Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8ECdo/2/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného B., s.r.o., so sídlom

v B., IČO: X., zastúpeného spoločnosťou A., s.r.o., K., IČO: X., proti povinnému J. B., bytom

S., vedenej u súdnej exekútorky JUDr. V. U., Exekútorský úrad K., o vymoženie 1 428,17 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. ,

o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. apríla 2013

sp. zn. -38, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Košiciach ak súd odvolací ( ) potvrdil rozhodnutie

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdnej exekútorky

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť

istinu 1 428,17 € s príslušenstvom a trovy exekúcie, na základe návrhu oprávneného.

Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom

zriadeným pri obchodnej spoločnosti R., a.s., so sídlom T., sp. zn. B. zo dňa 9.7.2010, ktorým

bolo povinnému uložené zaplatiť sumu 1 428,17 € s príslušenstvom. Oprávnený preukazoval

svoj nárok zmluvou o úvere č. X. zo dňa 22.6.2006, ktorá bola uzavretá medzi P. a.s. ako

právnym predchodcom oprávneného a povinným, v zmysle ktorej bol povinnému poskytnutý

úver vo výške 1 659,69 € (50 000 Sk), ktorý mal povinný splácať v 60 mesačných splátkach

po 49,45 € (1 490 Sk), s tým, že celková výška nákladov na poskytnutý úver predstavuje

1 164,32 € (35 076,57 Sk). Súd prvého stupňa právne vec posúdil podľa § 44 ods. 2, 3 zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok),

ods. 1 a 2 a rozhodcovskom konaní, až 3, až 4

2

, , , ,

o spotrebiteľských úveroch, čl. 3 ods. 1, ods. 2, ods. 3, bod 1 písm. q/ prílohy Smernice Rady

č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd dospel v danej veci

k záveru, že zmluva o úvere zo dňa 22.6.2006 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle

a a nasl. s tým, že právny vzťah

medzi účastníkmi tejto zmluvy, aj keby sa riadil ustanoveniami ,

nemôže sa odchýliť od kogentnej právnej úpravy, ktorá je stanovená na ochranu spotrebiteľa

v zmysle príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho

zákonníka. Súd poukázal na Smernicu Rady č. 93/13/EHS, ktorá v niektorých článkoch

uvádza nekalé podmienky vo svojej prílohe, kde podľa písm. q/ bod 1 tejto prílohy

neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo

podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory

neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup

k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa

riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. Podľa toho je teda neprijateľné,

aby rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo

zmluvy. V danom prípade súčasťou úverových podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou

zmluvy, je aj rozhodcovská doložka v bode 9.2., ktorú súd považoval za neprijateľnú zmluvnú

podmienku a v zmysle za neplatnú, nakoľko bola

dojednaná tak, aby v prípade nedosiahnutia dohody medzi povinným a právnym predchodcom

oprávneného bol povinný ako spotrebiteľ nútený spory s dodávateľom riešiť výlučne

v rozhodcovskom konaní, pred konkrétnym rozhodcovským súdom s tým, že toto rozhodnutie

bude konečné a záväzné. Podľa názoru súdu za takého stavu rozhodcovský súd nemal

právomoc v tejto veci konať a rozhodovať, pretože neexistovala platne dojednaná

rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská doložka, ktorá by tomuto rozhodcovskému orgánu

takéto oprávnenie zverila. Podľa názoru súdu nie je prípustné, aby súd povolil exekúciu voči

povinnému, na základe rozhodnutia, ktoré vydal orgán, na ktorom sa oprávnený a povinný

platne nedohodli, keď plnenie z takéhoto exekučného titulu je plnenie v rozpore s dobrými

mravmi, pretože nerešpektuje vôľu povinného podriadiť sa výlučne rozhodnutiu tohto orgánu,

na ktorom sa účastníci platne a teda v súlade so zákonom dohodli. Rozhodcovský súd je vždy

len súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním, ktorý má

svoj základ v dohode účastníkov sa mu podriadiť. Bez takejto dohody nie je možné záveru

z rozhodcovského konania priznať charakter exekučného titulu, na podklade ktorého by bolo

možné viesť exekúciu na majetok povinného. Takéto konanie a plnenie, na základe takého

exekučného titulu, na základe ktorého by došlo k zmenšeniu majetku povinného, by bolo

plnenie v rozpore so zákonom a aj s dobrými mravmi. Súd prvého stupňa preto žiadosť súdnej

exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s poukazom na ustanovenie § 44

ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.

Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 30. apríla 2013 na základe podaného

odvolania oprávneného proti uzneseniu súdu prvého stupňa rozhodol tak, že uznesenie súdu

prvého stupňa ako vecne správne podľa potvrdil, keď sa stotožnil

so skutkovým a právnym záverom súdu prvého stupňa a vo svojom odôvodnení v súlade

s ustanovením sa odvolací súd obmedzil len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

uviedol, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu

na konanie a bez právomoci rozhodcovského súdu vydaný rozhodcovský rozsudok na základe

neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny

akt a preto v danom prípade neboli splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. Z toho dôvodu považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.4.2013 podal dovolanie

oprávnený, ktorý žiadal, aby dovolací súd zmenil uznesenia súdov nižšieho stupňa tak, že

poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie v zmysle žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, alebo aby zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a rozhodnutie

prvostupňového súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Oprávnený

v podanom dovolaní namietal vady konania v zmysle , , tým, že v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

vo veci sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný a účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a v zmysle

odôvodnil dovolanie tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v (

písm. a/ ) a podľa a konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolateľ namietal prekážku res iudicata v danej veci z dôvodu, že

vec už bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom a exekučný

súd v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmavať správnosť rozhodcovského rozsudku

ako exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom nebol podaný osobitný návrh na začatie

konania o jeho zrušenie, ktorý je podľa zákona potrebný. Oprávnený namietal, že postupom

súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, došlo k porušeniu jeho práva

na spravodlivý súdny proces podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a bolo mu upreté právo na výkon rozhodnutia,

vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky o existencii neprijateľnej podmienky dojednanej

v úverovej zmluve, záveru o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky, výkladu

ustanovenia , Exekučného poriadku, zákona

o rozhodcovskom konaní a povinnosti podľa ustanovení zákona o bankách. Postupom

prvostupňového a odvolacieho súdu došlo na strane oprávneného k odňatiu možnosti konať

pred súdom. Podľa názoru dovolateľa právoplatný rozhodcovský rozsudok disponuje

atribútom právnej záväznosti rovnako ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, a je po

uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný, t.j. spôsobilý byť podkladom pre exekúciu.

Právoplatný rozhodcovský rozsudok je teda prekážkou pre opätovné prejednanie veci.

Exekučný súd nie je preto oprávnený skúmať „materiálnu správnosť rozhodcovského

rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný.“ Ak tak

exekučný súd v danej veci urobil, konal v rozpore s ustanovením

Za neprijateľné považoval ďalej to, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť

rozhodcovského rozsudku, hoci sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, podanie

ktorého bolo podľa zákona potrebné (§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní). Ak napriek

tomu konanie prebehlo, ide o prípad vady uvedenej v Taktiež namietal,

že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo

na spravodlivý súdny proces podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Odňatie možnosti odôvodnil tým, že mu nebolo

umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť priznané právo z rozhodcovského rozsudku

v exekučnom konaní a že prvostupňový i odvolací súd nedostatočne odôvodnili svoje

rozhodnutia. Nesúhlasil s názorom exekučného súdu, že v exekučnom konaní je exekučný súd

oprávnený ex offo skúmať meritórny súlad rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou

úpravou a teda, že z úradnej moci je oprávnený rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej

doložky. Podľa oprávneného exekučnému súdu to neumožňuje žiadne zákonné ustanovenie.

Pri skúmaní dôvodov zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa exekučný súd musí obmedziť len na také dôvody, ktoré

majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Nemôže preskúmavať rozhodcovský rozsudok

z hľadiska jeho súladu so všeobecne záväznými predpismi. Exekučný súd nie je totiž vecne

príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom

5

prostriedku (zákon mu neumožňuje vykonávať dokazovanie vo veci samej, zrušiť alebo

zmeniť výrok rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej). Rovnako ani ustanovenie § 45

zákona o rozhodcovskom konaní neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť

rozhodcovského rozsudku, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu. Tejto zásade

zodpovedá aj vymedzenie dôvodov pre zastavenie exekúcie, včítane dôvodu uvedeného pod

písm. c/ ustanovenia § 45 ods. 1 citovaného zákona (toto ustanovenie odkazuje nie

na konkrétny obsah plnenia, ale na jeho povahu). Za porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie považoval nepostačujúce odôvodnenie rozhodnutia exekučného súdu, ako

aj odvolacieho súdu ako aj odvolacieho súdu, ktorý zároveň neuviedol presvedčivé argumenty

na prijatie záveru o tom, že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach na strane spotrebiteľa. Dovolanie odôvodnil tiež tým, že súdy nižších stupňov

považovali nesprávne zmluvu o úvere za zmluvu spotrebiteľskú v zmysle Občianskeho

zákonníka a tak na uvedený zmluvný vzťah nesprávne aplikovali ustanovenia na ochranu

spotrebiteľa obsiahnuté v a že záver súdov nižších stupňov, podľa

ktorého rozhodcovská doložka ja neplatná, je nesprávnou aplikáciou ustanovenia § 53 ods. 4

písm. r/ , ktoré navyše v čase dojednania rozhodcovskej doložky

nebolo účinné.

Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený v súlade s

, skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

6

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa

Podľa je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení až c/ Dovolanie oprávneného preto

podľa a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle , , , netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ v dovolaní výslovne namietal existenciu vady uvedenej v § 237 písm. d/

a tvrdil, že exekučný súd skúmaním „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“

opätovne vec prejednal, ďalej existenciu vady uvedenej v keď tvrdil, že

nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo

potrebné, a aj vadu, spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/

, ktorú vadu oprávnený odôvodňoval odmietnutím práva na uspokojenie priznanej

pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené.

I. K prvému dovolateľom namietanému dôvodu, dovolací súd uvádza nasledovné:

Podľa len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže

sa prejednávať znova.

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) patrí k procesným podmienkam konania a jej

existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva

v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje

možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania

je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva

z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva

z rovnakého skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten

istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade,

ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania,

či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní

aj v exekučnom konaní ( ).

V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie

oprávneného B., s.r.o., so sídlom v B., proti povinnému J. B., bytom M., o vymoženie

1 428,17 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn.

, na základe rozhodcovského rozsudku z 9.7.2010 sp. zn. B. vydaného

Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri obchodnej spoločnosti R., a.s., so sídlom v B.,

nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, ktoré

by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí

právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy,

ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku,

je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom

vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu totiž

vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním

exekúcie.

Oprávnený preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie

vadou uvedenou v

II. Podľa názoru oprávneného je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237

písm. e/ , ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť tým, že nebol

podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo potrebné.

Podľa dovolacieho súdu a takúto vadu v posudzovanej veci nejde.

Ustanovenie zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie

prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu,

je treba konanie zastaviť.

Exekučný súd, ale v danej veci, začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej

doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska ( ) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu

na začatie konania v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú

oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších

stupňov.

III. Oprávnený v dovolaní tiež namieta, že súdy mu v konaní odňali možnosť

pred súdom konať v zmysle

Podľa je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá

možnosť konať pred súdom.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax

je jednotná v tom, že za porušenie práva v zmysle treba považovať

aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím

sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia

(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a sp. zn.

). Dovolací súd preto skúmal, či v preskúmavanej veci nejde o túto vadu

konania. Dospel ale k záveru, že konanie súdov nie je postihnuté vadou podľa ustanovenia

V rámci prieskumu rozhodnutí súdov z hľadiska uvedenej vady bolo kľúčové

zodpovedanie otázky, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného

rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť platnosť

rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa

Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

10

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.

, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č. 46 (dostupnej na internetových stránkach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ

oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal

pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd

v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný

titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej

(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako

aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,

zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia

uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či

oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto

skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľ). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že

ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,

nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon

rozhodnutia.

Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho

právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom

právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi

zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky.

11

Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej

zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem

iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom

s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť,

nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,

či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc

rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť

právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Preto exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného

rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a právnych poznatkov,

je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu

rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola

uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená

na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky

vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou

doložkou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť dovolateľovi v tom, že zo žiadneho ustanovenia

procesného predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť

z hľadiska jej platnosti.

V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdil v svojom dovolaní

dovolateľ. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

12

K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej

prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii

rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom

a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 9.7.2010 sp. zn. B., vydaného Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným pri obchodnej spoločnosti R., je okrem iného zrejmé, že

rozhodcovský súd založil svoju právomoc na ustanovení bodu 9.2 Obchodných podmienok

pre úver, na zmluve o úvere z 22.6.2006 a na na Obchodných podmienkach pre úver –

verzia 2/2005). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal v súlade so Smernicou len

z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. (individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3

ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyžadovanie prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom)

výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej

doložky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených

podkladov. Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná

a preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom

rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver

umožňovali.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že oprávnený mylne v dovolaní tvrdí, že

exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďže ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doložky účinné. Citované

zákonné ustanovenie totiž podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok

uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej

zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne

uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo v danom

prípade.

Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že

exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávneným, je v rozpore

so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti

oprávnenému pred súdom konať v zmysle ustanovenia

Podľa názoru dovolacieho súdu nie je opodstatnená ani námietka dovolateľa týkajúca

sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí, pokiaľ dovolateľ

namietal, že súd neuviedol presvedčivé argumenty na prijatie záveru o tom, že rozhodcovská

doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na strane spotrebiteľa.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Je nepochybné, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo

účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpoveď na všetky právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany (). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť

všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán,

avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (, , ,

, ).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným predložené

14

listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval

na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení

podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa stotožnil

s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu

prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami

oprávneného uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak

odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď

v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej

súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného oprávneného neuspokojuje,

neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2

; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávneného.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu skutkové a právne

závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Slovenskej

republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok

požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.

IV. Dovolateľom namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. že ich konanie

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že ich

rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/

), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania

nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach upravené ako

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,

nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné

vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďže prípustnosť dovolania oprávneného nemožno vyvodiť z ustanovení § 239

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej

15

republiky jeho dovolanie odmietol podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal ( v spojení

s , a , ). Najvyšší súd Slovenskej

republiky mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na

ich priznanie a žiadne trovy konania zo spisu nevyplývajú ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. októbra 2013

JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková