Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
2c8/391108.e9d26e.pdf
PDF · 154.17 KB
No categories available
8ECdo/2/2013
Najvyšší súd 8 ECdo 2/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného B., s.r.o., so sídlom
v B., IČO: X., zastúpeného spoločnosťou A., s.r.o., K., IČO: X., proti povinnému J. B., bytom
S., vedenej u súdnej exekútorky JUDr. V. U., Exekútorský úrad K., o vymoženie 1 428,17 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 16 Er 731/2010,
o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. apríla 2013
sp. zn. 16 CoE 201/2012-38, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Košiciach ak súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) potvrdil rozhodnutie
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdnej exekútorky
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť
istinu 1 428,17 € s príslušenstvom a trovy exekúcie, na základe návrhu oprávneného.
Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri obchodnej spoločnosti R., a.s., so sídlom T., sp. zn. B. zo dňa 9.7.2010, ktorým
bolo povinnému uložené zaplatiť sumu 1 428,17 € s príslušenstvom. Oprávnený preukazoval
svoj nárok zmluvou o úvere č. X. zo dňa 22.6.2006, ktorá bola uzavretá medzi P. a.s. ako
právnym predchodcom oprávneného a povinným, v zmysle ktorej bol povinnému poskytnutý
úver vo výške 1 659,69 € (50 000 Sk), ktorý mal povinný splácať v 60 mesačných splátkach
po 49,45 € (1 490 Sk), s tým, že celková výška nákladov na poskytnutý úver predstavuje
1 164,32 € (35 076,57 Sk). Súd prvého stupňa právne vec posúdil podľa § 44 ods. 2, 3 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 45
ods. 1 a 2 zákona č. 244/2000 Z.z. a rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1 až 4
Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, čl. 3 ods. 1, ods. 2, ods. 3, bod 1 písm. q/ prílohy Smernice Rady
č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd dospel v danej veci
k záveru, že zmluva o úvere zo dňa 22.6.2006 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle
§ 4 zákona č. 258/2001 Z.z. a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka s tým, že právny vzťah
medzi účastníkmi tejto zmluvy, aj keby sa riadil ustanoveniami Obchodného zákonníka,
nemôže sa odchýliť od kogentnej právnej úpravy, ktorá je stanovená na ochranu spotrebiteľa
v zmysle príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho
zákonníka. Súd poukázal na Smernicu Rady č. 93/13/EHS, ktorá v niektorých článkoch
uvádza nekalé podmienky vo svojej prílohe, kde podľa písm. q/ bod 1 tejto prílohy
neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo
podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup
k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa
riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. Podľa toho je teda neprijateľné,
aby rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo
zmluvy. V danom prípade súčasťou úverových podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy, je aj rozhodcovská doložka v bode 9.2., ktorú súd považoval za neprijateľnú zmluvnú
podmienku a v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka za neplatnú, nakoľko bola
dojednaná tak, aby v prípade nedosiahnutia dohody medzi povinným a právnym predchodcom
oprávneného bol povinný ako spotrebiteľ nútený spory s dodávateľom riešiť výlučne
v rozhodcovskom konaní, pred konkrétnym rozhodcovským súdom s tým, že toto rozhodnutie
bude konečné a záväzné. Podľa názoru súdu za takého stavu rozhodcovský súd nemal
právomoc v tejto veci konať a rozhodovať, pretože neexistovala platne dojednaná
rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská doložka, ktorá by tomuto rozhodcovskému orgánu
takéto oprávnenie zverila. Podľa názoru súdu nie je prípustné, aby súd povolil exekúciu voči
povinnému, na základe rozhodnutia, ktoré vydal orgán, na ktorom sa oprávnený a povinný
platne nedohodli, keď plnenie z takéhoto exekučného titulu je plnenie v rozpore s dobrými
mravmi, pretože nerešpektuje vôľu povinného podriadiť sa výlučne rozhodnutiu tohto orgánu,
na ktorom sa účastníci platne a teda v súlade so zákonom dohodli. Rozhodcovský súd je vždy
len súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním, ktorý má
svoj základ v dohode účastníkov sa mu podriadiť. Bez takejto dohody nie je možné záveru
z rozhodcovského konania priznať charakter exekučného titulu, na podklade ktorého by bolo
možné viesť exekúciu na majetok povinného. Takéto konanie a plnenie, na základe takého
exekučného titulu, na základe ktorého by došlo k zmenšeniu majetku povinného, by bolo
plnenie v rozpore so zákonom a aj s dobrými mravmi. Súd prvého stupňa preto žiadosť súdnej
exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s poukazom na ustanovenie § 44
ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.
Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 30. apríla 2013 na základe podaného
odvolania oprávneného proti uzneseniu súdu prvého stupňa rozhodol tak, že uznesenie súdu
prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, keď sa stotožnil
so skutkovým a právnym záverom súdu prvého stupňa a vo svojom odôvodnení v súlade
s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd obmedzil len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
uviedol, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu
na konanie a bez právomoci rozhodcovského súdu vydaný rozhodcovský rozsudok na základe
neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny
akt a preto v danom prípade neboli splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Z toho dôvodu považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.4.2013 podal dovolanie
oprávnený, ktorý žiadal, aby dovolací súd zmenil uznesenia súdov nižšieho stupňa tak, že
poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie v zmysle žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, alebo aby zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a rozhodnutie
prvostupňového súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Oprávnený
v podanom dovolaní namietal vady konania v zmysle § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. tým, že v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
vo veci sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný a účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p.
odôvodnil dovolanie tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p. (§ 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.) a podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolateľ namietal prekážku res iudicata v danej veci z dôvodu, že
vec už bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom a exekučný
súd v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmavať správnosť rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom nebol podaný osobitný návrh na začatie
konania o jeho zrušenie, ktorý je podľa zákona potrebný. Oprávnený namietal, že postupom
súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, došlo k porušeniu jeho práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a bolo mu upreté právo na výkon rozhodnutia,
vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky o existencii neprijateľnej podmienky dojednanej
v úverovej zmluve, záveru o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky, výkladu
ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní a povinnosti podľa ustanovení zákona o bankách. Postupom
prvostupňového a odvolacieho súdu došlo na strane oprávneného k odňatiu možnosti konať
pred súdom. Podľa názoru dovolateľa právoplatný rozhodcovský rozsudok disponuje
atribútom právnej záväznosti rovnako ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, a je po
uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný, t.j. spôsobilý byť podkladom pre exekúciu.
Právoplatný rozhodcovský rozsudok je teda prekážkou pre opätovné prejednanie veci.
Exekučný súd nie je preto oprávnený skúmať „materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný.“ Ak tak
exekučný súd v danej veci urobil, konal v rozpore s ustanovením § 159 ods. 3 O.s.p.
Za neprijateľné považoval ďalej to, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku, hoci sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, podanie
ktorého bolo podľa zákona potrebné (§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní). Ak napriek
tomu konanie prebehlo, ide o prípad vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. Taktiež namietal,
že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Odňatie možnosti odôvodnil tým, že mu nebolo
umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť priznané právo z rozhodcovského rozsudku
v exekučnom konaní a že prvostupňový i odvolací súd nedostatočne odôvodnili svoje
rozhodnutia. Nesúhlasil s názorom exekučného súdu, že v exekučnom konaní je exekučný súd
oprávnený ex offo skúmať meritórny súlad rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou
úpravou a teda, že z úradnej moci je oprávnený rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky. Podľa oprávneného exekučnému súdu to neumožňuje žiadne zákonné ustanovenie.
Pri skúmaní dôvodov zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa exekučný súd musí obmedziť len na také dôvody, ktoré
majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Nemôže preskúmavať rozhodcovský rozsudok
z hľadiska jeho súladu so všeobecne záväznými predpismi. Exekučný súd nie je totiž vecne
príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom
prostriedku (zákon mu neumožňuje vykonávať dokazovanie vo veci samej, zrušiť alebo
zmeniť výrok rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej). Rovnako ani ustanovenie § 45
zákona o rozhodcovskom konaní neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu. Tejto zásade
zodpovedá aj vymedzenie dôvodov pre zastavenie exekúcie, včítane dôvodu uvedeného pod
písm. c/ ustanovenia § 45 ods. 1 citovaného zákona (toto ustanovenie odkazuje nie
na konkrétny obsah plnenia, ale na jeho povahu). Za porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie považoval nepostačujúce odôvodnenie rozhodnutia exekučného súdu, ako
aj odvolacieho súdu ako aj odvolacieho súdu, ktorý zároveň neuviedol presvedčivé argumenty
na prijatie záveru o tom, že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach na strane spotrebiteľa. Dovolanie odôvodnil tiež tým, že súdy nižších stupňov
považovali nesprávne zmluvu o úvere za zmluvu spotrebiteľskú v zmysle Občianskeho
zákonníka a tak na uvedený zmluvný vzťah nesprávne aplikovali ustanovenia na ochranu
spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku a že záver súdov nižších stupňov, podľa
ktorého rozhodcovská doložka ja neplatná, je nesprávnou aplikáciou ustanovenia § 53 ods. 4
písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktoré navyše v čase dojednania rozhodcovskej doložky
nebolo účinné.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1
O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávneného preto
podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ v dovolaní výslovne namietal existenciu vady uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p. a tvrdil, že exekučný súd skúmaním „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“
opätovne vec prejednal, ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. keď tvrdil, že
nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné, a aj vadu, spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p., ktorú vadu oprávnený odôvodňoval odmietnutím práva na uspokojenie priznanej
pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené.
I. K prvému dovolateľom namietanému dôvodu, dovolací súd uvádza nasledovné:
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže
sa prejednávať znova.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) patrí k procesným podmienkam konania a jej
existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva
v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje
možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania
je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva
z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva
z rovnakého skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten
istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade,
ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania,
či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní
aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.).
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie
oprávneného B., s.r.o., so sídlom v B., proti povinnému J. B., bytom M., o vymoženie
1 428,17 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn.
16 Er 731/2010, na základe rozhodcovského rozsudku z 9.7.2010 sp. zn. B. vydaného
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri obchodnej spoločnosti R., a.s., so sídlom v B.,
nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, ktoré
by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí
právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy,
ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku,
je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom
vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu totiž
vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním
exekúcie.
Oprávnený preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie
vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
II. Podľa názoru oprávneného je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237
písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť tým, že nebol
podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo potrebné.
Podľa dovolacieho súdu a takúto vadu v posudzovanej veci nejde.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu,
je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd, ale v danej veci, začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej
doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších
stupňov.
III. Oprávnený v dovolaní tiež namieta, že súdy mu v konaní odňali možnosť
pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá
možnosť konať pred súdom.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax
je jednotná v tom, že za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba považovať
aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím
sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia
(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 24/2010 a sp. zn.
3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v preskúmavanej veci nejde o túto vadu
konania. Dospel ale k záveru, že konanie súdov nie je postihnuté vadou podľa ustanovenia
V rámci prieskumu rozhodnutí súdov z hľadiska uvedenej vady bolo kľúčové
zodpovedanie otázky, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť platnosť
rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.
3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č. 46 (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal
pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný
titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako
aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,
zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či
oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto
skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľ). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že
ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,
nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon
rozhodnutia.
Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho
právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom
právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi
zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky.
Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej
zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem
iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť,
nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,
či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc
rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť
právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
Preto exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a právnych poznatkov,
je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu
rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola
uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou
doložkou viazaná.
Nemožno preto prisvedčiť dovolateľovi v tom, že zo žiadneho ustanovenia
procesného predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť
z hľadiska jej platnosti.
V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdil v svojom dovolaní
dovolateľ. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej
prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii
rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom
a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 9.7.2010 sp. zn. B., vydaného Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným pri obchodnej spoločnosti R., je okrem iného zrejmé, že
rozhodcovský súd založil svoju právomoc na ustanovení bodu 9.2 Obchodných podmienok
pre úver, na zmluve o úvere z 22.6.2006 a na na Obchodných podmienkach pre úver –
verzia 2/2005). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal v súlade so Smernicou len
z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. (individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3
ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyžadovanie prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom)
výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej
doložky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených
podkladov. Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná
a preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom
rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver
umožňovali.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že oprávnený mylne v dovolaní tvrdí, že
exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďže ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doložky účinné. Citované
zákonné ustanovenie totiž podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok
uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej
zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne
uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo v danom
prípade.
Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že
exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávneným, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné
predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti
oprávnenému pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa názoru dovolacieho súdu nie je opodstatnená ani námietka dovolateľa týkajúca
sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí, pokiaľ dovolateľ
namietal, že súd neuviedol presvedčivé argumenty na prijatie záveru o tom, že rozhodcovská
doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na strane spotrebiteľa.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Je nepochybné, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo
účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpoveď na všetky právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany (IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán,
avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08,
III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 3 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným predložené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa stotožnil
s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu
prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami
oprávneného uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak
odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď
v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej
súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného oprávneného neuspokojuje,
neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2
O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávneného.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu skutkové a právne
závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok
požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.
IV. Dovolateľom namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. že ich konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že ich
rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/
O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania
nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,
nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné
vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže prípustnosť dovolania oprávneného nemožno vyvodiť z ustanovení § 239
O.s.p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky jeho dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5
O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1, 2 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej
republiky mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na
ich priznanie a žiadne trovy konania zo spisu nevyplývajú (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. októbra 2013
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková