Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
153/390906.f922e1.pdf
PDF · 160.36 KB
No categories available
4ECdo/180/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 ECdo 180/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr.
B., PhD., advokát a konateľ, proti povinnému Ľ., bývajúcemu v Ţ., o vymoženie
1 273,32 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Ţiar nad Hronom pod sp. zn.
4 Er 442/2008, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo 17. apríl 2013, sp. zn. 16 CoE 17/2013, takto
rozhodol:
Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Odvolacie konanie z a s t a v u j e .
Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor JUDr. R. (ďalej len „súdny exekútor“) ţiadosťou doručenou
Okresnému súdu Ţiar nad Hronom (ďalej len „exekučný súd“) 21. mája 2008 poţiadal
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom
v B.) zo 4. decembra 2007, sp. zn. S.. Exekučný súd poverením z 23. mája 2008, číslo X.,
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
Exekučný súd uznesením z 21. novembra 2012, č.k. 4 Er 442/2008-140, exekúciu
zastavil. Zároveň vyslovil, ţe o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti uznesenia.
Rozhodol tak podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku majúc za to, ţe exekučný titul
bol vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré nemalo prebehnúť, pretoţe rozhodcovská doloţka
o ňom, pojatá do spotrebiteľskej zmluvy o úvere, nebola platne uzavretá. Po preskúmaní
rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok totiţ dospel
k záveru, ţe úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a na vec treba preto aplikovať
úpravu danú ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ako
i Smernicu Rady 93/12/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Skonštatoval, ţe rozhodcovská doloţka bola súčasťou
formulárovej zmluvy, ktorú oprávnená v rámci svojej podnikateľskej činnosti pouţíva
v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu neurčitého počtu. Spotrebiteľ sa v porovnaní
s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu
a úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred
pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.
Rozhodcovská doloţka vo svojich dôsledkoch bola spôsobilá vytvoriť neprekonateľnú
prekáţku pred uplatnením ústavného práva spotrebiteľa na prístup k súdu a v tomto zmysle
zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká je neplatná podľa
§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ potom rozhodcovský súd svoju právomoc odvodil
z takejto neplatnej doloţky, vydaný rozhodcovský rozsudok je paaktom, ktorý nemôţe byť
spôsobilým exekučným titulom. Na základe vyššie uvedeného dospel exekučný súd k záveru,
ţe vo veci prebiehajúcej exekúcie absentuje vykonateľný exekučný titul, preto exekúciu podľa
§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Toto uznesenie exekučného súdu napadla oprávnená odvolaním. Podaním
z 26. júla 2012, doručeným exekučnému súdu 10. augusta 2012, oprávnená podala návrh
na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Zároveň v tomto podaní doplnila
právnu argumentáciu k podanému odvolaniu.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) uznesením
zo 17. apríla 2013, sp. zn. 16 CoE 17/2013, návrhy oprávnenej na prerušenie konania zamietol
a napadnuté uznesenie exekučného súdu potvrdil. V odôvodnení uviedol, ţe vec prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe odvolanie
oprávnenej smeruje proti vecne správnemu uzneseniu exekučného súdu, ktoré treba potvrdiť
(§ 219 ods. 1 O.s.p.). Exekučný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením
§ 167 ods. 2 O.s.p. a § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd preto postupoval podľa § 219
ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.
Odvolací súd uviedol, ţe sa stotoţňuje so záverom exekučného súdu, ţe zmluva
o úvere, ktorú uzatvorila oprávnená s povinným, je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle
ust. § 52 ods. 1, ods. 4 Občianskeho zákonníka. V čase uzatvorenia úverovej zmluvy vzťah
medzi oprávnenou a povinným z hľadiska jeho charakteru a postavenia účastníkov spĺňal
všetky náleţitosti tohto zákona tak, aby mohol byť označený za spotrebiteľský. Stotoţnil
sa aj so záverom exekučného súdu, ţe súd je zo zákona oprávnený a povinný preskúmať
rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa a ţe musí preskúmať
ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doloţky. Ďalej odvolací súd skonštatoval, ţe pokiaľ
rozhodcovská doloţka, ktorá je základom pre rozhodovanie rozhodcovského súdu v určitej
veci, trpí absolútnou neplatnosťou, ako je to v prejednávanej veci, rozhodcovský rozsudok
trpí neúčinnosťou. Rozhodcovská doloţka koncipovaná ako súčasť všeobecných podmienok
poskytovania úveru bez moţnosti spotrebiteľa ju ovplyvniť alebo individuálne dojednať
je neprijateľnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy, pretoţe spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto je záver
exekučného súdu v tejto otázke správny. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal
i na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2011, sp. zn.
IV. ÚS 55/2011, v ktorom ústavný súd zaujal stanovisko k otázke právomoci exekučného
súdu preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu ako
aj ďalšieho postupu exekučného súdu v takomto prípade. Odvolaciu námietku oprávnenej,
ţe exekučný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, z vyššie uvedených dôvodov preto
odvolací súd povaţoval za nedôvodnú. Rovnako za nedôvodnú odvolací súd označil
aj námietku oprávnenej, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona
potrebný, s odôvodnením, ţe súd môţe v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu
zastaviť aj bez návrhu.
Zamietnutie návrhu oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. b/ O.s.p. odôvodnil odvolací súd poukazom na ust. § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku, ktoré nepripúšťa prerušenie exekučného konania okrem zákonných výnimiek, ktoré
sa ale podľa jeho názoru na danú vec nevzťahujú. Návrh oprávnenej na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol s odôvodnením, ţe v prejednávanej veci
nie je potrebné poloţiť súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, nakoľko ich zodpovedanie
nie je pre vyriešenie veci relevantné. Otázky poloţené oprávnenou sú podľa jeho názoru
akademické, nespôsobilé ovplyvniť výsledok sporu, resp. také, ktoré pre danú vec
nie sú zásadné. Odvolací súd poukázal na skutočnosť, ţe úniové právo je jasné a zrozumiteľné
(doktrína acté clairé), preto je moţné ho aplikovať bez potreby poloţenia prejudiciálnych
otázok v znení, v akom ich navrhla oprávnená.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu do výroku o zamietnutí návrhov
na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola
odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii a aplikácii § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov; a súd ju nesprávne poučil
o nemoţnosti napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolaním.
Z uvedených dôvodov ţiadala rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Proti tomuto istému uzneseniu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie
exekučného súdu, podala oprávnená dovolanie (doplnené podaním datovaným 16. júla 2013,
doručeným dovolaciemu súdu 9. augusta 2013). Navrhla, aby dovolací súd napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla tieţ
odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala
v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237
O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej istej veci
sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd jej svojím postupom odňal moţnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný
urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej
uviedla, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe
nevykonal náleţite dokazovanie a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo
v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, ţe odvolací súd zaloţil svoje
rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej
podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa
dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS
a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne
posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa názoru
dovolateľky závery odvolacieho súdu (ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer
v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom
je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu
na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý
následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň
informovanosti a vyjednávaciu silu, nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel
jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,
ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, ţe podľa právnej doktríny
smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským
štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica
prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú
právnu úpravu. Exekučný súd ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevyrovnali najmä
s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia
smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovaţuje riešenie sporov
zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné
závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala
na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom,
anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedla, ţe ustanovenie
slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu
je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy
skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva
Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky)
sa súd nijako nevyrovnal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS
a nijako nezdôvodnil, prečo povaţuje rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku
v zmluve o úvere. Dovolateľka je toho názoru, ţe v danom prípade je nutné poţiadať spolu
s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu
Súdny dvor Európskej únie, pričom dovolateľka je toho názoru, ţe exekučný súd a krajský
súd sa s touto otázkou mali na súdny dvor obrátiť uţ skôr. Je totiţ treba zohľadniť odlišnosti
interpretácie komunitárneho práva a ubezpečiť sa, ţe výklad vnútroštátneho súdu je rovnako
zjavný ostatným súdom členských štátov. V tejto súvislosti cituje rozsudok Spolkového
súdneho dvora z 13. januára 2005, sp. zn. III ZR 265/03, uznesenie Ústavného súdu
Českej republiky z 11. októbra 2012, sp. zn. IV. ÚS 1281/12, a ďalšie. Ďalej uviedla, ţe súd
jej svojím postupom odňal (ako účastníčke konania) moţnosť konať pred súdom, keď
v predmetnom súdnom konaní nerozhodol o jej návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a neumoţnil jej tak uplatňovať
právne argumenty na podporu svojej pozície. Rozhodnutie odvolacieho súdu
je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne k svojim
záverom.
Povinný ani súdny exekútor sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania
dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., a takýto návrh
nie je dôvodný.
V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny
dvor v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy,
ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej otázke, lebo
je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci.
Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania na prerušenie
konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke.
Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenie zákona
platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej
únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu relevanciu
a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci
nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie
konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci
sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/ ani
v zmysle písm. g/ O.s.p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho
dvora. Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy
komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu,
ktorý neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a nepredloţil na posúdenie
súdnemu dvoru prejudiciálne otázky predloţené oprávnenou, nebol preto v rozpore
so zákonom. Aj podľa názoru dovolacieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu,
nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.
Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,
ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti
uzneseniu odvolacieho súdu, jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/ - c/ O.s.p.). Dovolanie oprávnenej
preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;
ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť
aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad
R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie existencie dovolateľkou
tvrdených vád podľa § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu. Dovolateľka v predmetnej
veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p. nevyvodzovala z toho, ţe súdy
vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopierala.
Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 44
ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným
súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu aplikáciu
a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.
Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá
patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní,
v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia
§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii
vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae
(§ 237 písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka,
nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnému Ľ., bývajúcemu v Ţ., pre vymoţenie 1 273,32 Eur s príslušenstvom,
na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného
zriaďovateľom S., IČO: X., so sídlom v B.) zo 4. decembra 2007, sp. zn. S., vedenému na
Okresnom súde Ţiar nad Hronom pod sp. zn. 4 Er 442/2008 nepredchádzalo ţiadne iné
konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský
rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma,
či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.
Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou
moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul,
splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním exekúcie.
Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p.
konanie nezaťaţila.
Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ
v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia
(§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska
(§ 41 ods. 2 O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie
konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená
uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva
len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné
konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doloţky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej
v spotrebiteľskej veci, t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým
je právny vzťah zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku,
ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom
konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú
z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie
z 10. októbra 2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011).
Takéto oprávnenie má exekučný súd, aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná
a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Aj dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. K povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky
v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje
aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo
sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení. Exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých
vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť
skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.
Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri
výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení
a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery
exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
oprávnenej.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, ţe jej súdy odňali moţnosť konať pred
nimi tým, ţe nenariadili pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku.
Predmetné ustanovenie totiţ v čase rozhodnutia exekučného súdu (10. apríla 2012) účinné
ešte nebolo (účinnosť nadobudlo 9. augusta 2012). Na prejednanie odvolania oprávnenej
nebol povinný nariadiť pojednávanie ani odvolací súd (§ 214 ods. 1, 2 O.s.p.).
Za týchto okolností účastníkovi konania nebola odňatá moţnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,
ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní mu ţiadne nevznikli.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrhy na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd
Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať (§ 103 O.s.p.)
a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemoţno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti
ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci
v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.
Podľa § 201 O.s.p. účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie
aj vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,
ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie
odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol
súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa,
ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu
teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto
rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O.s.p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s vyššie citovaným
ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,
aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam).
Oprávnená zavinila, ţe konanie muselo byť zastavené. Povinnému náhradu trov tohto konania
nepriznal, lebo v tomto konaní mu ţiadne trovy nevznikli i keď mu vzniklo právo
na ich náhradu v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová