Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
d3a/392468.b71f6d.pdf
PDF · 175.88 KB
No categories available
8ECdo/16/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 8 ECdo 16/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávneného P., s.r.o., so sídlom
v B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou V., s.r.o., so sídlom v B., v mene
ktorej koná JUDr. J. N., advokát a konateľ, proti povinnému P. H., bytom L., o vymoženie
924,19 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 5 Er 606/2012,
o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 7. marca 2013 sp. zn.
13 CoE 17/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnený dňa 8. marca 2012 podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie
exekúcie na vymoženie sumy 924,19 € s príslušenstvom na podklade exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
pri R., a.s., so sídlom v B., zo dňa 2.12.2011 sp.zn. I., ktorým bola žalovanému P. H.
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi P., s.r.o. istinu v sume 924,19 € s príslušenstvom.
Súdny exekútor požiadal Okresný súd Kežmarok o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Kežmarok uznesením zo dňa 3.8.2012 č.k. 5 Er 606/2012-16 žiadosť
súdneho exekútora JUDr. R. D. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol po
preskúmaní exekučného titulu na základe zistenia zo všeobecných obchodných podmienok, že
zmluvné strany si dojednali rozhodcovskú doložku, ktorá síce dáva spotrebiteľovi možnosť
výberu medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, avšak v prípade, ak by banka podala
žalobu na rozhodcovský súd predtým ako spotrebiteľ podá žalobu na všeobecný súd,
spotrebiteľ je v takom prípade nútený podrobiť sa začatému rozhodcovskému konaniu na
rozhodcovskom súde, ktorého právomoc je založená rozhodcovskou doložkou. Podľa názoru
súdu, rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve (zmluva o úvere č. 9982094409 zo dňa
27.7.2009 uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným a následné
konanie pred rozhodcovským súdom odopiera ochranu spotrebiteľovi, ktorú mu poskytujú
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a Smernica 93/13/EHS. Výkon práv
oprávneného podľa predmetnej rozhodcovskej doložky považoval za nezlučiteľný s
normami na ochranu spotrebiteľa i dobrými mravmi. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky
súd vyvodil z „obmedzenia“ práva spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany domáhať sa
ochrany na všeobecnom súde v Slovenskej republike a túto rozhodcovskú doložku
nepovažoval za dojednanú so spotrebiteľom individuálne, pričom rozhodcovská doložka núti
povinného v prípade sporu podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, čím sa mu odoberá
možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Táto doložka preto spôsobuje hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako
spotrebiteľa. Povinný tieto podmienky nemohol ovplyvniť; mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam, včítane rozhodcovskej doložky a nemal
teda možnosť osobitne si dohodnúť zmluvné podmienky. Poukázal na to, že spotrebiteľ sa
v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu
silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred
pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.
Považoval preto rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve,
a teda za podmienku neplatnú (§ 53 ods. 5 OZ). Keďže rozhodcovský rozsudok vydaný na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky nemôže byť spôsobilým titulom na vykonanie
exekúcie, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávneného uznesením zo 7. marca 2013 sp. zn.
13 CoE 17/2013 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1
O.s.p. a podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia
súdu prvého stupňa a na skonštatovanie správnosti dôvodov prvostupňového rozhodnutia
uviedol, že v danej veci neplatnosť obchodných podmienok spôsobuje neexistenciu v nich
dohodnutej rozhodcovskej (zmluvy) doložky, čo znamená, že rozhodcovský súd nemohol
daný spor prejednať. V exekučnom konaní je v každom štádiu potrebné skúmať existenciu
podmienok konania, pričom jednou z nich je existencia exekučného titulu a ak tento bol
vydaný orgánom, ktorý na to nemal právomoc, potom ide o akt, ktorý nemá atribúty
exekučného titulu. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, treba žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietnuť.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol
uznesenie krajského súdu zmeniť a poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie,
alternatívne zrušiť uznesenie odvolacieho súdu a tiež aj uznesenie súdu prvého stupňa a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodil z § 237 písm. a/, d/, e/,
f/ O.s.p. (t.j. že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; nepodal
sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/
až c/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237; konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci). Prekážku „res iudicata“ dovolateľ vysvetľuje tým, že vec už bola
právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom. Exekučný súd
v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať správnosť rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom nebol podaný osobitný návrh na začatie
konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona potrebný. Za postup súdov, ktorým mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom, ktorým došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd považoval to, že mu bolo upreté právo na výkon
rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky existencie neprijateľnej
podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej
doložky, výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa ustanovení zákona
o bankách) prvostupňovým a odvolacím súdom. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal
skutkový a právny stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré porovnával
s občianskym súdnym konaním. Poukázal na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle
implementovanej Smernice rady 93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej
skutočný význam v doktrinálnej judikatúre ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne
uvádzaných prípadoch.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1
O.s.p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej právnej
úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239
ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod
prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.
Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil
a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie oprávneného preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie
je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdil
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňoval oprávnený tým, že v danom
prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľ vyčítal súdom nižšieho stupňa, že v rozpore
so zákonom preskúmavali právoplatné exekučné tituly a že bez zákonom zvereného
oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej
doložky. Dovolateľ tak v skutočnosti namietal, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –
hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) preto nešlo zo strany oprávneného o námietku nedostatku
právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľ uviedol vo väzbe na otázku zákonnosti
a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci),
na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Dovolaním napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní, v ktorom
právomoc súdov (exekučného súdu, ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe)
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29,
§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1). Námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a/ O.s.p. tak nebola opodstatnená.
Dovolateľom namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a písm. e/ O.s.p.
mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“
v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,
i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. videl v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej
pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené
a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.
K tomuto dovolateľom namietanému dôvodu treba uviesť, že prekážka rozsúdenej veci
(/rei iudicatae/ § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia
v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom,
že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje možnosť
totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní
ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka
rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy,
ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových
tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). O totožnosť
účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými
účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251
ods. 4 O.s.p.).
Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania, nevyplýva, že konaniu v tejto veci –
t.j. medzi oprávneným P. s.r.o., a povinným P. H., o vymoženie 924,19 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 5 Er 606/2012 na podklade exekučného
titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok z 2.12.2011 sp. zn. I., vydaný Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným pri R., a.s. nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie
s tým istým predmetom konania, ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekážku
rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný
v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný
vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského
konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu
sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého
sa možno domáhať vykonaním exekúcie. Oprávnený preto neopodstatnene namietal, že súdy
nižších stupňov zaťažili konanie vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa súdy mali dopustiť tým, že
nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237
písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných
podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku
návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, treba konanie zastaviť.
Exekučný súd totiž v predmetnej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej
doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších
stupňov.
Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba
zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,
je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré
mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených
záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (v zmysle ustálenej judikatúry)
sa považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené
zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie
exekúcie, čím sa oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 24/2010 a sp. zn. 3 Cdo 209/2008). Dovolací súd pri skúmaní, či v predmetnej veci
nejde o túto vadu konania zistil, že konanie súdov takouto vadou nie je postihnuté.
Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú
otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť
platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona
č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul
sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní
od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.
3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č. 46 (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal
pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie
(iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom,
t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke
formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako
aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,
zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť,
či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto
skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľ). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom,
že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad
materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon
rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho
právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom
právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi
zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky.
Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej
zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem
iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť
nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,
či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc
rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť
právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná
o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok
skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi
zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha
mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby
zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.
Nemožno preto prisvedčiť tvrdeniu dovolateľa v tom, že zo žiadneho ustanovenia
procesného predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť
z hľadiska jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom
podložený postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdil vo svojom dovolaní
dovolateľ. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka podáva len príkladmý
výpočet neprijateľných podmienok uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť
podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk,
než v tomto ustanovení výslovne uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade s výkladovými
pravidlami uvedenými v Smernici tak, ako tomu bolo v danom prípade.
Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že
exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné
predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti
oprávnenému pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolateľom namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. že ich konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/,
c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé osebe)
nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie
je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie
sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému prieskumu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže prípustnosť dovolania oprávneného nemožno vyvodiť z ustanovení § 239
O.s.p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5
O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh
na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. novembra 2013
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková