Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
f27/393419.2187ed.pdf
PDF · 139.89 KB
No categories available
3Cdo/307/2012
Najvyšší súd 3 Cdo 307/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,
so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou V., s. r. o., so sídlom v B., IČO:
X., proti povinnému: M. J., nar. X., bytom K., o vymoženie 823,99 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 2Er/664/2011, o dovolaní
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 15. mája 2012, č. k.
23CoE/109/2012-46, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávneného o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podal 17. júna 2011 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie
na vymoženie sumy 823,99 € s príslušenstvom. Uviedol, že exekučným titulom je k návrhu
pripojený rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM
zriadeným pri R., a. s., so sídlom v B., IČO: X., z 15. apríla 2011, sp. zn. IBB0410005,
ktorým bola povinnému M. J. uložená povinnosť zaplatiť sumu 823,99 € s príslušenstvom.
Súdny exekútor požiadal Okresný súd Nové Mesto nad Váhom o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením z 5. januára 2012, č. k.
2Er/664/2011-21 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Vychádzal zo zistenia, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe
zmluvy o úvere č. 7956349207, uzavretej dňa 14. septembra 2007 medzi právnym
predchodcom oprávneného Poštovou bankou, a. s. a povinným. Súd prvého stupňa
preskúmaním zmluvy a obchodných podmienok pre úver, ktoré tvoria súčasť zmluvy, zistil,
že v zmluve o úvere v článku 3 bod 6, ako i v obchodných podmienkach, ktoré tvoria súčasť
zmluvy, v článku 11.2 je obsiahnutá rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej sa zmluvné
strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy a obchodných podmienok,
budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh banky
na riešenie vzájomných sporov, vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou, že
všetky spory budú riešené v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom.
Keďže súd prvého stupňa posúdil predmetnú zmluvu medzi účastníkmi konania ako
spotrebiteľskú, podrobil súdnej kontrole i rozhodcovskú doložku a zisťoval, či rozhodcovská
doložka v znení uvedenom v zmluve a obchodných podmienkach nie je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy, teda či rozhodcovská doložka, začlenená
medzi podmienky štandardnej (formulárovej) zmluvy, nespôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. Predmetnú
rozhodcovskú doložku posúdil súd prvého stupňa ako neprijateľnú zmluvnú podmienku,
pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa tým, že nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti
spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľné sa podrobiť rozhodcovskému konaniu.
Z dôvodu neprijateľnosti je rozhodcovská doložka neplatná v zmysle ust. § 53 Občianskeho
zákonníka.
Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných
obchodných podmienkach, zahrnutých do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom
individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa riešenie sporov s dodávateľom
výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský
rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na vykonanie exekúcie, preto
súd zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to v celom
rozsahu.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávneného napadnutým rozhodnutím
z 15. mája 2012, č. k. 23CoE/109/2012-46, uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
potvrdil. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa správne posúdil
predmetnú zmluvu ako spotrebiteľskú a správne postupoval, keď v zmysle Smernice Rady č.
93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách rozhodcovskú doložku
preskúmal. Odvolací súd ďalej uviedol, že spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim
oblastiam práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa, ako slabšej strany.
Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa tak vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa
a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej
strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť
individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred upravenej dodávateľom. Spotrebiteľská zmluva
preto v zmysle cit. ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmie obsahovať také
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností.
V danom prípade podľa odvolacieho súdu, súd prvého stupňa vo veci dôsledne aplikoval ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia § 53, § 54 Občianskeho zákonníka
a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Odvolací súd uviedol, že
pokiaľ teda vo veci vydali rozhodcovský rozsudok rozhodcovia, ktorí konali na základe
rozhodcovskej doložky, ktorú súd považoval ako celok za neprijateľnú a tým neplatnú, súd
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekúcia
vedená na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky je totiž neprípustná a exekučný súd
na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie s poukazom
na ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil
ustanovením § 241 ods. 2. písm. a/, b/, c/ O. s. p. a § 237 písm. d/, e/, f/ O. s .p. (v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, nepodal sa
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom). Podľa dovolateľa exekučný súd nebol oprávnený
ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku, ktorý má charakter rei iudicatae a predstavuje tak prekážku
rozhodnutej veci. Považoval za neprijateľné, aby exekučný súd poprel prípustnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, hoci nebol podaný návrh na začatie konania
o jeho zrušenie, ktorý podľa zákona bol potrebný. Za odňatie možnosti konať pred súdom
a porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces podľa 51. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, dovolateľ označil
skutočnosť, že mu nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jeho práva
z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní, ako aj nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu. Podľa dovolateľa exekučný súd
v exekučnom konaní vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie,
vydané v súlade so zákonom, za nevykonateľné. Mal tiež za to, že rozhodcovská doložka bola
naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti banky a ako taká
nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku.
Povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. l O. s. p.), zastúpený v súlade s § 241
ods. l O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 veta prvá O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu
prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré oprávnený napadol dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ani nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa
ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je procesné prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávneného prichádza do úvahy, len ak by v konaní došlo
k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu)
a z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p., možno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak procesné neprípustné. Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k niektorej z vád vymenovaných v tomto ustanovení,
ale rozhodujúce je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť dovolania
z týchto ustanovení nie je preto daná.
Dovolateľ namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv
právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednať znova.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia sa skúma v každom štádiu konania a v prípade zistenia, vedie
k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní
prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide predovšetkým vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne, či neúplné. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom
aj v novom konaní, alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., s. r. o.,
so sídlom v B., IČO: X., proti povinnému M. J., nar. X., bytom K., o vymoženie 823,99 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn.
2Er/664/2011, na základe rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM
ROZHODCOVSKÝM SÚDOM, zriadeným pri R., a. s., z 15. apríla 2011, sp. zn.
IBB0410005, nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým
rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou
Podľa dovolateľa, je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O. s. p.,
ktorú vyvodzuje zo skutočnosti, že súdy skúmali splnenie podmienky pre vydanie
rozhodcovského rozsudku, hoci povinný skúmanie splnenia týchto podmienok nežiadal.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak
konanie prebieha bez návrhu napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže
konať aj bez návrhu. Súd v takom prípade konanie zastaví.
Z obsahu spisu však dovolací súd takúto vadu konania, ktorá by zakladala procesnú
prípustnosť dovolania, nezistil.
Exekučný súd totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej žiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho - obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2
O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.
Oprávnený v dovolaní tiež namieta, že súdy mu v konaní odňali možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme
možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka
občianskeho súdneho konania, priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom, zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo podľa jeho názoru dôjsť nezákonným rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho mu
nebolo umožnené uplatniť jeho práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní.
O procesnú vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide tiež v prípade
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto
neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že v danej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy
správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním platnosti
rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, vyplývajúcej zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou).
V exekučnom konaní, tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je
v rozpore so zákonom. Pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti
rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala
nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, rozhodli
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým
neodňali oprávnenému možnosť konať pred súdom.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej.
V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť
(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom. Pokiaľ ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok, je exekučný súd, ako v prípade rozsudku všeobecného súdu, tak v prípade
rozsudku rozhodcovského súdu, povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2
a § 41 Exekučného poriadku), v rámci ktorého exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán
s právomocou takýto rozsudok vydať.
Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, je exekučný súd oprávnený
riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy, iba ktorá platne uzavretá rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní, a teda aj vykonateľnosť rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní.
K námietke oprávneného, že rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná
na základe splnenia zákonnej povinnosti banky dovolací súd poukazuje na ust. § 93b ods. l
zák. č. 483/2001 Z. z., v zmysle ktorého banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že
ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Podľa poznámky pod čiarou 88k
sa osobitným zákonom rozumie zák. č. 244/2002 Z. z. a tiež § 67 ods. l zák. č. 510/2002 Z. z.
o platobnom styku a o doplnení a zmene niektorých zákonov. I keď poznámka pod čiarou
nemá normatívny charakter, slúži na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2001).
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd prihliadol na konkrétne ustanovenie § 67 ods. l zák. č.
510/2002 Z. z., podľa ktorého sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné spoločne alebo
prostredníctvom svojho záujmového združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa
osobitného zákona so sídlom v Bratislave; štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa
môžu zriadiť aj jeho pobočky. Citované zákonné ustanovenie malo viesť právneho
predchodcu oprávneného (Poštovú banku, a. s.) k tomu, aby klientovi povinnému ponúkla
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory
zo zmluvy o úvere budú rozhodované: a) v rozhodcovskom konaní, b) pred stálym
rozhodcovským súdom, c) zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom ich
záujmového združenia. Z návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh, ani z verejne
dostupných údajov obchodného registra nevyplýva, že by sa rozhodcovská doložka, ktorá
bola v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým rozhodcovským
súdom, ktorý vykazuje znaky stanovené zákonom. Predmetné zmluvné ujednanie sa podľa
všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného bankami alebo ich záujmovým
združením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý bol ustanoveným odlišným
subjektom. Z uvedených dôvodov považoval dovolací súd túto námietku oprávneného
o zákonnej povinnosti banky za nenáležitú.
Dovolací súd v danej veci dospel tiež k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa, týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 1 19/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie
citovaných zákonných ustanovení.
Súdy v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedli, ktoré oprávneným predložené listiny
preskúmali a s akými skutkovými závermi, citovali právne predpisy, ktoré aplikovali
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlili.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu dalo odpoveď
na relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď
v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej
súdnym exekútorom. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich
účel a význam. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími
dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.) avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesné
prípustné.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, bez ďalšieho však prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia).
Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p.
a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie, smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa
nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však
žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. novembra 2013
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová