Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7ECdo/57/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s. r. o., so sídlom v

B., IČO: X., v dovolacom konaní zastúpenej advokátskou kanceláriou F.F., s. r. o., so sídlom

v B., v mene a na účet ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD., proti

povinnému M. K., bývajúcemu v S., pre vymoženie 314,- eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. , o dovolaní a

odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20.

novembra 2012, sp. zn. , takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 20. novembra 2012, sp. zn. z a s t a v u j e .

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 20. novembra 2012, sp. zn. o d m i e t a .

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho a odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou Okresnému súdu Veľký Krtíš (ďalej len

„exekučný súd“) dňa 13. októbra 2010 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

[ osudných exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to

na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu

(zriadeného zriaďovateľom S., a. s., so sídlom v B., IČO: X.) z 05. mája 2010, sp. zn. SR

2

03203/10. Exekučný súd dňa 18. októbra 2010 vydal pod č. 5610 019473*

poverenie súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

Exekučný súd uznesením zo 30. mája 2012 č. k. -17 vyhlásil exekúciu

za neprípustnú a zastavil ju. Oprávnenej uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi

JUDr. R. K. trovy exekúcie vo výške 39, 83 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto

uznesenia. Rozhodol tak podľa § 57 ods. 1 písm. g/ v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného

poriadku majúc za to, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré nemalo

prebehnúť, pretože rozhodcovská doložka o ňom, pojatá do spotrebiteľskej zmluvy o úvere,

nebola platne uzavretá. Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a

úverových zmluvných podmienok totiž dospel k záveru, že úverová zmluva je spotrebiteľskou

zmluvou a na vec treba preto aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone

č. o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami

o spotrebiteľských zmluvách, ako aj Smernicu Rady 93/12/EHS

z 05. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj

„Smernica“). Súčasťou úverovej zmluvy bola totiž rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej

budú všetky spory účastníkov daného právneho vzťahu rozhodované pred vyššie označeným

rozhodcovským súdom, rozhodnutia ktorého budú pre obe strany konečné a záväzné. Táto

doložka má charakter, tzv. výhradnej rozhodcovskej doložky, ktorá obmedzuje právo dlžníka

na výber právnych prostriedkov ochrany svojich práv. Obmedzenie práva spotrebiteľa obrátiť

sa na súd, miestne príslušný podľa bydliska spotrebiteľa, prípadne vybrať si, či spor bude

posudzovať príslušný všeobecný súd alebo arbitrážny orgán a jeho nútené podrobenie sa

pri výbere formy riešenia sporu výlučne vôli oprávneného, považoval za nekalú podmienku

v zmysle čl. 3 Smernice. Na základe uvedených skutočností mal súd za to, že rozhodcovská

doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou, a ako taká už

od počiatku neplatnou v zmysle účinného v čase

uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda

uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok

vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

O trovách exekúcie rozhodol podľa § 196 v spojení s § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.

Proti uzneseniu exekučného súdu oprávnená podala odvolanie, ktoré bolo exekučnému

súdu doručené 15. augusta 2012 a súčasne navrhla, aby súd prerušil konanie podľa § 109

3

ods. 1 písm. c/ a Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnil svoju právnu argumentáciu

v odvolaní.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením 20. novembra 2012, sp. zn.

247/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil ( ) a

návrh oprávnenej na prerušenie exekučného konania zamietol. V plnom rozsahu sa stotožnil

s právnymi závermi exekučného súdu a na ne v plnom rozsahu poukázal (§219 ods. 2

). V súvislosti s návrhom oprávnenej na prerušenie konania (

) s požiadavkou, aby súdnemu dvoru boli predložené prejudiciálne otázky v znení

špecifikovanom v návrhu, odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh nie je dôvodný, lebo

nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového práva; právna úprava

vnútroštátneho práva dostatočným spôsobom umožňuje aplikáciu smernice Rady 93/13 EHS

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti podala oprávnená

dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie

súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnil si aj

náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého

uznesenia a konanie prerušiť podľa a Súdnemu dvoru Európskej

únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky,

ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v ustanovení , keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci

( ), v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo ( ),

nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( ),

súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom ( ), keď

nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku

v znení účinnom od 09. augusta 2012. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), keď

súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a tiež aj to, že

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahle v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom

dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom

posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve

uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva

na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré

upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami

jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu (že rozhodcovská

doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode

spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv, podáva

v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si

len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto,

vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu, nemožno spravodlivo

požadovať, aby porozumel jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú

nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.

Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,

pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa

dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je

nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd sa podľa

oprávnenej nevysporiadali najmä sjudikatúrou Súdneho dvora EU a nezdôvodnili, prečo

priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky

nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní

za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS v ustanovení ods. 1

písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom

jazyku a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je

nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných

jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného

predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách

odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej

úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevysporiadal

s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,

prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v Zmluve o úvere.

Dovolateľka má za to, že v danom prípade je nutné požiadať, spolu s inými ustanoveniami,

o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej

únie. Ďalej uviedla, že súd jej svojím postupom odňal (ako účastníčke konania) možnosť

konať pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní nerozhodol ojej návrhu na prerušenie

konania v zmysle a Zmluvy o fungovaní EU a neumožnil

jej tak uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície. Rozhodnutie odvolacieho

súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a

nepochybne k tomu, že návrhom oprávnenej sa netreba zaoberať.

Proti tomu istému (vyššie označenému) uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená

aj odvolanie v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania v zmysle

ustanovenia a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Navrhla, aby

odvolací súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie

konanie. Dôvodila predovšetkým tým, že súd jej svojím postupom odňal možnosť konať

pred súdom, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2

písm. f/ ), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia

písm. c/ a Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením

Exekučného poriadku. Zdôraznila tiež, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné

pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom bola nesprávne poučená o nemožnosti napadnúť

odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté

rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1

SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok

pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie

konania dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania

podľa v spojení s ustanovením , že takýto návrh

nie je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a

výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

6

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie , ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu, a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle nevyhovie,

prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)

procesné vady konania ani v zmysle , ani v zmysle písm. g/

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho

dvora. Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy

komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu,

ktorý neprerušil konanie v zmysle a nepredložil na posúdenie

súdnemu dvoru prejudiciálne otázky predložené oprávnenou, nebol preto v rozpore

so zákonom. Aj podľa názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu,

nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie

dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky potom skúmal bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ), či dovolanie oprávnenej smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je

prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , . písm. a/, , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je

prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné

(pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a

netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ;

jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá

patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní,

v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia

§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii

vady konania v zmysle nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má

9

v novom konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide

o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého

predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý

nárok alebo stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení,

z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto

prekážka, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol

predmetom pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol

po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplné. Z hľadiska

totožnosti účastníkov nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo

rozdielne procesné postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom

konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu

univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnému

pre vymoženie 314,- eur s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., a. s., so sídlom v B., IČO: X.) z

05. mája 2010, sp. zn. SR 03203/10, vedenému na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 2

Er 483/2010 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým

rozhodnuté.

Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či

exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.

Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch

alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom

môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa

konanie nezaťažila.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

10

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho - obsahového - hľadiska (§ 41 ods. 2

) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

O odňatie možnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a

uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a

právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len

v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a

právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv a

11

základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie

zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45

ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený

postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn. ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

z 18. septembra 2012, sp. zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že

12

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného a

v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a

obranou proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2

, v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a

zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré

sa preskúmava v odvolacom konaní ().

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

13

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a

z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto

rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súci Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali

možnosť konať pred súdom, keďže nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však bolo účinné od 09. augusta 2012

do 31. decembra 2012, a exekučný súd rozhodol 30. mája 2012, a odvolací jeho rozhodnutie

ako vecne správne potvrdil.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu, že

by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

14

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však

žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne

trovy nevznikli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd

Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103

) a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť.

I keď výslovne nevypočítava procesné podmienky

konania, možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov

konania, ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania

vyplývajúci zo základných ustanovení (v prvej hlave prvej

časti). Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a

povinnosti ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne

aj funkčná príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať

o veci v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci

predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

15

V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský

súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.

Podľa , účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj

vedľajší účastník.

Podľa , krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov. Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských

súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu SR tak,

že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak odvolanie smeruje proti

rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým predmetom odvolacieho

konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

v ustanovení výslovne predpokladá rozhodovanie

odvolacieho súdu, napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol

súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa,

ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu

teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto

rozhodnutiu.

Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu SR na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je daná

z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom ako súdom prvého

stupňa, ale ako súdom odvolacím.

16

Podľa , kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa ,

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR, ide o taký nedostatok podmienky

konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s posledne citovaným ustanovením bolo preto

potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho, aby mohla byť

preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa prvá veta , v spojení s (per analógiám).

Oprávnená zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Povinnému náhradu trov tohto konania

nepriznal, lebo v tomto konaní mu žiadne trovy nevznikli, i keď mu vzniklo právo na ich

náhradu v zmysle ustanovenia v spojení s prvá veta

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 08. novembra 2013

JUDr. Ladislav Górász, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková