Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
938/389580.f40e14.pdf
PDF · 107.26 KB
No categories available
6Cdo/327/2012
Najvyšší súd 6 Cdo 327/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Mgr. P. B.,
bývajúceho v M., zastúpeného Mgr. M. C., advokátkou v K., proti odporkyni R. B., bývajúcej
v M., zastúpenej Mgr. V. H., advokátom v H., o určenie manželského výživného, v edenej na
Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 12 C 135/2010, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove zo 14. novembra 2011, sp.zn. 18 CoP 19/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie navrhovateľa o d m i e t a.
Odporkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Prešove označeným rozsudkom potvrdil ako vecne správny rozsudok
Okresného súdu Humenné z 1. augusta 2011 č.k. 12 C 135/2010-142, ktorým súd prvého
stupňa zamietol návrh navrhovateľa o určenie povinnosti odporkyni prispievať mu mesačne
sumou 100 Eur titulom výživného na manžela a ktorým zaviazal navrhovateľa zaplatiť
odporkyni trovy konania 1 527,14 Eur na účet jej právneho zástupcu do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Súdy vychádzali zo zistenia, že odporkyňa, vzhľadom na jej
zdravotný stav, má obmedzenú pracovnú spôsobilosť, nevlastní auto, ani väčší majetok a býva
v prenajatom jednoizbovom byte a že okrem svojich potrieb zabezpečuje aj potreby maloletej
Kristíny, ktorú má zverenú do osobnej starostlivosti. Po úhrade nevyhnutných nákladov
na bývanie, lieky, stravu, na ktorú má zvýšené výdavky spojené s jej zdravotným stavom, ako
aj na potreby maloletého dieťaťa, ostáva jej z príjmu 517 Eur mesačne suma, ktorá je
pod hranicou životného minima. Na druhej strane navrhovateľ má vysokoškolské
vzdelanie, je v produktívnom veku a vedie nákladnejší život ako odporkyňa. Pri vynaložení
vyššieho úsilia je v jeho možnostiach a schopnostiach zabezpečiť si stabilný príjem na úhradu
svojich potrieb. Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že odporkyňa
vzhľadom na starostlivosť o maloletú dcéru a na svoj zdravotný stav, v dôsledku ktorého má
obmedzenú pracovnú spôsobilosť, nie je schopná plniť manželské výživné podľa § 71 ods. 1
Zákona o rodine. Rozsudok okresného súdu, ktorým žalobu navrhovateľa zamietol, považoval
preto za vecne správny. Za správny považoval aj výrok o trovách prvostupňového konania.
Trovy odvolacieho konania, na ktoré vzniklo odporkyni ako úspešnej účastníčke právo, jej
nepriznal, lebo neboli v stanovenej lehote vyčíslené.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie navrhovateľ. Navrhol
rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V dovolaní uviedol, že
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p., pretože odvolací
súd, ani prvostupňový súd dostatočne neodôvodnili svoje rozhodnutia, keď sa nevysporiadali
so všetkými argumentmi uvedenými navrhovateľom (účelnosť úveru odporkyne vo výške
6 800 Eur). Okrem toho v konaní nebolo vykonané dokazovanie navrhnuté navrhovateľom
ohľadne výdavku odporkyne na nájomné v sume 150 Eur mesačne. Dovolateľ tiež namietal
nesprávnosť záveru, podľa ktorého je vlastníkom troch motorových vozidiel, z ktorého súd
pri rozhodovaní vychádzal a poukázal na mieru nezamestnanosti v okrese Medzilaborce
v súvislosti s jeho možnosťami zabezpečiť si potreby z vlastných príjmov.
Odporkyňa žiadala mimoriadny opravný prostriedok navrhovateľa zamietnuť. Mala
za to, že súd prvého stupňa i odvolací súd na základe vykonaného dokazovania dospel
k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Vyjadrila sa zároveň
k argumentom navrhovateľa obsiahnutým v jeho dovolaní, ktoré považovala
za neopodstatnené a účelové.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1
O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, voči
ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Tento mimoriadny opravný prostriedok je prípustný proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. a proti
rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 ods. 1, ods. 2 a ods. 3
O.s.p. Podľa štvrtého odseku § 238 O.s.p. však dovolanie nie je prípustné vo veciach
upravených Zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku
o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich
výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení
rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.
V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým sa
rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (vyživovacia povinnosť medzi manželmi),
pričom nejde o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností alebo
o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi
dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Napadnutý rozsudok
teda nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné, ale znaky rozsudku,
v prípade ktorého je prípustnosť dovolania výslovne vylúčená (§ 238 ods. 4 O.s.p.).
Dovolací súd preskúmal z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1, druhá veta O.s.p.)
prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených pod písmenami a/ až g/ ustanovenia § 237
O.s.p. Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto
zákonnom ustanovení.
Navrhovateľ v dovolaní tvrdil, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. nedostatočným odôvodnením rozhodnutí súdov
nižších stupňov.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva, napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo
nezrozumiteľného podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať
dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti
prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod.
Povahu odňatia možnosti konať pred súdom môže mať aj nedostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia týkajúce sa objasnenia dôležitých skutkových okolností a s tým
súvisiaceho právneho posúdenia veci. Dovolací súd však dospel k záveru, že rozhodnutia
súdov nižších stupňov nie sú takouto vadou postihnuté a zodpovedajú požiadavkám
vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. na riadne a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa dostatočne objasnil, z akých úvah
vychádzal pri vyslovení záveru, že navrhovateľov nárok na priznanie manželského výživného
nie je dôvodný. Poukázal na ustanovenie § 71 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého sa určí
rozsah vyživovacej povinnosti tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade
rovnaká. Správne uviedol, že táto požiadavka sa neuplatňuje len z pohľadu zárobkov, ale je
potrebné skúmať aj potreby oprávneného, schopnosti, možnosti a pomery povinného a treba
tiež prihliadnuť na starostlivosť o domácnosť. Súd hodnotil všetky tieto okolnosti
pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu navrhovateľa a v odôvodnení rozhodnutia na ne aj
poukázal. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku prvostupňového
súdu, ktorý považoval za vecne správny a v dostatočnom rozsahu sa vysporiadal aj
s odvolacími námietkami navrhovateľa.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne
všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán - postačujúcim je, ak z odôvodnenia
rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový
a právny základ rozhodnutia (viď tiež II. ÚS 76/07). Tieto náležitosti spĺňali obe rozhodnutia
súdov nižších stupňov, preto ich dovolací súd považuje za riadne a presvedčivo odôvodnené.
K výhrade dovolateľa ohľadne nevykonania dokazovania v rozsahu podľa jeho
predstáv treba uviesť, že súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov
konania a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých
navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred
súdom (porovnaj R 37/1993), pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je
vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa
neviaže na návrhy účastníka konania.
Keďže dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné v zmysle ustanovenia § 238 ods. 4
O.s.p. a dovolací súd nezistil žiadnu podmienku jeho prípustnosti ani podľa ustanovenia
§ 237 O.s.p., dovolanie navrhovateľa v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Vecnú správnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia
dovolací súd vzhľadom na jeho neprípustnosť neskúmal.
V dovolacom konaní procesne úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov
konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal, pretože trovy odporkyni, ktoré jej vznikli v súvislosti
s vyjadrením jej zástupcu k dovolaniu, nepovažoval, vzhľadom na neprípustnosť dovolania,
za potrebné na účelné bránenie práva.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. októbra 2013
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová