Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d99/399305.f11c61.pdf
PDF · 153.59 KB
No categories available
6Cdo/295/2013
Najvyšší súd 6 Cdo 295/2013
Slovenskej republiky 6 Cdo 305/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnych veciach žalobkyne P.., so sídlom v B.,
IČO : X., v dovolacom konaní zastúpenej F.F., so sídlom V., v mene a na účet ktorej koná
doc. JUDr. B. F., PhD., advokát a konateľ, proti žalovanej S., za ktorú koná M., so
sídlom v B., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, vedených na Okresnom súde
Martin pod sp. zn. 5 C 221/2012, 7 C 249/2012 a 5 C 274/2012, o dovolaniach žalobkyne
proti uzneseniam Krajského súdu v Žiline z 26. júna 2013 sp. zn. 5 Co 226/2013, z 25. júna
2013 sp. zn. 5 Co 198/2013 a z 9. mája 2013 sp. zn. 9 Co 224/2013 takto
rozhodol:
Veci vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 6 Cdo 295/2013, 6 Cdo 305/2013
a 6 Cdo 315/2013 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
Dovolania žalobkyne o d m i e t a .
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobami podanými 27. septembra 2012 na Okresnom súde Martin sa žalobkyňa voči
žalovanej domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). V žalobách medziiným uviedla, že
predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Martin, preto jeho
sudcovia nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to žiadala, aby Krajský súd
v Žiline rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O. s. p.).
Okresný súd Martin uzneseniami vo vyššie uvedených konaniach zo 4. februára 2013
č. k. 5 C 221/2012-23, z 1. februára 2013 č. k. 7 C 249/2012-23 a z 28. januára 2013
č. k. 5 C 274/2012-23, vyzval žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 66 €
za námietku zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len
„Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“). V odôvodneniach uviedol, že
žalobkyňa vo svojich podaniach zo 17. januára 2013 (vo veciach vedených pod sp. zn.
5 C 221/2012 a 5 C 274/2012), z 23. januára 2013 (vo veci sp. zn. 7 C 249/2012) uviedla, že
v žalobe vzniesla „generálnu námietku zaujatosti“.
Uznesenia Okresného súdu Martin zo 4. februára 2013 č. k. 5 C 221/2012-23,
z 1. februára 2013 č. k. 7 C 249/2012-23 a z 28. januára 2013 č. k. 5 C 274/2012-23 napadla
žalobkyňa odvolaním argumentujúc tým, že v danom prípade nepodala námietku zaujatosti,
ale návrh na prikázanie veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O. s. p.). Navyše,
i keby predsa len išlo o námietku zaujatosti (čo žalobkyňa poprela), nezaťažovala by ju
povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je v danom prípade vecne oslobodené
od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb.
Krajský súd v Žiline uzneseniami z 26. júna 2013 sp. zn. 5 Co 226/2013, z 25. júna
2013 sp. zn. 5 Co 198/2013 a z 9. mája 2013 sp. zn. 9 Co 224/2013, uznesenia súdu prvého
stupňa potvrdil. Z odôvodnení vyplýva, že sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa v tom, že
z hľadiska obsahového v podanej žalobe išlo aj o námietku zaujatosti vznesenú proti sudcom
Okresného súdu Martin; za správny označil tiež následný postup súdu prvého stupňa pri
vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Dodal, že sa stotožnil s názorom
Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreným v uznesení z 30. marca 2011 sp. zn.
II. ÚS 124/2011, podľa ktorého vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho
poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa nevzťahuje aj na súdny poplatok
za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka. Od povinnosti zaplatiť
tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa § 138 O. s. p. Vecné
oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 zákona
č. 71/1992 Zb. sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.),
za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu (§ 4 ods. 3
Všetky uvedené uznesenia odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaniami. Navrhla,
aby dovolací súd rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov zrušil a veci vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Dovolania odôvodnila tým, že v predmetných veciach sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom a že rozhodovali vylúčení sudcovia. Za nepodanie
návrhu na začatie konania považovala nepodanie námietky zaujatosti, pretože to nebolo
obsahom jej vôle. Neexistujúcu námietku zaujatosti nebolo možné spoplatniť. Za odňatie
možnosti konať pred súdom považovala údajnú prekvapivosť a nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozhodovanie vylúčeným sudcom v konaní pred súdom prvého
stupňa vyvodzovala z toho, že išlo o sudcu súdu, ktorého nezákonným postupom jej mala byť
spôsobená žalovaná ujma. Vyčítala odvolaciemu súdu aj nesprávnosť jeho záveru, podľa
ktorého sa vecné oslobodenie konania od súdnych poplatkov nevzťahuje na súdny poplatok
za vznesenie námietky zaujatosti.
Žalovaná sa k dovolaniam písomne nevyjadrila.
Podľa § 112 ods. 1 O. s. p. v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
S prihliadnutím na totožnosť predmetu konania, totožnosť v osobe žalobkyne
i žalovanej a skutkovú i právnu súvislosť obsahu dovolaní vo veciach vedených tunajším
súdom pod sp. zn. 6 Cdo 295/2013, 6 Cdo 305/2013, a 6 Cdo 315/2013, rozhodol Najvyšší
súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), aplikujúc
ustanovenie § 112 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243c O. s. p. tak, že predmetné veci spojil
do jedného spoločného konania ako je to uvedené v prvom výroku tohto rozhodnutia.
Dovolací súd po zistení, že dovolania podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1
O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal najskôr, či
dovolania smerujú proti rozhodnutiam, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolania smerujú proti uzneseniam odvolacieho súdu,
ich prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p.
Uznesenia odvolacieho súdu v predmetných veciach však nemožno podriadiť pod
žiaden dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd
uznesenia súdu prvého stupňa ani v jednom prípade nezmenil, ale ich všetky potvrdil
a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev
(§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Rovnako odvolací súd ani v jednom
vo svojich potvrdzujúcich uzneseniach prípustnosť dovolania nevyslovil a taktiež v žiadnom
prípade nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.).
Dovolania žalobkyne preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie sú prípustné.
Prípustnosť dovolaní žalobkyne by v preskúmavaných veciach prichádzala do úvahy,
len ak by v konaniach, v ktorých boli podané, došlo k niektorej z procesných vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ O. s. p. netvrdila a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
Nedostatok návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 prvá veta
O. s. p. (tam, kde je takýto návrh potrebný) je neodstrániteľný nedostatok podmienky konania,
ktorý v konečnom dôsledku vedie k zastaveniu konania v ktoromkoľvek jeho štádiu. Tento
nedostatok zakladá vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p.
V predmetných veciach z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa podala všetky návrhy
na začatie konania (žaloby) 27.9.2012 a vychádzajúc z ich obsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p.)
možno ustáliť, že nimi uplatnila nárok na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. a navrhla tiež prikázať veci inému súdu, z dôvodu, že sudcovia
Okresného súdu Martin sú z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčení so zreteľom
na ich pomer k veci a účastníkom konania. Ide teda o návrhy (žaloby), ako procesnoprávne
úkony účastníka konania, ktorými žalobkyňa uplatnila tak nárok vyplývajúci z právneho
vzťahu medzi účastníkmi konania (žalobcom a žalovaným), ale súčasne (vzniesla) uplatnila aj
námietku zaujatosti. V takomto prípade, z hľadiska spoplatnenia námietky zaujatosti, nevzniká
vzťah medzi účastníkmi konania, ale vzniká vzťah osobitný finančno-právny (poplatkový)
medzi poplatníkom a štátom, v ktorom návrh na začatie konania podľa § 79 ods. 1 O. s. p.
nie je potrebný. Pre vznik tohto vzťahu je relevantné samotné uplatnenie námietky
zaujatosti zo strany účastníka konania, pričom takáto námietka môže byť uplatnená buď
samostatným podaním (v konaní, ktoré je už začaté) alebo môže tvoriť aj súčasť iného
podania (tak ako v predmetných veciach bola uplatnená v návrhu na začatie konania –
v žalobe). Prikázanie veci v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 O. s. p. prichádza do úvahy len
vtedy, ak súd nemôže vo veci konať, lebo jeho sudcovia sú vylúčení. Za takýchto okolností
musí byť vec prikázaná inému súdu. Nutná delegácia v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia je teda „viazaná“ na ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p., z ktorého vyplývajú
skutočnosti zakladajúce dôvod, pre ktorý je sudca vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci. Takáto námietka (a s ňou spojená nutná delegácia) nemôže byť
predmetom samostatného súdneho konania, ale takého konania, ktoré sa vo veci už začalo
na návrh (ako sa to stalo aj v predmetnej veci). Inak by sa sudcovia ani nemohli vyjadriť, či
majú relevantný vzťah k veci, k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Bez
konkrétnej veci, nemôžu byť ani účastníci konania, ani ich zástupcovia.
Možno ešte uviesť, že v občianskom súdnom konaní súd spravidla rozhoduje
o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie (o povinnosti poplatníka zaplatiť
súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu, uložení poriadkovej pokuty, trovách
konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom samostatnom
(súbežne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom. Rozhodovanie
o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho súdneho konania,
v ktorom je podaný jediný návrh na začatie konania – žaloba. Aj vtedy, keď súd rozhoduje
o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti
účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok, rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo
podaním návrhu na začatie konania (žaloby). Len ak takéto občianske súdne konanie ako
celok prebehlo napriek tomu, že sa nepodal návrh na jeho začatie (žaloba), hoci bol podľa
zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. e/ O. s. p.
Tvrdenie, že v daných prípadoch nebol podaný návrh na začatie konania (keď
žalobkyňa nevzniesla námietku zaujatosti voči sudcom), nenapĺňa skutkovú podstatu
ustanovenia § 237 ods. 1 písm. e/ O. s. p.; dovolateľka ním totiž zamieňa stav, keď nebol
podaný žiadny návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s takým procesným
stavom, v ktorom konanie bolo (podaním žaloby) riadne začaté a v jeho rámci bol vyrubený
príslušný súdny poplatok.
Pokiaľ žalobkyňa namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutí odvolacieho súdu, dovolací
súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (pozri napríklad sp. zn.
7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré
bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa judikatúry
najvyššieho súdu možno vyvodiť iba vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“
založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté
právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde.
V týchto prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností,
ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil a účastník
v odvolacom konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa. V prejednávaných veciach o takýto prípad odlíšenia
právneho názoru odvolacieho súdu od prvostupňového súdu jednoznačne nejde a preto je
námietka žalobkyne v tomto zmysle nedôvodná.
Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomných vyhotovení rozhodnutí odvolacieho súdu,
lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3 O. s. p.
Odvolací súd v odôvodneniach svojich rozhodnutí uviedol, ktoré žalobkyňou
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré vysvetlil
zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu, pričom tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil
s námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní. S poukazom na relevantnú judikatúru sa
stotožnil s názorom súdu prvého stupňa v tom, že z hľadiska obsahového v podanej žalobe išlo
aj o námietku zaujatosti vznesenú proti sudcom Okresného súdu Martin; za správny
označil tiež následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku
zaujatosti. Odôvodnenia dovolaniami napadnutých uznesení dali tak odpoveď na relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany žalobkyne, keď v dostatočnom rozsahu
zodpovedali, prečo má povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie námietky zaujatosti.
Okolnosť, že táto odpoveď žalobkyňu neuspokojuje, neznamená, že niektoré z odôvodnení
nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.; za odňatie možnosti
konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutia podľa predstáv či požiadaviek žalobkyne.
Možno zhrnúť, že z odôvodnení napadnutých rozhodnutí odvolacieho súdu nevyplýva
jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu
skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenia dovolaním napadnutých rozhodnutí odvolacieho
súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňajú.
Dôvodnou napokon nebola ani námietka dovolateľky, že v konaniach pred súdom
prvého stupňa rozhodovali (a teda, že uznesenie o poplatkovej povinnosti vydali) vylúčení
sudcovia. I keď ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p. spája vylúčenie sudcov z prejednania
a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno
mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení
sudcu podľa tohto ustanovenia predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto
nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len
celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia
rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny
názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho
z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte (bez ďalšieho) dôvod pre legitímne
obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec,
v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010).
Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavaných vecí konštatuje, že
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci
založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolania žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako procesne neprípustné odmietol, bez toho, aby sa
zaoberal vecnou správnosťou dovolaniami napadnutých rozhodnutí odvolacieho súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5,
v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., keď žalovanej (ktorej vzniklo
právo na náhradu trov konania) v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. októbra 2013 JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Jarmila Uhlířová