Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7ECdo/51/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s. r. o.,

so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F.F., s. r. o., so sídlom v B.,

IČO: X., za ktorú koná doc. JUDr. B. F., PhD., advokát, proti povinnej G. V.,

bývajúcej v R., pre vymoženie 429,87 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Rimavská Sobota pod sp. zn. , o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. novembra 2012, sp. zn. 2 CoE

459/2012, takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 28. novembra 2012. sp. zn. z a s t a v u j e .

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 28. novembra 2012, sp. zn. o d m i e t a .

Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho a odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Rimavská Sobota 27. augusta

2009 poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“) a to na základe exekučného titulu -

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom S., a. s.,

2

so sídlom v B., IČO: X., z 27. 05. 2009, sp. zn. SR 02567/09. Okresný súd Rimavská Sobota

poverením z 10. septembra 2009, č. 5609 059227* poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

Exekučný súd unesením zo 07. mája 2012, č. k. -15 vyhlásil exekúciu

za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň vyslovil, ţe o trovách exekúcie rozhodne

po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie. Dospel k záveru o neprijateľnosti

rozhodcovskej doloţky nachádzajúcej sa v zmluve o úvere uzavretej 28. 01. 2008. Mal za to,

ţe rozhodcovská doloţka zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou

a ako taká je neplatná podľa . Pokiaľ rozhodcovský súd

svoju právomoc konať a rozhodnúť v spore medzi zmluvnými stranami vyvodil z neplatnej

rozhodcovskej zmluvy, na následne vydaný rozhodcovský rozsudok sa hľadí ako na paakt,

ktorý nemôţe tvoriť spôsobilý exekučný titul v exekučnom konaní. Keďţe exekučný súd

skonštatoval, ţe v prebiehajúcej exekúcii absentuje vykonateľný exekučný titul, vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku.

Uvedené uznesenie napadla oprávnená odvolaním, a tieţ navrhla konanie prerušiť

podľa a Zmluvy o fungovaní EÚ.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 28. novembra 2012,

sp. zn. návrh na prerušenie konania zamietol a napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa potvrdil (, ). Vo vzťahu k návrhu na prerušenie

konania podľa prijal záver, ţe v tomto konaní nebola

preukázaná potreba výkladu komunitárneho práva Súdnym dvorom Európskej únie, lebo nie

je pre daný prípad relevantná; nič by sa nezmenilo na podstatnom dôvode, pre ktorý súd

exekúciu zastavil. Vo veci samej sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého uznesenia

a konštatoval správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd

rozhodol. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bola v danom prípade uzavretá spotrebiteľská

zmluva, ktorá obsahovala neprijateľnú (neplatnú) podmienku. Neplatná rozhodcovská

doloţka nemohla zaloţiť oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať spor oprávnenej

s povinným, preto označený rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. novembra 2012, sp. zn.

, v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania

v zmysle ustanovenia a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ

podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť

pred súdom konať ( ). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie

súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/

), spočíva na zlej interpretácii a je nepreskúmateľné.

Ţiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. novembra 2012, sp. zn.

, v jeho potvrdzujúcej časti, podala oprávnená aj dovolanie. Navrhla, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho

konania. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť

podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie

špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným

v ustanovení , keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (

), v tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo ( ), nepodal sa

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( ), súd jej

svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom ( ), keď súdy

nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku).

Ďalej uviedla, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ), keď súd nedostatočne zistil skutkový

stav, pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Svoju argumentáciu

podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, ţe

odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej

doloţky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi

oprávnenou a povinnou. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne

ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim

spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami jeho

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu (ţe rozhodcovská doloţka

spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa,

ţe ţaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len

veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len

s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto

/vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemoţno spravodlivo

poţadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú

nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach).

Uviedla, ţe podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,

pretoţe je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa

dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas,

je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa

oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo

priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky

nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní

za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou

domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení

ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom

a francúzskom jazyku a uviedla, ţe ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia

smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho

úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ

samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových

verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa

právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevysporiadal

s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,

prečo povaţuje rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku v Zmluve o úvere.

Dovolateľka má za to, ţe v danom prípade je nutné poţiadať, spolu s inými ustanoveniami

o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej

únie. Ďalej uviedla, ţe súd jej svojím postupom odňal (ako účastníčke konania) moţnosť

konať pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní neprerušil konanie v zmysle § 109

ods. 1 písm. c/ a Zmluvy o fungovaní EÚ.

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, ţe odvolanie podala oprávnená proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. novembra 2012, sp. zn. ,

proti tej časti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie

konania zamietol, skúmal, či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môţe

o podanom odvolaní konať.

Podľa , kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).

Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci

vyplývajúca zo zákona.

V prejednávanej veci z hľadiska formálneho ani obsahového nemoţno

mať pochybnosti o tom, ţe procesný úkon oprávnenej (č. l. 93 spisu), ktorým napadla

uvedené uznesenie Krajského súdu v Nitre, je odvolaním v zmysle a nasl.

Podľa veta prvá , účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého

stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa , na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné

súdy. Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie

dávky poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky ( ).

Podľa , krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa , o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako

súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

6

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky

je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9

ods. 2 ).

Rozhodnutie krajského súdu, ktorým boli zamietnuté návrhy oprávnenej

na prerušenie konania vydané po začatí odvolacieho konania, a ktorým bolo potvrdené

odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je rozhodnutím krajského súdu

ako súdu prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania

oprávnenej preto nie je daná.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Nitre z 28. decembra 2012, sp. zn. zastavil bez toho,

aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

po zistení, ţe dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. novembra

2012, sp. zn. , v jeho potvrdzujúcej časti, podala včas oprávnená zastúpená

v súlade s veta druhá , bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

ods. 3 ), po tom čo nezistil splnenie podmienok pre odloţenie vykonateľnosti

(dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia , skúmal, či je

dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

V súvislosti s posúdením návrhu oprávnenej na prerušenie konania o jej dovolaní

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe podľa pre konanie

na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ

nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a ods. 4 a § 95 však pre konanie

na dovolacom súde neplatia. Podľa súd konanie preruší,

7

ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej

otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom

poloţí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje,

ţe poloţená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného

ustanovenia Spoločenstva alebo ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je také

jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti

treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených

s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, ţe „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, ţe poloţená otázka

nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva

alebo ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom

rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe

charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom

a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov niţších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním

dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, ţe o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté

preto, lebo exekúcia bola právoplatným uznesením súdu prvého stupňa z 07. mája 2012, č. k.

-15 podľa § 57 ods. 1 písm. g/ EP zastavená. Zo strany súdov niţších stupňov

išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych

predpisov. Otázky poloţené oprávnenou sú v tomto prípade irelevantné.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

3. Dovolací súd skúmal, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 28. novembra 2012, sp. zn. , v jeho potvrdzujúcej časti,

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti

kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

9

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/ a písm. g/

netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto

ustanovení nie je prípustné.

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho

poriadku; jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má

za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich

právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne

nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a

ods. 2 o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu

vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci

zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe

dovolateľka namietala nesprávnu aplikáciu a výklad o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona

o rozhodcovskom konaní, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto

okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich

právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania

v zmysle nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má

v novom konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní

ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka

rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak

ten istý nárok alebo stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných

tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je

daná táto prekáţka nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý

10

bol predmetom pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol

po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska

totoţnosti účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak

v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z

dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., s. r. o., so

sídlom v B., proti povinnej G. V., bývajúcej v R., pre vymoţenie 429,87 eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. ,

na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným

zriaďovateľom S., a. s., so sídlom v B., z 27. 05. 2009, sp. zn. SR 02567/09 nepredchádzalo

ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené

dovolateľkou vytýkaná vada podľa konanie nezaťaţila.

Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ

v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41

ods. 2 ) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie

konania v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená

uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov

súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania,

ktoré mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

11

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva

len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať

pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo

účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS

97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 57 ods. 2 a § 58 Exekučného

poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom

12

a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní.

V tejto súvislosti treba uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú

z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie

z 10. októbra 2012, sp. zn. ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania,

ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade

zisteného nedostatku v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor

rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto

exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu

ochrany práv spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR z 18. septembra 2012, sp. zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali

neprijateľnosť, a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne

dojednaná, a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech povinnej. Aj dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu

exekučného a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia

písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na

riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého

súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril

aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, ţe súčasťou

13

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2

, v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších

stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval

na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení

rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie

dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil

s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého

uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

oprávnenej. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.

ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov

neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Slovenskej

republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ).

Za porušenie základného práva zaručeného v

14

nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

oprávnenej.

Rovnako námietka dovolateľky, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne

poznamenala oprávnená účinným od 09. augusta 2012 bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil

o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/

a písm. k/. Dovolateľka namietala, ţe súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu

za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia.

Tvrdenie dovolateľky však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa

uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil uznesením

z 07. mája 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť aţ od 09. augusta 2012.

Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. ak o odvolaní

oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden

z ostatných dvoch dôvodov ( a ), pre ktoré predseda

senátu odvolacieho súdu musí vţdy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, ţe

nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol

dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či uţ pred súdom prvého stupňa

alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe

v štádiu, pri ktorom súd skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo

návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie ( aţ ),

postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom na to sa

oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok

konania a predpokladov pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného

a povinného.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

15

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí

aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu,

ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou (, , a ),

nevyšli najavo ani iné procesné vady konania vymenované v a prípustnosť

podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej

republiky odmietol dovolanie oprávnenej podľa v spojení s

ods. 1 písm. c/ ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie

prípustné.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, ţe sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (

v spojení s ). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnému

povinnej právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní

nemala ( v spojení s a ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky jej náhradu trov týchto konaní nepriznal, lebo nepodala

návrh na jej priznanie ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

16

V Bratislave 08. novembra 2013

JUDr. Ladislav Górász, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková