Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)f2e/400374.ebfaaf.pdf
PDF · 296.38 KB
No categories available
4Obo/23/2012
Najvyšší súd 4 Obo 23/2012
Slovenskej republiky
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Aleny Priecelovej a členiek senátu JUDr. Viery Pepelovej a JUDr. Gabriely
Mederovej, v právnej veci ţalobcu: H., spol. s r .o., K.., IČO: X., zast. advokátom JUDr. L.
L., so sídlom: R., proti ţalovanému: Mgr. P. Z., so sídlom O. - správca konkurznej podstaty
úpadcu V., a. s. N., IČO: X., zast. Advokátska kancelária JUDr. A. V., s.r.o., B., IČO: X.,
o vylúčenie vecí zo súpisu konkurznej podstaty, na odvolanie ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Cbi/27/2010-350 zo dňa zo dňa 15. decembra 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
6Cbi/27/2010-350 zo dňa zo dňa 15. decembra 2011 p o t v r d z u j e .
Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanému na účet jeho právnej zástupkyne náhradu trov
odvolacieho konania 79,58 eur.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa rozsudkom č. k. 6Cbi/27/2010-350
zo dňa 15. 12. 2011 zamietol ţalobu ţalobcu o vylúčenie nehnuteľností zapísaných na liste
vlastníctva č. X., katastrálne územie N., obec N., správkyňou konkurznej podstaty úpadcu,
JUDr. M. M., zo súpisu majetku.
Ţalobca sa ţalobou, podanou dňa 17. 06. 2010, domáhal vylúčenia zo súpisu
z konkurznej podstaty úpadcu nasledovných nehnuteľností zapísaných na vyššie označenom
liste vlastníctva, a to pozemkov registra „C“, parcelné číslo:
2
- X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 6 985 m,
2
- X. (správne malo znieť: „X.“) - ostatné plochy o výmere 2 374 m,
2
- X. - ostatné plochy o výmere 494 m,
2
- X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 131 m,
2
- X. - ostatné plochy o výmere 282 m,
2
- X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 22 m,
2
- X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 1 759 m,
2
- X. - ostatné plochy o výmere 1 776 m,
2
- X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 188 m,
2
- X. - ostatné plochy o výmere 119 m,
2
- X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 1 643 m,
2
- X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 361 m,
2
- X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 64 m.
Súd prvého stupňa uznesením vydaným na pojednávaní konanom dňa 16. 09. 2010
pripustil zmenu ţaloby jej rozšírením o ďalší petit, v zmysle ktorého ţalovaný je povinný
vylúčiť zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu aj ďalšie nehnuteľnosti – stavby, zapísané
rovnako na liste vlastníctva č. X., katastrálne územie N., obec N.. a to:
- stavbu postavenú na parcele č. X., popis stavby: predajňa a sklad,
- stavbu postavenú na parcele č. X., popis stavby: administratívna budova,
- stavbu postavenú na parcele č. X., popis stavby: vrátnica,
Uznesením č. k. 6Cbi 27/2010-226 zo dňa 21. 01. 2011, v znení uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Obo 17/2011-234 zo dňa 29. 09. 2011,
právoplatným dňa 27. 10. 2011, rozhodol o nepripustení vstupu I. H. – A., ţivnostníka
s miestom podnikania V. ako vedľajšieho účastníka na strane ţalobcu do konania.
Súd v prejednávanej veci vykonal pojednávania v dňoch 16. 09. 2010, 04. 11. 2010,
02. 12. 2010 a 15. 12. 2011 za účasti obidvoch sporových strán. Dokazovanie vykonal
výsluchom ţalobcu i ţalovaného, listinnými dôkazmi, a to najmä privatizačnou zmluvu
č. 48/1992 zo dňa 27. 07. 1992 uzatvorenou medzi úpadcom ako kupujúcim a Fondom
národného majetku Slovenskej republiky ako predávajúcim, vrátane jej dodatku č. 1 zo dňa
29. 09. 1994, kúpnou zmluvou, uzatvorenou dňa 27. 12. 2000 medzi úpadcom ako
predávajúcim a ţalobcom ako kupujúcim, dohodou o vzájomnom započítaní pohľadávok,
uzatvorenou dňa 21. 02. 2001 medzi F., K. N., spol. s r. o., IČO: X. a V., a. s. N., IČO: X.,
ţiadosťami úpadcu, adresovanými F. o udelenie súhlasu na odpredaj časti majetku zo dňa 28.
07. 2000 a zo dňa 14. 02. 2001, súhlasmi na odpredaj nehnuteľného majetku F.F. zo dňa 31.
08. 2000 a zo dňa 22.03.2001, stanoviskom F. zo dňa 29. 06. 2011 k vydanému súhlasu,
pôvodnými listami vlastníctva č. 782, X. a listom vlastníctva č. X., k. ú. N., prihláškou
pohľadávky do konkurzu F. zo dňa 19. 09. 2001, prehľadom realizovaných platieb kúpnej
ceny privatizovaného majetku bývalého štátneho podniku V. B. podľa zmluvy číslo 48/1992,
časťou konkurzného spisu úpadcu, rozhodnutím Správy katastra N. č. X 300/2010 - 48 zo dňa
15. 11. 2010, informáciou danou podľa § 18 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. F. zo dňa
17. 03. 2001, geometrickým plánom č. 126/200 zo dňa 12. 06. 2000 a geometrickým plánom
č. 373/2000 zo dňa 21. 12. 2000, správou súdneho exekútora zo dňa 22. 11. 2010 a zo dňa
03. 12. 2010, správou Správy katastra N. zo dňa 28. 11. 2011 a jej prílohami, ako aj
exekučnými spismi súdnej exekútorky JUDr. E. Š. v exekúciách vedených na majetok
úpadcu.
Súd prvého stupňa mal v konaní preukázané, ţe ţalobca nadobudol nehnuteľnosti
zapísané na liste vlastníctva č. X., katastrálne územie N., obec N., register „C“ parcelné č. X. -
22
zastavené plochy a nádvoria o výmere 6 985 m, X. - ostatné plochy o výmere 2 374 m, X. -
22
ostatné plochy o výmere 494 m, X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 131 m, X. -
22
ostatné plochy o výmere 282 m, X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 22 m, X. -
22
zastavené plochy a nádvoria o výmere 1 759 m, X. - ostatné plochy o výmere 1 776 m, X. -
22
zastavené plochy a nádvoria o výmere 188 m, X. - ostatné plochy o výmere 119 m, X. -
2
zastavené plochy a nádvoria o výmere 1 643 m, X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere
22,
361 m, X. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 64 m, stavbu postavenú na parcele č. X.,
popis stavby: predajňa a sklad, stavbu postavenú na parcele č. X., popis stavby:
administratívna budova, stavbu postavenú na parcele č. X., popis stavby: vrátnica, zapísané
rovnako na liste vlastníctva č. X., katastrálne územie N., obec N., na základe zmluvy
uzatvorenej s úpadcom ako predávajúcim dňa 27. 12. 2000 za dohodnutú kúpnu cenu
7 550 000,-- Sk. Ţalobca však kúpnu cenu nezaplatil predávajúcemu, ale ju poukázal na účet
súdnej exekútorky JUDr. E. Š. v dvoch platbách, a to dňa 11. 04. 2001 sumu 7 500 000,-- Sk
a dňa 19. 04. 2001 sumu 50 000,-- Sk. Platenie kúpnej ceny bolo dohodnuté v čl. III kúpnej
zmluvy zo dňa 27. 12. 2000 tak, ţe táto sa mala platiť kupujúcim - ţalobcom na účet súdnej
exekútorky najneskôr do 31. 03. 2001. Predmetom kúpy bola časť nehnuteľností, ktoré boli
predmetom privatizácie bývalého štátneho podniku V. B., š. p. závod 2 N., sprivatizované
úpadcom na základe privatizačnej zmluvy č. 48/19092 zo dňa 27. 07. 1992, zmenenej
dodatkom č. 1 zo dňa 29. 09. 1994, uzatvorenej medzi F. ako predávajúcim a úpadcom ako
kupujúcim, za kúpnu cenu 57 294 000,-- Sk. Dňa 31. 08. 2000 F. udelil V., a. s., súhlas
s odpredajom a s uvoľnením záloţných práv nehnuteľností:
2
- zastavaná plocha , parcela č. X., výmera 55 m,
- trafostanica, parcela č. X.,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 64 m,
- vrátnica, parcela č. X.,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 361 m,
- sklad, parcela č. X.,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 2 057 m,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 3 736 m,
- parkovisko, parcela č. X.
a odpredajom nehnuteľností:
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 1 230 m,
- ubytovňa, parcela č. X.,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 122 m,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 117 m,
- sklad, parcela č. X.,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 123 m,
- garáţe, parcela č. X.,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 302 m,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 300 m,
- záhrada, parcela č. X.,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 9 350 m,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 1 089 m,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 3 736 m,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 410 m,
- administratívna budova súp. č. X., parcela č. X.,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 131 m,
- olej. hospodárstvo, parcela č. X.,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 22 m,
- studňa, parcela č. X.,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 1 759 m,
2
- ostatné plochy, parcela č. X., výmera 1 776 m,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 1 643 m,
- sklad stav. materiálu, parcela č. X.,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 705 m,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 183 m,
- servis Citroen, parcela č. X.,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 416 m,
- predajňa Citroen, parcela č. X.,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 167 m,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 1 509 m,
- oprav. dielne, parcela č. X. ,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 1 779 m,
2
- zastavaná plocha, parcela č. X., výmera 201 ma
- chata, parcela č. X.,
a to za podmienky, ţe výnos z predaja - podľa predloţených znaleckých posudkov
ohodnotený vo výške 4,8 mil. Sk, pouţije kupujúci na úhradu svojich záväzkov voči F.
Následne F. dňa 23. 03. 2001 udelil súhlas s uvoľnením záloţného práva a odpredajom
nehnuteľností:
2
- ostatné plochy, parcela č. X., výmera 2 374 m,
2
- ostatné plochy, parcela č. X., výmera 494 m,
2
- ostatné plochy, parcela č. X., výmera 2 058 ma
2
- ostatné plochy, parcela č. X., výmera 302 m.
Išlo teda o súhlas k prevodu, ktorý spĺňal náleţitosti súhlasu v zmysle § 19a zákona
č. 92/1991 Zb. o veľkej privatizácii v znení účinnom ku dňu uzatvorenia kúpnej zmluvy,
podľa ktorého aţ do splatenia celej kúpnej ceny, jej príslušenstva a splnenia všetkých
zmluvných záväzkov a povinností, bol prevod privatizovaného majetku alebo jeho časti
nadobúdateľom na inú osobu alebo jeho vklad do obchodnej spoločnosti, alebo jeho zaloţenie
v prospech tretích osôb, moţný len po predchádzajúcom písomnom súhlase fondu. V danom
prípade boli oba súhlasy F. (zo dňa 31. 08. 2000 aj z 23. 03. 2001) udelené pred realizáciou
prevodu, ku ktorému došlo účinnosťou vkladu do katastra nehnuteľností.
V danom prípade boli teda predmetom prevodu podľa kúpnej zmluvy nehnuteľnosti,
sprivatizované úpadcom na základe privatizačnej zmluvy č. 48/19092 zo dňa 27. 07. 1992,
zmenenej dodatkom č. 1 zo dňa 29. 09. 1994. Kúpna cena privatizovaného majetku
57 294 000,-- Sk istiny, mala byť úpadcom splatená fondu podľa privatizačnej zmluvy v znení
dodatku najneskôr do 30. 06. 2002. Úpadca však uhradil na istinu iba prvú splátku kúpnej
ceny vo výške 17 188 000,-- Sk. Kupujúci privatizovaného majetku - úpadca, bol podľa čl. V
bod 1 písm. b/ privatizačnej zmluvy, obmedzený v prevode majetku do 5 rokov odo dňa
prevodu. F. úpadcovi udelil súhlas na odpredaj privatizovaného majetku v dňoch 31. 08. 2000
a 23. 03. 2001. Prvým z uvedených F. jednak udelil úpadcovi súhlas k uvoľneniu záloţného
práva, ako aj k odpredaju nehnuteľného majetku bliţšie špecifikovaného v súhlase
za podmienky, ţe výnos z tohto predaja kupujúci pouţije na úhradu svojich záväzkov voči F.
Uznesením 6K 105/2001 zo dňa 23. 07. 2001, bol na majetok úpadcu vyhlásený
konkurz a správca konkurznej podstaty predmetné nehnuteľnosti zaradil do súpisu konkurznej
podstaty úpadcu.
Následne na výzvu súdu zo dňa 05. 05. 2010, ţalobca podal ţalobu o vylúčenie vecí -
pozemkov zapísaných na LV č. X. zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu. Ţaloba bola podaná
v lehote stanovenej vo výzve. Keďţe výzva súdu neobsahovala stavby zapísané
na predmetnom liste vlastníctva, ţalobca sám navrhol rozšírenie ţaloby o predmetné stavby
s tým, ţe súd zmenu ţaloby pripustil. Na základe uvedeného súd ţalobu ţalobcu povaţoval
za podanú včas.
Za spornú súd vyhodnotil otázku aplikácie ust. § 19a zákona č. 92/1991 Zb.
(doplneného zákonom číslo 190/1995 Z. z.) o veľkej privatizácii, účinného odo dňa
14. 09. 1995 na prejednávaný právny vzťah. Ţalobca bol toho názoru, ţe jeho aplikácii bráni
zákaz retroaktivity právneho poriadku Slovenskej republiky. Naopak, ţalovaný povaţoval
retroaktivitu uvedeného zákonného ustanovenia za retroaktivitu nepravú, v dôsledku čoho ust.
§ 19a citovaného zákona treba aplikovať i na právny vzťah medzi úpadcom a F. a nesplnenie
záväzku úpadcu na úhradu kúpnej ceny podľa privatizačnej zmluvy pri následnom prevode
privatizovaného majetku alebo jeho časti nadobúdateľom na inú osobu po predchádzajúcom
písomnom súhlase fondu, bez pouţitia takto získaných prostriedkov na úhradu svojich
záväzkov voči fondu, za absolútne neplatný právny úkon, ako aj všetky úkony naň
nadväzujúce. Na základe uvedeného mal byť prevod majetku z úpadcu na ţalobcu postihnutý
sankciou neplatnosti.
Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na § 6 ods. 1 aţ 3 zákona č. 328/1991
Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“), § 19 ods. 1, ods. 2 ZKV a § 39 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“), podľa ktorého právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom, je neplatný, a teda nie
je dovolený. Uviedol, ţe obsahom právneho úkonu sú jeho podstatné, náhodné alebo
vedľajšie zloţky. Účelom právneho úkonu treba rozumieť jeho hospodárske určenie, ktoré je
alebo nie je v súlade s účelom dovoleným zákonom. Obchádzanie zákona predstavuje
osobitnú situáciu, v ktorej právny úkon formálne zodpovedá zákonnej norme, avšak
v konečnom dôsledku vznikajú, menia sa alebo zanikajú práva a povinnosti, ktoré sú
v rozpore s účelom a zmyslom zákona. Dobré mravy stotoţnil so všeobecne spoločensky
uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneuţívanie výkonu práv,
nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych
vzťahov).
V ďalšom poukázal na § 19a ods. 1 aţ 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach
prevodu majetku štátu na iné osoby a uviedol, ţe toto ustanovenie bolo do citovaného zákona
inkorporované novelou - zákonom číslo 190/1995 Z. z., ktorý nemá prechodné ustanovenia,
riešiace aplikácie uvedeného zákonného ustanovenia na právne vzťahy vzniknuté
pred účinnosťou tohto zákona. Právny vzťah medzi F. a úpadcom vznikol na základe
privatizačnej zmluvy, uzatvorenej dňa 27. 07. 1992 a trval v čase nadobudnutia účinnosti
uvedeného zákonného ustanovenia.
Vo vzťahu k retroaktivite súd uviedol, ţe táto v práve znamená spätnú pôsobnosť
právnych predpisov do minulosti. V tejto súvislosti súd citoval podrobný výklad pojmu
retroaktivita z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 98/2010 zo dňa
29. 06. 2010, ako aj časť dôvodovej správy Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
k návrhu zákona o opatreniach voči osobám, ktoré nadobudli majetok protiprávnym
spôsobom str. 10-11 rozsudku).
Súd prvého stupňa vyslovil názor, ţe aj ust. § 19a zákona č. 92/1991 Zb. je nepravou
retroaktivitou, a teda nepôsobí do minulosti, ale s účinnosťou do budúcnosti prinieslo zmeny
práv a povinností, ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona -zákona č. 92/1991 Zb., a to
podmienenie následného prevodu privatizovaného majetku nadobúdateľom, predchádzajúcim
súhlasom fondu a zároveň novou povinnosťou nadobúdateľa tohto majetku - povinnosťou
pouţitia výťaţku z následného prevodu na úhradu záväzkov voči fondu pod sankciou
neplatnosti úkonu, ako aj úkonov naň nadväzujúcich. Nejde tu teda o dopad nového právneho
predpisu do minulosti. Za takýchto okolností nerozhoduje, ţe retroaktivita právnej normy nie
je v nej výslovne uvedená a právne pomery adresáta právnej normy sa budú spravovať
novším právnym predpisom. Preto pokiaľ predaj sprivatizovaného majetku vykonával sám
nadobúdateľ, mohol tak podľa názoru súdu platne konať iba za predpokladu dodrţania
povinností stanovených v ust. § 19a zákona č. 92/1991 Zb.
V danom prípade však výťaţok z predaja podľa kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa
27. 12. 2000 medzi ţalobcom a úpadcom, na úhradu záväzku voči F. z privatizačnej zmluvy
číslo 48/1992 v znení dodatku, pouţitý nebol. K získaniu ani k úhrade výťaţku vo výške
7 550 000,-- Sk na účet fondu a ani na účet úpadcu, nedošlo. Nedošlo však ani k zániku
pohľadávky F. vo výške 11 801 460,-- Sk v dôsledku započítania podľa dohody o započítaní
zo dňa 21. 02. 2001, a to pohľadávky F. voči úpadcovi, splynutím s pohľadávkou úpadcu voči
fondu spôsobilou na započítanie.
Ustanovenie § 19a zákona č. 92/1991 Zb. je kogentným ustanovením zákona,
nedodrţanie ktorého malo za následok, ţe úkony, vykonané nadobúdateľom alebo
obchodnou spoločnosťou, ktorej majetková účasť bola predmetom predaja v rozpore
s ustanoveniami odsekov 2 a 3 § 19a zákona č. 92/1991 Zb. a všetky na ne nadväzujúce
úkony, sú neplatné.
Platenie kúpnej ceny bolo dohodnuté v čl. III kúpnej zmluvy zo dňa 27. 12. 2000 tak,
ţe táto sa mala platiť kupujúcim - ţalobcom, na účet súdnej exekútorky, pričom ţalobca časť
kúpnej ceny zaplatil. Z realizovaného predaja na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej
úpadcom so ţalobcom teda nebola dohodnutá úhrada kúpnej ceny v prospech úpadcu ako
predávajúceho, ani vykonaná úhrada kúpnej ceny v prospech úpadcu. Nebola vykonaná ani
úhrada finančnej čiastky v prospech fondu na úhradu záväzkov úpadcu podľa privatizačnej
zmluvy, ani uspokojená pohľadávka fondu prihlásená do exekúcie. Dňa 01. 08. 2000 síce bol
vydaný exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností zapísaných na liste
vlastníctva č. X. k. ú. N. a F. si svoju pohľadávku prihlásil i do exekučného konania
vedeného súdnou exekútorkou JUDr. E. Š. pod sp. zn. EX 272/2000, a to prihláškou F. zo dňa
06. 12. 2000, pre pohľadávky v celkovej výške 38 699 439,-- Sk a uplatnil si nárok
na najvyššie podanie a zaplatenie čiastky v hotovosti a ako záloţný veriteľ v prvom rade
ţiadal, aby draţitelia boli upozornení na ust. § 151d ods. 2 OZ. V exekúciách, vedených na
majetok úpadcu k speňaţeniu majetku úpadcu, zapísaného na liste vlastníctva č. X. k. ú. N.,
predajom na verejnej draţbe nedošlo a nedošlo ani k uspokojeniu pohľadávok F., hoci podľa
listu vlastníctva č. X. ako prvé v poradí bolo zapísané záloţné právo v prospech F. podľa
záloţnej zmluvy zo dňa 14. 03. 1994 na parcely č.: X., X., X., X., X., X., X., X., X., X., X.,
vo výške 29.201.639,-- Sk. Súdna exekútorka v rámci exekúcie poňala predaj majetku
povinného – úpadcu, ţalobcovi ako jeden z predajov uskutočnených povinným so súhlasom
súdneho exekútora a záloţných veriteľov za účelom uspokojenia pohľadávok veriteľov a ako
platbu povinného za predaj nehnuteľností povinným so súhlasom súdneho exekútora
a záloţných veriteľov za účelom uspokojenia pohľadávok veriteľov s tým, ţe F. bol
uspokojený z prostriedkov prijatých na exekútorský úrad formou zápočtu pohľadávky
z predaja nehnuteľností, uvedenej pod číslom 6 vo výške 11 801 460,-- Sk. Ani z jedného
súhlasu fondu však nevyplýva, ţe tieto boli dané úpadcovi na vykonanie speňaţenia majetku
v rámci exekúcie za účelom uspokojenia pohľadávky oprávneného v exekúcii. F. bol daný
súhlas iba úpadcovi na odpredaj a na uvoľnenie záloţných práv výlučne za splnenia
podmienok v nich uvedených. K splneniu týchto podmienok však nedošlo. Skutočnosť, ţe
pôjde o predaj v rámci exekúcie, nevyplýva ani zo ţiadostí úpadcu o udelenie súhlasov
adresovaných F.
Súd zdôraznil, ţe nebola dodrţaná ani ďalšia zákonná podmienka stanovená v § 151g
OZ účinného v čase udelenia súhlasov, i v čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy, t. j.
nedošlo ani k vzdaniu sa záloţného práva záloţcom - fondom, formou notárskej zápisnice tak,
ako to ustanovuje Občiansky zákonník v § 151g.
Súd neprisvedčil obrane ţalobcu, ţe neplatnosť podľa § 19a zákona o veľkej
privatizácii bola viazaná iba na súčasné splnenie oboch podmienok stanovených
v predmetnom ustanovení, a to jednak nedostatok súhlasu fondu, ako aj nesplnenie povinnosti
úpadcu pouţiť finančné prostriedky, získané z prevodu privatizovaného majetku. Uviedol, ţe
v prípade takéhoto výkladu by bol zákonom stanovený a aj udelený súhlas fondu právne
bezvýznamný, čo je v rozpore nielen s účelom udeleného súhlasu, ako aj v rozpore
so zákonom. Naopak, udelenie súhlasu fondom iba preukazuje a potvrdzuje vedomosť úpadcu
a uzrozumenie úpadcu s podmienkami, ktoré treba pri odpredaji majetku dodrţať, aj
s následným správaním sa úpadcu, ktoré zákon a aj udelený súhlas obchádzalo.
Súd následne citoval ust. § 151g OZ, v súvislosti s ktorým uviedol, ţe ustanovenia
Občianskeho zákonníka majú prevaţne dispozitívny charakter, čo vyplýva z § 2 ods. 3 OZ,
pokiaľ to zákon výslovne nezakazuje, alebo pokiaľ z ustanovenia OZ nevyplýva, ţe sa
od neho môţu odchýliť. Pokiaľ by sa ale odchýlili od ustanovení, ktoré majú kogentnú
povahu (prikazujú, zakazujú, alebo vyhlasujú právny úkon za neplatný), boli by ich prejavy
vôle neplatné. Súd mal za to, ţe ust. posl. vety § 151g ods. 1 OZ je ustanovením kogentným.
Vo vzťahu k námietke ţalobcu, spočívajúcej v tvrdení, ţe k zániku pohľadávky F.
došlo aj započítaním čiastky 11 801 460,-- Sk podľa dohody o započítaní zo dňa
21. 02. 2001, súd poukázal na základnú úpravu započítania, obsiahnutú v §§ 580 - 581 OZ
a uviedol, ţe následkom započítania je, ţe vzájomné pohľadávky sa zrušujú, pokiaľ sa kryjú,
a teda musí ísť o vzájomné pohľadávky.
Poukázal tieţ na ust. § 358 a § 364 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“)
a uviedol, ţe započítacie prejavy medzi F. a úpadcom boli obsiahnuté v ust. v čl. I bod 4
trojstrannej dohody o započítaní zo dňa 21. 02. 2002, podľa ktorého „V., a. s. N. a F. sa
vzájomne dohodli, že započítavajú pohľadávku F., vyplývajúcu z kúpnej zmluvy č. 42/1992
zo dňa 27. 07. 1992, uzavretej medzi F. a V., a. s. N., voči pohľadávke V., a. s., N.,
vyplývajúcej z postúpenej pohľadávky voči K. N., spol. s r. o.“. Odhliadnuc od zrejmej
nesprávnosti v označení čísla privatizačnej zmluvy (42 namiesto 48), mal súd za to, ţe
pohľadávka F. je voči V. N., a. s., označená dostatočne určito. Nebolo mu však jasné,
zrozumiteľné ani určité, akú pohľadávku V., a. s., mali účastníci zmluvy na mysli, ktorá mala
byť pouţitá na započítanie voči pohľadávke F. z privatizačnej zmluvy. V., a. s., N., mali totiţ
svoju pohľadávku (voči K. N., s. r. o.), vyplývajúcu z kúpnej zmluvy zo dňa 21. 02. 2001,
postúpiť F., a to bez akéhokoľvek prejavu vôle o dohodnutí prípadnej odplaty za postúpenie
pohľadávky, ako aj jej výšky (čl. I bod 1 a 2). Uviedol, ţe pokiaľ by dohoda o započítaní v čl.
I bod 4 mala na mysli postupovanú pohľadávku V., a. s., voči K. N., s. r. o., na F., nebola by
splnená poţiadavka započítania - t. j. poţiadavka vzájomnosti pohľadávok. Voči pohľadávke
F. voči úpadcovi z privatizačnej zmluvy, by mala byť na započítanie pouţitá pohľadávka F.
získaná postúpením - t. j. pohľadávka voči K. N., s. r. o. Dohoda o započítaní v časti
o postúpení pohľadávky, prejav vôle o dohodnutí odplaty a jej výšky, neobsahovala.
Chýbajúci prejav vôle o prípadnej odplate za postúpenie pohľadávok preto nebolo moţné
odstraňovať - konvalidovať, rozširovať a nahradzovať výkladom, ani vykladať podľa § 266
ods. 4 ObchZ., pretoţe výklad bolo moţné pouţiť iba na existujúci prejav vôle.
Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, ţe v danom prípade nemohlo dôjsť
k platnému zániku pohľadávky F.F. voči úpadcovi v časti kúpnej ceny 11 801 460,-- Sk ani
v dôsledku započítania, pretoţe ust. čl. I bod 4 Dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok,
uzatvorenej dňa 21. 02. 2002 medzi F., K. N., spol. s r. o. a V., a. s., je neplatné. Vyslovil
názor, ţe za získanie prostriedkov úpadcom nemoţno povaţovať vykonanie prejavu
smerujúceho k započítaniu, majúce za následok zánik pohľadávky úpadcu, v danom prípade
pohľadávky z kúpnej zmluvy uzatvorenej s K. N., s. r. o., vo výške 11 801 460,-- Sk. Právny
úkon započítania pohľadávok nemoţno povaţovať za úhradu záväzkov voči fondu, pretoţe
pri zániku záväzkov započítaním nedochádza k získaniu prostriedkov, ani k ich úhrade, t. j.
k splneniu. Za získanie prostriedkov úpadcom nemoţno povaţovať dohodu a platenie kúpnej
ceny kupujúcim na účet súdnej exekútorky, následne pouţitých na splnenie povinností
úpadcom voči tretím subjektom, pretoţe takýto postup zákon pri následnom predaji
sprivatizovaného majetku nedovoľoval.
Súd zároveň podotkol, ţe pokiaľ F. v poslednom ustanovení súhlasu udeleného
úpadcovi dňa 31. 08. 2000 uviedol čiastku 4,8 mil. Sk, nešlo o obmedzenie súhlasu
s predajom a pouţitím výťaţku vo výške 4,8 mil. Sk v prospech F. Uviedol, ţe podľa § 19a
ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb., úpadca bol povinný všetky prostriedky z predaja prednostne
pouţiť na úhradu svojich záväzkov voči fondu, a to aţ do výšky svojho existujúceho záväzku.
Zdôraznil, ţe obmedzenie pouţitia výťaţku na úhradu záväzkov voči fondu v zmysle vyššie
uvedeného zákon nedovoľoval. Na takto ustálený záver podľa názoru súdu nemala vplyv ani
tá skutočnosť, ţe dohodou F. s P., a. s., ako majoritným záloţným veriteľom, o rozsahu
uspokojenia sa z realizácii ich záloţných práv 40,7 mil. Sk v prospech P., a. s. a 4,8 mil. Sk
v prospech F., malo dôjsť k rozdeleniu výnosov v pomere zaloţených nehnuteľností. Táto sa
mohla týkať iba rozsahu uspokojenia sa veriteľov zo zálohu za predpokladu, ţe by bolo došlo
k vzdaniu sa záloţného práva F formou notárskej zápisnice, k čomu však nedošlo. Uvedené
skutočnosti však nemali ţiadny vplyv na posúdenie platnosti právnych úkonov, ktoré súd
vykonal v rámci posúdenia predbeţnej otázky v konaní o vylúčení zo súpisu konkurznej
podstaty.
Súd záverom zhrnul, ţe v danom prípade k naplneniu zákonných predpokladov
platnosti právneho úkonu úpadcu, ktorým prevádzal sprivatizovanú časť majetku na inú
osobu, stanovených v § 19a zákona č. 92/1991 Zb., ani v udelených súhlasoch F., nedošlo.
Právny úkon, vykonaný nadobúdateľom - úpadcom a ţalobcom dňa 27. 12. 2000, vyhodnotil
za právny úkon absolútne neplatný podľa § 39 OZ. Pouţitie uvedeného ustanovenia
nezakazuje ţiadna špeciálna norma tak, ako to vo svojej obrane namietal ţalobca. Tomuto
záveru nebráni ani to, ţe Exekučný poriadok v § 47 ods. 2 nakladanie s majetkom povinného
za účelom uspokojenia pohľadávok oprávneného nezakazuje. Na základe uvedeného súd
skonštatoval, ţe zaradenie nehnuteľností, špecifikovaných v ţalobe do súpisu konkurznej
podstaty úpadcu, bolo správcom konkurznej podstaty vykonané dôvodne.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a ţalovanému ako
úspešnému účastníkovi konania priznal právo na ich náhradu v celkovej sume 539,22 eur.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
ţalobca argumentujúc odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom), ďalej podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností), § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. (rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Odvolaciemu súdu
navrhol, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a ţalobe vyhovel. Súčasne si
uplatnil náhradu trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.
Vo vzťahu k vade konania uvedenej v § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. poukázal na čl. 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, § 115 ods. 1 O. s. p., na v odvolaní špecifikované
nálezy Ústavného súdu Českej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky,
rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky a súdu prvého stupňa vytkol, ţe ho osobitne
nepredvolal ani na jedno ústne pojednávanie, čím porušil jeho základné právo, aby jeho vec
bola prerokovaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Má totiţ za to, ţe o konaní pred súdom mal byť vyrozumený samostatne, a nie
prostredníctvom svojho právneho zástupcu.
V ďalšom ţalobca poukázaním na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj „Rozbor
a hodnocení úrovne soudních rozhodnutí v občánském soudním řízení u soudů prvního
stupne“ Najvyššieho súdu ČSSR, sp. zn. Prz 36/67 zo dňa 23. 11. 1967, namietol
nedostatočné odôvodnenie odvolaním napadnutého súdneho rozhodnutia, zakladajúce
i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Súdu prvého stupňa vytkol, ţe svoje
rozhodnutie neodôvodnil riadne, v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p., čím mu rovnako odňal
moţnosť konať pred súdom. Súd podľa neho opísal iba obsah toho, čo tvrdili účastníci
konania a čo je obsiahnuté v niektorých listinných dôkazoch, pričom popis obsahu
jednotlivých dôkazov označil za svoje zistenia. Týmto zisteniam nepredchádzalo ţiadne
hodnotenie dôkazov a len na základe opisu obsahu vykonaných dôkazov bez ďalšieho
prikročil k svojim právnym záverom. Naviac, opis nie je úplný, chýbajú niektoré rozhodujúce
skutočnosti, ktoré vyšli najavo, je vytrhnutý z kontextu a nezodpovedá skutočnému obsahu
vykonaných dôkazov. Tvrdí, ţe odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku vôbec
nevypovedá o tom, prečo súd prvého stupňa niektorým dôkazným prostriedkom uveril, a teda
im prisúdil vierohodnosť a naopak, prečo z iných nemohol čerpať informácie nevyhnutné
pre zistenie skutkového stavu veci.
Odvolateľ súdu vytkol, ţe vôbec neodôvodnil, z akého dôvodu neurobil ţiadne
skutkové zistenia z nasledujúcich listinných dôkazov:
- listu F. zo dňa 07. 03. 2011 zn. KP - 2232/2011 označeného ako „Poskytnutie
informácií podľa 18 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám“, adresovaného I. H. A.,
- podkladov, na základe ktorých výkonný výbor F. dňa 22. 08. 2000 prerokoval ţiadosť
úpadcu zo dňa 28. 07. 2000 zn. 2/100//Dn/00 a vydal svoj súhlas zo dňa
31. 08. 2000 zn. 967/2000/K,
- podkladov, na základe ktorých výkonný výbor F. dňa 20. 03. 2001 prerokoval ţiadosť
úpadcu zo dňa 14. 02. 2001 a vydal svoj súhlas zo dňa 22. 03. 2001 zn.
10/351/2000/K,
- uznesenia výkonného výboru F. zo dňa 20. 02. 2001 č. 1/12/01, ktorým bol schválený
návrh dohody o započítaní pohľadávok medzi F., K. s. r. o., N. a úpadcom vo výške
11 801 460,-- Sk a dvaja členovia výkonného výboru F. boli poverení podpísať túto
dohodu,
a to napriek tomu, ţe tieto dôkazy svedčia o rozhodujúcich skutočnostiach, o. i. o tom, ţe:
- kúpnu zmluvu zo dňa 27. 12. 2000 ţalobca a úpadca ako povinný uzavreli za účelom
uspokojenia pohľadávky oprávneného, jej príslušenstva a trov exekúcie v exekučnom
konaní s vedomím a so súhlasom F., oprávneného (spoločnosti P., a. s.) a exekútorky,
- pri udelení svojho súhlasu F. prijal návrh spoločnosti P., a. s. (oprávneného), aby
výnosy z predaja nehnuteľností dotknutých exekúciou vedenou proti úpadcovi boli
rozdelené v pomere hodnoty zaloţených nehnuteľností,
- dňa 21. 02. 2001 F., úpadca a spoločnosť K. N., spol. s r. o., uzavreli dohodu
o vzájomnom započítaní pohľadávok za účelom vysporiadať pohľadávky, ktoré v čase
jej uzavretia mali vzájomne voči sebe (vo vzťahu úpadcu a F. zníţiť pohľadávku, ktorú
mal voči úpadcovi F. a tým zároveň splniť povinnosť úpadcu zaplatiť F. príslušnú časť
výnosu z predaja nehnuteľností podľa súhlasu F.),
- F., napriek tomu, ţe mal vedomosť o predaji predmetných nehnuteľností, nikdy nemal
proti tomu námietky a nevzniesol ţiadne pochybnosti o jeho správnosti
a nespochybnil svoj súhlas udelený na prevod privatizovaného majetku.
Odvolateľ v ďalšej časti svojho odvolania poukázal na svoj návrh, aby súd prvého
stupňa vypočul ako svedka p. Ing. F. D., ktorý ako člen štatutárneho orgánu úpadcu pred
uzavretím kúpnej zmluvy zo dňa 27. 12. 2000 rokoval aj s exekútorkou, F., aj s P., a. s., a teda
mal vedomosti o rozhodujúcich skutočnostiach súvisiacich s udelením súhlasu F.
a s predajom predmetných nehnuteľností. Napriek tomu, ţe súd jeho návrhu nevyhovel,
vo svojom rozsudku nevysvetlil, prečo tento dôkaz nevykonal.
Odvolateľ súdu prvého stupňa ďalej vytkol nedostatočné právne posúdenie predmetnej
veci, keď len citoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, bez právnych úvah, ktoré
ho k jeho rozhodnutiu viedli a ktoré je podľa § 157 ods. 2 O. s. p. tieţ podstatnou náleţitosťou
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Odvolateľ ďalej namietol, ţe z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nie je moţné
vyvodiť, akým postupom dospel súd k svojím záverom, podľa ktorých:
- nepravá retroaktivita právneho predpisu je dovolená aj vtedy, ak to tento neustanovuje
výslovne (súd prvého stupňa vysvetlil iba to, v čom spočíva nepravá retroaktivita
právneho predpisu),
- ustanovenie § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. je kogentné,
- došlo k porušeniu § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb., pričom na viacerých miestach
vyslovil, ţe úpadca z predaja predmetných nehnuteľností nezískal ţiadne prostriedky
(odplatu).
Odvolateľ má za to, ţe pokiaľ súd dospel k záveru, ţe ním uplatnený nárok nie je
opodstatnený, bol povinný sa s jeho argumentáciou tvrdenou v konaní náleţite, dostatočným
a výstiţným spôsobom vysporiadať. Súd sa podľa neho vôbec nezaoberal s nasledovnými
jeho tvrdeniami, podľa ktorých:
- z § 19a ods. 3 a 4 zákona č. 92/1991 Zb. nijako nevyplýva, ţe sa písomný súhlas
udelený v súlade s § 19a ods. 2 zákona č. 92/1991 Zb. stáva neúčinným,
- úpadca z prevodu predmetných nehnuteľností nezískal ţiadne prostriedky, teda nedošlo
k porušeniu § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb.,
- § 19a ods. 2 a 3 zákona č. 92/1991 Zb. nie je moţné povaţovať za také, ktoré by
obmedzili exekúcie na privatizovaný majetok alebo jeho časti, a teda privatizovaný
majetok nie je vylúčený z exekúcie,
- Občiansky zákonník, ani Obchodný zákonník nepoznajú ţiadnu „následnú“ či
„dodatočnú“ neplatnosť právneho úkonu, ktorú by spôsobili okolnosti, ktoré nastali aţ
po tom, keď právny úkon bol urobený,
- slovné spojenie v § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. „v zmysle uzavretej zmluvy podľa
§ 14“ znamená, ţe úpadca mal pouţiť prostriedky získané z predaja predmetných
nehnuteľností tak, ako to ustanovuje zmluva, ktorú uzavrel s F. podľa § 14 zákona č.
- nič nebránilo tomu, aby F. a úpadca, ako dve súkromnoprávne subjekty dohodli, ako
bude úpadca nakladať s peňaţnými prostriedkami, ktoré získal z predaja predmetných
nehnuteľností,
- absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa môţe úspešne dovolať len taká tretia osoba,
hmotnoprávne postavenie ktorej (jej majetkové práva) môţe byť neplatnosťou právneho
úkonu v dobe jeho urobenia (avšak nie v budúcnosti) dotknuté. Ţalovaný takou treťou
osobou nie je, preto jeho námietka o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa
27. 12. 2000 je bez právneho významu.
- v prípade neplatnosti právneho úkonu podľa § 19a ods. 2 aţ 4 zákona č. 92/1991 Zb. ide
v zmysle prvej vety § 267 ods. 1 ObchZ o relatívnu neplatnosť, pričom ţalovaný nie je
oprávnený dovolať sa neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 27. 12. 2000,
- právo na dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa premlčí v trojročnej
premlčacej dobe podľa § 101 OZ, a preto t. č. sa uţ nikto neplatnosti kúpnej zmluvy
zo dňa 27. 12. 2000 dovolať nemôţe.
Odvolateľ v ďalšom poukázal na princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je
poţiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dala rovnaká odpoveď. Pokiaľ tomu tak nie je a všeobecný súd aplikuje určité
ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou,
treba povaţovať takýto postup za arbitrárny, zasahujúci do princípu právnej istoty ako súčasti
právneho štátu. Napriek tomu, ţe ţalobca svoje názory o tom, ţe:
- nepravá retroaktivita právneho predpisu je dovolená jedine vtedy, ak to tento právny
predpis výslovne ustanovuje;
- právny úkon, ktorý v čase urobenia zodpovedal všetkým zákonným poţiadavkám a bol
preto platný, sa v dôsledku skutočností, ktoré nastali po jeho vzniku, nemôţe dodatočne
stať neplatným (a naopak);
- nič nebránilo tomu, aby F. a úpadca, ako dve súkromnoprávne subjekty dohodli, ako
bude úpadca nakladať s peňaţnými prostriedkami, ktoré úpadca získal z predaja
predmetných nehnuteľností,
oprel o judikáty slovenských i českých súdov, súd prvého stupňa v odôvodnení svojho
rozsudku nijako nezdôvodnil, prečo tieto judikáty nebolo moţné v predmetnej veci pouţiť
a vôbec na ne ani nereagoval.
Namietol tieţ, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a v predmetnej veci nepostupoval v súlade s ust. § 132
O. s. p. Tvrdí, ţe súd pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy aj také skutočnosti, ktoré
z dôkazov nevyplynuli a naopak, neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané, či
vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo inak vyšli za konania najavo. Odvolateľ namietol
skutkové zistenie súdu vo vzťahu k listu F. zo dňa 29. 06. 2011, ktoré je podľa neho v rozpore
s:
- obsahom listu F. zo dňa 31. 08. 2000 zn. 967/2000/K označeného ako „Súhlas
na odpredaj nehnuteľného majetku“,
- obsahom listu F. zo dňa 07. 03. 2011 zn. KP - 2232/2011 označeného ako „Poskytnutie
informácií podľa 18 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám“ adresovaného I. H. A. a s obsahom listu F. zo dňa 17. 03. 2011 zn. KP -
2881/2011 označeného ako „Poskytnutie informácií podľa § 18 ods. 1 zákona č.
211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám“, adresovaného ţalovanému,
- obsahom podkladov, na základe ktorých výkonný výbor F. prerokoval ţiadosť
spoločnosti V., a. s., N., zo dňa 28. 07. 2000 zn. 2/100//Dn/00 a vydal svoj súhlas
zo dňa 31. 08. 2000 zn. 967/2000/K.
Odvolateľ namietol aj ďalšie skutkové zistenie súdu prvého stupňa, podľa ktorého:
„Z oboch súhlasov F. nevyplýva, ţe boli dané úpadcovi na vykonanie speňaţenia majetku v
rámci exekúcie ... Skutočnosť, ţe ide o predaj v rámci exekúcie, nevyplýva ...“. Má za to, ţe
išlo o predaj za účelom uspokojenia oprávneného v rámci exekúcie a F. si bol vedomý toho,
ţe väčšia časť výnosu z predaja privatizovaného majetku bude pouţitá na uspokojenie
oprávneného P., a. s.
Odvolateľ súdu vytkol, ţe neprihliadol ani na ďalšie rozhodujúce skutočnosti,
vyplývajúce z obsahu exekučného spisu sp. zn. EX 272/2000 (t. j. ţe kópiu upovedomenia
o začatí exekúcie proti úpadcovi F. prevzal dňa 03. 08. 2000; kópia exekučného príkazu
spôsobom exekúcie predajom nehnuteľností evidovaných na liste vlastníctva č. 3994 zo dňa
01. 08. 2000 bola doručená F., exekútorka pravidelne informovala F. o priebehu exekúcie).
Súd tieţ neprihliadol na list vlastníctva č. X. k. ú. N., podľa ktorého F. nemal záloţné právo
ku kaţdej nehnuteľnosti, patriacej k privatizovanému majetku.
Odvolateľ nakoniec súdu vytkol, ţe jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Tvrdí, ţe názor súdu, podľa ktorého v predmetnej veci neboli
splnené podmienky prevodu privatizovaného majetku ustanovené v § 19a ods. 2 aţ 4 zákona
č. 92/1991 Zb., z dôvodu ktorého kúpna zmluva zo dňa 27. 12. 2000, uzavretá medzi
ţalobcom a úpadcom, je absolútne neplatným právnym úkonom, nemá oporu v platných
právnych predpisoch. Ţalobca má za to, ţe ust. § 19a ods. 2 aţ 4 zákona č. 92/1991 Zb. nie sú
v predmetnom prípade pouţiteľné.
Vo vzťahu k nepravej retroaktivite právneho predpisu odvolateľ poukázal
na rozhodnutie Ústavného súdu ČSFR sp. zn. Pl. ÚS 78/92, rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 238/04, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. ObdoV 6/2003 zo dňa 30. 06. 2004, ako aj odbornú literatúru (Prusák J. „Teória štátu
a práva“, 2001 s. 235-236) a uviedol, ţe úpadca a F.F. kúpnu zmluvu č. 48/92 uzavreli dňa
27. 07. 1992, teda ešte pred účinnosťou § 19a zákona č. 92/1991 Zb.. Podľa tejto zmluvy
úpadca s účinnosťou od 01. 08. 1992 nadobudol do svojho majetku privatizovaný majetok,
predmetom ktorého boli aj predmetné nehnuteľnosti. Z dôvodu, ţe zákon č. 190/1995 Z. z.
výslovne neustanovuje, ţe sa vzťahuje aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho
účinnosťou, na právo úpadcu nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami platia jedine
obmedzenia vyplývajúce z kúpnej zmluvy č. 48/92. Uvedený názor ţalobcu o prípustnosti
nepravej retroaktivity súd prvého stupňa vôbec nevyvrátil.
Odvolateľ namietol názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého, ak nadobúdateľ
privatizovaný majetok prevedie na iného so súhlasom, ale týmto získané prostriedky
nepouţije na úhradu svojich záväzkov voči F., je neplatným právnym úkonom nielen pouţitie
získaných prostriedkov, ale aj prevod privatizovaného majetku. Vyslovil názor, ţe
skutočnosť, ţe nadobúdateľ privatizovaného majetku pouţije prostriedky získané z prevodu
privatizovaného majetku na iné, neţ na úhradu svojich záväzkov voči F., nemá ţiadny vplyv
na platnosť úkonov, ktoré nadobúdateľ privatizovaného majetku urobil pri prevode tohto
majetku na základe predchádzajúceho písomného súhlasu F.
Odvolateľ poukázal na dve samostatné skutkové podstaty uvedené v ust. § 19a ods. 2
a 3 zákona č. 92/1991 Zb. s tým, ţe v odseku 2 sú určené podmienky prevodu, vkladu alebo
zaloţenie privatizovaného majetku alebo jeho časti a odsek 3 ukladá nadobúdateľovi
privatizovaného majetku, aby prostriedky získané z prevodu privatizovaného majetku alebo
jeho časti prednostne pouţil na úhradu svojich záväzkov voči fondu v zmysle uzavretej
zmluvy podľa § 14. Poukázal tieţ na ust. § 39 OZ, ktoré je lex generalis s tým, ţe ust.
§ 19a ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. je vo vzťahu k nemu lex specialis. Vyslovil, ţe úpravou
obsiahnutou v § 19a ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. zákonodarca modifikoval všeobecnú
úpravu neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 OZ tak, ţe právne úkony urobené
pri nakladaní s privatizovaným majetkom alebo s jeho časťou a pri pouţití prostriedkov
získaných z nakladania sú neplatnými právnymi úkonmi iba vtedy, ak boli porušené aj ust.
§ 19a ods. 2 a ods. 3. Uviedol, ţe ust. § 19a ods. 3 a 4 zákona č. 92/1991 Zb. nie je moţné
vo vzťahu k ust. § 19a ods. 2 vykladať ako rozväzovaciu podmienku, čo znamená, ţe
nesplnenie povinnosti pouţiť finančné prostriedky získané z prevodu privatizovaného majetku
ustanoveným spôsobom, nie je moţné chápať ako naplnenie rozväzovacej podmienky
účinnosti právneho úkonu, ktorý bol urobený po predchádzajúcom súhlase fondu. Ďalej
uviedol, ţe zákon o veľkej privatizácii pre prípad porušenia povinnosti podľa § 19a ods. 3
neustanovuje, ţe účinnosť súhlasu, ktorý dal fond nadobúdateľovi privatizovaného majetku,
zanikne, ak nadobúdateľ prostriedky získané z prevodu privatizovaného majetku nepouţije
na úhradu svojich záväzkov voči fondu.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď súd prvého stupňa na viacerých miestach
vyslovil, ţe úpadca z prevodu predmetných nehnuteľností nezískal ţiadne prostriedky, nie je
odvolateľovi zrejmé, ako súd dospel k záveru, ţe ust. § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. bolo
porušené. Zo skutočnosti, ţe ţalobca nezaplatil kúpnu cenu predmetných nehnuteľností
úpadcovi, ale na účet exekútora, odvolateľovi plynie, ţe úpadca z prevodu týchto
nehnuteľností nezískal ţiadne prostriedky, a teda k porušeniu § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991
Zb. nedošlo.
V ďalšej časti svojho odvolania sa odvolateľ vyjadril k právnemu postaveniu
exekútora, účelu exekúcie ako núteného výkonu exekučného titulu a k jeho moţnému
obmedzeniu, ktoré môţe ustanoviť Exekučný poriadok alebo aj osobitný zákon. V tejto
súvislosti uviedol, ust. § 19a ods. 2 a 3 zákona č. 92/1991 Zb. nie je moţné povaţovať
za také, ktoré by obmedzili exekúcie na privatizovaný majetok alebo jeho časti, a teda
privatizovaný majetok z exekúcie vylúčený nie je. Na základe uvedeného má odvolateľ za to,
ţe § 19a ods. 2 a 3 zákona č. 92/1991 Zb. sa nevzťahujú na prípad, keď privatizovaný majetok
(alebo jeho časť) je postihnutý exekúciou. Uviedol, ţe úpadca nehnuteľnosti predal v rámci
exekúcie a výnos z predaja zaplatil exekútorovi, a teda prevod predmetných nehnuteľnosti
z úpadcu na ţalobcu sa uskutočnil v rámci núteného výkonu exekučného titulu. Úpadca, ako
povinný, s predmetnými nehnuteľnosťami naloţil v súlade s § 47 ods. 1 písm. b/ Exekučného
poriadku „za účelom uspokojenia pohľadávky oprávneného, jej príslušenstva a trov
exekúcie“. K tomuto postupu úpadcu, vyplývajúc z vykonaného dokazovania, vopred dal
súhlas aj exekútor, aj F.
Poukázaním na ustálenú prax slovenských a českých súdov odvolateľ uviedol, ţe
Občiansky zákonník, ani Obchodný zákonník nepoznajú ţiadnu „následnú“ či „dodatočnú“
neplatnosť právneho úkonu, ktorú by spôsobili okolnosti, ktoré nastali aţ po tom, keď právny
úkon bol urobený. Platnosť či neplatnosť právneho úkonu moţno posudzovať len so zreteľom
na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho urobenia, a teda právny úkon, ktorý v čase urobenia
zodpovedal všetkým zákonným poţiadavkám a bol preto platný, sa v dôsledku skutočností,
ktoré nastali po jeho vzniku, nemôţe dodatočne stať neplatným (a naopak). Vo vzťahu
k zmluve, uzavretej medzi ţalobcom a úpadcom uviedol, ţe v čase jej uzavretia, ako aj v čase
vkladu vlastníckeho práva ţalobcu do katastra nehnuteľností, súhlas F. k prevodu
predmetných nehnuteľností existoval, a preto podľa jeho názoru predmetná zmluva z dôvodu
neexistencie predchádzajúceho písomného súhlasu nemôţe byť neplatným právnym úkonom.
V ďalšom má ţalobca za to, ţe prostriedky získané z predaja privatizovaného majetku
boli pouţité v súlade s ustanovením zákona a s dohodou úpadcu a F.
Opakovane poukázal na § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. platného v rozhodujúcom
čase, ako aj na druhú vetu čI. V. bod 17 písm. b/ „Zmluvy č. 48/92" zo dňa 27. 07. 1992,
z ktorých odvolateľovi plynie, ţe úpadcovi na základe ust. § 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb.
nevznikla povinnosť pouţiť získané finančné prostriedky v plnej výške na úhradu svojich
záväzkov, ktoré mal voči F. Vyslovil názor, ţe nič nebránilo tomu, aby F. a úpadca, ako dva
súkromnoprávne subjekty dohodli, ako bude úpadca nakladať s peňaţnými prostriedkami,
ktoré úpadca získal z predaja predmetných nehnuteľností. Má za to, ţe úpadca pri pouţití
finančných prostriedkov získaných z predaja privatizovaného majetku nepostupoval
svojvoľne, ale v plnom súlade s vôľou F., ktorý napriek tomu, ţe mal vedomosť o predaji
predmetných nehnuteľností, nikdy nemal proti tomu námietky a nevzniesol ţiadne
pochybnosti o jeho správnosti. F. si bol vedomý toho, ţe väčšia časť výnosu z predaja
privatizovaného majetku bude pouţitá na uspokojenie oprávneného P., a. s., pretoţe pri
udelení svojho súhlasu prijal návrh spoločnosti P., a. s., aby výnosy z predaja nehnuteľností
dotknutých exekúciou, vedenou proti úpadcovi, boli rozdelené v pomere hodnoty zaloţených
nehnuteľností, teda úpadca nemal povinnosť pouţiť celý výnos z predaja privatizovaného
majetku na úhradu svojich záväzkov voči F. Má za to, ţe takúto povinnosť mu neukladal ani
§ 19a ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. Z okolnosti, ţe súhlas F. bol udelený pre predaj všetkých
nehnuteľností, uvedených v liste F. zo dňa 31. 08. 2000 zn. 967/2000/K, plynie, ţe úpadca
z výnosu z predaja všetkých označených nehnuteľností mal zaplatiť F. spolu iba sumu
vo výške 4,8 mil. Sk.!?
Vo vzťahu k dohode o započítaní, ktorú dňa 21. 02. 2001 uzavreli F., úpadca
a spoločnosť K. N., spol. s r. o., odvolateľ uviedol, ţe jej uzavretím zanikli pohľadávky, ktorú
v tom čase mal úpadca voči spoločnosti K. N., spol. s r. o. a ktorú mala spoločnosť K. N.,
spol. s r. o., voči F., čím sa pohľadávka F. voči úpadcovi zníţila o sumu 11 801 460,-- Sk.
Tým, ţe úpadca podľa bodu 2 čI. I. dohody o započítaní previedol svoju pohľadávku, ktorú
mal voči spoločnosti K. N., spol. s r. o. na F., fond získal majetkový prospech vo výške
11 801 460,-- Sk. Z uvedeného mu plynie, ţe z výnosu z predaja nehnuteľností patriacich
k privatizovanému majetku pouţil úpadca na úhradu svojich záväzkov voči F. sumu vo výške
11 801 460,-- Sk, a nie vo výške 4,8 mil. Sk. Odvolateľ poukázal na to, ţe F. si
do dnešného dňa neuplatnil ani voči zmluve, ani voči dohode o započítaní ţiadnu námietku
a ani nepodal ţalobu o určenie pravosti svojej pohľadávky, ktorú prihlásil do konkurzu
na majetok úpadcu, hoci správca konkurznej podstaty úpadcu túto pohľadávku poprel
vo výške 11 801 460,-- Sk z dôvodu uzavretej dohody o započítaní. Na základe tohto
správania F. a úpadcu sa odvolateľovi javí, ţe je jednoznačné, ţe medzi nimi došlo (keď nie
inak) aspoň konkludentne k dohode o splnení povinnosti úpadcu podľa § 19a ods. 3 zákona č.
92/1991 Zb. a úpadca túto svoju povinnosť podľa tejto dohody aj riadne splnil.
V ďalšom odvolateľ súdu prvého stupňa vytkol úvahy o neplatnosti dohody
o započítaní, ktoré podľa neho nemajú ţiaden skutkový a právny základ. Namieta jeho úvahy
súvisiace s existenciou záloţného práva F. k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré sú podľa
neho bez právneho významu. Poukázaním na znenie prvej vety § 151 g OZ, platné
v čase udelenia súhlasu F. na odpredaj nehnuteľností, ktoré patrili k privatizovanému majetku
a na ich uvoľnenie zo záloţného práva, má odvolateľ za zrejmé, ţe vôľa F. pri udelení svojho
súhlasu smerovala k zbaveniu záloţného práva na predmetných nehnuteľnostiach za odplatu
s tým, ţe úpadca mu zaplatí časť výnosu získaného z predaja nehnuteľností, ktoré patrili
k privatizovanému majetku. Má za to, ţe v danom prípade záloţné právo F. k predmetným
nehnuteľnostiam zaniklo zo zákona, a to z dôvodu, ţe úpadca (záloţca) „zloţil“ (t. j.
prostredníctvom uzavretia dohody o započítaní zaplatil) záloţnému veriteľovi (F.) predajnú
cenu predmetných nehnuteľností.
Poukázaním na odbornú literatúru (napr. prof. JUDr. Jiŕí Švestka, DrSo: Občanský
zákoník I, Komentár, 1. vydaní 2008, vydavateľstvo C.H.BECK s. 314 a 315), podľa ktorej
absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa môţe úspešne dovolať len taká tretia osoba,
hmotnoprávne postavenie ktorej (jej majetkové práva) môţe byť - objektívne posúdené -
neplatnosťou právneho úkonu v dobe jeho urobenia (avšak nie v budúcnosti) dotknuté,
odvolateľ vyjadril názor, ţe ţalovaný takou treťou osobou nie je, preto jeho námietka
o absolútnej neplatnosti predmetnej zmluvy uzavretej medzi ţalobcom a úpadcom je
bez právneho významu. Poukázal tieţ na § 261 ods. 6 ObchZ, ktorým sa podľa neho spravuje
aj predmetná zmluva z dôvodu, ţe ju uzavreli podnikatelia a jej predmetom sú nehnuteľnosti.
Má za to, ţe z Občianskeho zákonníka sa na predmetný záväzkový vzťah aplikujú len
ustanovenia o príslušnom zmluvnom type (t. j. ustanovenia Občianskeho zákonníka o kúpnej
zmluve), kým na všetky ostatné záleţitosti sa aplikujú všeobecné ustanovenia Obchodného
zákonníka o záväzkových vzťahoch, o. i. aj ust. prvej vety § 267 ods. 1 ObchZ, z ktorého mu
plynie, ţe dovolať sa neplatnosti môţe len účastník právneho vzťahu, ktorého záujmy boli
dôvodom neplatnosti dotknuté, inak sa tento právny úkon povaţuje za platný. Odvolateľ má
za to, ţe v prípade neplatnosti právneho úkonu podľa § 19a ods. 2 aţ 4 zákona č. 92/1991 Zb.,
ide v zmysle prvej vety § 267 ods. 1 ObchZ o relatívnu neplatnosť, ktorá je ustanovená
na ochranu nadobúdateľa privatizovaného majetku, nie na ochranu osoby, na ktorú
nadobúdateľ previedol privatizovaný majetok alebo jeho časť.
Na základe vyššie tvrdených skutočností odvolateľ uzavrel, ţe neplatnosti predmetnej
zmluvy by sa mohol úspešne dovolať úpadca, prípadne F., nie však ţalovaný, pretoţe nie je
zástupcom ani úpadcu, ani F. Napokon poukázal na to, ţe právo na dovolanie sa relatívnej
neplatnosti právneho úkonu sa premlčí v trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ,
vzhľadom na ktorú skutočnosť sa neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 27. 12. 2000, uzavretej
medzi ţalobcom a úpadcom, uţ nikto nemôţe dovolať.
K odvolaniu ţalobcu sa písomne vyjadril ţalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Súčasne si uplatnil náhradu trov
odvolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) po zistení,
ţe odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, § 204 ods. 1 O. s. p.), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O. s. p.), preskúmal vec podľa
§ 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel
k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné, a preto napadnutý rozsudok podľa § 219
ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom č. k.
6Cbi/27/2010-350 zo dňa 15. 12. 2011 zamietol ţalobu ţalobcu (zo dňa 17. 06. 2010)
o vylúčenie nehnuteľností špecifikovaných v ţalobe zapísaných na liste vlastníctva č. X.,
katastrálne územie N., obec N., zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu V., a. s., N.
Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, ţe predmetné nehnuteľnosti boli správcom
konkurznej podstaty zaradené do podstaty v zmysle ust. § 6 ods. 1 zákona č. 328/ 1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov dôvodne, úpadca bol a je nepretrţite ich
vlastníkom a tieto boli na ţalobcu prevedené na základe absolútne neplatného právneho
úkonu pre rozpor so zákonom o veľkej privatizácii.
Medzi účastníkmi konania nie je sporné, ţe zmluvou č. 48/1992 Zb. zo dňa
27. 07. 1992 v znení dodatku č. 1 zo dňa 29. 09. 1994 nadobudol úpadca ako kupujúci
od F. Slovenskej republiky ako predávajúceho do vlastníctva nehnuteľnosti v zmysle zákona
č. 92/1991 Zb. v znení neskorších zmien o prevode majetku štátu na iné osoby (ďalej zákon
o veľkej privatizácii), ktorých vylúčenie z konkurznej podstaty je predmetom tohto konania.
Následne kúpnou zmluvou zo dňa 27. 12. 2000 úpadca napriek tomu, ţe nesplatil celú kúpnu
cenu F., časť privatizovaného majetku previedol na ţalobcu. Súd oprávnene povaţoval tento
právny úkon za absolútne neplatný pre rozpor s ustanovením § 19a zákona č. 92/1991 Zb.
o veľkej privatizácii v znení neskorších predpisov. Podľa tohto ustanovenia do splatenia celej
kúpnej ceny je prechod privatizovaného majetku alebo jeho časti nadobúdateľom na inú
osobu alebo jej vklad do obchodnej spoločnosti alebo jeho zaloţenie v prospech tretích osôb
moţné len po predchádzajúcom písomnom súhlase fondu. Ak fond do 60 dní od doručenia
písomnej ţiadosti nadobúdateľa fondu na nakladanie s privatizovaným majetkom písomne
nevyjadrí nesúhlas, má sa za to, ţe súhlas bol udelený. Predchádzajúci písomný súhlas fondu
je potrebný aj pri akciových spoločnostiach, ktorých majetkové účasti na podnikaní akciovej
spoločnosti sú predmetom predaja. Ak nadobúdateľ privatizovaného majetku nedodrţí pri
nakladaní s týmto majetkom uvedený postup, prevod privatizovaného majetku alebo jeho
časti alebo jeho vklad do obchodnej spoločnosti alebo jeho zaloţenie v prospech tretích osôb
sú neplatné. Podľa ods. 3 a ods. 4 citovaného ustanovenia, ak fond vydá predchádzajúci
písomný súhlas podľa ods. 2, nadobúdateľ privatizovaného majetku je povinný pouţiť takto
získané prostriedky prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu v zmysle uzavretej
zmluvy podľa § 14. Úkony vykonané nadobúdateľom v rozpore s ustanoveniami odsekov 2
a 3 a všetky na ne nadväzujúce úkony sú neplatné. Kúpna zmluva o prevode privatizovaného
majetku na ţalobcu bola uzavretá za účinnosti novely § 19a zákona o veľkej privatizácii
(účinná od 14. 11. 1995).
I keď uvedené ustanovenie bolo doplnené aţ zákonom č. 190/1995 Z. z., ktorý nemá
prechodné ustanovenia, riešiace aplikáciu tohto zákonného ustanovenia na právne vzťahy
vzniknuté pred jeho účinnosťou, správne vyvodil súd prvého stupňa právny záver, ţe sa jedná
o nepravú retroaktivitu, ktorá sa v zmysle právnej teórie a praxe povaţuje za prípustnú, t. j.
nová právna úprava uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých došlo podľa
predchádzajúcej právnej normy k vzniku určitých právnych vzťahov, ktorých následky
zostávajú zachované, avšak s účinnosťou do budúcnosti zavádza nový mechanizmus
uplatnenia týchto práv s tým, ţe akceptuje právny stav, ktorý nastal za existencie
predchádzajúcej právnej úpravy.
Na platnosť prevodu sa vyţadovalo splnenie oboch podmienok stanovených v § 19a
ods. 2 a ods. 3 zákona o veľkej privatizácii, v opačnom prípade sú úkony nadobúdateľa
a na ne nadväzujúce úkony, týkajúce sa prevodu privatizovaných nehnuteľností neplatné.
Z obsahu spisu a doloţených písomných dôkazov je zrejmé, ţe F. udelil súhlas na časť
prevodu privatizovaného majetku dňa 31. 08. 2000 (č. l. 43) a po uzavretí zmluvy zo dňa
27. 12. 2000, dodatočne dňa 22. 03. 2001 (č. l. 44) na základe ţiadosti úpadcu dal súhlas
na ostané nehnuteľnosti, ktoré boli taktieţ predmetom prevodu. Vklad vlastníckeho práva
ţalobcu do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 27. 03. 2001. Prvostupňový súd
povaţoval oba súhlasy za udelené pred realizáciou prevodu, ku ktorému došlo účinnosťou
vkladu do katastra nehnuteľností.
Kúpna zmluva je najbeţnejším spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide
o dvojstranný právny úkon pozostávajúci z návrhu a prijatia návrhu (akceptácie), spočívajúci
vo vzájomných a obsahovo zhodných prejavoch vôle dvoch strán, na základe ktorých
predávajúcemu vznikne povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu
povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu. Kúpna
zmluva vzniká momentom, keď zmluvné strany dosiahli konsenzus o predmete kúpy a kúpnej
ceny, pokiaľ zákon nevyţaduje ďalšie náleţitosti. Uzavretím platnej kúpnej zmluvy nastávajú
jej obligačno–právne účinky, obsah zmluvy sa pre jej účastníkov stáva záväzným a zmluva
súčasne nadobúda účinnosť. Skutočnosť, ţe vlastnícke právo sa na základe kúpnej zmluvy
nadobúda k nehnuteľnej veci vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností (§ 1
zákona č. 162/ 1995 Z. z. v znení neskorších predpisov), nemá ţiadny vplyv na jej vznik ani
účinnosť. Ako vyplýva z ustanovenia § 70 ods. 1 zákona o katastri nehnuteľností v znení
neskorších predpisov údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáţe opak, t. j.
za vlastníka je osoba zapísaná v katastri nehnuteľnosti povaţovaná len do momentu, neţ sa
preukáţe opak.
Z uvedených skutočností je zrejmé, ţe k prevodu privatizačného majetku došlo
na základe zmluvy, uzavretej dňa 27. 12. 2000, bez predchádzajúceho súhlasu, a to na časť
dotknutých nehnuteľností – parciel č X., č. X., č. X., č. X., na prevod ktorých bol súhlas daný
aţ dodatočne (22. 03. 2001) po uzavretí kúpnej zmluvy. V zmysle § 19a ods. 4 zákona č.
92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov je v tejto časti právny úkon neplatný. Podľa
odseku 3 uvedeného zákonného ustanovenia, ak fond vydá predchádzajúci písomný súhlas
podľa odseku 2, nadobúdateľ privatizovaného majetku je povinný takto získané prostriedky
prednostne pouţiť na úhradu svojich záväzkov voči fondu, v zmysle uzavretej zmluvy podľa
§ 14. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, ţe dojednané podmienky uhradenia
kúpnej ceny v článku III. zmluvy na účet tretej osoby – súdnej exekútorky (č. l. 14) sú
v rozpore s citovaným zákonným ustanovením § 19a zákona o veľkej privatizácii. Zákon
nadobúdateľovi výslovne ukladá povinnosť pouţiť celý výnos prednostne na úhradu svojich
záväzkov voči F.
Odvolací súd sa stotoţňuje s konštatovaním prvostupňového súdu, ţe úpadca
v spornom prípade nezískal finančné prostriedky pri predaji privatizovaného majetku a ani
nedošlo k úhrade takto získaných prostriedkov úpadcom, prednostne na úhradu svojich
záväzkov voči F., a preto sa jedná o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka (ďalej OZ), v dôsledku čoho nemoţno povaţovať ţalobcu za vlastníka
predmetných nehnuteľností. Ustanovenie § 39 OZ je moţné aplikovať na akýkoľvek právny
úkon - vzťah, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu (je contra legem) alebo
zákon obchádza. V stanovisku F. zo dňa 29. 06. 2011 (č. l. 323) k udelenému súhlasu sa
uvádza, ţe nebol podmienený ţiadnou konkrétnou výškou odplaty za odpredaj nehnuteľností,
ale bol daný s podmienkou pouţitia celého výnosu z predaja uvedených nehnuteľností
na úhradu záväzkov voči F. Kogentné ustanovenia zákona o veľkej privatizácii sú záväzné tak
pre predávajúceho, ako aj kupujúceho a nie je ich moţné svojvoľne meniť, dopĺňať resp. robiť
rôzny výklad, obmedzenia ani zo strany F., ako to nesprávne namietal odvolateľ ohľadne
obmedzenia súhlasu a pouţitia výťaţku len vo výške 4,8 mil. Sk v prospech F. a tieţ ţe
prevod predmetných nehnuteľností sa uskutočnil z úpadcu na ţalobcu kúpnou zmluvou
v rámci výkonu exekučného titulu. Táto skutočnosť nevyplýva ani zo ţiadosti úpadcu zo dňa
28. 07. 2000 o udelenie súhlasu adresovaného F., ani z predmetnej kúpnej zmluvy zo dňa
27. 12. 2000. Zákonný spôsob a postup vykonania exekúcie stanovuje Exekučný poriadok.
Keďţe pre platnosť prevodu privatizovaného majetku sa vyţaduje splnenie súčasne
obidvoch podmienok uvedených v ust. § 2 a 3 zákona č. 92/1991 Z. z. v znení neskorších
predpisov, čo nebolo dodrţané zo strany nadobúdateľa privatizovaného majetku, a preto
podľa ods. 4 uvedeného ustanovenia, úkony vykonané úpadcom ako nadobúdateľom
privatizovaného majetku sú neplatné, ako aj úkony na ne nadväzujúce. Vzhľadom na to
nebolo potrebné zaoberať sa opodstatnenosťou ďalších námietok ţalobcu, týkajúcich sa
zániku pohľadávky F. voči úpadcovi v časti kúpnej ceny 11 801 460,-- Sk v dôsledku
započítania vzájomných pohľadávok, resp. doplniť dokazovanie ohľadne vypočutia svedka p.
Ing. F. D.
Ţalobca ďalej namietal vady konania uvedené v ustanovení § 221 ods. 1 písm. f/
O. s. p., a to nedostatok riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 157
ods. 2 O. s. p., čím mu prvostupňový súd rovnako odňal moţnosť konať pred súdom.
Pojem „odňatie moţnosti konať pred súdom“ zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich
ustanovení nedefinuje ani nešpecifikuje. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom je preto
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní,
ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu a vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. Táto však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. 12. 1994, Hiro Balani c. Španielsko
z 09. 12. 1994, Georgiadis c. Grécko z 29. 05. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 02. 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa vyjadril aj Ústavný súd
Slovenskej republiky, ktorý vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 119/03-30 zo 16. 09. 2003, IV. ÚS 115/03-14 z 03. 07. 2003).
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, kaţdý sa môţe domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa § 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991), kaţdý sa môţe domáhať ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom
orgáne.
Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157
ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované zákonné ustanovenie je potrebné
z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vykladať a uplatňovať
tak, ţe rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je
zaloţené.
Ustanovenie § 157 O. s. p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.) s tým,
ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05
zo 16. 03. 2005).
Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR k porušeniu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým, ak by všeobecný súd odmietol konať
a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/2001), alebo
v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil
o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti
s napadnutým súdnym rozhodnutím. V prípade odvolateľa však o odmietnutí spravodlivosti,
majúcim za následok porušenie základných práv, hovoriť nemoţno, pretoţe ústavné právo
na spravodlivé konanie a na súdnu ochranu bolo v celom rozsahu realizované, i keď odvolateľ
úspech v konaní nemal. Súd prvého stupňa právnu vec odvolateľa prejednal a vo veci samej aj
rozhodol, len nie podľa jeho subjektívnych názorov. Podľa stabilnej judikatúry Ústavného
súdu SR však aj neúspech v konaní napĺňa obsah práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ak inak nedošlo k porušeniu
ústavnoprocesných princípov konania pred všeobecnými súdmi. Všeobecný súd totiţ nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. V dostatočnom rozsahu zodpovedal, prečo ţalobe ţalobcu nemohlo byť
vyhovené. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.
ústavne nekonformné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací tak dospel
k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ani príslušnými článkami Listiny
základných práv a slobôd. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR nemoţno povaţovať to, ţe súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.
Odvolateľ v odvolaní súčasne uplatnil aj ďalšiu námietku voči postupu súdu prvého
stupňa, ktorej podstata spočíva v jeho tvrdení, ţe súd predvolania na pojednávanie doručoval
len právnemu zástupcovi ţalobcu a nedoručoval ich priamo samotnému ţalobcovi a tak
porušil právo účastníka, aby vec bola prejednaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým dôkazom. Táto námietka je taktieţ bezpredmetná. Účastník konania – H. , spol.
s r. o. K. v zmysle ustanovenia § 28 O. s. p. udelil plnomocenstvo právnemu zástupcovi –
advokátovi JUDr. L. L. na celé konanie v predmetnej veci (č. l. 19). Ak má účastník zástupcu
s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má
účastník osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj
jemu. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku sa doručuje iba zástupcovi (§ 49 ods. O. s. p.).
Účastníkovi, ktorý mal zástupcu s plnomocestvom pre celé konanie, nebola postupom súdu
odňatá moţnosť konať pred súdom, ak súd doručil predvolanie na pojednávanie len
zástupcovi, a nie účastníkovi konania (ZSP 24/ 2002).
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods.
1 O. s. p. ako vecne správny.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Ţalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu patrí
náhrada trov odvolacieho konania, ktoré účelne vynaloţil. Tieto spočívajú v právnom
zastúpení jeho osoby advokátkou s tým, ţe odvolací súd za účelne vynaloţené trovy pokladal
písomné vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 12. 03. 2012 (č. l. 408 - 416). Za jeden úkon právnej
pomoci si advokátka uplatnila náhradu v sume 57,-- eur, ďalej sumu 7,61 eur ako paušálnu
náhradu hotových výdavkov + zákonnú DPH.
V prejednávanej veci ide o ţalobu o vylúčenie nehnuteľností zo súpisu konkurznej
podstaty úpadcu, kedy vzhľadom na špecifiká konania je namieste aplikácia § 11 ods. 1
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov.
Aplikujúc § 11 ods. 1 písm. a/ citovanej vyhlášky, náhrada trov právneho zastúpenia
pozostáva z tarifnej odmeny 58,69 eur (1/13-ina výpočtového základu, ktorého výška na rok
2012 bola určená sumou 763,-- eur). Keďţe si však advokátka uplatnila sumu 57,-- eur,
prihliadol súd len na ňou uplatnenú čiastku. Rovnako paušálnu náhradu hotových výdavkov
vyčíslila niţšou sumou (7,61 eur), neţ aká bola stanovená pre rok 2012 podľa § 16 ods. 3
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (7,63 eur). Spolu s 20%-ným DPH (13,26 eur) podľa § 18 ods. 3
vyhlášky č. 655/2004 Z. z., preto odmena právnej zástupkyne ţalovaného predstavuje sumu
spolu 79,58 eur.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 17. decembra 2013
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová