Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
258/435341.20148d.pdf
PDF · 241.91 KB
No categories available
5ECdo/214/2012
Najvyšší súd 5 ECdo 214/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej PRO CIVITAS,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Hattalova č. 12/C, IČO: 45 869 464, zastúpenej advokátskou
kanceláriou V., s.r.o., so sídlom v B., IČO: 35 940 875, proti povinnej M. Z., bývajúcej v K.,
o vymoženie 996,59 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice-okolie, pod
sp.zn. 12 Er 2063/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach
z 20.decembra sp.zn.12CoE 246/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená 8. marca 2012 podala súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Dulinovi
návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie sumy 996,59 € s príslušenstvom na podklade
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM
SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ a MEDIAČNEJ, a.s.,
so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 7, zo 14. októbra 2011 sp.zn. IDA12100193, ktorým
bola žalovanej M. Z. uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni PRO CIVITAS, s.r.o. istinu
996,59 €, úrok vo výške 7,50 % ročne zo sumy 996,59 € od 2. septembra 2010
do zaplatenia istiny, úrok z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 996,59 €
od 2. septembra 2010 do zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania
vyčíslenú ku dňu započítania poslednej čiastočnej úhrady po predčasnej splatnosti celého
úveru vo výške 128,62 €, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú za obdobie
odo dňa nasledujúceho po dni poslednej čiastočnej úhrady žalovaného po predčasnej
splatnosti celého úveru do dňa 1. septembra 2010 vo výške 239,42 €, náhradu poplatku
za rozhodcovské konanie vo výške 54,59 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku. V prevyšujúcej časti rozhodcovský súd žalobný návrh vo veci
samej zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 25. januára 2012 a vykonateľnosť
29. januára 2012. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Košice-okolie o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Košice-okolie uznesením z 26. júna 2012, č.k. 12 Er 2063/2012-13
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Poukázal
na ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a uviedol, že medzi
právnym predchodcom oprávnenej Poštovou bankou, a.s. a povinnou bola dňa 16. júna 2006
uzatvorená zmluva o úvere č. 0455808806, na základe ktorej boli povinnej poskytnuté
finančné prostriedky vo výške 1 659,70 €. Zmluvami o postúpení pohľadávok z 15. decembra
2010 a 24. februára 2011 došlo k postúpeniu pohľadávky z tejto zmluvy na oprávnenú. Vec
právne posúdil podľa ustanovenia § 52 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka a § 2 písm. a/ a b/
a § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a dospel k záveru, že
zmluvu o úvere zo 16. júna 2006 treba považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere
v zmysle § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Ide o zmluvu,
ktorou sa veriteľ zaväzuje spotrebiteľovi poskytnúť spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa
zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom.
Poukázal ďalej na ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
a uviedol, že jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje aj
do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania, je rozsudok vydaný
v rozhodcovskom konaní. Ak tento zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, súd
zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu. Keďže ide
o výkon rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, je súd povinný
ex offo skúmať aj prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol
rozhodcovský rozsudok vydaný. Súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je nekalou
podmienkou spôsobujúcou značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných
strán. Túto nerovnováhu videl v tom, že spotrebiteľovi bola fakticky odopretá možnosť brániť
svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský
súd. Spotrebiteľ sa musí podrobiť konaniu vzdialenostne neprijateľnému a pred subjektom,
ktorý si oprávnený už vopred predformuloval v zmluve, a to bez možnosti individuálneho
dojednania. Keďže sa takáto rozhodcovská doložka prieči dobrým mravom, akékoľvek
plnenie priznané rozhodcom na základe takejto rozhodcovskej doložky, je plnením, ktoré je
v rozpore s dobrými mravmi. Preto súd podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku v spojení
s § 45 zákona č.244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Krajský súd v Košiciach uznesením z 20. decembra 2012, sp.zn. 12 Co E 246/2012
na odvolanie oprávnenej uznesenie okresného súdu potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.).
Účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd považoval
odvolateľkou namietaný postup súdu prvého stupňa pri preskúmaní rozhodcovskej doložky
za súladný so zákonom. Uviedol, že prieskumná právomoc exekučného súdu vyplýva
z ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a súčasne aj zo skutočnosti, že vo veci
ide o právny vzťah spotrebiteľský. Uvedená právna úprava umožňuje exekučnému súdu
zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom. V súlade
s európskou úpravou ochrany práv spotrebiteľa je súd oprávnený ex offo skúmať nekalú
povahu rozhodcovskej doložky podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj v rámci
núteného výkonu rozhodnutia s cieľom zabezpečiť ochranu práv spotrebiteľa ako slabšej
zmluvnej strany. Odvolací súd ďalej poukázal aj na povinnosť exekučného súdu preskúmať
rozhodcovskú doložku v zmysle ustanovenia § 44 Exekučného poriadku. V rámci tohto
prieskumu exekučný súd zisťuje, či je exekučný titul vykonateľný po formálnej a materiálnej
stránke, a to bez ohľadu na pasivitu povinnej v rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti
odvolací súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012
sp.zn.6 Cdo 1/2012, kde princíp ,,vigilantibus iura sripta sunt,, v spotrebiteľských veciach
ustupuje dôležitejšiemu princípu ochrany práv spotrebiteľa. Odvolaciu námietku oprávnenej
o povinnosti rešpektovania právnej úpravy v zmysle § 93b ods. 1 zákona č.483/2001 Z.z.
o bankách označil odvolací súd za nedôvodnú. Zo zákona o bankách vyplýva pre banku
jedine povinnosť ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, pričom
v danom prípade návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy nespĺňal podmienku určitosti
návrhu na uzavretie zmluvy. Okrem uvedeného rozhodcovská zmluva, ktorá má formu
rozhodcovskej doložky, je neplatná aj pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy
podľa ustanovenia § 4 ods.2 zákona č. 244/2002 Z:z. o rozhodcovskom konaní.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd doplnil, že neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto
(bez právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t.j. vydaný na základe
neprijateľnej zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny
akt. Takto neboli splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,
aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne, aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu
prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila
jednak z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p., v ktorej súvislosti poukázala na označené nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky a jednak z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p.
(t.j. že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom) a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. (v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci). Konštatovala, že právomoc rozhodcovského súdu vyplýva z rozhodcovskej
doložky z priloženej úverovej zmluvy. Vzhľadom na to, že pôvodným veriteľom, v čase
uzatvárania zmluvy, bola Poštová banka, a.s., v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách, bola povinná ako banka ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o tom,
že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní
Stálym rozhodcovským súdom. V zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. rozhodcovská
zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve
nevylúčia. Vzhľadom na to, že to vylúčené nebolo, oprávnená nemala inú možnosť ako podať
žalobu na rozhodcovskom súde podľa § 93b ods. 1 zákona o bankách. Prekážku „res iudicata“
dovolateľka vysvetľuje tým, že vec už bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným
rozhodcovským súdom. Exekučný súd v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať
správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom
nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona
potrebný. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ktorým došlo
k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd považovala to, že jej bolo
upreté právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky
o existencii neprijateľnej podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej
neplatnosti rozhodcovskej doložky, výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa
ustanovení zákona o bankách) prvostupňovým a odvolacím súdom a nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny
stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré porovnáva s občianskym súdnym konaním.
Poukázala na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle implementovanej Smernice rady
93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej skutočný význam v doktrinálnej
judikatúre ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne uvádzaných prípadoch. Na záver
dala do pozornosti súdu právne stanovisko Súdneho dvora (ES) v prípade Pannon GSM
C-243/08 a poukázala na rozsudok Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 z 29. januára 2008
Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, bod 53.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej právnej
úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239
ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci, ktoré napadla oprávnená dovolaním,
nemá znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu
uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa
ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu) ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka
konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je
zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka predovšetkým tvrdí, že súdy rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do ich
právomoci. Táto jej námietka, výslovne ani nešpecifikovaná v dovolaní, nie je však
opodstatnená.
Pri posudzovaní existencie vady konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p. (rozhodlo sa
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov) dovolací súd vychádzal z ustanovenia § 7 ods. 1
O.s.p., podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory
a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných
a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány, ako i z ustanovenia § 104 ods. 1 veta druhá pred bodkočiarkou O.s.p., podľa ktorého
ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec
po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu.
O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nepochybne rozhoduje súd (§ 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku).
Dovolateľka ďalej namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.) So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata, § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným
podmienkam konania a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Jej podstata spočíva v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom
prípade sa vylučuje možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide
vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne
rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet
konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva
z rovnakých skutkových tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva
z rovnakého skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten
istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade,
ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania,
či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní
aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania
nevyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Hattalova 12/C, proti povinnej M. Z. bývajúcej v K., o vymoženie 996,59 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice-okolie
pod sp.zn.12 Er 2063/2012, na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok
zo 14. októbra 2011, sp.zn. IDA12100193, vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM
SÚDOM zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ,
a.s. nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania a ktoré by
sa týkalo tých istých účastníkov. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí
právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak
exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je
materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom
vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž
vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním
exekúcie. Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie
vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa súdy mali dopustiť tým,
že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237
písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných
podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku
návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd, totiž v predmetnej veci, začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní
od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších
stupňov.
Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba
zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,
je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré
mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených
záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (v zmysle ustálenej judikatúry)
sa považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené
zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie
exekúcie, čím sa oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
6 Cdo 24/2010 a sp.zn. 3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci
nejde o túto vadu konania. Dospel pritom k záveru, že konanie súdov takouto vadou
nie je postihnuté.
Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú
otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť
platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp.zn.
3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č. 46 (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal
pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný
titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom,
t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke
formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako
aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,
zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť,
či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto
skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom,
že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,
nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon
rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom,
že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy.
Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej
zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom,
t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd
musí pri tomto zisťovaní posúdiť, nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými
stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva
môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať
a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol
nikdy uzavretý.
Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o návrhu
na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových
a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený
už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami
bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou
doložkou viazaná.
Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného
predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska
jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní
dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou
(jej prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd
k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie
o skutkovom a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku zo 14. októbra 2011 sp.zn.
IDA12100193, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. je okrem iného zrejmé,
že rozhodcovský súd založil svoju právomoc na ustanovení bodu 11.2. Všeobecných
obchodných podmienok, na zmluve o úvere zo 16.júna 2006, na Obchodných podmienkach
pre úver a na základe Všeobecných obchodných podmienok). Otázku prijateľnosti
rozhodcovskej doložky skúmal v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3,
bod 1. a 2. (individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyžadovanie
prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery,
ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú povahu zjavných
skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu
o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná, a preto je neplatná, nie je v zjavnom
rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny,
ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umožňovali. Vo všeobecných obchodných
podmienkach síce bol upravený odlišný mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne
vyhovel ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, keďže umožňoval,
aby sa dlžník (povinný) obrátil i na štátny súd. Avšak v prípade, ak by si uplatnil svoje práva
veriteľ (oprávnená) na rozhodcovskom súde, bol povinný sa rozhodcovskému konaniu
podriadiť. Takéto ustanovenie takisto nemožno považovať za platne uzavretú rozhodcovskú
doložku, keďže je v sporoch, v ktorých by bola voči povinnému uplatnená žaloba, musí
sa podriadiť rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd.
Teda v prípadoch, ak je žalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho právny nástupca,
nie je možné sa brániť mimo rozhodcovského súdu, čo sťažuje prístup povinného ako
spotrebiteľa k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Hlavnými dôvodmi neplatnosti
rozhodcovskej doložky však bola najmä skutočnosť, že nebola ako súčasť formulárovej
zmluvy individuálne dojednaná a splynula s ostatným štandardnými ustanoveniami zmluvy.
Neprimeranosť videli konajúce súdy i v skutočnosti, že miesto konania je vzdialené
od bydliska žalovanej (povinnej), čo je pre ňu nevýhodné a môže ju odradiť od ochrany jej
práv.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že ustanovenie § 53
ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka podáva len príkladmý výpočet neprijateľných
podmienok uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených
v spotrebiteľskej zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení
výslovne uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo
v danom prípade.
Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
že exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné
predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti
oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého
stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim
z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211
ods. 3 O.s.p. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver
o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd
sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti
dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil
s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého
uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti
požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú neuspokojuje,
neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157
ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať
to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.
Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. že ich konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania
(samé osebe) nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie
je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ
nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Dovolací súd na záver poznamenáva, že Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-40/08 vo veci
Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav
medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,
vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd
má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého
týmto súdnym dvorom sa má smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí ihneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými
na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve
uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych
procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom
zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
Prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p, podľa
ktorého dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p., ktorý
upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku a v danej veci odvolací súd rozhodol
uznesením. Odvolací súd ani nepotvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým by súd
prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že jej žiadne trovy tohto konania nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. októbra 2013
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová