Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)19d/390828.372bf8.pdf
PDF · 118.95 KB
No categories available
4ECdo/56/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 ECdo 56/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou A., so sídlom v B., v mene ktorej vykonáva
advokáciu ako konateľ advokát Mgr. J., proti povinnej L., bývajúcej v Š., o vymoženie
1.595,36 EUR s prísl., vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 23 Er 939/2010,
o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 30. marca 2012 sp. zn. 11
CoE 304/2011 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoţenie
sumy 1.595,36 Eur s príslušenstvom. Povinnosť povinnej zaplatiť jej túto sumu preukazovala
rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri R., so sídlom v B.,
z 30. júla 2010 sp. zn. B.. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) poţiadal Okresný súd Galanta o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Galanta uznesením z 9. mája 2011 č.k. 23 Er 939/2010-30 ţiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. Ex 1159/2010
zamietol. Zamietnutie ţiadosti odôvodnil vyslovením záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej
doloţky nachádzajúcej sa v zmluve o úvere z 5. septembra 2006 č. X.. Poukázal na Smernicu
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, § 53, § 54 Občianskeho zákonníka, ustanovenia zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a konštatoval, ţe rozhodcovská doloţka – riešiť spory
výhradne arbitráţou je doloţkou neprijateľnou, pretoţe nebola spotrebiteľom osobitne
vyjednaná a núti ho podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Takáto doloţka sa prieči
dobrým mravom a výkon práv a povinností odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie
priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doloţky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi,
je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zák. č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní zamietol ţiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Krajský súd v Trnave na odvolanie oprávnenej uznesením z 30. marca 2012 sp. zn.
11 CoE 304/2011 uznesenie exekučného súdu potvrdil. Potvrdenie uznesenia exekučného
súdu odôvodnil jeho vecnou správnosťou. Osobitne sa zaoberal moţnosťou exekučného súdu
preskúmavať právoplatné rozhodnutia rozhodcovských súdov podľa ustanovení §§ 35 a 45
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, pričom dospel k záveru, ţe takýto
prieskum je moţný, ba exekučný súd je dokonca povinný ho vykonať. Rozsiahlym spôsobom
rozviedol argumentáciu, ktorú uzavrel konštatovaním neplatnosti rozhodcovskej doloţky,
ktorú povaţoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podľa jeho názoru zmluvná podmienka
dojednaná účastníkmi v podobe rozhodcovskej doloţky, podľa ktorej prípadné budúce spory
prejedná výlučne určený rozhodcovský súd, čím núti spotrebiteľa podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho moţnosti riešiť prípadné spory pred štátnym
súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd
v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí
zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný. S pouţitím
eurokonformného výkladu, s poukazom na smernicu 93/13/EHS a prihliadnutím na judikatúru
Súdneho dvora EÚ a Ústavného súdu SR povaţoval rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú
zmluvnú podmienku podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Predloţený
rozhodcovský rozsudok je preto právne neúčinný, nulitný, ničotný, neschopný vyvolať právne
následky – materiálne nevykonateľný.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená (ďalej aj len „dovolateľka“)
dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie, alebo aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie
exekučného súdu zrušil a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie
odôvodnila dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2. písm. a/, b/ a c/ O.s.p.
Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. konkretizovala vadami konania podľa
§ 237 písm. d/, e/ a f/ O.s.p. (t.j., ţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, a ţe účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom).
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiţ o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
V dovolaní namietala existenciu vady uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p. tvrdiac,
ţe exekučný súd skúmaním materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku opätovne vec
prejednal, ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. tvrdiac, ţe nebol podaný
návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo potrebné, a naostatok
aj vadu spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú
vadu videla v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní,
hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené, a v nedostatočnom odôvodnení súdnych
rozhodnutí.
Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekáţke právoplatne
rozhodnutej veci, resp. v prekáţke začatého konania, a v nedostatku návrhu na začatie
konania, boli zjavne nedôvodné a nenáleţité. Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád
je zrejmé, ţe dovolateľka nimi v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu a interpretáciu
príslušných ustanovení Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím súdom, teda
nesprávne právne posúdenie veci.
Opodstatnenou nebola ani námietka o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí oboch
súdov. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd dovolaním napadnuté uznesenie riadne
a postačujúco odôvodnil. V spojení s odôvodnením obsiahnutým v uznesení exekučného súdu
je z neho zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver o tom, ţe rozhodcovská doloţka nebola
dojednaná individuálne, ţe bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ţe ako neplatná mala
za následok nedostatok oprávnenia rozhodcovského súdu na vydanie rozhodcovského
rozsudku.
Dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či k odňatiu moţnosti oprávnenej konať
pred súdom nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí ţiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok by mohlo ísť,
ak by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto ţiadosti neboli splnené zákonom stanovené
podmienky. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiţ nevyhnutným
dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí
ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke
exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto
rozhodnutia však nevyhnutne vyţadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov
v exekučnom konaní. Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc
z obsahu spisu) odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie ţiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
zaloţený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či uţ uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doloţky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku v zmysle
jeho nezáväznosti. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyţaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv
spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom
je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou
zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu,
ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných
orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý
nemal právomoc na jeho vydanie, povaţuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie
za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho
nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán
nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje.
V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor,
je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho
vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.
Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, neţ spotrebiteľského právneho
vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umoţňujú účastníkovi tohto
konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby ţalobou podanou na príslušnom súde
sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40
ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.
V týchto ustanoveniach sa totiţ premieta klasická rímska právna zásada (princíp)
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si kaţdý stráţi svoje
práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyuţitie postupu podľa týchto ustanovení
v iných, neţ spotrebiteľských veciach, znamená stratu moţnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretoţe
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné.
Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho
vzťahu, tento záver neplatí. Uţ v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol,
ţe princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych
súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôleţitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, ţe aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd
oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.
Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní
v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho
z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach
a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana
spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie ţivotnej úrovne
a kvality ţivota občanov.
Okrem toho tento výklad moţno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné
právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti
komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté,
ţe všeobecný súd môţe prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez
akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv
aţ po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná
a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Listiny predloţené oprávnenou takýto záver umoţňovali. Z úverovej zmluvy
uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, ţe rozhodcovská doloţka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá uţ podpisom zmluvy s odkazom na Obchodné podmienky pre
úver (verzia 1/2006). Dovolací súd sa stotoţňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom
konaní odôvodnili nevyváţenosť dohodnutej rozhodcovskej doloţky (napríklad tým, ţe bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom
a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, ţe spotrebiteľ ako slabšia strana sporu
si svoj osud v tak závaţnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces,
neuvedomuje).
Vecnú správnosť dovolaním napadnutých uznesení nebola spôsobilá spochybniť ani
námietka oprávnenej, podľa ktorej rozhodcovská doloţka nemôţe predstavovať neprijateľnú
podmienku, pretoţe bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti
vyplývajúcej pre jej právnu predchodkyňu z ustanovenia § 93b ods. 1 zákona
č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere. Uvedené
ustanovenie totiţ podľa názoru dovolacieho súdu nijako nezbavovalo právnu predchodkyňu
oprávnenej povinnosti predloţiť povinnej návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým
spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, ţe povinnej sa poskytuje moţnosť voľby prijať
alebo neprijať takýto návrh, a aby bolo z neho tieţ zrejmé, ţe jej boli poskytnuté aj jasné
a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ
právna predchodkyňa oprávnenej takto nepostupovala, resp. pokiaľ takýto postup nebol
oprávnenou doloţený listinami pripojenými k návrhu na exekúciu, súdy správne konštatovali
neprijateľnosť rozhodcovskej doloţky. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom,
ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom
slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyţaduje informácie o moţnosti voľby
medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená.
Správnym rozhodnutím o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá moţnosť konať pred súdom.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie
odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe povinnej v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová