Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
959/436205.d753e5.pdf
PDF · 201.99 KB
No categories available
7Co/34/2013
Najvyšší súd 7 ECdo 53/2013
Slovenskej republiky 7 Co 34/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s. r. o.,
so sídlom v B., IČO: X., v dovolacom konaní zastúpenej advokátskou kanceláriou F.F., s. r.
o., so sídlom v B.,
v mene a na účet ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD., proti povinnému L.
T., bývajúcemu v G., pre vymoženie 779,35 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 1 Er 2904/2010, o dovolaní
a odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. septembra
2012, sp. zn. 2 CoE 369/2012, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 26. septembra 2012, sp. zn. 2 CoE 369/2012 z a s t a v u j e .
Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 26. septembra 2012, sp. zn. 2 CoE 369/2013 o d m i e t a .
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho a odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou Okresnému súdu Rimavská Sobota (ďalej len
„exekučný súd“) dňa 26. novembra 2010 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie [§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“)], a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., a. s., so sídlom v B., IČO: X.) z 10. júna
2010, sp. zn. SR 04768/10. Exekučný súd dňa 06. decembra 2010 vydal pod č. 5609
082152* poverenie súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného
exekučného titulu.
Exekučný súd uznesením zo 15. marca 2012, č. k. 1 Er 2904/2010-11 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne
po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie ( § 251 ods. 4 O. s. p. v spojení s § 151
ods. 3 O. s. p. ). Rozhodol tak podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku majúc za to,
že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré nemalo prebehnúť, pretože
rozhodcovská doložka o ňom, pojatá do spotrebiteľskej zmluvy o úvere, nebola platne
uzavretá. Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných
podmienok totiž dospel k záveru, že úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a na vec
treba preto aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ako aj Smernicu Rady 93/12/EHS z 05. apríla 1993
o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „Smernica“). Súčasťou
úverovej zmluvy bola totiž rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej budú všetky spory
účastníkov daného právneho vzťahu rozhodované pred vyššie označeným rozhodcovským
súdom, rozhodnutia ktorého budú pre obe strany konečné a záväzné. Táto doložka má
charakter, tzv. výhradnej rozhodcovskej doložky, ktorá obmedzuje právo dlžníka na výber
právnych prostriedkov ochrany svojich práv. Obmedzenie práva spotrebiteľa obrátiť sa
na súd, miestne príslušný podľa bydliska spotrebiteľa, prípadne vybrať si, či spor bude
posudzovať príslušný všeobecný súd alebo arbitrážny orgán a jeho nútené podrobenie sa
pri výbere formy riešenia sporu výlučne vôli oprávneného, považoval za nekalú podmienku
v zmysle čl. 3 Smernice. Na základe uvedených skutočností mal súd za to, že rozhodcovská
doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou, a ako taká
už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase
uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda
uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok
vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie
(hľadí sa naň ako na paakt, ktorý nemôže tvoriť exekučný titul v exekučnom konaní). Teda
v prebiehajúcej exekúcii absentuje vykonateľný exekučný titul.
Proti uzneseniu exekučného súdu oprávnená podala odvolanie, ktoré bolo
exekučnému súdu doručené 19. apríla 2012 a súčasne navrhla, aby súd prerušil konanie
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnil svoju právnu
argumentáciu v odvolaní.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením 26. septembra 2012, sp. zn.
2 CoE 369/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1
O. s. p.) a návrh oprávnenej na prerušenie exekučného konania zamietol. V plnom rozsahu sa
stotožnil s právnymi závermi exekučného súdu a na ne v plnom rozsahu poukázal (§ 219
ods. 2 O. s. p.). V súvislosti s návrhom oprávnenej na prerušenie konania (§ 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p.) s požiadavkou, aby súdnemu dvoru boli predložené prejudiciálne otázky
v znení špecifikovanom v návrhu, odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh nie je
dôvodný, lebo nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového práva; právna
úprava vnútroštátneho práva dostatočným spôsobom umožňuje aplikáciu smernice Rady
93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti podala oprávnená
dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie
súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnil si aj
náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého
uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej
únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne
otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O. s. p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.), v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/
O. s. p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/
O. s. p.), súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.),
keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku v znení účinnom od 09. augusta 2012. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, a tiež aj
to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p.). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným
dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom
právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej
zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky odvolací súd sa
odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne
normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí
základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu
(že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných
strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových
zmlúv, podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a
že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej
doložky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu, nemožno
spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané,
predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových
súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako
nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám.
Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne
a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd sa podľa
oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo
priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky
nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní
za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou
domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS v ustanovení
ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a
francúzskom jazyku a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia
smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho
úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ
samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových
verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa
právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevysporiadal
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,
prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v Zmluve o úvere.
Dovolateľka má za to, že v danom prípade je nutné požiadať, spolu s inými ustanoveniami,
o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej
únie. Ďalej uviedla, že súd jej svojím postupom odňal (ako účastníčke konania) možnosť
konať pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní nerozhodol o jej návrhu na prerušenie
konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a
neumožnil jej tak uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície. Rozhodnutie
odvolacieho súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
jednoznačne a nepochybne k tomu, že návrhom oprávnenej sa netreba zaoberať.
Proti tomu istému (vyššie označenému) uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená
aj odvolanie v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania v zmysle
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Navrhla, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie
konanie. Dôvodila predovšetkým tým, že súd jej svojím postupom odňal možnosť konať
pred súdom, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2
písm. f/ O. s. p.), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5
Exekučného poriadku. Zdôraznila tiež, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné
pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom bola nesprávne poučená o nemožnosti napadnúť
odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté
rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1
Ústavy SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok
pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia
§ 243 O. s. p. V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie
konania dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 243c O. s. p., že takýto návrh
nie je dôvodný.
V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny
dvor v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nevyhovie,
prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)
procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/, ani v zmysle písm. g/ O. s. p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho
dvora. Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy
komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu,
ktorý neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a nepredložil na posúdenie
súdnemu dvoru prejudiciálne otázky predložené oprávnenou, nebol preto v rozpore
so zákonom. Aj podľa názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu,
nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.
Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky potom skúmal bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.), či dovolanie oprávnenej smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je
prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2. písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je
prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(vpozri napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, písm. c/ a písm. g/ O. s. p.
netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho
poriadku; jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má
za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.
Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá
patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní,
v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia
§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii
vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O. s. p.) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má
v novom konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide
o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého
predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý
nárok alebo stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení,
z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto
prekážka, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol
predmetom pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol
po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska
totožnosti účastníkov nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo
rozdielne procesné postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom
konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu
univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnému
pre vymoženie 779, 35 eur s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., a. s., so sídlom v B., IČO: X.) z 10. júna
2010, sp. zn.
SR 04768/10, vedenému na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 1 Er 2904/2010
nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský
rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či
exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.
Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch
alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom
môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.
Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O. s. p.
konanie nezaťažila.
Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž
v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2
O. s. p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len
v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa
exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené
podmienky.
Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný
súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45
ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený
postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2
O. s. p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p. citovaného zákona. Táto norma sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami
oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak
odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho
rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, že jej súdy svojím postupom odňali
možnosť konať pred súdom, keďže nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však bolo účinné od 09. augusta 2012
do 31. decembra 2012 a exekučný súd rozhodol 15. marca 2012 a odvolací jeho rozhodnutie
ako vecne správne potvrdil.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); aj za predpokladu, že
by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však
žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne
trovy nevznikli.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd
Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103
O. s. p.) a dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
možno z neho vyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti
ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci
v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.
Podľa § 201 O. s. p., účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj
vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O. s. p., krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov. Podľa § 10 ods. 2 O. s. p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských
súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu SR tak,
že tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak odvolanie smeruje proti
rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým predmetom odvolacieho
konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie
prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá
rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,
o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva
súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu
ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti
odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu SR na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je daná
z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom ako súdom prvého
stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O. s. p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR, ide o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý nemožno odstrániť. V súlade s posledne citovaným ustanovením bolo preto
potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho, aby mohla byť
preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. (per analogiam).
Oprávnená zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Povinnému náhradu trov tohto konania
nepriznal, lebo v tomto konaní mu žiadne trovy nevznikli, i keď mu vzniklo právo na ich
náhradu v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 08. novembra 2013
JUDr. Ladislav Górász, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková