Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Obo/23/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Aleny Priecelovej a členiek senátu JUDr. Viery Pepelovej a JUDr. Gabriely

Mederovej, v právnej veci ţalobcu: H., spol. s r .o., K.., IČO: X., zast. advokátom JUDr. L.

L., so sídlom: R., proti ţalovanému: Mgr. P. Z., so sídlom O. - správca konkurznej podstaty

úpadcu V., a. s. N., IČO: X., zast. Advokátska kancelária JUDr. A. V., s.r.o., B., IČO: X.,

o vylúčenie vecí zo súpisu konkurznej podstaty, na odvolanie ţalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave č. k. -350 zo dňa zo dňa 15. decembra 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-350 zo dňa zo dňa 15. decembra 2011 p o t v r d z u j e .

Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanému na účet jeho právnej zástupkyne náhradu trov

odvolacieho konania 79,58 eur.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa rozsudkom č. k. -350

zo dňa 15. 12. 2011 zamietol ţalobu ţalobcu o vylúčenie nehnuteľností zapísaných na liste

vlastníctva č. X., katastrálne územie N., obec N., správkyňou konkurznej podstaty úpadcu,

JUDr. M. M., zo súpisu majetku.

2

Ţalobca sa ţalobou, podanou dňa 17. 06. 2010, domáhal vylúčenia zo súpisu

z konkurznej podstaty úpadcu nasledovných nehnuteľností zapísaných na vyššie označenom

liste vlastníctva, a to pozemkov registra „C“, parcelné číslo:

2

- X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 6 985 m,

2

- X. (správne malo znieť: „X.“) - ostatné plochy o výmere 2 374 m,

2

- X. - ostatné plochy o výmere 494 m,

2

- X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 131 m,

2

- X. - ostatné plochy o výmere 282 m,

2

- X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 22 m,

2

- X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 1 759 m,

2

- X. - ostatné plochy o výmere 1 776 m,

2

- X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 188 m,

2

- X. - ostatné plochy o výmere 119 m,

2

- X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 1 643 m,

2

- X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 361 m,

2

- X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 64 m.

Súd prvého stupňa uznesením vydaným na pojednávaní konanom dňa 16. 09. 2010

pripustil zmenu ţaloby jej rozšírením o ďalší petit, v zmysle ktorého ţalovaný je povinný

vylúčiť zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu aj ďalšie nehnuteľnosti – stavby, zapísané

rovnako na liste vlastníctva č. X., katastrálne územie N., obec N.. a to:

- stavbu postavenú na parcele č. X., popis stavby: predajňa a sklad,

- stavbu postavenú na parcele č. X., popis stavby: administratívna budova,

- stavbu postavenú na parcele č. X., popis stavby: vrátnica,

Uznesením č. k. -226 zo dňa 21. 01. 2011, v znení uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -234 zo dňa 29. 09. 2011,

právoplatným dňa 27. 10. 2011, rozhodol o nepripustení vstupu I. H. – A., ţivnostníka

s miestom podnikania V. ako vedľajšieho účastníka na strane ţalobcu do konania.

Súd v prejednávanej veci vykonal pojednávania v dňoch 16. 09. 2010, 04. 11. 2010,

02. 12. 2010 a 15. 12. 2011 za účasti obidvoch sporových strán. Dokazovanie vykonal

výsluchom ţalobcu i ţalovaného, listinnými dôkazmi, a to najmä privatizačnou zmluvu

3

č. 48/1992 zo dňa 27. 07. 1992 uzatvorenou medzi úpadcom ako kupujúcim a Fondom

národného majetku Slovenskej republiky ako predávajúcim, vrátane jej dodatku č. 1 zo dňa

29. 09. 1994, kúpnou zmluvou, uzatvorenou dňa 27. 12. 2000 medzi úpadcom ako

predávajúcim a ţalobcom ako kupujúcim, dohodou o vzájomnom započítaní pohľadávok,

uzatvorenou dňa 21. 02. 2001 medzi F., K. N., spol. s r. o., IČO: X. a V., a. s. N., IČO: X.,

ţiadosťami úpadcu, adresovanými F. o udelenie súhlasu na odpredaj časti majetku zo dňa 28.

07. 2000 a zo dňa 14. 02. 2001, súhlasmi na odpredaj nehnuteľného majetku F.F. zo dňa 31.

08. 2000 a zo dňa 22.03.2001, stanoviskom F. zo dňa 29. 06. 2011 k vydanému súhlasu,

pôvodnými listami vlastníctva č. 782, X. a listom vlastníctva č. X., k. ú. N., prihláškou

pohľadávky do konkurzu F. zo dňa 19. 09. 2001, prehľadom realizovaných platieb kúpnej

ceny privatizovaného majetku bývalého štátneho podniku V. B. podľa zmluvy číslo 48/1992,

časťou konkurzného spisu úpadcu, rozhodnutím Správy katastra N. č. X 300/2010 - 48 zo dňa

15. 11. 2010, informáciou danou podľa F. zo dňa

17. 03. 2001, geometrickým plánom č. 126/200 zo dňa 12. 06. 2000 a geometrickým plánom

č. 373/2000 zo dňa 21. 12. 2000, správou súdneho exekútora zo dňa 22. 11. 2010 a zo dňa

03. 12. 2010, správou Správy katastra N. zo dňa 28. 11. 2011 a jej prílohami, ako aj

exekučnými spismi súdnej exekútorky JUDr. E. Š. v exekúciách vedených na majetok

úpadcu.

Súd prvého stupňa mal v konaní preukázané, ţe ţalobca nadobudol nehnuteľnosti

zapísané na liste vlastníctva č. X., katastrálne územie N., obec N., register „C“ parcelné č. X. -

22

zastavené plochy a nádvoria o výmere 6 985 m, X. - ostatné plochy o výmere 2 374 m, X. -

22

ostatné plochy o výmere 494 m, X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 131 m, X. -

22

ostatné plochy o výmere 282 m, X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 22 m, X. -

22

zastavené plochy a nádvoria o výmere 1 759 m, X. - ostatné plochy o výmere 1 776 m, X. -

22

zastavené plochy a nádvoria o výmere 188 m, X. - ostatné plochy o výmere 119 m, X. -

2

zastavené plochy a nádvoria o výmere 1 643 m, X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere

22,

361 m, X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 64 m, stavbu postavenú na parcele č. X.,

popis stavby: predajňa a sklad, stavbu postavenú na parcele č. X., popis stavby:

administratívna budova, stavbu postavenú na parcele č. X., popis stavby: vrátnica, zapísané

rovnako na liste vlastníctva č. X., katastrálne územie N., obec N., na základe zmluvy

uzatvorenej s úpadcom ako predávajúcim dňa 27. 12. 2000 za dohodnutú kúpnu cenu

7 550 000,-- Sk. Ţalobca však kúpnu cenu nezaplatil predávajúcemu, ale ju poukázal na účet

4

súdnej exekútorky JUDr. E. Š. v dvoch platbách, a to dňa 11. 04. 2001 sumu 7 500 000,-- Sk

a dňa 19. 04. 2001 sumu 50 000,-- Sk. Platenie kúpnej ceny bolo dohodnuté v čl. III kúpnej

zmluvy zo dňa 27. 12. 2000 tak, ţe táto sa mala platiť kupujúcim - ţalobcom na účet súdnej

exekútorky najneskôr do 31. 03. 2001. Predmetom kúpy bola časť nehnuteľností, ktoré boli

predmetom privatizácie bývalého štátneho podniku V. B., š. p. závod 2 N., sprivatizované

úpadcom na základe privatizačnej zmluvy č. 48/19092 zo dňa 27. 07. 1992, zmenenej

dodatkom č. 1 zo dňa 29. 09. 1994, uzatvorenej medzi F. ako predávajúcim a úpadcom ako

kupujúcim, za kúpnu cenu 57 294 000,-- Sk. Dňa 31. 08. 2000 F. udelil V., a. s., súhlas

s odpredajom a s uvoľnením záloţných práv nehnuteľností:

2

- zastavaná plocha , parcela č. X., výmera 55 m,

- trafostanica, parcela č. X.,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 64 m,

- vrátnica, parcela č. X.,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 361 m,

- sklad, parcela č. X.,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 2 057 m,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 3 736 m,

- parkovisko, parcela č. X.

a odpredajom nehnuteľností:

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 1 230 m,

- ubytovňa, parcela č. X.,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 122 m,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 117 m,

- sklad, parcela č. X.,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 123 m,

- garáţe, parcela č. X.,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 302 m,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 300 m,

- záhrada, parcela č. X.,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 9 350 m,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 1 089 m,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 3 736 m,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 410 m,

5

- administratívna budova súp. č. X., parcela č. X.,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 131 m,

- olej. hospodárstvo, parcela č. X.,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 22 m,

- studňa, parcela č. X.,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 1 759 m,

2

- ostatné plochy, parcela č. X., výmera 1 776 m,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 1 643 m,

- sklad stav. materiálu, parcela č. X.,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 705 m,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 183 m,

- servis Citroen, parcela č. X.,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 416 m,

- predajňa Citroen, parcela č. X.,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 167 m,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 1 509 m,

- oprav. dielne, parcela č. X. ,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 1 779 m,

2

- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 201 ma

- chata, parcela č. X.,

a to za podmienky, ţe výnos z predaja - podľa predloţených znaleckých posudkov

ohodnotený vo výške 4,8 mil. Sk, pouţije kupujúci na úhradu svojich záväzkov voči F.

Následne F. dňa 23. 03. 2001 udelil súhlas s uvoľnením záloţného práva a odpredajom

nehnuteľností:

2

- ostatné plochy, parcela č. X., výmera 2 374 m,

2

- ostatné plochy, parcela č. X., výmera 494 m,

2

- ostatné plochy, parcela č. X., výmera 2 058 ma

2

- ostatné plochy, parcela č. X., výmera 302 m.

Išlo teda o súhlas k prevodu, ktorý spĺňal náleţitosti súhlasu v zmysle § 19a zákona

č. o veľkej privatizácii v znení účinnom ku dňu uzatvorenia kúpnej zmluvy,

podľa ktorého aţ do splatenia celej kúpnej ceny, jej príslušenstva a splnenia všetkých

6

zmluvných záväzkov a povinností, bol prevod privatizovaného majetku alebo jeho časti

nadobúdateľom na inú osobu alebo jeho vklad do obchodnej spoločnosti, alebo jeho zaloţenie

v prospech tretích osôb, moţný len po predchádzajúcom písomnom súhlase fondu. V danom

prípade boli oba súhlasy F. (zo dňa 31. 08. 2000 aj z 23. 03. 2001) udelené pred realizáciou

prevodu, ku ktorému došlo účinnosťou vkladu do katastra nehnuteľností.

V danom prípade boli teda predmetom prevodu podľa kúpnej zmluvy nehnuteľnosti,

sprivatizované úpadcom na základe privatizačnej zmluvy č. 48/19092 zo dňa 27. 07. 1992,

zmenenej dodatkom č. 1 zo dňa 29. 09. 1994. Kúpna cena privatizovaného majetku

57 294 000,-- Sk istiny, mala byť úpadcom splatená fondu podľa privatizačnej zmluvy v znení

dodatku najneskôr do 30. 06. 2002. Úpadca však uhradil na istinu iba prvú splátku kúpnej

ceny vo výške 17 188 000,-- Sk. Kupujúci privatizovaného majetku - úpadca, bol podľa čl. V

bod 1 písm. b/ privatizačnej zmluvy, obmedzený v prevode majetku do 5 rokov odo dňa

prevodu. F. úpadcovi udelil súhlas na odpredaj privatizovaného majetku v dňoch 31. 08. 2000

a 23. 03. 2001. Prvým z uvedených F. jednak udelil úpadcovi súhlas k uvoľneniu záloţného

práva, ako aj k odpredaju nehnuteľného majetku bliţšie špecifikovaného v súhlase

za podmienky, ţe výnos z tohto predaja kupujúci pouţije na úhradu svojich záväzkov voči F.

Uznesením zo dňa 23. 07. 2001, bol na majetok úpadcu vyhlásený

konkurz a správca konkurznej podstaty predmetné nehnuteľnosti zaradil do súpisu konkurznej

podstaty úpadcu.

Následne na výzvu súdu zo dňa 05. 05. 2010, ţalobca podal ţalobu o vylúčenie vecí -

pozemkov zapísaných na LV č. X. zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu. Ţaloba bola podaná

v lehote stanovenej vo výzve. Keďţe výzva súdu neobsahovala stavby zapísané

na predmetnom liste vlastníctva, ţalobca sám navrhol rozšírenie ţaloby o predmetné stavby

s tým, ţe súd zmenu ţaloby pripustil. Na základe uvedeného súd ţalobu ţalobcu povaţoval

za podanú včas.

Za spornú súd vyhodnotil otázku aplikácie ust.

(doplneného zákonom číslo ) o veľkej privatizácii, účinného odo dňa

14. 09. 1995 na prejednávaný právny vzťah. Ţalobca bol toho názoru, ţe jeho aplikácii bráni

zákaz retroaktivity právneho poriadku Slovenskej republiky. Naopak, ţalovaný povaţoval

retroaktivitu uvedeného zákonného ustanovenia za retroaktivitu nepravú, v dôsledku čoho ust.

7

§ 19a citovaného zákona treba aplikovať i na právny vzťah medzi úpadcom a F. a nesplnenie

záväzku úpadcu na úhradu kúpnej ceny podľa privatizačnej zmluvy pri následnom prevode

privatizovaného majetku alebo jeho časti nadobúdateľom na inú osobu po predchádzajúcom

písomnom súhlase fondu, bez pouţitia takto získaných prostriedkov na úhradu svojich

záväzkov voči fondu, za absolútne neplatný právny úkon, ako aj všetky úkony naň

nadväzujúce. Na základe uvedeného mal byť prevod majetku z úpadcu na ţalobcu postihnutý

sankciou neplatnosti.

Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na aţ 3

Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“), § 19 ods. 1, ods. 2 ZKV a § 39 Občianskeho

zákonníka (ďalej len „OZ“), podľa ktorého právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom, je neplatný, a teda nie

je dovolený. Uviedol, ţe obsahom právneho úkonu sú jeho podstatné, náhodné alebo

vedľajšie zloţky. Účelom právneho úkonu treba rozumieť jeho hospodárske určenie, ktoré je

alebo nie je v súlade s účelom dovoleným zákonom. Obchádzanie zákona predstavuje

osobitnú situáciu, v ktorej právny úkon formálne zodpovedá zákonnej norme, avšak

v konečnom dôsledku vznikajú, menia sa alebo zanikajú práva a povinnosti, ktoré sú

v rozpore s účelom a zmyslom zákona. Dobré mravy stotoţnil so všeobecne spoločensky

uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneuţívanie výkonu práv,

nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych

vzťahov).

V ďalšom poukázal na aţ 4 o podmienkach

prevodu majetku štátu na iné osoby a uviedol, ţe toto ustanovenie bolo do citovaného zákona

inkorporované novelou - zákonom číslo , ktorý nemá prechodné ustanovenia,

riešiace aplikácie uvedeného zákonného ustanovenia na právne vzťahy vzniknuté

pred účinnosťou tohto zákona. Právny vzťah medzi F. a úpadcom vznikol na základe

privatizačnej zmluvy, uzatvorenej dňa 27. 07. 1992 a trval v čase nadobudnutia účinnosti

uvedeného zákonného ustanovenia.

Vo vzťahu k retroaktivite súd uviedol, ţe táto v práve znamená spätnú pôsobnosť

právnych predpisov do minulosti. V tejto súvislosti súd citoval podrobný výklad pojmu

retroaktivita z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

8

29. 06. 2010, ako aj časť dôvodovej správy Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

k návrhu zákona o opatreniach voči osobám, ktoré nadobudli majetok protiprávnym

spôsobom str. 10-11 rozsudku).

Súd prvého stupňa vyslovil názor, ţe aj ust. je nepravou

retroaktivitou, a teda nepôsobí do minulosti, ale s účinnosťou do budúcnosti prinieslo zmeny

práv a povinností, ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona -, a to

podmienenie následného prevodu privatizovaného majetku nadobúdateľom, predchádzajúcim

súhlasom fondu a zároveň novou povinnosťou nadobúdateľa tohto majetku - povinnosťou

pouţitia výťaţku z následného prevodu na úhradu záväzkov voči fondu pod sankciou

neplatnosti úkonu, ako aj úkonov naň nadväzujúcich. Nejde tu teda o dopad nového právneho

predpisu do minulosti. Za takýchto okolností nerozhoduje, ţe retroaktivita právnej normy nie

je v nej výslovne uvedená a právne pomery adresáta právnej normy sa budú spravovať

novším právnym predpisom. Preto pokiaľ predaj sprivatizovaného majetku vykonával sám

nadobúdateľ, mohol tak podľa názoru súdu platne konať iba za predpokladu dodrţania

povinností stanovených v ust.

V danom prípade však výťaţok z predaja podľa kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa

27. 12. 2000 medzi ţalobcom a úpadcom, na úhradu záväzku voči F. z privatizačnej zmluvy

číslo 48/1992 v znení dodatku, pouţitý nebol. K získaniu ani k úhrade výťaţku vo výške

7 550 000,-- Sk na účet fondu a ani na účet úpadcu, nedošlo. Nedošlo však ani k zániku

pohľadávky F. vo výške 11 801 460,-- Sk v dôsledku započítania podľa dohody o započítaní

zo dňa 21. 02. 2001, a to pohľadávky F. voči úpadcovi, splynutím s pohľadávkou úpadcu voči

fondu spôsobilou na započítanie.

Ustanovenie je kogentným ustanovením zákona,

nedodrţanie ktorého malo za následok, ţe úkony, vykonané nadobúdateľom alebo

obchodnou spoločnosťou, ktorej majetková účasť bola predmetom predaja v rozpore

s ustanoveniami odsekov 2 a 3 a všetky na ne nadväzujúce

úkony, sú neplatné.

Platenie kúpnej ceny bolo dohodnuté v čl. III kúpnej zmluvy zo dňa 27. 12. 2000 tak,

ţe táto sa mala platiť kupujúcim - ţalobcom, na účet súdnej exekútorky, pričom ţalobca časť

9

kúpnej ceny zaplatil. Z realizovaného predaja na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej

úpadcom so ţalobcom teda nebola dohodnutá úhrada kúpnej ceny v prospech úpadcu ako

predávajúceho, ani vykonaná úhrada kúpnej ceny v prospech úpadcu. Nebola vykonaná ani

úhrada finančnej čiastky v prospech fondu na úhradu záväzkov úpadcu podľa privatizačnej

zmluvy, ani uspokojená pohľadávka fondu prihlásená do exekúcie. Dňa 01. 08. 2000 síce bol

vydaný exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností zapísaných na liste

vlastníctva č. X. k. ú. N. a F. si svoju pohľadávku prihlásil i do exekučného konania

vedeného súdnou exekútorkou JUDr. E. Š. pod sp. zn. EX 272/2000, a to prihláškou F. zo dňa

06. 12. 2000, pre pohľadávky v celkovej výške 38 699 439,-- Sk a uplatnil si nárok

na najvyššie podanie a zaplatenie čiastky v hotovosti a ako záloţný veriteľ v prvom rade

ţiadal, aby draţitelia boli upozornení na ust. . V exekúciách, vedených na

majetok úpadcu k speňaţeniu majetku úpadcu, zapísaného na liste vlastníctva č. X. k. ú. N.,

predajom na verejnej draţbe nedošlo a nedošlo ani k uspokojeniu pohľadávok F., hoci podľa

listu vlastníctva č. X. ako prvé v poradí bolo zapísané záloţné právo v prospech F. podľa

záloţnej zmluvy zo dňa 14. 03. 1994 na parcely č.: X., X., X., X., X., X., X., X., X., X., X.,

vo výške 29.201.639,-- Sk. Súdna exekútorka v rámci exekúcie poňala predaj majetku

povinného – úpadcu, ţalobcovi ako jeden z predajov uskutočnených povinným so súhlasom

súdneho exekútora a záloţných veriteľov za účelom uspokojenia pohľadávok veriteľov a ako

platbu povinného za predaj nehnuteľností povinným so súhlasom súdneho exekútora

a záloţných veriteľov za účelom uspokojenia pohľadávok veriteľov s tým, ţe F. bol

uspokojený z prostriedkov prijatých na exekútorský úrad formou zápočtu pohľadávky

z predaja nehnuteľností, uvedenej pod číslom 6 vo výške 11 801 460,-- Sk. Ani z jedného

súhlasu fondu však nevyplýva, ţe tieto boli dané úpadcovi na vykonanie speňaţenia majetku

v rámci exekúcie za účelom uspokojenia pohľadávky oprávneného v exekúcii. F. bol daný

súhlas iba úpadcovi na odpredaj a na uvoľnenie záloţných práv výlučne za splnenia

podmienok v nich uvedených. K splneniu týchto podmienok však nedošlo. Skutočnosť, ţe

pôjde o predaj v rámci exekúcie, nevyplýva ani zo ţiadostí úpadcu o udelenie súhlasov

adresovaných F.

Súd zdôraznil, ţe nebola dodrţaná ani ďalšia zákonná podmienka stanovená v § 151g

účinného v čase udelenia súhlasov, i v čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy, t. j.

nedošlo ani k vzdaniu sa záloţného práva záloţcom - fondom, formou notárskej zápisnice tak,

ako to ustanovuje v .

10

Súd neprisvedčil obrane ţalobcu, ţe neplatnosť podľa § 19a zákona o veľkej

privatizácii bola viazaná iba na súčasné splnenie oboch podmienok stanovených

v predmetnom ustanovení, a to jednak nedostatok súhlasu fondu, ako aj nesplnenie povinnosti

úpadcu pouţiť finančné prostriedky, získané z prevodu privatizovaného majetku. Uviedol, ţe

v prípade takéhoto výkladu by bol zákonom stanovený a aj udelený súhlas fondu právne

bezvýznamný, čo je v rozpore nielen s účelom udeleného súhlasu, ako aj v rozpore

so zákonom. Naopak, udelenie súhlasu fondom iba preukazuje a potvrdzuje vedomosť úpadcu

a uzrozumenie úpadcu s podmienkami, ktoré treba pri odpredaji majetku dodrţať, aj

s následným správaním sa úpadcu, ktoré zákon a aj udelený súhlas obchádzalo.

Súd následne citoval ust. , v súvislosti s ktorým uviedol, ţe ustanovenia

majú prevaţne dispozitívny charakter, čo vyplýva z ,

pokiaľ to zákon výslovne nezakazuje, alebo pokiaľ z ustanovenia nevyplýva, ţe sa

od neho môţu odchýliť. Pokiaľ by sa ale odchýlili od ustanovení, ktoré majú kogentnú

povahu (prikazujú, zakazujú, alebo vyhlasujú právny úkon za neplatný), boli by ich prejavy

vôle neplatné. Súd mal za to, ţe ust. posl. vety je ustanovením kogentným.

Vo vzťahu k námietke ţalobcu, spočívajúcej v tvrdení, ţe k zániku pohľadávky F.

došlo aj započítaním čiastky 11 801 460,-- Sk podľa dohody o započítaní zo dňa

21. 02. 2001, súd poukázal na základnú úpravu započítania, obsiahnutú v § - 581

a uviedol, ţe následkom započítania je, ţe vzájomné pohľadávky sa zrušujú, pokiaľ sa kryjú,

a teda musí ísť o vzájomné pohľadávky.

Poukázal tieţ na ust. a (ďalej len „“)

a uviedol, ţe započítacie prejavy medzi F. a úpadcom boli obsiahnuté v ust. v čl. I bod 4

trojstrannej dohody o započítaní zo dňa 21. 02. 2002, podľa ktorého „V., a. s. N. a F. sa

vzájomne dohodli, že započítavajú pohľadávku F., vyplývajúcu z kúpnej zmluvy č. 42/1992

zo dňa 27. 07. 1992, uzavretej medzi F. a V., a. s. N., voči pohľadávke V., a. s., N.,

vyplývajúcej z postúpenej pohľadávky voči K. N., spol. s r. o.“. Odhliadnuc od zrejmej

nesprávnosti v označení čísla privatizačnej zmluvy (42 namiesto 48), mal súd za to, ţe

pohľadávka F. je voči V. N., a. s., označená dostatočne určito. Nebolo mu však jasné,

zrozumiteľné ani určité, akú pohľadávku V., a. s., mali účastníci zmluvy na mysli, ktorá mala

byť pouţitá na započítanie voči pohľadávke F. z privatizačnej zmluvy. V., a. s., N., mali totiţ

11

svoju pohľadávku (voči K. N., s. r. o.), vyplývajúcu z kúpnej zmluvy zo dňa 21. 02. 2001,

postúpiť F., a to bez akéhokoľvek prejavu vôle o dohodnutí prípadnej odplaty za postúpenie

pohľadávky, ako aj jej výšky (čl. I bod 1 a 2). Uviedol, ţe pokiaľ by dohoda o započítaní v čl.

I bod 4 mala na mysli postupovanú pohľadávku V., a. s., voči K. N., s. r. o., na F., nebola by

splnená poţiadavka započítania - t. j. poţiadavka vzájomnosti pohľadávok. Voči pohľadávke

F. voči úpadcovi z privatizačnej zmluvy, by mala byť na započítanie pouţitá pohľadávka F.

získaná postúpením - t. j. pohľadávka voči K. N., s. r. o. Dohoda o započítaní v časti

o postúpení pohľadávky, prejav vôle o dohodnutí odplaty a jej výšky, neobsahovala.

Chýbajúci prejav vôle o prípadnej odplate za postúpenie pohľadávok preto nebolo moţné

odstraňovať - konvalidovať, rozširovať a nahradzovať výkladom, ani vykladať podľa § 266

ods. 4 ., pretoţe výklad bolo moţné pouţiť iba na existujúci prejav vôle.

Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, ţe v danom prípade nemohlo dôjsť

k platnému zániku pohľadávky F.F. voči úpadcovi v časti kúpnej ceny 11 801 460,-- Sk ani

v dôsledku započítania, pretoţe ust. čl. I bod 4 Dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok,

uzatvorenej dňa 21. 02. 2002 medzi F., K. N., spol. s r. o. a V., a. s., je neplatné. Vyslovil

názor, ţe za získanie prostriedkov úpadcom nemoţno povaţovať vykonanie prejavu

smerujúceho k započítaniu, majúce za následok zánik pohľadávky úpadcu, v danom prípade

pohľadávky z kúpnej zmluvy uzatvorenej s K. N., s. r. o., vo výške 11 801 460,-- Sk. Právny

úkon započítania pohľadávok nemoţno povaţovať za úhradu záväzkov voči fondu, pretoţe

pri zániku záväzkov započítaním nedochádza k získaniu prostriedkov, ani k ich úhrade, t. j.

k splneniu. Za získanie prostriedkov úpadcom nemoţno povaţovať dohodu a platenie kúpnej

ceny kupujúcim na účet súdnej exekútorky, následne pouţitých na splnenie povinností

úpadcom voči tretím subjektom, pretoţe takýto postup zákon pri následnom predaji

sprivatizovaného majetku nedovoľoval.

Súd zároveň podotkol, ţe pokiaľ F. v poslednom ustanovení súhlasu udeleného

úpadcovi dňa 31. 08. 2000 uviedol čiastku 4,8 mil. Sk, nešlo o obmedzenie súhlasu

s predajom a pouţitím výťaţku vo výške 4,8 mil. Sk v prospech F. Uviedol, ţe podľa § 19a

ods. 3 , úpadca bol povinný všetky prostriedky z predaja prednostne

pouţiť na úhradu svojich záväzkov voči fondu, a to aţ do výšky svojho existujúceho záväzku.

Zdôraznil, ţe obmedzenie pouţitia výťaţku na úhradu záväzkov voči fondu v zmysle vyššie

uvedeného zákon nedovoľoval. Na takto ustálený záver podľa názoru súdu nemala vplyv ani

12

tá skutočnosť, ţe dohodou F. s P., a. s., ako majoritným záloţným veriteľom, o rozsahu

uspokojenia sa z realizácii ich záloţných práv 40,7 mil. Sk v prospech P., a. s. a 4,8 mil. Sk

v prospech F., malo dôjsť k rozdeleniu výnosov v pomere zaloţených nehnuteľností. Táto sa

mohla týkať iba rozsahu uspokojenia sa veriteľov zo zálohu za predpokladu, ţe by bolo došlo

k vzdaniu sa záloţného práva F formou notárskej zápisnice, k čomu však nedošlo. Uvedené

skutočnosti však nemali ţiadny vplyv na posúdenie platnosti právnych úkonov, ktoré súd

vykonal v rámci posúdenia predbeţnej otázky v konaní o vylúčení zo súpisu konkurznej

podstaty.

Súd záverom zhrnul, ţe v danom prípade k naplneniu zákonných predpokladov

platnosti právneho úkonu úpadcu, ktorým prevádzal sprivatizovanú časť majetku na inú

osobu, stanovených v , ani v udelených súhlasoch F., nedošlo.

Právny úkon, vykonaný nadobúdateľom - úpadcom a ţalobcom dňa 27. 12. 2000, vyhodnotil

za právny úkon absolútne neplatný podľa . Pouţitie uvedeného ustanovenia

nezakazuje ţiadna špeciálna norma tak, ako to vo svojej obrane namietal ţalobca. Tomuto

záveru nebráni ani to, ţe Exekučný poriadok v § 47 ods. 2 nakladanie s majetkom povinného

za účelom uspokojenia pohľadávok oprávneného nezakazuje. Na základe uvedeného súd

skonštatoval, ţe zaradenie nehnuteľností, špecifikovaných v ţalobe do súpisu konkurznej

podstaty úpadcu, bolo správcom konkurznej podstaty vykonané dôvodne.

O trovách konania súd rozhodol podľa a ţalovanému ako

úspešnému účastníkovi konania priznal právo na ich náhradu v celkovej sume 539,22 eur.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie

ţalobca argumentujúc odvolacími dôvodmi podľa v spojení

s (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať

pred súdom), ďalej podľa (súd prvého stupňa neúplne zistil

skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností), (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a (rozhodnutie

súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Odvolaciemu súdu

navrhol, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a ţalobe vyhovel. Súčasne si

uplatnil náhradu trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.

13

Vo vzťahu k vade konania uvedenej v poukázal na

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, , na v odvolaní špecifikované

nálezy Ústavného súdu Českej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky,

rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky a súdu prvého stupňa vytkol, ţe ho osobitne

nepredvolal ani na jedno ústne pojednávanie, čím porušil jeho základné právo, aby jeho vec

bola prerokovaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom. Má totiţ za to, ţe o konaní pred súdom mal byť vyrozumený samostatne, a nie

prostredníctvom svojho právneho zástupcu.

V ďalšom ţalobca poukázaním na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj „Rozbor

a hodnocení úrovne soudních rozhodnutí v občánském soudním řízení u soudů prvního

stupne“ Najvyššieho súdu ČSSR, sp. zn. Prz 36/67 zo dňa 23. 11. 1967, namietol

nedostatočné odôvodnenie odvolaním napadnutého súdneho rozhodnutia, zakladajúce

i prípustnosť dovolania podľa Súdu prvého stupňa vytkol, ţe svoje

rozhodnutie neodôvodnil riadne, v súlade s ust. , čím mu rovnako odňal

moţnosť konať pred súdom. Súd podľa neho opísal iba obsah toho, čo tvrdili účastníci

konania a čo je obsiahnuté v niektorých listinných dôkazoch, pričom popis obsahu

jednotlivých dôkazov označil za svoje zistenia. Týmto zisteniam nepredchádzalo ţiadne

hodnotenie dôkazov a len na základe opisu obsahu vykonaných dôkazov bez ďalšieho

prikročil k svojim právnym záverom. Naviac, opis nie je úplný, chýbajú niektoré rozhodujúce

skutočnosti, ktoré vyšli najavo, je vytrhnutý z kontextu a nezodpovedá skutočnému obsahu

vykonaných dôkazov. Tvrdí, ţe odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku vôbec

nevypovedá o tom, prečo súd prvého stupňa niektorým dôkazným prostriedkom uveril, a teda

im prisúdil vierohodnosť a naopak, prečo z iných nemohol čerpať informácie nevyhnutné

pre zistenie skutkového stavu veci.

Odvolateľ súdu vytkol, ţe vôbec neodôvodnil, z akého dôvodu neurobil ţiadne

skutkové zistenia z nasledujúcich listinných dôkazov:

- listu F. zo dňa 07. 03. 2011 zn. KP - 2232/2011 označeného ako „Poskytnutie

informácií podľa 18 ods. 1 o slobodnom prístupe

k informáciám“, adresovaného I. H. A.,

14

- podkladov, na základe ktorých výkonný výbor F. dňa 22. 08. 2000 prerokoval ţiadosť

úpadcu zo dňa 28. 07. 2000 zn. a vydal svoj súhlas zo dňa

31. 08. 2000 zn. 967/2000/K,

- podkladov, na základe ktorých výkonný výbor F. dňa 20. 03. 2001 prerokoval ţiadosť

úpadcu zo dňa 14. 02. 2001 a vydal svoj súhlas zo dňa 22. 03. 2001 zn.

10/351/2000/K,

- uznesenia výkonného výboru F. zo dňa 20. 02. 2001 č. , ktorým bol schválený

návrh dohody o započítaní pohľadávok medzi F., K. s. r. o., N. a úpadcom vo výške

11 801 460,-- Sk a dvaja členovia výkonného výboru F. boli poverení podpísať túto

dohodu,

a to napriek tomu, ţe tieto dôkazy svedčia o rozhodujúcich skutočnostiach, o. i. o tom, ţe:

- kúpnu zmluvu zo dňa 27. 12. 2000 ţalobca a úpadca ako povinný uzavreli za účelom

uspokojenia pohľadávky oprávneného, jej príslušenstva a trov exekúcie v exekučnom

konaní s vedomím a so súhlasom F., oprávneného (spoločnosti P., a. s.) a exekútorky,

- pri udelení svojho súhlasu F. prijal návrh spoločnosti P., a. s. (oprávneného), aby

výnosy z predaja nehnuteľností dotknutých exekúciou vedenou proti úpadcovi boli

rozdelené v pomere hodnoty zaloţených nehnuteľností,

- dňa 21. 02. 2001 F., úpadca a spoločnosť K. N., spol. s r. o., uzavreli dohodu

o vzájomnom započítaní pohľadávok za účelom vysporiadať pohľadávky, ktoré v čase

jej uzavretia mali vzájomne voči sebe (vo vzťahu úpadcu a F. zníţiť pohľadávku, ktorú

mal voči úpadcovi F. a tým zároveň splniť povinnosť úpadcu zaplatiť F. príslušnú časť

výnosu z predaja nehnuteľností podľa súhlasu F.),

- F., napriek tomu, ţe mal vedomosť o predaji predmetných nehnuteľností, nikdy nemal

proti tomu námietky a nevzniesol ţiadne pochybnosti o jeho správnosti

a nespochybnil svoj súhlas udelený na prevod privatizovaného majetku.

Odvolateľ v ďalšej časti svojho odvolania poukázal na svoj návrh, aby súd prvého

stupňa vypočul ako svedka p. Ing. F. D., ktorý ako člen štatutárneho orgánu úpadcu pred

uzavretím kúpnej zmluvy zo dňa 27. 12. 2000 rokoval aj s exekútorkou, F., aj s P., a. s., a teda

mal vedomosti o rozhodujúcich skutočnostiach súvisiacich s udelením súhlasu F.

a s predajom predmetných nehnuteľností. Napriek tomu, ţe súd jeho návrhu nevyhovel,

vo svojom rozsudku nevysvetlil, prečo tento dôkaz nevykonal.

15

Odvolateľ súdu prvého stupňa ďalej vytkol nedostatočné právne posúdenie predmetnej

veci, keď len citoval príslušné ustanovenia , bez právnych úvah, ktoré

ho k jeho rozhodnutiu viedli a ktoré je podľa tieţ podstatnou náleţitosťou

odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Odvolateľ ďalej namietol, ţe z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nie je moţné

vyvodiť, akým postupom dospel súd k svojím záverom, podľa ktorých:

- nepravá retroaktivita právneho predpisu je dovolená aj vtedy, ak to tento neustanovuje

výslovne (súd prvého stupňa vysvetlil iba to, v čom spočíva nepravá retroaktivita

právneho predpisu),

- ustanovenie je kogentné,

- došlo k porušeniu , pričom na viacerých miestach

vyslovil, ţe úpadca z predaja predmetných nehnuteľností nezískal ţiadne prostriedky

(odplatu).

Odvolateľ má za to, ţe pokiaľ súd dospel k záveru, ţe ním uplatnený nárok nie je

opodstatnený, bol povinný sa s jeho argumentáciou tvrdenou v konaní náleţite, dostatočným

a výstiţným spôsobom vysporiadať. Súd sa podľa neho vôbec nezaoberal s nasledovnými

jeho tvrdeniami, podľa ktorých:

- z a nijako nevyplýva, ţe sa písomný súhlas

udelený v súlade s stáva neúčinným,

- úpadca z prevodu predmetných nehnuteľností nezískal ţiadne prostriedky, teda nedošlo

k porušeniu ,

- a nie je moţné povaţovať za také, ktoré by

obmedzili exekúcie na privatizovaný majetok alebo jeho časti, a teda privatizovaný

majetok nie je vylúčený z exekúcie,

- , ani nepoznajú ţiadnu „následnú“ či

„dodatočnú“ neplatnosť právneho úkonu, ktorú by spôsobili okolnosti, ktoré nastali aţ

po tom, keď právny úkon bol urobený,

- slovné spojenie v „v zmysle uzavretej zmluvy podľa

§ 14“ znamená, ţe úpadca mal pouţiť prostriedky získané z predaja predmetných

nehnuteľností tak, ako to ustanovuje zmluva, ktorú uzavrel s F. podľa § 14 zákona č.

,

16

- nič nebránilo tomu, aby F. a úpadca, ako dve súkromnoprávne subjekty dohodli, ako

bude úpadca nakladať s peňaţnými prostriedkami, ktoré získal z predaja predmetných

nehnuteľností,

- absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa môţe úspešne dovolať len taká tretia osoba,

hmotnoprávne postavenie ktorej (jej majetkové práva) môţe byť neplatnosťou právneho

úkonu v dobe jeho urobenia (avšak nie v budúcnosti) dotknuté. Ţalovaný takou treťou

osobou nie je, preto jeho námietka o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa

27. 12. 2000 je bez právneho významu.

- v prípade neplatnosti právneho úkonu podľa aţ 4 ide

v zmysle prvej vety o relatívnu neplatnosť, pričom ţalovaný nie je

oprávnený dovolať sa neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 27. 12. 2000,

- právo na dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa premlčí v trojročnej

premlčacej dobe podľa , a preto t. č. sa uţ nikto neplatnosti kúpnej zmluvy

zo dňa 27. 12. 2000 dovolať nemôţe.

Odvolateľ v ďalšom poukázal na princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je

poţiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých

podmienkach dala rovnaká odpoveď. Pokiaľ tomu tak nie je a všeobecný súd aplikuje určité

ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou,

treba povaţovať takýto postup za arbitrárny, zasahujúci do princípu právnej istoty ako súčasti

právneho štátu. Napriek tomu, ţe ţalobca svoje názory o tom, ţe:

- nepravá retroaktivita právneho predpisu je dovolená jedine vtedy, ak to tento právny

predpis výslovne ustanovuje;

- právny úkon, ktorý v čase urobenia zodpovedal všetkým zákonným poţiadavkám a bol

preto platný, sa v dôsledku skutočností, ktoré nastali po jeho vzniku, nemôţe dodatočne

stať neplatným (a naopak);

- nič nebránilo tomu, aby F. a úpadca, ako dve súkromnoprávne subjekty dohodli, ako

bude úpadca nakladať s peňaţnými prostriedkami, ktoré úpadca získal z predaja

predmetných nehnuteľností,

oprel o judikáty slovenských i českých súdov, súd prvého stupňa v odôvodnení svojho

rozsudku nijako nezdôvodnil, prečo tieto judikáty nebolo moţné v predmetnej veci pouţiť

a vôbec na ne ani nereagoval.

17

Namietol tieţ, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a v predmetnej veci nepostupoval v súlade s ust. § 132

Tvrdí, ţe súd pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy aj také skutočnosti, ktoré

z dôkazov nevyplynuli a naopak, neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané, či

vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo inak vyšli za konania najavo. Odvolateľ namietol

skutkové zistenie súdu vo vzťahu k listu F. zo dňa 29. 06. 2011, ktoré je podľa neho v rozpore

s:

- obsahom listu F. zo dňa 31. 08. 2000 zn. 967/2000/K označeného ako „Súhlas

na odpredaj nehnuteľného majetku“,

- obsahom listu F. zo dňa 07. 03. 2011 zn. KP - 2232/2011 označeného ako „Poskytnutie

informácií podľa 18 ods. 1 o slobodnom prístupe

k informáciám“ adresovaného I. H. A. a s obsahom listu F. zo dňa 17. 03. 2011 zn. KP -

2881/2011 označeného ako „Poskytnutie informácií podľa § 18 ods. 1 zákona č.

o slobodnom prístupe k informáciám“, adresovaného ţalovanému,

- obsahom podkladov, na základe ktorých výkonný výbor F. prerokoval ţiadosť

spoločnosti V., a. s., N., zo dňa 28. 07. 2000 zn. a vydal svoj súhlas

zo dňa 31. 08. 2000 zn. 967/2000/K.

Odvolateľ namietol aj ďalšie skutkové zistenie súdu prvého stupňa, podľa ktorého:

„Z oboch súhlasov F. nevyplýva, ţe boli dané úpadcovi na vykonanie speňaţenia majetku v

rámci exekúcie ... Skutočnosť, ţe ide o predaj v rámci exekúcie, nevyplýva ...“. Má za to, ţe

išlo o predaj za účelom uspokojenia oprávneného v rámci exekúcie a F. si bol vedomý toho,

ţe väčšia časť výnosu z predaja privatizovaného majetku bude pouţitá na uspokojenie

oprávneného P., a. s.

Odvolateľ súdu vytkol, ţe neprihliadol ani na ďalšie rozhodujúce skutočnosti,

vyplývajúce z obsahu exekučného spisu sp. zn. EX 272/2000 (t. j. ţe kópiu upovedomenia

o začatí exekúcie proti úpadcovi F. prevzal dňa 03. 08. 2000; kópia exekučného príkazu

spôsobom exekúcie predajom nehnuteľností evidovaných na liste vlastníctva č. 3994 zo dňa

01. 08. 2000 bola doručená F., exekútorka pravidelne informovala F. o priebehu exekúcie).

Súd tieţ neprihliadol na list vlastníctva č. X. k. ú. N., podľa ktorého F. nemal záloţné právo

ku kaţdej nehnuteľnosti, patriacej k privatizovanému majetku.

18

Odvolateľ nakoniec súdu vytkol, ţe jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Tvrdí, ţe názor súdu, podľa ktorého v predmetnej veci neboli

splnené podmienky prevodu privatizovaného majetku ustanovené v § 19a ods. 2 aţ 4 zákona

č. , z dôvodu ktorého kúpna zmluva zo dňa 27. 12. 2000, uzavretá medzi

ţalobcom a úpadcom, je absolútne neplatným právnym úkonom, nemá oporu v platných

právnych predpisoch. Ţalobca má za to, ţe ust. aţ 4 nie sú

v predmetnom prípade pouţiteľné.

Vo vzťahu k nepravej retroaktivite právneho predpisu odvolateľ poukázal

na rozhodnutie Ústavného súdu ČSFR sp. zn. , rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. ObdoV 6/2003 zo dňa 30. 06. 2004, ako aj odbornú literatúru (Prusák J. „Teória štátu

a práva“, 2001 s. 235-236) a uviedol, ţe úpadca a F.F. kúpnu zmluvu č. 48/92 uzavreli dňa

27. 07. 1992, teda ešte pred účinnosťou . Podľa tejto zmluvy

úpadca s účinnosťou od 01. 08. 1992 nadobudol do svojho majetku privatizovaný majetok,

predmetom ktorého boli aj predmetné nehnuteľnosti. Z dôvodu, ţe

výslovne neustanovuje, ţe sa vzťahuje aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho

účinnosťou, na právo úpadcu nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami platia jedine

obmedzenia vyplývajúce z kúpnej zmluvy č. 48/92. Uvedený názor ţalobcu o prípustnosti

nepravej retroaktivity súd prvého stupňa vôbec nevyvrátil.

Odvolateľ namietol názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého, ak nadobúdateľ

privatizovaný majetok prevedie na iného so súhlasom, ale týmto získané prostriedky

nepouţije na úhradu svojich záväzkov voči F., je neplatným právnym úkonom nielen pouţitie

získaných prostriedkov, ale aj prevod privatizovaného majetku. Vyslovil názor, ţe

skutočnosť, ţe nadobúdateľ privatizovaného majetku pouţije prostriedky získané z prevodu

privatizovaného majetku na iné, neţ na úhradu svojich záväzkov voči F., nemá ţiadny vplyv

na platnosť úkonov, ktoré nadobúdateľ privatizovaného majetku urobil pri prevode tohto

majetku na základe predchádzajúceho písomného súhlasu F.

Odvolateľ poukázal na dve samostatné skutkové podstaty uvedené v ust. § 19a ods. 2

a 3 s tým, ţe v odseku 2 sú určené podmienky prevodu, vkladu alebo

zaloţenie privatizovaného majetku alebo jeho časti a odsek 3 ukladá nadobúdateľovi

19

privatizovaného majetku, aby prostriedky získané z prevodu privatizovaného majetku alebo

jeho časti prednostne pouţil na úhradu svojich záväzkov voči fondu v zmysle uzavretej

zmluvy podľa . Poukázal tieţ na ust. , ktoré je lex generalis s tým, ţe ust.

je vo vzťahu k nemu lex specialis. Vyslovil, ţe úpravou

obsiahnutou v zákonodarca modifikoval všeobecnú

úpravu neplatnosti právneho úkonu podľa tak, ţe právne úkony urobené

pri nakladaní s privatizovaným majetkom alebo s jeho časťou a pri pouţití prostriedkov

získaných z nakladania sú neplatnými právnymi úkonmi iba vtedy, ak boli porušené aj ust.

a . Uviedol, ţe ust. a nie je moţné

vo vzťahu k ust. § 19a ods. 2 vykladať ako rozväzovaciu podmienku, čo znamená, ţe

nesplnenie povinnosti pouţiť finančné prostriedky získané z prevodu privatizovaného majetku

ustanoveným spôsobom, nie je moţné chápať ako naplnenie rozväzovacej podmienky

účinnosti právneho úkonu, ktorý bol urobený po predchádzajúcom súhlase fondu. Ďalej

uviedol, ţe zákon o veľkej privatizácii pre prípad porušenia povinnosti podľa § 19a ods. 3

neustanovuje, ţe účinnosť súhlasu, ktorý dal fond nadobúdateľovi privatizovaného majetku,

zanikne, ak nadobúdateľ prostriedky získané z prevodu privatizovaného majetku nepouţije

na úhradu svojich záväzkov voči fondu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď súd prvého stupňa na viacerých miestach

vyslovil, ţe úpadca z prevodu predmetných nehnuteľností nezískal ţiadne prostriedky, nie je

odvolateľovi zrejmé, ako súd dospel k záveru, ţe ust. bolo

porušené. Zo skutočnosti, ţe ţalobca nezaplatil kúpnu cenu predmetných nehnuteľností

úpadcovi, ale na účet exekútora, odvolateľovi plynie, ţe úpadca z prevodu týchto

nehnuteľností nezískal ţiadne prostriedky, a teda k porušeniu

Zb. nedošlo.

V ďalšej časti svojho odvolania sa odvolateľ vyjadril k právnemu postaveniu

exekútora, účelu exekúcie ako núteného výkonu exekučného titulu a k jeho moţnému

obmedzeniu, ktoré môţe ustanoviť Exekučný poriadok alebo aj osobitný zákon. V tejto

súvislosti uviedol, ust. a nie je moţné povaţovať

za také, ktoré by obmedzili exekúcie na privatizovaný majetok alebo jeho časti, a teda

privatizovaný majetok z exekúcie vylúčený nie je. Na základe uvedeného má odvolateľ za to,

ţe a sa nevzťahujú na prípad, keď privatizovaný majetok

20

(alebo jeho časť) je postihnutý exekúciou. Uviedol, ţe úpadca nehnuteľnosti predal v rámci

exekúcie a výnos z predaja zaplatil exekútorovi, a teda prevod predmetných nehnuteľnosti

z úpadcu na ţalobcu sa uskutočnil v rámci núteného výkonu exekučného titulu. Úpadca, ako

povinný, s predmetnými nehnuteľnosťami naloţil v súlade s § 47 ods. 1 písm. b/ Exekučného

poriadku „za účelom uspokojenia pohľadávky oprávneného, jej príslušenstva a trov

exekúcie“. K tomuto postupu úpadcu, vyplývajúc z vykonaného dokazovania, vopred dal

súhlas aj exekútor, aj F.

Poukázaním na ustálenú prax slovenských a českých súdov odvolateľ uviedol, ţe

, ani nepoznajú ţiadnu „následnú“ či „dodatočnú“

neplatnosť právneho úkonu, ktorú by spôsobili okolnosti, ktoré nastali aţ po tom, keď právny

úkon bol urobený. Platnosť či neplatnosť právneho úkonu moţno posudzovať len so zreteľom

na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho urobenia, a teda právny úkon, ktorý v čase urobenia

zodpovedal všetkým zákonným poţiadavkám a bol preto platný, sa v dôsledku skutočností,

ktoré nastali po jeho vzniku, nemôţe dodatočne stať neplatným (a naopak). Vo vzťahu

k zmluve, uzavretej medzi ţalobcom a úpadcom uviedol, ţe v čase jej uzavretia, ako aj v čase

vkladu vlastníckeho práva ţalobcu do katastra nehnuteľností, súhlas F. k prevodu

predmetných nehnuteľností existoval, a preto podľa jeho názoru predmetná zmluva z dôvodu

neexistencie predchádzajúceho písomného súhlasu nemôţe byť neplatným právnym úkonom.

V ďalšom má ţalobca za to, ţe prostriedky získané z predaja privatizovaného majetku

boli pouţité v súlade s ustanovením zákona a s dohodou úpadcu a F.

Opakovane poukázal na platného v rozhodujúcom

čase, ako aj na druhú vetu čI. V. bod 17 písm. b/ „Zmluvy č. 48/92" zo dňa 27. 07. 1992,

z ktorých odvolateľovi plynie, ţe úpadcovi na základe ust.

nevznikla povinnosť pouţiť získané finančné prostriedky v plnej výške na úhradu svojich

záväzkov, ktoré mal voči F. Vyslovil názor, ţe nič nebránilo tomu, aby F. a úpadca, ako dva

súkromnoprávne subjekty dohodli, ako bude úpadca nakladať s peňaţnými prostriedkami,

ktoré úpadca získal z predaja predmetných nehnuteľností. Má za to, ţe úpadca pri pouţití

finančných prostriedkov získaných z predaja privatizovaného majetku nepostupoval

svojvoľne, ale v plnom súlade s vôľou F., ktorý napriek tomu, ţe mal vedomosť o predaji

21

predmetných nehnuteľností, nikdy nemal proti tomu námietky a nevzniesol ţiadne

pochybnosti o jeho správnosti. F. si bol vedomý toho, ţe väčšia časť výnosu z predaja

privatizovaného majetku bude pouţitá na uspokojenie oprávneného P., a. s., pretoţe pri

udelení svojho súhlasu prijal návrh spoločnosti P., a. s., aby výnosy z predaja nehnuteľností

dotknutých exekúciou, vedenou proti úpadcovi, boli rozdelené v pomere hodnoty zaloţených

nehnuteľností, teda úpadca nemal povinnosť pouţiť celý výnos z predaja privatizovaného

majetku na úhradu svojich záväzkov voči F. Má za to, ţe takúto povinnosť mu neukladal ani

Z okolnosti, ţe súhlas F. bol udelený pre predaj všetkých

nehnuteľností, uvedených v liste F. zo dňa 31. 08. 2000 zn. 967/2000/K, plynie, ţe úpadca

z výnosu z predaja všetkých označených nehnuteľností mal zaplatiť F. spolu iba sumu

vo výške 4,8 mil. Sk.!?

Vo vzťahu k dohode o započítaní, ktorú dňa 21. 02. 2001 uzavreli F., úpadca

a spoločnosť K. N., spol. s r. o., odvolateľ uviedol, ţe jej uzavretím zanikli pohľadávky, ktorú

v tom čase mal úpadca voči spoločnosti K. N., spol. s r. o. a ktorú mala spoločnosť K. N.,

spol. s r. o., voči F., čím sa pohľadávka F. voči úpadcovi zníţila o sumu 11 801 460,-- Sk.

Tým, ţe úpadca podľa bodu 2 čI. I. dohody o započítaní previedol svoju pohľadávku, ktorú

mal voči spoločnosti K. N., spol. s r. o. na F., fond získal majetkový prospech vo výške

11 801 460,-- Sk. Z uvedeného mu plynie, ţe z výnosu z predaja nehnuteľností patriacich

k privatizovanému majetku pouţil úpadca na úhradu svojich záväzkov voči F. sumu vo výške

11 801 460,-- Sk, a nie vo výške 4,8 mil. Sk. Odvolateľ poukázal na to, ţe F. si

do dnešného dňa neuplatnil ani voči zmluve, ani voči dohode o započítaní ţiadnu námietku

a ani nepodal ţalobu o určenie pravosti svojej pohľadávky, ktorú prihlásil do konkurzu

na majetok úpadcu, hoci správca konkurznej podstaty úpadcu túto pohľadávku poprel

vo výške 11 801 460,-- Sk z dôvodu uzavretej dohody o započítaní. Na základe tohto

správania F. a úpadcu sa odvolateľovi javí, ţe je jednoznačné, ţe medzi nimi došlo (keď nie

inak) aspoň konkludentne k dohode o splnení povinnosti úpadcu podľa § 19a ods. 3 zákona č.

a úpadca túto svoju povinnosť podľa tejto dohody aj riadne splnil.

V ďalšom odvolateľ súdu prvého stupňa vytkol úvahy o neplatnosti dohody

o započítaní, ktoré podľa neho nemajú ţiaden skutkový a právny základ. Namieta jeho úvahy

súvisiace s existenciou záloţného práva F. k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré sú podľa

neho bez právneho významu. Poukázaním na znenie prvej vety g , platné

22

v čase udelenia súhlasu F. na odpredaj nehnuteľností, ktoré patrili k privatizovanému majetku

a na ich uvoľnenie zo záloţného práva, má odvolateľ za zrejmé, ţe vôľa F. pri udelení svojho

súhlasu smerovala k zbaveniu záloţného práva na predmetných nehnuteľnostiach za odplatu

s tým, ţe úpadca mu zaplatí časť výnosu získaného z predaja nehnuteľností, ktoré patrili

k privatizovanému majetku. Má za to, ţe v danom prípade záloţné právo F. k predmetným

nehnuteľnostiam zaniklo zo zákona, a to z dôvodu, ţe úpadca (záloţca) „zloţil“ (t. j.

prostredníctvom uzavretia dohody o započítaní zaplatil) záloţnému veriteľovi (F.) predajnú

cenu predmetných nehnuteľností.

Poukázaním na odbornú literatúru (napr. prof. JUDr. Jiŕí Švestka, DrSo: Občanský

zákoník I, Komentár, 1. vydaní 2008, vydavateľstvo C.H.BECK s. 314 a 315), podľa ktorej

absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa môţe úspešne dovolať len taká tretia osoba,

hmotnoprávne postavenie ktorej (jej majetkové práva) môţe byť - objektívne posúdené -

neplatnosťou právneho úkonu v dobe jeho urobenia (avšak nie v budúcnosti) dotknuté,

odvolateľ vyjadril názor, ţe ţalovaný takou treťou osobou nie je, preto jeho námietka

o absolútnej neplatnosti predmetnej zmluvy uzavretej medzi ţalobcom a úpadcom je

bez právneho významu. Poukázal tieţ na , ktorým sa podľa neho spravuje

aj predmetná zmluva z dôvodu, ţe ju uzavreli podnikatelia a jej predmetom sú nehnuteľnosti.

Má za to, ţe z sa na predmetný záväzkový vzťah aplikujú len

ustanovenia o príslušnom zmluvnom type (t. j. ustanovenia o kúpnej

zmluve), kým na všetky ostatné záleţitosti sa aplikujú všeobecné ustanovenia Obchodného

zákonníka o záväzkových vzťahoch, o. i. aj ust. prvej vety , z ktorého mu

plynie, ţe dovolať sa neplatnosti môţe len účastník právneho vzťahu, ktorého záujmy boli

dôvodom neplatnosti dotknuté, inak sa tento právny úkon povaţuje za platný. Odvolateľ má

za to, ţe v prípade neplatnosti právneho úkonu podľa aţ 4 ,

ide v zmysle prvej vety o relatívnu neplatnosť, ktorá je ustanovená

na ochranu nadobúdateľa privatizovaného majetku, nie na ochranu osoby, na ktorú

nadobúdateľ previedol privatizovaný majetok alebo jeho časť.

Na základe vyššie tvrdených skutočností odvolateľ uzavrel, ţe neplatnosti predmetnej

zmluvy by sa mohol úspešne dovolať úpadca, prípadne F., nie však ţalovaný, pretoţe nie je

zástupcom ani úpadcu, ani F. Napokon poukázal na to, ţe právo na dovolanie sa relatívnej

neplatnosti právneho úkonu sa premlčí v trojročnej premlčacej dobe podľa ,

23

vzhľadom na ktorú skutočnosť sa neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 27. 12. 2000, uzavretej

medzi ţalobcom a úpadcom, uţ nikto nemôţe dovolať.

K odvolaniu ţalobcu sa písomne vyjadril ţalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok

prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Súčasne si uplatnil náhradu trov

odvolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) po zistení,

ţe odvolanie podal včas účastník konania (, ), proti rozhodnutiu,

proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný ( ), preskúmal vec podľa

, bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel

k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné, a preto napadnutý rozsudok podľa § 219

ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom č. k.

-350 zo dňa 15. 12. 2011 zamietol ţalobu ţalobcu (zo dňa 17. 06. 2010)

o vylúčenie nehnuteľností špecifikovaných v ţalobe zapísaných na liste vlastníctva č. X.,

katastrálne územie N., obec N., zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu V., a. s., N.

Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, ţe predmetné nehnuteľnosti boli správcom

konkurznej podstaty zaradené do podstaty v zmysle ust. § 6 ods. 1 zákona č. 328/ 1991 Zb.

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov dôvodne, úpadca bol a je nepretrţite ich

vlastníkom a tieto boli na ţalobcu prevedené na základe absolútne neplatného právneho

úkonu pre rozpor so zákonom o veľkej privatizácii.

Medzi účastníkmi konania nie je sporné, ţe zmluvou č. zo dňa

27. 07. 1992 v znení dodatku č. 1 zo dňa 29. 09. 1994 nadobudol úpadca ako kupujúci

od F. Slovenskej republiky ako predávajúceho do vlastníctva nehnuteľnosti v zmysle zákona

č. v znení neskorších zmien o prevode majetku štátu na iné osoby (ďalej zákon

o veľkej privatizácii), ktorých vylúčenie z konkurznej podstaty je predmetom tohto konania.

Následne kúpnou zmluvou zo dňa 27. 12. 2000 úpadca napriek tomu, ţe nesplatil celú kúpnu

cenu F., časť privatizovaného majetku previedol na ţalobcu. Súd oprávnene povaţoval tento

právny úkon za absolútne neplatný pre rozpor s ustanovením

o veľkej privatizácii v znení neskorších predpisov. Podľa tohto ustanovenia do splatenia celej

24

kúpnej ceny je prechod privatizovaného majetku alebo jeho časti nadobúdateľom na inú

osobu alebo jej vklad do obchodnej spoločnosti alebo jeho zaloţenie v prospech tretích osôb

moţné len po predchádzajúcom písomnom súhlase fondu. Ak fond do 60 dní od doručenia

písomnej ţiadosti nadobúdateľa fondu na nakladanie s privatizovaným majetkom písomne

nevyjadrí nesúhlas, má sa za to, ţe súhlas bol udelený. Predchádzajúci písomný súhlas fondu

je potrebný aj pri akciových spoločnostiach, ktorých majetkové účasti na podnikaní akciovej

spoločnosti sú predmetom predaja. Ak nadobúdateľ privatizovaného majetku nedodrţí pri

nakladaní s týmto majetkom uvedený postup, prevod privatizovaného majetku alebo jeho

časti alebo jeho vklad do obchodnej spoločnosti alebo jeho zaloţenie v prospech tretích osôb

sú neplatné. Podľa ods. 3 a ods. 4 citovaného ustanovenia, ak fond vydá predchádzajúci

písomný súhlas podľa ods. 2, nadobúdateľ privatizovaného majetku je povinný pouţiť takto

získané prostriedky prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu v zmysle uzavretej

zmluvy podľa § 14. Úkony vykonané nadobúdateľom v rozpore s ustanoveniami odsekov 2

a 3 a všetky na ne nadväzujúce úkony sú neplatné. Kúpna zmluva o prevode privatizovaného

majetku na ţalobcu bola uzavretá za účinnosti novely § 19a zákona o veľkej privatizácii

(účinná od 14. 11. 1995).

I keď uvedené ustanovenie bolo doplnené aţ , ktorý nemá

prechodné ustanovenia, riešiace aplikáciu tohto zákonného ustanovenia na právne vzťahy

vzniknuté pred jeho účinnosťou, správne vyvodil súd prvého stupňa právny záver, ţe sa jedná

o nepravú retroaktivitu, ktorá sa v zmysle právnej teórie a praxe povaţuje za prípustnú, t. j.

nová právna úprava uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých došlo podľa

predchádzajúcej právnej normy k vzniku určitých právnych vzťahov, ktorých následky

zostávajú zachované, avšak s účinnosťou do budúcnosti zavádza nový mechanizmus

uplatnenia týchto práv s tým, ţe akceptuje právny stav, ktorý nastal za existencie

predchádzajúcej právnej úpravy.

Na platnosť prevodu sa vyţadovalo splnenie oboch podmienok stanovených v § 19a

ods. 2 a ods. 3 zákona o veľkej privatizácii, v opačnom prípade sú úkony nadobúdateľa

a na ne nadväzujúce úkony, týkajúce sa prevodu privatizovaných nehnuteľností neplatné.

Z obsahu spisu a doloţených písomných dôkazov je zrejmé, ţe F. udelil súhlas na časť

prevodu privatizovaného majetku dňa 31. 08. 2000 (č. l. 43) a po uzavretí zmluvy zo dňa

27. 12. 2000, dodatočne dňa 22. 03. 2001 (č. l. 44) na základe ţiadosti úpadcu dal súhlas

25

na ostané nehnuteľnosti, ktoré boli taktieţ predmetom prevodu. Vklad vlastníckeho práva

ţalobcu do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 27. 03. 2001. Prvostupňový súd

povaţoval oba súhlasy za udelené pred realizáciou prevodu, ku ktorému došlo účinnosťou

vkladu do katastra nehnuteľností.

Kúpna zmluva je najbeţnejším spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide

o dvojstranný právny úkon pozostávajúci z návrhu a prijatia návrhu (akceptácie), spočívajúci

vo vzájomných a obsahovo zhodných prejavoch vôle dvoch strán, na základe ktorých

predávajúcemu vznikne povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu

povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu. Kúpna

zmluva vzniká momentom, keď zmluvné strany dosiahli konsenzus o predmete kúpy a kúpnej

ceny, pokiaľ zákon nevyţaduje ďalšie náleţitosti. Uzavretím platnej kúpnej zmluvy nastávajú

jej obligačno–právne účinky, obsah zmluvy sa pre jej účastníkov stáva záväzným a zmluva

súčasne nadobúda účinnosť. Skutočnosť, ţe vlastnícke právo sa na základe kúpnej zmluvy

nadobúda k nehnuteľnej veci vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností (§ 1

zákona č. 162/ 1995 Z. z. v znení neskorších predpisov), nemá ţiadny vplyv na jej vznik ani

účinnosť. Ako vyplýva z ustanovenia § 70 ods. 1 zákona o katastri nehnuteľností v znení

neskorších predpisov údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáţe opak, t. j.

za vlastníka je osoba zapísaná v katastri nehnuteľnosti povaţovaná len do momentu, neţ sa

preukáţe opak.

Z uvedených skutočností je zrejmé, ţe k prevodu privatizačného majetku došlo

na základe zmluvy, uzavretej dňa 27. 12. 2000, bez predchádzajúceho súhlasu, a to na časť

dotknutých nehnuteľností – parciel č X., č. X., č. X., č. X., na prevod ktorých bol súhlas daný

aţ dodatočne (22. 03. 2001) po uzavretí kúpnej zmluvy. V zmysle § 19a ods. 4 zákona č.

v znení neskorších predpisov je v tejto časti právny úkon neplatný. Podľa

odseku 3 uvedeného zákonného ustanovenia, ak fond vydá predchádzajúci písomný súhlas

podľa odseku 2, nadobúdateľ privatizovaného majetku je povinný takto získané prostriedky

prednostne pouţiť na úhradu svojich záväzkov voči fondu, v zmysle uzavretej zmluvy podľa

§ 14. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, ţe dojednané podmienky uhradenia

kúpnej ceny v článku III. zmluvy na účet tretej osoby – súdnej exekútorky (č. l. 14) sú

v rozpore s citovaným zákonným ustanovením § 19a zákona o veľkej privatizácii. Zákon

26

nadobúdateľovi výslovne ukladá povinnosť pouţiť celý výnos prednostne na úhradu svojich

záväzkov voči F.

Odvolací súd sa stotoţňuje s konštatovaním prvostupňového súdu, ţe úpadca

v spornom prípade nezískal finančné prostriedky pri predaji privatizovaného majetku a ani

nedošlo k úhrade takto získaných prostriedkov úpadcom, prednostne na úhradu svojich

záväzkov voči F., a preto sa jedná o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho

zákonníka (ďalej ), v dôsledku čoho nemoţno povaţovať ţalobcu za vlastníka

predmetných nehnuteľností. Ustanovenie je moţné aplikovať na akýkoľvek právny

úkon - vzťah, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu (je contra legem) alebo

zákon obchádza. V stanovisku F. zo dňa 29. 06. 2011 (č. l. 323) k udelenému súhlasu sa

uvádza, ţe nebol podmienený ţiadnou konkrétnou výškou odplaty za odpredaj nehnuteľností,

ale bol daný s podmienkou pouţitia celého výnosu z predaja uvedených nehnuteľností

na úhradu záväzkov voči F. Kogentné ustanovenia zákona o veľkej privatizácii sú záväzné tak

pre predávajúceho, ako aj kupujúceho a nie je ich moţné svojvoľne meniť, dopĺňať resp. robiť

rôzny výklad, obmedzenia ani zo strany F., ako to nesprávne namietal odvolateľ ohľadne

obmedzenia súhlasu a pouţitia výťaţku len vo výške 4,8 mil. Sk v prospech F. a tieţ ţe

prevod predmetných nehnuteľností sa uskutočnil z úpadcu na ţalobcu kúpnou zmluvou

v rámci výkonu exekučného titulu. Táto skutočnosť nevyplýva ani zo ţiadosti úpadcu zo dňa

28. 07. 2000 o udelenie súhlasu adresovaného F., ani z predmetnej kúpnej zmluvy zo dňa

27. 12. 2000. Zákonný spôsob a postup vykonania exekúcie stanovuje Exekučný poriadok.

Keďţe pre platnosť prevodu privatizovaného majetku sa vyţaduje splnenie súčasne

obidvoch podmienok uvedených v ust. a 3 v znení neskorších

predpisov, čo nebolo dodrţané zo strany nadobúdateľa privatizovaného majetku, a preto

podľa ods. 4 uvedeného ustanovenia, úkony vykonané úpadcom ako nadobúdateľom

privatizovaného majetku sú neplatné, ako aj úkony na ne nadväzujúce. Vzhľadom na to

nebolo potrebné zaoberať sa opodstatnenosťou ďalších námietok ţalobcu, týkajúcich sa

zániku pohľadávky F. voči úpadcovi v časti kúpnej ceny 11 801 460,-- Sk v dôsledku

započítania vzájomných pohľadávok, resp. doplniť dokazovanie ohľadne vypočutia svedka p.

Ing. F. D.

27

Ţalobca ďalej namietal vady konania uvedené v ustanovení § 221 ods. 1 písm. f/

, a to nedostatok riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku v súlade s ust.

ods. 2 , čím mu prvostupňový súd rovnako odňal moţnosť konať pred súdom.

Pojem „odňatie moţnosti konať pred súdom“ zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich

ustanovení nedefinuje ani nešpecifikuje. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom je preto

potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní,

ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky

súdny poriadok priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu a vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva. Táto však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. 12. 1994, Hiro Balani c. Španielsko

z 09. 12. 1994, Georgiadis c. Grécko z 29. 05. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 02. 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa vyjadril aj Ústavný súd

Slovenskej republiky, ktorý vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý

proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(-30 zo 16. 09. 2003, -14 z 03. 07. 2003).

Podľa , kaţdý sa môţe domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa § 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ústavný ), kaţdý sa môţe domáhať ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom

orgáne.

28

Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157

ods. 2 , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované zákonné ustanovenie je potrebné

z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle SR vykladať a uplatňovať

tak, ţe rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je

zaloţené.

Ustanovenie sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ) s tým,

ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku

alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (

zo 16. 03. 2005).

Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR k porušeniu základného práva

na súdnu ochranu podľa SR a Listiny základných práv

a slobôd by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým, ak by všeobecný súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (), alebo

v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil

o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti

s napadnutým súdnym rozhodnutím. V prípade odvolateľa však o odmietnutí spravodlivosti,

majúcim za následok porušenie základných práv, hovoriť nemoţno, pretoţe ústavné právo

na spravodlivé konanie a na súdnu ochranu bolo v celom rozsahu realizované, i keď odvolateľ

úspech v konaní nemal. Súd prvého stupňa právnu vec odvolateľa prejednal a vo veci samej aj

rozhodol, len nie podľa jeho subjektívnych názorov. Podľa stabilnej judikatúry Ústavného

súdu SR však aj neúspech v konaní napĺňa obsah práva zakotveného v

SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ak inak nedošlo k porušeniu

ústavnoprocesných princípov konania pred všeobecnými súdmi. Všeobecný súd totiţ nemusí

29

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. V dostatočnom rozsahu zodpovedal, prečo ţalobe ţalobcu nemohlo byť

vyhovené. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.

ústavne nekonformné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací tak dospel

k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s SR, ani príslušnými článkami Listiny

základných práv a slobôd. Za porušenie základného práva zaručeného v

SR nemoţno povaţovať to, ţe súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

Odvolateľ v odvolaní súčasne uplatnil aj ďalšiu námietku voči postupu súdu prvého

stupňa, ktorej podstata spočíva v jeho tvrdení, ţe súd predvolania na pojednávanie doručoval

len právnemu zástupcovi ţalobcu a nedoručoval ich priamo samotnému ţalobcovi a tak

porušil právo účastníka, aby vec bola prejednaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým dôkazom. Táto námietka je taktieţ bezpredmetná. Účastník konania – H. , spol.

s r. o. K. v zmysle ustanovenia udelil plnomocenstvo právnemu zástupcovi –

advokátovi JUDr. L. L. na celé konanie v predmetnej veci (č. l. 19). Ak má účastník zástupcu

s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má

účastník osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj

jemu. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku sa doručuje iba zástupcovi ( ods. ).

Účastníkovi, ktorý mal zástupcu s plnomocestvom pre celé konanie, nebola postupom súdu

odňatá moţnosť konať pred súdom, ak súd doručil predvolanie na pojednávanie len

zástupcovi, a nie účastníkovi konania (ZSP 24/ 2002).

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods.

1 ako vecne správny.

30

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa

v spojení s Ţalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu patrí

náhrada trov odvolacieho konania, ktoré účelne vynaloţil. Tieto spočívajú v právnom

zastúpení jeho osoby advokátkou s tým, ţe odvolací súd za účelne vynaloţené trovy pokladal

písomné vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 12. 03. 2012 (č. l. 408 - 416). Za jeden úkon právnej

pomoci si advokátka uplatnila náhradu v sume 57,-- eur, ďalej sumu 7,61 eur ako paušálnu

náhradu hotových výdavkov + zákonnú DPH.

V prejednávanej veci ide o ţalobu o vylúčenie nehnuteľností zo súpisu konkurznej

podstaty úpadcu, kedy vzhľadom na špecifiká konania je namieste aplikácia § 11 ods. 1

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov.

Aplikujúc § 11 ods. 1 písm. a/ citovanej vyhlášky, náhrada trov právneho zastúpenia

pozostáva z tarifnej odmeny 58,69 eur (1/13-ina výpočtového základu, ktorého výška na rok

2012 bola určená sumou 763,-- eur). Keďţe si však advokátka uplatnila sumu 57,-- eur,

prihliadol súd len na ňou uplatnenú čiastku. Rovnako paušálnu náhradu hotových výdavkov

vyčíslila niţšou sumou (7,61 eur), neţ aká bola stanovená pre rok 2012 podľa § 16 ods. 3

vyhlášky č. (7,63 eur). Spolu s 20%-ným DPH (13,26 eur) podľa

vyhlášky č. , preto odmena právnej zástupkyne ţalovaného predstavuje sumu

spolu 79,58 eur.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 17. decembra 2013

JUDr. Alena Priecelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová