Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4ECdo/217/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,

IČO : X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO : X., v mene ktorej koná doc.

JUDr. B. F., PhD., advokát a konateľ, proti povinnej B. N., naposledy bývajúcej v R.,

zastúpenej opatrovníčkou Evou Pivarčovou, tajomníčkou informačného centra Okresného

súdu Zvolen, o vymoženie 420,24 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Rimavská Sobota pod sp. zn. , o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. júla 2012, sp. zn. , takto

rozhodol:

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Rimavská Sobota uznesením zo 6. marca 2012, č. k. -16,

vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. R. K. pod sp. zn. E. za neprípustnú

a zastavil ju. Zároveň vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti uznesenia.

Rozhodol tak podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku majúc za to, že exekučný titul

bol vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré nemalo prebehnúť, pretože rozhodcovská doložka

o ňom, pojatá do spotrebiteľskej zmluvy o úvere, nebola platne uzavretá. Po preskúmaní

rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok totiž dospel

k záveru, že úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a na vec treba preto aplikovať

úpravu danú ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách, ako

2

i Smernicu Rady 93/12/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách. Skonštatoval, že rozhodcovská doložka bola súčasťou

formulárovej zmluvy, ktorú oprávnená v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa

v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu neurčitého počtu. Spotrebiteľ sa v porovnaní

s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu

a úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred

pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.

Rozhodcovská doložka vo svojich dôsledkoch bola spôsobilá vytvoriť neprekonateľnú

prekážku pred uplatnením ústavného práva spotrebiteľa na prístup k súdu a v tomto zmysle

zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa, preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká je neplatná podľa § 53

ods. 5 . Pokiaľ potom rozhodcovský súd svoju právomoc odvodil

z takejto neplatnej doložky, vydaný rozhodcovský rozsudok je paaktom, ktorý nemôže byť

spôsobilým exekučným titulom. Odvolací súd dospel k záveru, že vo veci prebiehajúcej

exekúcie absentuje vykonateľný exekučný titul, preto exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 31. júla 2012, sp. zn.

, napadnuté uznesenie exekučného súdu potvrdil. V odôvodnení uviedol, že

vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel

k záveru, že odvolanie oprávnenej smeruje proti vecne správnemu uzneseniu súdu prvého

stupňa, ktoré treba potvrdiť ( ). Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu

prvého stupňa, že exekučný súd je povinný v každom štádiu vedenia exekúcie dôsledne

skúmať, či sú splnené jej formálne a materiálne predpoklady, obzvlášť je povinný skúmať, či

podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým exekučným titulom,

a v prípade, že zistí jeho závažné nedostatky, je povinný na takúto situáciu procesne reagovať.

K námietke oprávnenej ako odvolateľky o nesprávnom posúdení zmluvy o úvere ako zmluvy

spotrebiteľskej poukázal na ustanovenia o ochrane spotrebiteľa

v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, keď vzťah medzi oprávnenou a povinnou

z hľadiska jeho charakteru a postavenia účastníkov spĺňal všetky náležitosti tohto zákona tak,

aby mohol byť označený za spotrebiteľský. Ďalej odvolací súd skonštatoval, že pokiaľ

rozhodcovská doložka, ktorá je základom pre rozhodovanie rozhodcovského súdu v určitej

veci, trpí absolútnou neplatnosťou, ako je to v prejednávanej veci, rozhodcovský rozsudok

trpí neúčinnosťou. Rozhodcovská doložka koncipovaná ako súčasť všeobecných podmienok

3

poskytovania úveru bez možnosti spotrebiteľa ju ovplyvniť alebo individuálne dojednať je

neprijateľnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto je záver

exekučného súdu v tejto otázke správny. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal

i na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2011, sp. zn.

, v ktorom ústavný súd zaujal stanovisko k otázke právomoci exekučného

súdu preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu ako aj

ďalšieho postupu exekučného súdu v takomto prípade. Za nedôvodnú odvolací súd považoval

aj námietku odvolateľa, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona

potrebný, s odôvodnením, že súd môže v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu

zastaviť aj bez návrhu.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby dovolací

súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania.

Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109

ods. 1 písm. c/ a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala

v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237

, keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ), v tej istej veci

sa už právoplatne rozhodlo ( ), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný ( ), súd jej svojím postupom odňal možnosť

konať pred súdom ( ). Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), keď súd

nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a tiež aj to, že

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom

dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom

posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve

uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva

na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré

upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami

jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 . Podľa názoru dovolateľky závery odvolacieho súdu

4

(že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných

strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových

zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd,

a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej

doložky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu, nemožno

spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané,

predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových

súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako

nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým

osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku

správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Exekučný súd ani odvolací súd

sa podľa oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili,

prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky

nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní

za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/

jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku

a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne.

Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú

doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, že v danom

prípade je nutné požiadať, spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná

podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Ďalej uviedla, že súd jej

svojím postupom odňal (ako účastníčke konania) možnosť konať pred súdom, keď

v predmetnom súdnom konaní nerozhodol o jej návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109

ods. 1 písm. c/ a Zmluvy o fungovaní EÚ a neumožnil jej tak uplatňovať právne

argumenty na podporu svojej pozície. Rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené,

a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k svojim

záverom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre

odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa

v spojení s ustanovením , že takýto návrh

nie je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy,

ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke, lebo

je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci.

Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie

konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke.

Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenie zákona

platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej

únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho

práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je

vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci

nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie

konania v zmysle nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci

sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade) procesné vady konania ani

v zmysle , ani v zmysle písm. g/

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho

dvora. Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy

komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Podľa názoru najvyššieho

6

súdu nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca,

preto majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie

dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky potom skúmal bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ), či dovolanie oprávnenej smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej veci

nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ). Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti

uzneseniu odvolacieho súdu, jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , - c/ ). Dovolanie oprávnenej

preto podľa ustanovenia a nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

7

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska

prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je

konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , možno ním napadnúť aj

rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999,

R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle ale nie je významný

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto

ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie existencie dovolateľkou

tvrdených vád podľa , , ,

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ;

jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu. Dovolateľka v predmetnej

veci vadu konania podľa ustanovenia nevyvodzovala z toho, že súdy

vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopierala.

Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2

Exekučného poriadku a ustanovenia a o rozhodcovskom

konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného

titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleží.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného

poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá

patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní,

v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia

§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii

vady konania v zmysle nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v každom štádiu konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní

prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok

8

alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania

a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav

(vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka,

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnej pre

vymoženie 420,24 Eur s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO : X., so sídlom v B.) z 12. mája

2008, sp. zn. SR X., vedenému na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn.

nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým

rozhodnuté.

Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,

či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.

Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou

možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,

splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa

konanie nezaťažila.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41

9

ods. 2 ) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

O odňatie možnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho,

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

10

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej

v spotrebiteľskej veci, t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým

je právny vzťah založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy

v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len

realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore

so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom

konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú

z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie

z 10. októbra 2012, sp. zn.: ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd, aj keď účastník rozhodcovského konania,

ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 18. septembra 2012, sp. zn.: .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná

a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

11

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. K povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky

v náleze -30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý

proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení ,

v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje

aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba

na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo

sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní ().

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto

rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

12

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Slovenskej

republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ).

Za porušenie základného práva zaručeného v

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

oprávnenej.

Za týchto okolností účastníkovi konania nebola odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí

aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu,

že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne nevznikli.

13

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. novembra 2013

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová