Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6ECdo/10/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,

IČO: X., zastúpenej F., so sídlom v B., v mene a na účet ktorej koná advokát F., proti povinnej

I. R., bývajúcej v K., o vymoženie 774,65 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Rimavská Sobota pod sp. zn. , o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. septembra 2012, sp. zn.

a o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. septembra

2012, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 26. septembra 2012, sp. zn. v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a .

Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 26. septembra 2012, sp. zn. , v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu

na prerušenie konania, z a s t a v u j e .

Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Rimavská Sobota poverením zo 16. septembra 2010, č. X. poveril

súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoţenie 774,65 Eur s príslušenstvom v zmysle

ustanovenia o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)

na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu,

zriadeného zriaďovateľom S., so sídlom v B., IČO: X., z 8. októbra 2009, sp. zn. S..

2

Následne Okresný súd Rimavská Sobota uznesením z 15. februára 2012, č. k.

-12 zastavil exekúciu s poukazom na § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného

poriadku, § 45 ods. 1 písm. c/, § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, § 52, § 53

ods. 1, 4 , poukázal i na výklad smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách. Súd prvého stupňa opätovne preskúmal exekučný titul, ţiadosť

o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie, predloţenú Zmluvu o úvere a dospel

k záveru, ţe exekúciu treba zastaviť. Uviedol, ţe oprávnená a povinná uzavreli Zmluvu

o úvere, ktorá má charakter zmluvy spotrebiteľskej v zmysle a nasl. . Jej súčasťou sú

aj všeobecné podmienky, v ktorých sa nachádza rozhodcovská doloţka, na podklade ktorej

rozhodol rozhodcovský súd. V tomto prípade nejde o výhradnú rozhodcovskú doloţku, ktorá

by rozhodovanie o všetkých sporoch zmluvnými stranami paušálne zverovala výlučne

rozhodcovskému súdu. Ide o rozhodcovskú doloţku alternatívnu, ktorá zásadne pripúšťala

podanie návrhu aj na štátny súd. Napriek tomu doloţku nemoţno povaţovať za vyváţenú,

pretoţe vylučovala spotrebiteľa z moţnosti dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak

dodávateľ uţ podal návrh na rozhodcovský súd. Rozhodcovská doloţka je teda neprijateľnou

zmluvnou podmienkou, pretoţe zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ďalej poukázal na to, ţe rozhodcovská doloţka

bola súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnená v rámci svojej podnikateľskej činnosti

pouţíva v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Spotrebiteľ sa

v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu

silu, ale aj úroveň informovanosti, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.

Povaha zmluvy je adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť.

Okresný súd dospel k záveru, ţe rozhodcovská doloţka je neprijateľná, pretoţe nebola

spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa

podrobiť rozhodcovskému konaniu. Pokiaľ na základe neplatnej rozhodcovskej doloţky došlo

k vydaniu rozhodcovského rozsudku, plnenie ním priznané treba povaţovať za rozporné

s dobrými mravmi. Z uvedených dôvodov exekučný súd exekúciu podľa § 57 ods. 2

Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 písm. c/, § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom

konaní zastavil.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, uznesením

z 26. septembra 2012, sp. zn. uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne

správne, stotoţňujúc sa s jeho obsahom, potvrdil (, ). Uviedol, ţe

okresný súd správne vec posudzoval podľa spotrebiteľského práva. Zmluva o úvere,

3

na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, obsahuje podmienky spôsobujúce značnú

nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto podmienkou je

rozhodcovská doloţka, ktorú okresný súd správne vyhodnotil ako neplatnú. V danom prípade

rozhodcovská doloţka je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú

súčasťou zmluvy o úvere. Dojednanou rozhodcovskou doloţkou došlo k narušeniu rovnováhy

medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa. Podpisom tejto zmluvy sa

spotrebiteľ vopred vzdal práva na účinnú procesnú ochranu či uţ z nevedomosti alebo

nemoţnosti ovplyvniť obsah zmluvy, čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľnou

podmienkou. Okresný súd preto správne exekúciu zastavil. Odvolací súd tieţ nedospel

k záveru, ţe by v prejednávanej veci existovala potreba obrátiť sa s predbeţnou otázkou

výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto návrh oprávnenej na prerušenie konania

podľa zamietol.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie.

Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Navrhla tieţ odloţiť

vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým,

ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení keď súd rozhodol nad rámec

zverenej právomoci ( ), v tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo (

písm. d/ ), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný

( ), súd jej svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom (

písm. f/ ), keď súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (

/zrejme v znení účinnom do 31.12.2012/, ). Ďalej uviedla, ţe

konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal

náleţite dokazovanie a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci ( ). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala

na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, ţe

odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej

doloţky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou

a povinnou. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia

smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim

spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami svojej

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu, ţe rozhodcovská doloţka

spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa,

ţe ţaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len

veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou

mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto vzhľadom na jeho

úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel

jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,

ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, ţe podľa právnej doktríny

smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským

štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá

do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu

úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná

smernica nemôţe ukladať povinnosti jednotlivcovi, takţe sa na ňu ako takú nemoţno proti

nemu odvolávať. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevysporiadali

najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia

smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovaţuje riešenie sporov

zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné

závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala

na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom,

anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku a uviedla, ţe ustanovenie

slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je

potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný

úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva

Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej podľa dovolateľky sa

súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS

a nijako nezdôvodnil prečo povaţuje rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku

v Zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, ţe v danom prípade je nutné poţiadať, spolu s inými

ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny

dvor Európskej únie. Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn.:

-80. Uviedla, ţe Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príleţitosť

komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci

spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej

z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej

republiky.

Proti tomu istému (vyššie označenému) uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená

aj odvolanie v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania v zmysle

ustanovenia a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Navrhla, aby

odvolací súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie

konanie. Dôvodila predovšetkým tým, ţe súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred

súdom, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/

), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia

a Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením Exekučného

poriadku. Zdôraznila tieţ, ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok

odôvodnenia, a ţe v ňom bola nesprávne poučená o nemoţnosti napadnúť odvolaním výrok

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie

svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 SR,

ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Povinná ţiadala odvolanie oprávnenej zamietnuť, súdny exekútor sa k opravným

prostriedkom oprávnenej nevyjadril.

Najvyšší súd SR predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania dospel

k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ v spojení s ustanovením

V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke má

povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má právomoc

vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov

inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov

zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim

v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor v ňom

vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho

práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

6

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle nevyhovie,

prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)

procesné vady konania ani v zmysle , ani v zmysle písm. g/

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora.

Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy komunitárneho

práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu, ktorý neprerušil

konanie v zmysle a nepredloţil na posúdenie súdnemu dvoru

prejudiciálne otázky predloţené oprávnenou, nebol preto v rozpore so zákonom. Aj podľa

názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola otázka výkladu

komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade

s , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel

k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , , , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

Právomoc súdu je upravená v ust. a ; jej

nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie súdneho konania, prípadne aj postúpenie veci inému orgánu. Prípustnosť

dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal

rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala

nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy

rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka

dovolateľky o existencii vady konania v zmysle nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ), tieţ patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom

štádiu konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá

istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,

o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých

istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený

ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak

vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania; je

daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní

posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov, nie je významné, či

rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Konanie

sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia

pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P. so sídlom v B.,

proti povinnej I. R., bývajúcej v K., o vymoţenie 774,65 Eur s príslušenstvom, vedenej na

9

Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. , na základe rozhodcovského

rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným zriaďovateľom S. so sídlom

v B.) z 8. októbra 2009, sp. zn. S. nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci

nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa

konanie nezaťažila.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania (ako ďalšej podmienky

konania, nedostatok ktorej vedie k zastaveniu konania). Exekučný súd totiţ v danej veci začal

konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku).

V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska ( ) zo strany

oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia

, ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku

zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia

veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, ţe

osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,

obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby

sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

() a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným

súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi

(). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním

10

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (, ).

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací sú dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd správne

posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom

prípade aj s ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti dovolací

súd uvádza, ţe vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR

(uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy

podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku v tomto

smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom

znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom

exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V tejto

súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 18. septembra

2012, sp. zn.: .

11

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe

spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. V podrobnostiach sa dovolací súd stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu

exekučného a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia

písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo

na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého

súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný

súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2

, v spojení s ustanovením Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá

odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

12

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto

rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a ţe

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v v ţiadnom prípade

nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

oprávnenej.

Oprávnená v dovolaní tieţ namietala, ţe súdy vykonali dokazovanie listinnými

dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, ţe v súvislosti

s tým jej znemoţnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

aţ ) – postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom

na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný exekučný

titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

13

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný titul

môţe dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len

na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania,

vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môţe dospieť k tomuto záveru aj

v neskorších štádiách exekučného konania.

Súdy nemali povinnosť nariadiť pojednávanie ani podľa § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku, nakoľko toto ustanovenie, ukladajúce povinnosť nariadiť pojednávanie iba

v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/, bolo účinné od 9. augusta

2012 do 31. decembra 2012. Ako vyplýva z rozhodnutia exekučného súdu, tento exekúciu

zastavil 15. februára 2012, t. j. ešte pred nadobudnutím účinnosti uvedeného ustanovenia.

Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); treba pod ním

rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje

konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery.

Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

14

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

ods. 1 , ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne trovy nevznikli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd

Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať ( )

a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemoţno odstrániť.

I keď výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,

ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci

zo základných ustanovení (v prvej hlave prvej časti).

Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti

ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná

príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci

v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský

súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.

Podľa účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie aj

vedľajší účastník.

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov. Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských

súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

15

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu SR tak,

ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak odvolanie smeruje proti

rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým predmetom odvolacieho

konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie

prípustné. v ustanovení výslovne predpokladá

rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,

o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva

súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu

ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti

odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu SR na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je

daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom ako súdom

prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR, ide o taký nedostatok podmienky

konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s posledne citovaným ustanovením bolo preto

potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho, aby mohla byť

preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa , v spojení s , lebo odvolacie konanie bolo

zastavené.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

16

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. januára 2014

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová