Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
bb0/389834.fa9fb4.pdf
PDF · 135.58 KB
No categories available
7Cdo/44/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7 Cdo 44/2013
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ladislava Górásza a sudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Oľgy Trnkovej,
v právnej veci žalobcu M., bývajúceho v T., zastúpeného JUDr. T., advokátom, so sídlom
v T., proti žalovaným 1/ P., bývajúcemu v T., 2/ Slovenskej republike, za ktorú koná M., so
sídlom v B., 3/ K., so sídlom v T., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Trnava pod
sp. zn. 14 C 87/1997, o dovolaní žalovanej 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave
z 24. októbra 2012 sp. zn. 11 Co 119/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom z 18. marca 2011 č.k. 14 C 87/1997-236 v znení
opravného uznesenia žalobu voči žalovaným 1/ a 3/ zamietol; žalovanej 2/ uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi bolestné 99,08 € a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia 42,32 €
s 9% úrokom z omeškania od právoplatnosti rozsudku do zaplatenia, to všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku; vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti
rozsudku; konanie o zaplatenie 3% úrokov z omeškania zo sumy 3 209,35 € od 1. marca 1995
do 30. apríla 1995 a 22% úrokov z omeškania od 1. mája 1995 do zaplatenia, zastavil.
Rozhodnutie odôvodnil použitím § 420 ods. 2 a § 444 Občianskeho zákonníka (ďalej
len „OZ“), § 78 ods. 5 a 6 zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore a § 7
ods. 2, 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského
uplatnenia, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danom prípade
sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré je potrebné zvýšiť odškodnenie za bolesť
vo výške 2 –násobku základného bodového ohodnotenia po odpočítaní poskytnutého plnenia
(15 Sk x 4200 Sk -1215 Sk), t.j. 99,08 €, ktoré súd videl v tom, že žalobca utrpel úraz nohy,
následkom čoho bol 2-krát operovaný a preto bolesti súvisiace s operáciami sa znásobovali.
V predmetnom konaní si žalobca uplatnil odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia
42,32 € (ako rozdiel priznaný znalcom - 3 375 Sk a sumou vyplatenou žalovanou 2/ -
2 100 Sk) a mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia 2 875,42 €. Žalobca
28. februára 1995 utrpel zranenie, ktoré zapríčinil žalovaným 1/. V dôsledku úrazu sa zhoršila
jeho zajakavosť, čo negatívne ovplyvnilo nadväzovanie nových známostí a možnosť nájsť
si zamestnanie. Na rozdiel od toho súd vychádzajúc najmä zo znaleckého dokazovania
konštatoval, že v danom prípade nebola preukázaná existencia dôvodov hodných osobitného
zreteľa pre mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Vychádza z toho,
že zajakavosť žalobcu je chronická, nie je možné ju odstrániť a to ani v prípade, že by k úrazu
nedošlo. U žalobcu sa striedali obdobia zhoršenia a stabilizácie reči aj pred úrazom. Z dôvodu
nemožnosti úplnej rekonštrukcie osobnosti žalobcu pred úrazom, nie je možné zistiť,
ako by sa vyvíjala zajakavosť žalobcu bez úrazu a ako by ovplyvnila voľbu partnera
a zamestnania. Z uvedeného dôvodu súd žalobcovi priznal len nárok na odškodnenie sťaženia
spoločenského uplatnenia 42,32 € voči žalovanej 2/. Jej pasívnu (vecnú) legitimáciu
odôvodnil tým, že k úrazu došlo neoprávneným zákrokom príslušníka policajného zboru
a v takom prípade nenesie zodpovednosť policajt (žalovaný 1/), ani policajný zbor, ale štát.
Z uvedeného dôvodu žalobu voči žalovanému 1/ a 3/ zamietol. Konanie o zaplatenie úrokov
z omeškania v rozsahu späťvzatia žaloby žalobcom zo 14. júna 2000 v zmysle § 96
ods. 1 O.s.p. zastavil. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 151 ods. 3 O.s.p.
Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobcu (proti žalobu zamietajúcim výrokom
rozsudku súdu prvého stupňa) rozsudkom z 24. októbra 2012 sp. zn. 11 Co 119/2011
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovanej 2/ uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi titulom odškodnenia za bolesť 139,42 € a titulom odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia 1 008,27 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku; v zostávajúcej
zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Po doplnení dokazovania
i jeho opakovaní dospel k právnemu záveru, že v danom prípade sú splnené podmienky pre
mimoriadne (primerané) zvýšenie odškodnenia za bolesť - v sume 139,08 € a za sťaženie
spoločenského uplatnenia - v sume 1 008,27 € (§ 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.)
zohľadňujúc už priznané a vyplatené náhrady odškodného. Pri zvýšení odškodnenia za bolesť
odvolací súd prihliadal na priebeh liečby, intenzitu bolesti, ktorou žalobca trpel,
komplikáciami pri liečbe a na potrebu opakovaného operačného zákroku. Pri zvýšení
odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia odvolací súd konštatoval, že pred úrazom
bol stabilizovaný stav žalobcu, pokiaľ ide o jeho zajakavosť. Následkom úrazu
a bezprostredne po ňom v období pol roka sa rapídne zhoršil stav zajakavosti, ktorý potom
v dlhšom období postupne zlepšoval. V súčasnosti je tento stav v podstate totožný so stavom
pred úrazom. Úraz u žalobcu vyvolal silnú úzkostnú reakciu, neskoršie komplikácie
s odstránením projektilu mu spôsobili zúfalosť a silné obavy ohľadne perspektívy. Zhoršená
zajakavosť žalobcu sa prejavila pri hľadaní zamestnania a životnej partnerky. Žalobca mohol
vykonávať, len práce, kde nebol odkázaný na komunikáciu s ľuďmi. Podarilo sa mu nájsť
prácu ako zdravotný asistent v Rakúsku, pracoval za odmenu na najnižšej úrovni, lebo nebol
schopný plynulo komunikovať. Zhoršená zajakavosť po úraze mala pre žalobcu nepríjemné
dôsledky pokiaľ išlo o nadväzovanie známostí s dievčatami, všetky známosti, ktoré mal
z tohto dôvodu po krátkej dobe stroskotali. S prihliadnutím na vek žalobcu v čase úrazu
a vzhľadom na podstatné zhoršenie zajakavosti, ktoré nepochybne sťažili uplatnenie žalobcu
v jeho pracovnom a osobnom živote, odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel
k záveru o potrebe mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti zmenil
vo zvyšnej časti ho ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd
prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcej časti podala dovolanie
žalovaná 2/ a navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej
časti zrušil a v zrušenom rozsahu vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Dovolanie
odôvodnila tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
právne posúdenie veci a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.). Namietala nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom, pokiaľ tento založil svoje rozhodnutie na právnom názore o naplnení
predpokladov pre mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Odvolací súd mimoriadne zvýšil
odškodnenie žalobcu až na osemnásobok bez racionálneho zdôvodnenia, navyše neprihliadal
na mieru jeho zavinenia na zranení (tento pri jazde na motocykli neuposlúchol výzvu policajta
na zastavenie, čím sa dopustil protiprávneho konania). Ak by sa žalobca správal v súlade
so zákonom a na výzvu policajta by zastavil, k jeho zraneniu by nedošlo. Dovolateľka
namietala skutkové zistenia odvolacieho súdu i jeho právne závery, pokiaľ išlo o priznanie
mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Z vykonaného
dokazovania (najmä znaleckého) vyplýva, že žalobca sa zajakával od detstva (chronická
situačná zajakavosť), ktorú nie je možné odstrániť, k jej zhoršeniu dochádza v dôsledku
akéhokoľvek stresu. V dôsledku úrazu, ktorý si sám privodil žalobca, došlo k prechodnému
zhoršeniu zajakavosti, avšak v súčasnosti je jeho stav zlepšený až na pôvodnú úroveň
z mladosti. Zajakavosť by nebolo možné odstrániť ani v prípade, že by navrhovateľ neutrpel
žiaden úraz v roku 1995. Uvedený úraz nezanechal trvalé psychické dôsledky, trvale
neovplyvnil kvalitu života žalobcu. Žalobca sa zaradil do života a vybudoval si postavenie
v spoločnosti. Závery odvolacieho súdu o trvalom a podstatnom zhoršení zajakavosti žalobcu
a s tým spojené sťaženie v pracovnom a osobnom živote nemajú oporu vo vykonanom
dokazovaní a sú s ním v rozpore. Odvolací súd nekonkretizoval v čom, ako a do akej miery
má spočívať zhoršená kvalita budúceho života žalobcu, neuviedol aké negatívne dôsledky mal
súd na mysli. Dovolateľka poukázala, že zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia nad určené najvyššie výmery odškodnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965
Zb. je prípustné len v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa, kedy
zapojenie poškodeného do spoločenského (napr. kultúrneho, športového, politického) života
je v dôsledku poškodenia zdravia veľmi výrazne obmedzené alebo úplne stratené v porovnaní
s jeho významnými aktivitami pred vznikom škody. Sťaženie spoločenského uplatnenia
sa odškodňuje vtedy, ak má škoda, resp. ujma na zdraví preukázateľne trvalé a výraznejšie
nepriaznivé dôsledky na životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných
a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh. Je ním treba rozumieť
jednak vylúčenie či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom a rodinnom,
spoločenskom, politickom, kultúrnom a športovom živote, jednak sťaženie či dokonca priamo
znemožnenie výkonu či voľby povolania, voľbu životného partnera, prípadne možnosti
ďalšieho sebavzdelávania. Preto je súd povinný v konaní vždy skúmať, aké predpoklady
mal pre životné a spoločenské uplatnenie poškodený pred vznikom škody (viď Najvyšší súd
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 90/2004).
K dovolaniu žalovanej 2/ sa vyjadril žalobca tak, že rozsudok odvolacieho súdu
považuje za vecne správny, dovolanie nepovažuje za dôvodné a preto ho navrhol zamietnuť.
Odvolací súd mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť jasne a zrozumiteľne odôvodnil,
toto je podľa žalobcu príliš nízke a nezodpovedá bolestiam, ktoré prežil. Zdravotným
postihnutím v dôsledku úrazu sa žalobca nemal šancu zaradiť do života v našej spoločnosti
a vybudovať si v nej postavenie, aj v Rakúsku sa nachádza na najnižšom spoločenskom
a profesionálnom rebríčku. Za úplne neopodstatnené označil tvrdenie v dovolaní, že si úraz
spôsobil vlastným zavinením, v tejto súvislosti odkázal na konanie a rozsudok Okresného
súdu Trnava sp. zn. 6 T 101/1996.
Žalovaný 1/ a 3/ sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) spĺňajúca podmienku
povinného zastúpenia (§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242
ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie žalovanej 2/ nie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,
že a/ v konaní došlo vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,
ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p.); obligatórne sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
1. Dovolateľka procesné vady uvedené v § 237 a/ až g/ O.s.p. nenamietala
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
2. Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd
prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom
je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich
postup súdu v občianskom súdnom konaní. Literatúra i doktrína sa zhodujú v tom,
že „inou vadou konania“ (error in procedendo) sa rozumie porušenie ustanovenia zákona
upravujúceho konanie od začiatku až do skončenia, ako príklady sa uvádzajú nezisťovanie
skutočností podstatných pre rozhodnutie, porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých
dôkazov, nesprávne meritórne rozhodnutie namiesto odmietnutia alebo zastavenia konania,
nesprávne vyhodnotenie určitej skutočnosti ako nespornej, prípadne všeobecne známej,
a na to nadväzujúce nevykonanie navrhnutého dôkazu alebo nedostatok predpísaných
poučení. Dovolacím dôvodom je však takéto porušenie zákona len v prípade, ak bolo
kauzálne pre nesprávne rozhodnutie vo veci. Kauzalita musí byť konkrétna, preto nepostačuje
len abstraktná spôsobilosť zistenej vady konania založiť nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia.
Časť dovolacích námietok sa týka procesu dokazovania pred odvolacím súdom, ktoré
bolo vykonané a to pokiaľ ide o správnosť vyhodnotenia vykonaného znaleckého
dokazovania.
Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára
poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania
a z jeho charakteru vyplýva, že dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.),
preto dovolaciemu súdu ani neprislúcha hodnotiť resp. prehodnocovať dôkazy vykonané
súdmi nižších stupňov. Dovolací súd na tomto mieste odkazuje, že do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97).
Či už teda výsledky dokazovania (ktoré bolo na súde prvého stupňa a na odvolacom
súde vykonané znaleckým posudkom MUDr. R., CSc. a PhDr. K.) boli súdmi vyhodnotené
rovnako alebo odlišne, podľa názoru dovolateľky správne alebo nesprávne, nemá to za
následok inú vadu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Je totiž v právomoci súdov po
vykonaní dôkazu tento i vyhodnotiť. Pokiaľ dovolateľ za inú vadu konania považuje aj
nesprávnosť, resp. neúplnosť zistení skutkového stavu veci súdmi nižších stupňov, treba
uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. Dôvodom dovolania nemôže byť samo
osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je
mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdmi prvého
a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. V danom prípade však
nevyplýva, aby súdy rozdielne vyhodnotili výsledky znaleckého dokazovania, teda aby z neho
zistili vzájomne odlišné – iné – rozhodné skutkové okolnosti. Z uvedeného hľadiska preto
nemožno prisvedčiť názoru dovolateľky, že odvolací súd oproti súdu prvého stupňa nesprávne
vyhodnotil výsledky znaleckého dokazovania. Pokiaľ pri rozhodovaní súdy vychádzali z
obsahu znaleckých posudkov v tom, či podľa ich názoru (ne)boli splnené podmienky pre
priznanie mimoriadneho odškodnenia, ide o odlišnosť v samotnom právnom posúdení veci
konajúcimi súdmi, čo je dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd nezistil, že by konanie súdu bolo postihnuté
inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
3. V dovolaní je uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.;
žalovaná 2/ tvrdí, že rozhodnutie v napadnutej časti spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k právnemu záveru,
že odvolací súd správne na danú vec pri určení výšky náhrady za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia aplikoval vyhlášku č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti
a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 1 vyhlášky sa bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia spôsobené úrazom,
chorobou z povolania alebo iným poškodením na zdraví odškodňujú jednorazovo. V zmysle
§ 2 ods. 1 vyhlášky sa odškodnenie za bolesť poskytuje za bolesti spôsobené poškodením
na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, a to podľa zásad a sadzieb
ustanovených v prílohe vyhlášky. Odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe
poškodenia na zdraví a priebehu liečenia. Podľa § 2 ods. 3 vyhlášky sa odškodnením
za bolesť neodškodňujú straty na zárobku. V zmysle § 4 ods. 1 vyhlášky sa sťaženie
spoločenského uplatnenia odškodňuje, ak poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé
dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských
potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Odškodnenie za sťaženie spoločenského
uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju,
a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote
a spoločnosti. Podľa § 4 ods. 3 vyhlášky odškodnením za sťaženie spoločenského uplatnenia
sa neodškodňujú straty na zárobku. Pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia
sa vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom
posudku (§ 6 ods. 1 vyhlášky). Podľa § 6 ods. 2 vyhlášky sa suma zodpovedajúca základnému
počtu bodov zistenému lekárom primerane zvýši až na dvojnásobok podľa predpokladov,
ktoré poškodený vo veku, v ktorom bol poškodený na zdraví, mal pre uplatnenie v živote
a v spoločnosti a ktoré sú v dôsledku poškodenia obmedzené alebo stratené. Týmito
predpokladmi sa rozumie najmä možnosť uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom
a športovom živote, ďalej možnosť voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania; pritom
sa prihliada na to, či ide o muža alebo ženu a pri odstrániteľnosti trvalých následkov
aj na upozornenie lekára podľa § 10 vyhlášky.
Náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia stanovená na základe počtu
bodov stanoveného v lekárskom posudku predstavuje jednorazové odškodnenie za bolesti
spôsobené poškodením zdravia, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov,
za nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho osobných
a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Výška konkrétneho
odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia závisí jednak od ohodnotenia
v lekárskom posudku a jednak od toho, či a v akom rozsahu a s akými prejavmi došlo
k zmene stavu pred vznikom škody a po ňom. Dôvody umožňujúce výnimočné zvýšenie
odškodnenia za bolesť treba vyvodzovať predovšetkým z okolností vymedzených v bode
I ods. 6 zásad pre hodnotenie odškodnenia za bolesť, tvoriacich prílohu A vyhlášky, najmä
ak ani zvýšenie odškodnenia na dvojnásobok základnej sadzby nepostačuje na primerané
zmiernenie ich následkov. Pre správne určenie výšky odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia je nevyhnutné najskôr zistiť, aké mal poškodený predpoklady pre svoje uplatnenie
v živote a v spoločnosti pred vznikom škody, a aké predpoklady má po vzniku škodlivej
udalosti. Z porovnania týchto predpokladov možno potom vyvodiť záver, či a do akej miery
boli touto udalosťou zúžené alebo stratené možnosti uplatnenia sa v živote a spoločnosti.
Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia má vo svojej podstate predstavovať
náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre život a životné úkony poškodeného, pre
uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských
úloh. Sťažením spoločenského uplatnenia je preto potrebné rozumieť jednak vylúčenie
či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom,
politickom, kultúrnom a športovom živote, jednak sťaženie či dokonca priamo znemožnenie
výkonu či voľby povolania, voľbu životného partnera, prípadne možnosti ďalšieho
sebavzdelávania. Vo výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa (§ 7
ods. 3 vyhlášky) môže súd sumy odškodnenia primerane zvýšiť nad stanovené najvyššie
sadzby odškodnenia bez akéhokoľvek obmedzenia.
Odvolací súd v zmysle uvedených zásad dôsledne postupoval. Odvolací súd v danom
prípade k okolnostiam významným pre stanovenie výšky náhrady za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia súvisiacimi s úrazom žalobcu náležite prihliadol a dôvodne
posúdil daný prípad ako zvlášť výnimočný, hodný mimoriadneho zreteľa, ktorý pripúšťa
zvýšenie náhrady aj nad najvyššie výmery odškodnenia stanovené v § 7 ods. 2 vyhlášky.
Správne zhodnotil intenzitu bolestí utrpených žalobcom pri poškodení zdravia, ktorá
dosahovala mimoriadny stupeň, s prihliadnutím na komplikovanosť liečby a potrebu
opakovaného operačného zákroku, aj to ako úraz rapídne zhoršil pomerne stabilizovaný
predúrazový stav zajakavosti a nepriaznivo ovplyvňujúci i psychiku žalobcu, ktorý
sa len postupne po dlhšiu dobu zlepšoval do predúrazového stavu, vysvetlil akým spôsobom
a v akom rozsahu boli možnosti žalobcu pre ďalšie uplatnenie v živote a spoločnosti
obmedzené v porovnaní s predchádzajúcim stavom. Správne zohľadnil, že žalobca po úraze
mohol robiť len práce, ktoré nevyžadovali komunikáciu s ľuďmi, pretože nemohol plynule
komunikovať, tento stav mal preukázateľne nepriaznivý dôsledok na jeho osobný život
(v nadväzovaní známostí a hľadaní si životnej partnerky), ako i na uspokojovanie
jeho osobných potrieb a plnohodnotné spoločenské uplatnenie.
Dôvod zasiahnuť do úvahy súdu o výške odškodnenia za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky dovolacím súdom, by mohol byť daný
len v prípade, ak by bola porušená zásada primeranosti. Preskúmaním veci však dovolací súd
dospel k záveru, že táto zásada pri posudzovaní primeranosti zvýšenia odškodnenia za bolesť
a za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky v prípade žalobcu porušená
nebola. Totiž 8-násobné zvýšenie odškodnenia za bolesť a 10 násobné zvýšenie odškodnenia
za sťaženie spoločenského uplatnenia priznané odvolacím súdom je i podľa názoru
dovolacieho súdu vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu a vykonanému znaleckému
dokazovaniu primerané a žalovanej 2/ sa nepodarilo preukázať, že by v danej veci nešlo
o prípad hodný osobitného zreteľa, pri ktorom by nebolo odôvodnené odškodnenie za bolesť
a za sťaženie spoločenského uplatnenia priznané odvolacím súdom. Odvolací súd svoj iný
právny záver aj náležitým spôsobom, zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p., odôvodnil;
jeho rozhodnutie je preto určité, zrozumiteľné a preskúmateľné.
Za daného stavu, ak odvolací súd pri rozhodovaní dospel k záveru, že žalobcovi patrí
podľa § 7 ods. 3 vyhlášky zvýšenie odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia, nemožno mu vyčítať záver jeho úvah o tom, akú mieru zvýšenia náhrady za bolesť
a za sťaženie spoločenského uplatnenia považoval za primeranú. S jeho závermi, ktoré
nevybočili z medzí hľadísk stanovených zákonom (§ 132 O.s.p. v spojení s § 7
ods. 3 vyhlášky), sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v celom rozsahu stotožňuje. Dovolací
súd preto dovolanie žalovanej 2/ smerujúce proti správnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu
v jeho zmeňujúcej - žalobe vyhovujúcej časti, zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
K tej časti dovolania, v ktorej žalobca poukazuje na spoluzavinenie žalobcu, dovolací
súd poznamenáva, že priamou príčinou úrazu bolo neopatrné použitie služobnej zbrane
policajtom (porovnaj tiež rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 6 T 101/96), čo vzhľadom
na takto nesporný dejový priebeh nezakladá inú relevantnú príčinu súvislosť, a teda ani takú,
ktorá by mala spočívať v nezastavení motocykla riadeného žalobcom na pokyn policajta.
Dovolací súd nemôže považovať za správny názor, ktorý na roveň príčinnej súvislosti stavia
porušenie povinnosti o použití strelnej zbrane a porušenie povinnosti účastníka cestnej
premávky, keď je zrejmé, že koleno žalobcu bolo náhodne zasiahnuté po výstrele
zo služobnej zbrane.
Z uvedených dôvodov je zrejmé, že žalovaná 2/ neopodstatnene napadla rozsudok
odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p.,
ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej 2/ podľa § 243b ods. 1 O.s.p.
zamietol.
V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov
konania proti žalovanej 2/, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu nepriznal náhradu
trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. decembra 2013
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová