Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2ECdo/100/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,

IČO: X., v dovolacom konaní zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., proti povinnej

R. K., bývajúcej v B., o vymoženie 294,76 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Veľký Krtíš pod sp. zn. , o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. novembra 2012, sp. zn.

, takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 27. novembra 2012, sp. zn. z a s t a v u j e .

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. novembra 2012,

sp. zn. o d m i e t a .

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Veľký Krtíš 28. mája 2008

poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov /ďalej len „Exekučný poriadok“/), a to na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S.,

s pôvodným sídlom v B., IČO: X.) z 11. januára 2008, sp. zn. SR X.. Okresný súd Veľký

Krtíš poverením z 28. mája 2008 č. X.* poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na

základe uvedeného exekučného titulu.

2

Okresný súd Veľký Krtíš uznesením z 22. mája 2012, č. k. -23

exekučné konanie zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na [§ 57 ods. 1 písm. g/,

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe

rozhodcovská doloţka, ktorá mala v predmetnom konaní zaloţiť legitimitu pre exekučný titul,

znemoţňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní

vystupoval na strane ţalovaného. Túto skutočnosť povaţoval za neprijateľnú podmienku, a to

v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovskú doloţku si spotrebiteľ nevyjednal a nemal na výber

vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Z uvedených dôvodov súd

exekúciu v zmysle citovaných ustanovení Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2, § 45

ods. 1, písm. c/ o rozhodcovskom konaní zastavil.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 27. novembra 2012,

sp. zn. návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol a uznesenie

okresného súdu potvrdil s poukazom na ustanovenie ods. l a 2 Uviedol, ţe

okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej

skutočnosti, ţe daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlţníkom je nutné posudzovať ako

spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne vychádzajúc z príslušných ustanovení

zdôvodnil. Exekučný súd podľa názoru krajského súdu správne

venoval pozornosť skúmaniu podmienok z hľadísk a kritérií spotrebiteľského práva v celom

jeho kontexte a zameral sa na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti predovšetkým

rozhodcovskej doloţky, ktorá mala zaloţiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj

samotného rozhodcovského konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo. Na záver

odvolací súd uviedol, ţe pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu zaloţená na absolútne

neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, ţe rozhodcovský rozsudok ako celok bol

vydaný v rozpore so zákonom a nemôţe byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom,

na základe ktorého by oprávnenej voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoţenia by sa

mohla v rámci exekúcie domáhať.

V súvislosti s návrhom oprávnenej na prerušenie konania ( )

s poţiadavkou, aby Súdnemu dvoru boli predloţené prejudiciálne otázky v znení

špecifikovanom v návrhu, odvolací súd dospel k záveru, ţe tento návrh nie je dôvodný.

Proti tomuto uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. novembra 2012,

sp. zn. , vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenia konania, podala

3

oprávnená odvolanie a navrhla napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v označenom

rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila tým, ţe postupom

odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/), keď súd

nerešpektoval jej právo na rozhodnutie veci na základe správneho a adekvátneho právneho

základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy

o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke (). Mala za to, ţe rozhodnutie

súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/

), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenie

a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v spojení s ustanovením § 36 ods. 5

Exekučného poriadku. Taktieţ namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre

nedostatok dôvodov. Ďalej upozornila, ţe ju súd nesprávne poučil o nemoţnosti napadnúť

výrok o zamietnutí návrhu na presušenie konania odvolaním.

Proti tomu istému rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. novembra

2012, sp. zn. podala oprávnená aj dovolanie, ktoré doplnila podaním

zo 16. júla 2013 s označením „Doplnenie dovolania o právnu argumentáciu – porušenie práva

EÚ a interpretácie práva EÚ Súdnym dvorom EÚ“. Dovolanie odôvodnila tým, ţe súdy:

1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ ( v spojení s

písm. a/ ), lebo nesprávne interpretovali Exekučného poriadku a

a 2 o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“),

bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci

neprináleţí“, 2. konali vo veci, v ktorej sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/

v spojení s ), lebo formálna a materiálna vykonateľnosť uţ bola

právoplatne posúdená tým, ţe exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,

3. sa nepodal návrh na začatie konania hoci podľa zákona potrebný bol (§ 241 ods. 2 písm. a/

v spojení s ust. ), . oprávnenej odňali moţnosť konať

( v spojení s ), a to tým, ţe s ňou

„nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“, nezohľadnili jej námietky, konali

bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna

vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho

základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa

čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke ()“,

5. sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ), nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie,

4

5. napadnuté rozhodnutie zaloţili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ) spočívajúcom na nesprávnej aplikácii a interpretácii exekučného

poriadku ust. a , ,

tieţ Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách. Taktieţ namietala, ţe súdy nevytýčili vo veci pojednávanie, hoci tak boli podľa

§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku (zrejme v znení účinnom do 31. decembra 2012) povinné

urobiť. Z týchto dôvodov oprávnená ţiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu a tieţ ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň ţiadala, aby dovolací súd konanie prerušil

podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie predloţil prejudiciálne

otázky nasledujúceho znenia: „1/ Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať

tak, ţe za kaţdých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv

na základe rozhodcovskej doloţky prostredníctvom rozhodcovských súdov v prípade, ak je

rozhodcovská doloţka individuálne dojednaná? 2/ V prípade zápornej odpovede Súdneho

dvora na prvú otázku, je moţné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, ţe mu

neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doloţky, ktorá ustanovuje, ţe „všetky spory

vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené

a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona

a voči jeho rozhodnutiu moţno podať ţalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak

ţalujúca zmluvná strana podá ţalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným

súdom Slovenskej republiky, ak ţalujúca zmluvná strana podá ţalobu na súde s tým, ţe ak

ktorákoľvek zo zmluvných strán podá ţalobu na všeobecnom súde, povaţuje sa táto

skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doloţky, čo však neplatí, ak pred

podaním ţaloby na súde bola podaná ţaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je

rozhodcovskou doloţkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu zaloţená

právomoc rozhodcovského súdu? 3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ

také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne

ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS zabráni reálnej vymoţiteľnosti

existujúcej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“.

Povinná, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol Najvyšší súd

Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať

a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemoţno odstrániť.

I keď výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,

ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci

zo základných ustanovení (v prvej hlave prvej časti).

Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti

ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná

príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci

v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský

súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.

Podľa účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie aj

vedľajší účastník.

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov. Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov

ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu SR tak,

ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak odvolanie smeruje proti

rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým predmetom odvolacieho

konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

v ustanovení výslovne predpokladá rozhodovanie

6

odvolacieho súdu napríklad aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých

nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom

prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako

odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania

proti tomuto rozhodnutiu.

Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu SR na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je daná

z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom ako súdom prvého

stupňa, ale ako súdom odvolacím.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR, ide o taký nedostatok podmienky

konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s posledne citovaným ustanovením bolo preto

potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho, aby mohla byť

preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s a ţiadnemu z účastníkov ich

náhradu nepriznal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre

odloţenie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa

v spojení s ustanovením

Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012 sp. zn. ,

v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predloţením

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tieţ zodpovednosti členského štátu

za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri

napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-224/01).

Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje

na vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné

odvolanie, sťaţnosť alebo dovolanie umoţňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych

otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor, ţe

v danom prípade má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný

opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný predloţiť

Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré oprávnená nastolila.

V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

o jej dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe podľa

pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však

pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa súd konanie

preruší, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie

o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto

otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, ţe

rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môţe sa obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym

súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Túto povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke nemoţno vykladať

absolútne, t.j. ţe vnútroštátny súdny orgán má vţdy a za akýchkoľvek okolností povinnosť

poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C-283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, ţe „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, ţe poloţená otázka nie

je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo ţe

správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov niţších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním

dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, ţe o neprípustnosti a zastavení exekúcie

bolo rozhodnuté z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu, nakoľko rozhodcovský

rozsudok bol vydaný rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky –

rozhodcovskej doloţky. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä

v ustanovení Exekučného poriadku, resp. Zo strany

súdov niţších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu

vnútroštátnych právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. novembra 2012 sp. zn. smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, ţe

dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

9

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , , , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

10

Oprávnená namietala vadu v zmysle , keď uviedla, ţe súd

rozhodol nad rámec zverenej právomoci.

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ;

jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci

exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala

nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy

rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka

dovolateľky o existencii vady konania v zmysle nie je dôvodná.

Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala aj z , keď

poukázala na prekáţku rei iudicatae.

Podľa len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa

prejednávať znova.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).

Podľa veta prvá ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

11

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka nie je

významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného

konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom

konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov, nie je

významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P. so sídlom v B.,

proti povinnej R. K., bývajúcej v B., o vymoţenie 294,76 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. , na základe rozhodcovského

rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným zriaďovateľom S.. so sídlom

v B.) z 11. januára 2008, sp. zn. SR X. nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci

nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237

písm. d/ konanie nezaťaţila.

Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ

v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

Dovolateľka ďalej namietala vadu v zmysle

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

12

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a .

Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súd porušil princíp legality, dispozičnú

zásadu začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces,

bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásada kontradiktórnosti súdneho konania a práva

na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, ţe nebola oboznámená

s obsahom argumentov a nemala moţnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty

a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie

výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len

v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

13

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený

právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ust. § 45 ods. 1 a 2

zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté

právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (viď napr. uznesenie

z 10. októbra 2012, sp. zn.: ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

z 18. septembra 2012, sp. zn.: .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe

spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Aj dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Osobitne k námietke oprávnenej, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, ţe tak ako

správne poznamenala oprávnená, účinným od 9. augusta 2012

(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý

ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi

pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľka namietala, ţe pokiaľ

súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil,

mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky je však mylné. Súd

prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade

exekúciu zastavil uznesením z 22. mája 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť aţ

14

od 9. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením

, ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej

veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle

a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov v zmysle písm. b/ a c/

uvedeného ustanovenia, pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vţdy nariadiť

pojednávanie; nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, ţe súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2

, v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

15

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto

rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a ţe

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemoţno

povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu, ţe by

tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s 218 ods. 1 písm. c/ ako

16

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

, ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. októbra 2013

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

17