Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
07b/391504.7f8c46.pdf
PDF · 155.04 KB
No categories available
2Cdo/117/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 117/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne P., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej F., so sídlom v B., proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na
Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 17 C 193/2012, o dovolaní žalobkyne proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 20. decembra 2012 sp. zn. 3 Co 542/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou podanou 27. septembra 2012 na Okresnom súde Bratislava II sa
žalobkyňa domáhala, aby žalovanej bola uložená povinnosť nahradiť jej majetkovú škodu
a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z.z.“). V žalobe okrem iného uviedla, že predmetnú ujmu jej spôsobil
nesprávnym úradným postupom Okresný súd Bratislava II, preto jeho sudcovia nemôžu
danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to žiadala, aby Krajský súd v Bratislave
rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.).
Okresný súd Bratislava II považoval žalobu v uvedenej časti za námietku
zaujatosti jeho sudcov a spis po ich vyjadrení sa k argumentácii žalobkyne predložil
na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave (§ 16 ods. 1 O.s.p.), ktorý uznesením
z 19. októbra 2012 sp. zn. 9 NcC 70/2012 rozhodol, že vo výroku menovaní sudcovia
Okresného súdu Bratislava II nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
Okresný súd Bratislava II uznesením zo 4. októbra 2012 č. k. 17 C 193/2012-15
vyzval žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 66 € za námietku zaujatosti
podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí
prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“).
Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo 4. októbra 2012 č. k. 17 C 193/2012-
15 napadla žalobkyňa odvolaním argumentujúc tým, že v danom prípade nepodala
námietku zaujatosti, ale návrh na prikázanie veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12
ods. 1 O.s.p.). Navyše, i keby predsa len išlo o námietku zaujatosti (čo žalobkyňa
poprela), nezaťažovala by ju povinnosť na zaplatenie súdneho poplatku, lebo konanie je
v danom prípade vecne oslobodené od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona
č. 71/1992 Zb.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 20. decembra 2012 sp. zn. 3 Co 542/2012
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu prvého
stupňa, že z hľadiska obsahového išlo v podanej žalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú
proti sudcom Okresného súdu Bratislava II; za správny označil tiež následný postup súdu
prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Dodal, že sa
stotožnil s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreným v uznesení
z 30. marca 2011 sp. zn. II. ÚS 124/2011, podľa ktorého vecné oslobodenie občianskeho
súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa
nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a
Sadzobníka. Od povinnosti zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba
postupom podľa § 138 O.s.p. Vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania
od súdneho poplatku podľa § 4 zákona č. 71/1992 Zb. sa vzťahuje iba na súdny poplatok
za návrh (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu
konania, výkon rozhodnutia a exekúciu (§ 4 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb.).
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, v ktorom
žiadala, aby dovolací súd rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, že v predmetnej veci
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, a že vo veci
rozhodoval vylúčený sudca. Za nepodanie návrhu na začatie konanie nepovažovala
nepodanie námietky zaujatosti, pretože to nebolo obsahom jej vôle. Neexistujúcu
námietku zaujatosti nebolo možné spoplatniť. Rozhodovanie vylúčeným sudcom
v konaní pred súdom prvého stupňa vyvodzovala z toho, že išlo o sudcu súdu, ktorého
nezákonným postupom jej mala byť spôsobená žalovaná ujma. Vyčítala odvolaciemu
súdu aj nesprávnosť jeho záveru, podľa ktorého sa vecné oslobodenie konania
od súdnych poplatkov nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti.
Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta
druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či
tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dospel pritom k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.)
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod
žiaden dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd
uznesenie súdu prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení
prípustnosť dovolania nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/,
písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.). Dovolanie žalobkyne preto
podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania žalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný,
f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1995
a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je
významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, d/ a f/ O.s.p.
netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto
ustanovení nie je prípustné.
Nedostatok návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 prvá veta
O.s.p. je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, ktorý v konečnom dôsledku
vedie k zastavaniu konania v ktoromkoľvek jeho štádiu. Tento nedostatok zakladá vadu
konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p.
V predmetnej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa podala návrh na začatie
konania (žalobu) 27. septembra 2012 a vychádzajúc z jej obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.)
možno ustáliť, že žalobkyňa ním uplatnila nárok na náhradu majetkovej a nemajetkovej
ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a navrhla tiež prikázať vec inému súdu z dôvodu,
že sudcovia Okresného súdu Bratislava II sú z prejednávania a rozhodovania tejto veci
vylúčení so zreteľom na ich pomer k veci a k účastníkom konania. Ide teda o návrh
(žalobu), ako procesnoprávny úkon účastníka konania, ktorou žalobkyňa uplatnila tak
nárok vyplývajúci z právneho vzťahu medzi účastníkmi konania (žalobcom
a žalovaným), ale súčasne (vzniesla) uplatnila námietku zaujatosti. V takom prípade,
z hľadiska spoplatnenia námietky zaujatosti, nevzniká vzťah medzi účastníkmi konania,
ale vzniká vzťah osobitný finančno-právny (poplatkový) medzi poplatníkom a štátom,
v ktorom návrh na začatie konania podľa § 79 ods. 1 O.s.p. nie je potrebný. Pre vznik
tohto vzťahu je relevantné samotné uplatnenie námietky zaujatosti zo strany účastníka
konania, pričom takáto námietka môže byť uplatnená buď samostatným podaním
(v konaní, ktoré je už začaté) alebo môže tvoriť aj súčasť iného podania (tak ako
v predmetnej veci bola uplatnená v návrhu na začatie konania – v žalobe). Prikázanie
veci v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 O.s.p., prichádza do úvahy len vtedy, ak súd
nemôže vo veci konať, lebo jeho sudcovia sú vylúčení. Za takýchto okolností musí byť
vec prikázaná inému súdu. Nutná delegácia v zmysle citovaného zákonného ustanovenia
je teda „viazaná“ na ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p., z ktorého vyplývajú skutočnosti
zakladajúce dôvod, pre ktorý je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci.
Takáto námietka (a s ňou spojená nutná delegácia) nemôže byť predmetom samostatného
súdneho konania, ale takého konania, ktoré sa vo veci už začalo na návrh (ako sa to stalo
aj v predmetnej veci). Inak by sa sudcovia ani nemohli vyjadriť, či majú relevantný vzťah
k veci, k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Bez konkrétnej veci, nemôžu
byť ani účastníci konania, ani ich zástupcovia.
Možno ešte uviesť, že v občianskom súdnom konaní súd spravidla rozhoduje
o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie (o povinnosti zaplatiť súdny
poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu, uložení poriadkovej pokuty, trovách
konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom samostatnom
(súbežne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom. Rozhodovanie
o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho súdneho
konania, v ktorom je podaný jediný návrh na začatie konania – žaloba. Aj vtedy, keď súd
rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo
o povinnosti účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok, rozhoduje ako súd v konaní,
ktoré začalo podaním návrhu na začatie konania (žaloby). Len ak takéto občianske súdne
konanie ako celok prebehlo napriek tomu, že sa nepodal návrh na jeho začatie (žaloba),
hoci bol podľa zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.
Tvrdenie, že v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania (keď
žalobkyňa nevzniesla námietku zaujatosti voči sudcom), nenapĺňa skutkovú podstatu
ustanovenia § 237 ods. 1 písm. e/ O.s.p.; dovolateľka ním totiž zamieňa stav, keď nebol
podaný žiadny návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s takým
procesný stavom, v ktorom konanie bolo (podaním žaloby) riadne začaté a jeho rámci bol
vyrubený súdny poplatok.
Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľky, že v konaní pred súdom prvého
stupňa rozhodoval (a teda, že uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal) vylúčený sudca.
I keď ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania
vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len
pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu
predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno
vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne
a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade
so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka
konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania
a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec,
v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010).
Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, že
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej
právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne podľa § 234b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné odmietol, bez
toho, aby sa mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5,
v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., keď žalovanej (ktorej
vzniklo právo na náhradu trov konania) v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. októbra 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová