Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
12a/391018.73abfa.pdf
PDF · 175.95 KB
No categories available
8ECdo/33/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 8 ECdo 33/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B. I., s. r. o., so
sídlom v B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou V., s.r.o., so sídlom v B., proti povinnému
J. T., bytom v J., o vymoženie 1.569,57 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Galanta pod sp. zn. 12 Er 1393/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Trnave z 31. júla 2013 sp. zn. 10 CoE 354/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala dňa 10. sptembra 2012 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie
exekúcie na vymoženie sumy 1.569,57 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu
rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., a.s., so
sídlom T., z 15. mája 2012 sp. zn. W., ktorým bola odporcovi J. T. uložená povinnosť zaplatiť
navrhovateľke B. I., s. r. o. istinu 1.569,57 Eur s príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal
Okresný súd Galanta o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Galanta uznesením z 12. novembra 2012 č. k. 12 Er 1393/2012-18
žiadosť súdnej exekútorky Mgr. J. S. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha
plnenie zo zmluvy o úvere, pričom v danom prípade ide o zmluvu v zmysle zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a ustanovení Občianskeho zákonníka č. 40/1964
Zb. o spotrebiteľských zmluvách v § 52 až 54. Na základe zmluvy o úvere, ktorá vytvára
právny rámec vzťahu medzi oprávnenou ako veriteľom a povinným ako dlžníkom dospel súd
k záveru, že tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom
práve. Súd sa ďalej zaoberal tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú
rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Podľa rozhodcovskej doložky v danom prípade
sa spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovskú doložku si oprávnená
predformulovala v zmluve. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka neplatná. Popri ustanoveniach vnútroštátneho právneho poriadku upravujúcich
režim spotrebiteľských zmlúv poukázal súd prvého stupňa aj na Smernicu Rady č. 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek
požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých
na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podľa názoru súdu je rozhodcovská doložka
v danom prípade neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti
ho podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Takáto doložka sa prieči dobrým mravom
a výkon práv a povinností z nej vyplývajúcich odporuje dobrým mravom. Z uvedených
dôvodov súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol žiadosť exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Krajský súd v Trnave na odvolanie oprávnenej uznesením z 31. júla 2013 sp. zn.
10 CoE 354/2013 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení
svojho rozhodnutia poukázal na § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z., § 44 ods. 2 a 3
Exekučného poriadku. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu
v súvislosti s posúdením rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky. Praktickým
dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky bola skutočnosť, že spotrebiteľovi
(povinnému) bola fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom.
Z uvedenej doložky nie je podľa názoru krajského súdu transparentné, akým spôsobom a kto
bude objektívnym rozhodcom pre riešenie sporu medzi účastníkmi. Na námietku oprávnenej,
že exekučný súd nemá právomoc sa zaoberať v rámci postupu podľa § 44 ods. 1 samotným
obsahom úverovej zmluvy, teda dojednanými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky,
poukázal odvolací súd na osobitnú právnu úpravu v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.,
z ktorej pre súd vyplýva povinnosť ex offo sa zaoberať exekučným titulom. Nepovažoval ani
obhajobu, že bolo zákonnou povinnosťou ohľadom dojednania rozhodcovskej doložky tak
urobiť, za opodstatnenú. Poukázal na § 93b ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001 Z. z. (zákon
o bankách).
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby
dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie podľa jeho žiadosti, alebo aby zrušil rozhodnutia súdov nižších stupňov a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p.,
§ 237 O. s. p. tým, že a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, d/ v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred ním, a v zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. tým, že a/ v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Podľa názoru dovolateľky súd rozhodoval vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo
rozhodcovským rozsudkom a je neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku, lebo sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci
podľa zákona bolo potrebný (§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní). Exekučný súd nebol
oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské
konanie ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný, lebo doručený rozhodcovský rozsudok,
ktorý už nemožno preskúmavať, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky
ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní). Ak tak exekučný súd
urobil, postupoval v rozpore s § 159 ods. 3 O. s. p. Odňatie možnosti konať pred súdom
odôvodnila tým, že jej nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť priznané
právo z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní, a že prvostupňový aj odvolací súd
nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia. Nesúhlasila s názorom exekučného súdu, že
v exekučnom konaní je exekučný súd oprávnený ex offo skúmať meritórny súlad
rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou úpravou, a teda že z úradnej povinnosti j
e oprávnený rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Podľa oprávnenej
exekučnému súdu to neumožňuje žiadne zákonné ustanovenie. Pri skúmaní dôvodov
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku sa exekučný súd musí obmedziť len na také dôvody, ktoré majú povahu
skutkovo zjavných dôvodov. Nemôže preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho
súladu so všeobecne záväznými predpismi. Poukázala na to, že ak by si exekučný súd
uzurpoval právomoc v rámci exekučného konania vstupovať do už ukončeného
nachádzacieho konania, prestala by mať zmysel úprava možnosti domáhať sa zrušenia
rozhodcovského rozsudku. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd
vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako
tzv. exekučný súd. Právo na výkon rozhodnutia, ktoré je v zmysle zákona perfektným
exekučným titulom, je integrálnou súčasťou práva na súdnu a inú právnu ochranu. Konaním
súdu jej bolo odňaté právo domáhať sa svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky
v exekučnom konaní, pretože súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné. Tým súd oprávnenej
spôsobil ujmu. Odňatie práva konať pred súdom sa odrazilo v postavení oprávnenej tak, že
uznesenie súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu neboli dostatočne odôvodnené.
Namietala, že v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa
nemala možnosť podať kvalifikované odvolanie, a že odvolací súd neuviedol presvedčivé
argumenty o ním prijatom závere o tom, že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach na strane spotrebiteľa. Záverom poznamenala, že
exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej
doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v zmysle § 241
ods. 1 O. s. p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.)
najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,
b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O. s. p.). Podľa
§ 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení,
preto dovolanie oprávnenej podľa ustanovenia § 239 O. s. p. nie je prípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237
písm. b/, c/, g/ O. s. p. nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd.
Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že oprávnená namietala vadu v zmysle § 237
písm. a/ O. s. p.
Podľa § 7 ods. 1 O. s. p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú
spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem
iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len
ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá
má za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta
im, že v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke,
na čo nemali právomoc. Dovolateľka tak namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku, ktorú
dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov súdov oboch
stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých záveroch založili svoje rozhodnutia
V prejednávanej veci je nepochybné, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci.
Dovolateľka ďalej prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. d/ O. s. p., keď
poukázala na prekážku rei iudicatae.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže
sa prejednávať znova.
Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého
skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B. I., s.r.o., so sídlom
v B., proti povinnému J. T., bývajúcemu v Jelke, Hlavná 602/90, o vymoženie 1 569,57 Eur,
na základe rozhodcovského rozsudku z 15. mája 2012 sp. zn. W., ktorý vydal Stály
rozhodcovský súd zriadený pri R., a.s., so sídlom v Bratislave, vedenej na Okresnom súde
Galanta pod sp. zn. 12 Er 1393/2012, nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci
nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená
vada konanie nezaťažila.
Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/
O. s. p., ktorej sa mali (ako to vyplýva z obsahu dovolania) dopustiť tým, že skúmali
podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul žiadnu aktivitu
na takýto prieskum. Oprávnená však túto vadu namieta neopodstatnene.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania;
ak konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez
návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza taktiež vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu
a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia.
Dovolateľka ďalej tvrdila, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/
O. s. p., ktorej sa súd dopustil tým, že jej neumožnil podať kvalifikované odvolanie proti
uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia
a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré v podanom odvolaní
uviedla. Dovolateľka uviedla, že pred vydaním poverenia na výkon rozhodnutia súd nemá
skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
súdov oboch stupňov nie je dôvodná.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany,
aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia
s poukazom na § 167 ods. 2 O. s. p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody
rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom
na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli
ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že
dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Oprávnená ďalej namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ktorú dovolateľka
videla v tom, že súdy oboch stupňov jej odopreli vykonateľnosť právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedla, že súdy nemôžu
preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného
v rozhodcovskom konaní.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre
nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul)
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho
vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný
titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. V nadväznosti na uvedené
je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý
v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len
na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia
podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť
v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.
Pokiaľ oprávnený/á v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej)
rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012
sp. zn. 3 Cdo 122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len
realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn.
V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych
faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.
Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania
je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Záverom dovolací súd uvádza, že aj v prípade, ak by dovolací súd zrušil uznesenie
odvolacieho súdu bolo by toto rozhodnutie dovolacieho súdu rozhodnutím arbitrárnym
a kontraproduktívnym, a to vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd by na podklade
zrušovacieho rozhodnutia dovolacieho súdu rozhodoval na základe právneho predpisu
účinného v čase rozhodovania, podľa ktorého už v uvedených prípadoch nemá súd povinnosť
pojednávanie nariadiť. V konečnom dôsledku by odvolací súd vydal zhodné rozhodnutie,
čo dovolací súd nepovažuje za súladné s procesnou ekonomikou konania.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie
je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal
sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Dovolací súd úspešnému povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,
pretože mu žiadne nevznikli (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142
ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. decembra 2013
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková