle,

že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací

súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže

sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane

mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen ,

ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Zo spisu vyplýva, že odvolací súd sa v celom rozsahu s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa nestotožnil, avšak považoval rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny

( ). Vysvetlil, z akého dôvodu nepovažuje za správny názor súdu prvého

stupňa o nadobudnutí vlastníckeho práva žalobcu k predmetnej stavbe na základe dvoch

právnych titulov. Stotožnil sa však s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého žalobca

sa ako právny nástupca T. (Z.) stal vlastníkom spornej nehnuteľnosti na základe rozhodnutia

mimoriadneho zjazdu Č. konanom 25. marca 1990 a na zdôraznenie tohto právneho názoru

a vzhľadom na námietky žalovanej, ktorá spochybňovala právne závery tohto zjazdu, uviedol

ďalšie dôvody. Svoje právne závery vysvetlil (dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal).

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa v spojení s napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel

k záveru, že skutkové a právne závery prijaté súdmi nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s a že ich

odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( ). Za

porušenie základného práva zaručeného v

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv žalovanej.

Z obsahu dovolania vyplýva (por. ), že žalovaná namietala

aj skutočnosť, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym

posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv

v zmysle (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , sp. zn. ). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov

je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým

možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie ( ), zároveň

je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi

nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle , pretože (ani

prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje

realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. ). I keby podľa názoru dovolateľky išlo o nesprávne

právne posúdenie veci (dovolací súd z tohto aspektu vec neposudzoval), táto skutočnosť

by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala

by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia V dôsledku toho

by posúdenie, či odvolací súd použil správny právny predpis a či ho správne interpretoval

alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery, prichádzalo

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad

ale v prejednávanej veci nešlo). Keďže dovolanie žalovanej nie je procesne prípustné,

nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím

súdom ( ).

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238

a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené

v ustanovení , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej podľa

10

v spojení s ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

(s použitím analógie) v spojení s a

ods. 1 , keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. októbra 2013

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová