Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_9CoP-20-2021.pdf
PDF · 97.13 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoP/20/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka, členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci žalobkyne: V. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. XXX, zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Chlapík, s.r.o. so sídlom Žilina, Sládkovičova 13, IČO: 47 232 072 proti žalovanému: D. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. XXX, zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s.r.o., so sídlom Bratislava
- mestská časť Ružinov, Záhradnícka 4836/51, IČO: 47 234 318, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 17Pc/10/2017-259 zo dňa 01. 04. 2019, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Žiadnemu z účastníkov sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov tak, že do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal hnuteľné veci spolu v zostatkovej hodnote 1 325,- eur, do výlučného vlastníctva žalovaného prikázal hnuteľné veci spolu v zostatkovej hodnote 3 105,- eur. Do výlučného vlastníctva žalovaného prikázal nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. S. špecifikované v rozhodnutí v celkovej hodnote 157 664,74 eur. Žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie podielov z vyporiadavaného spoluvlastníctva sumu 77 990,20 eur v lehote 90 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Zároveň žalobkyňu, aj žalovaného ustanovil za preberateľov dlhu z kúpnej zmluvy zo dňa 25. 06. 1998 vo výške 13 976,96 eur voči veriteľovi (M. Y.) v rovnakom pomere každého v polovici. O trovách konania rozhodol súd tak, že žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov nepriznal. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval, že manželstvo účastníkov bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 30P/225/2015, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa XX. XX. XXXX (manželstvo uzatvorené dňa XX. XX. XXXX). Pri vyporiadavaní BSM vychádzal súd z ust. § 149 a § 150 Občianskeho zákonníka, pričom konštatoval, že návrh na vyporiadanie BSM bol podaný v zákonom stanovenej lehote. Špecifikované boli hnuteľné veci, nehnuteľnosti, resp. veci slúžiace z titulu podnikania len jednému z manželov. Pri vyporiadavaní hnuteľných vecí strany sporu ustálili rozsah vyporiadania, jednotlivé veci, ako aj ich zostatkovú hodnotu, pričom súd v súlade s ich návrhom rozhodol o rozdelení takto nadobudnutého majetku. Strany sporu ustálili aj predmet vyporiadania nehnuteľností v kat. úz. S., ako aj ich zostatkovú hodnotu. Na základe zisteného skutkového stavu rozhodol súd o rozdelení vecí, práv a povinností, ako aj o spôsobe finančného vyrovnania. O trovách konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo strán nárok na náhradu trov nepriznal.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom zástupcov podali odvolanie žalobkyňa, aj žalovaný. 3. Žalobkyňa v odvolaní napadla výroky III. a V. rozsudku, pričom odvolanie zdôvodnila s poukazom na ust. § 365 ods. 1 CSP z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. V ďalšom uviedla, že boli vysporiadané hnuteľné veci, ktoré nadobudli účastníci počas manželstva a tvoria zariadenie domácnosti. Na rozdelení vecí sa zhodli. Žalobkyňa však žiadala vyporiadať v rámci BSM aj ďalšie samostatné hnuteľné veci, a to osobné motorové vozidlo zn. VW Touran a motorové vozidlo VW Transportér v zostatkovej hodnote 5 000,- eur a 2 000,- eur. Tieto motorové vozidlá žalovaný nadobudol v čase manželstva. Podľa vyjadrení žalovaného počas manželstva tieto vozidlá boli odpredané a získané finančné prostriedky použité pre potreby domácnosti. Uvedené skutočnosti žalobkyňa namietala s tým, že vozidlá boli odpredané len účelovo, pričom tieto v čase zániku BSM aj doposiaľ žalovaný užíva v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Súd tak dospel k nesprávnemu právnemu záveru ohľadne vyporiadania oboch motorových vozidiel, pričom tieto veci nemohli byť predmetom vyporiadania BSM, bolo potrebné vyporiadať hodnotu oddeleného majetku žalovaného ako súkromného podnikateľa, tzv. cenu podniku ku dňu zániku BSM, vrátane aktív a pasív. Súd sa o neexistencii predmetných vozidiel stotožnil bez ďalšieho dokazovania. Ďalej žalobkyňa nesúhlasila s rozhodnutím súdu, ktorým nehnuteľnosti (stavby a pozemky) nadobudnuté do BSM v kat. úz. S. boli prikázané do výlučného vlastníctva žalovaného s povinnosťou vyplatiť žalobkyni vyporiadací podiel. V tejto časti považuje tiež rozhodnutie za nesprávne a v rozpore s vykonaným dokazovaním. Nepovažuje za tak zásadnú okolnosť, aby súd prikázal predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva žalovaného, keď uviedol, že prihliadal na záujmy maloletého dieťaťa, ktorý bol zverený žalovanému do výchovy s tým, aby dieťa nebolo vytrhnuté z doterajšieho prostredia a okruhu kamarátov, pričom v dome žijú od svojho narodenia aj ďalšie dve už plnoleté deti účastníkov. Tiež v prospech žalovaného zohľadnil skutočnosť, že sa výraznou mierou pričinil na zhodnotení spoločného majetku, resp. tiež prihliadal na účelnosť využitia vecí. Odvolateľka uviedla, že syn dosiahne vek 16 rokov a zmena bydliska by mu neprivodila traumu. Už v roku 2015 bol odsťahovaný žalovaný zo spoločnej domácnosti, mal prenajatú inú nehnuteľnosť, v ktorej sa zdržiaval aj spolu s deťmi. Žalovaný tým súčasne preukázal, že je schopný zabezpečiť si bývanie aj inou formou. Syn I. navyše od septembra 2018 navštevuje strednú školu. Čo sa týka zhodnotenia nehnuteľnosti, žalovaný vykonával podnikateľskú činnosť od roku 1993 v odbore stavebníctvo a hoci žalobkyňa nepracovala, starala sa o domácnosť a vychovávala 3 deti. Neskoršie problémy žalobkyne, či už vo vedení domácnosti, v starostlivosti o deti, alkohole, pramenili z dlho trvajúcej nevery žalovaného, o ktorej sa dozvedela až po dvoch rokoch známosti žalovaného, čo psychicky nezvládla. Jej zdravotný stav sa však stabilizoval, našla si prácu, dosahuje pravidelný mesačný príjem. Za významné tiež nepovažuje zdôvodnenie súdu, že vlastníkovi rodinného domu bude znemožnený prístup cez pozemok CKN č. 2249/2, ktorý je vo výlučnom vlastníctve žalovaného, pričom tiež uviedla, že žalovanému za účelom vykonávania podnikateľskej činnosti slúži samostatná stavba bez súpisného čísla postavená na parcele CKN č. 2242 a č. 2241/1, v ktorej je garáž, kde má žalovaný zaparkované auto a na poschodí kanceláriu. Samotný rodinný dom tiež využíva len na bývanie, nie na podnikateľskú činnosť. Na nehnuteľnosti - rodinnom dome je zriadené vecné bremeno spočívajúce v práve bezplatného doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti v prospech M. Y., t. j. matky žalobkyne. Žalobkyňa namietala účelné využitie nehnuteľnosti v prospech žalovaného aj v dôsledku vyššie uvedenej skutočnosti, keď z dokazovania vyplynulo, že medzi stranami, ako aj matkou M. Y. panuje nevraživosť vyúsťujúca do viacerých hádok, konfliktov. Má za to, že prikázaním nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalovaného hrozí obava, že bude dochádzať naďalej ku konfliktom zo strany žalovaného voči jej matke oprávnenej z vecného bremena. Poukazovala tiež na solventnosť, ktorú súd skúmal pri rozhodovaní, komu zo strán pripadne nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva, keď ona predložila potvrdenie z peňažného ústavu o finančnej pripravenosti vyplatiť podiel žalovaného, keď na účte mala finančné prostriedky vo výške viac ako 83 000,- eur. Naproti tomu žalovaný súdu predložil len čestné vyhlásenie I. I., že žalovanému poskytne finančné prostriedky na vyplatenie masy BSM. Žiadala, aby odvolací súd po preskúmaní veci napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie a priznal jej náhradu trov.
4. Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že napáda výrok IV. a VI., resp. dotknutý výrok V., pričom odvolanie tiež zdôvodnil s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Žiadal, aby odvolací súd
výrok IV. zrušil a žalovanému priznal plnú náhradu trov konania pred súdom prvej aj druhej inštancie. V konaní pred prvoinštančným súdom bola sporná skutočnosť, či sa zrealizovalo zaplatenie kúpnej ceny za nehnuteľnosti v zmysle kúpnej zmluvy zo dňa 25.06.1998 matke žalobkyne ako predávajúcej. Žalobkyňa tvrdila, že kúpna suma nebola uhradená a podložila to čestným vyhlásením jej matky. Žalovaný navrhol výsluch svedka, ktorý mal vypovedať o poskytnutí finančných prostriedkov, avšak tento nebol súdom nariadený. Zaplatenie kúpnej ceny však vyplýva predovšetkým z kúpno-predajnej zmluvy, kde je explicitne uvedené, že suma je pri podpise zmluvy uhradená v hotovosti. Skutočnosť, že nebola uhradená kúpna cena, sa prvýkrát namietala až v konaní o vyporiadaní BSM, a to takmer po 20 rokoch. Prezentovaná argumentácia o nezaplatení kúpnej ceny zo zmluvy zo dňa 25.06.1998 je účelová a nepreukázaná, s cieľom dosiahnuť priaznivejší výsledok sporu pre žalobkyňu. Namietal tiež správnosť rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania, keď podľa neho vo veci mal úspech, nakoľko súd pri vyporiadaní nehnuteľností sa stotožnil s jeho návrhom a tieto prikázal do jeho výlučného vlastníctva.
5. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobkyňa uviedla, že sa plne stotožňuje s názorom súdu a s rozhodnutím v časti výrokov IV. a VI., ktorými súd označil strany sporu ako preberateľov dlhu z kúpnej zmluvy vo výške 13.976,96 eur a rozhodol o trovách konania. Z kúpnej zmluvy vyplynulo len to, že kúpna cena bude vyplatená pri podpise kúpnej zmluvy. Nijako z toho nevyplynulo, že kúpna cena bola pri podpise zmluvy v hotovosti vyplatená. Čo sa týka náhrady trov konania, vyporiadanie BSM bolo v záujme oboch strán sporu, keďže k mimosúdnej dohode nedošlo. Žalovaný v žiadnom prípade vo veci plný úspech nedosiahol.
6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že sa pridržiava svojho odvolania, pričom argumentačná línia žalobkyne je neudržateľná. Udáva dôvody ad absurdum, na základe ktorých jej majú byť prisúdené sporné nehnuteľnosti. Svoje tvrdenia však žiadnym spôsobom nepreukázala. Žalobkyňa bagatelizuje záujem maloletého syna a v dôvodoch na prikázanie nehnuteľností jej, uvádza novoty, ktoré v doterajšom súdnom konaní označené neboli. Z konania vedeného o úprave práv k maloletému synovi I. pred Okresným súdom Žilina sp. zn. 9P/85/2018 je zrejmé, že žalobkyňa nemá žiadny pozitívny vzťah k synovi, spolu so svojou matkou naopak, chcela svoju najstaršiu dcéru vyhodiť z domu. Ak by sa prikázali sporné nehnuteľnosti do vlastníctva žalobkyne, bola by bezprostredne ohrozená existenčná otázka maloletého I. a jeho sestry. Tiež je neakceptovateľné, aby sa o prikázaní nehnuteľností rozhodovalo na základe bývania osoby, ktorá k nim nemá žiadne práva a na základe vecného bremena osoby, ktorá k bytu má právo bývania zabezpečené do konca života bez ohľadu na to, komu budú nehnuteľnosti prikázané. V danom prípade sa jedná o sporové konanie a sporové strany majú povinnosť bremeno tvrdiť a predložiť k tomu dôkazy.
7. Odvolací súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 30. 01. 2020. Proti tomuto rozsudku bolo žalobkyňou podané dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol uznesením 2Cdo/160/2020-387 zo dňa 31. 03. 2021 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolaciemu súdu vytkol, že žalobkyni nebolo na vyjadrenie doručené vyjadrenie žalovaného k odvolaniu a žalobkyni tak nebola daná možnosť oboznámiť sa s obsahom vyjadrenia k odvolaniu a tak nesprávnym postupom súdov v odvolacom konaní došlo k porušeniu práva na spravodlivé konanie spôsobom nerešpektujúcim princíp rovnosti zbraní. Dovolací súd konštatoval, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. Odvolací súd toto pochybenie napravil tak, že vyjadrenie bolo doručené právnemu zástupcovi žalobkyne.
8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 381 CSP a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jednotlivých výrokoch podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
9. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku odvolací súd vychádzal z rozsahov odvolania, zo spisového materiálu, pričom pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Pokiaľ aj v odvolaní jednotlivé strany sporu uviedli, že napádajú len jednotlivé výroku, z obsahu ich odvolania a návrhov vyplynulo, že napádajú správnosť aj iných výrokov rozsudku (žalobkyňa žiadala rozsudok zrušiť), avšak v tomto prípade vychádza súd aj z tej zásady, že návrhmi účastníkov ohľadom rozsahu masy BSM a jej vyporiadania nie je viazaný. Odvolací súd preskúmaním napadnutého
rozsudku, ako aj vyhodnotením obsahu odvolaní, dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd plne stotožnil a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s § 220 CSP zdôvodnil.
10. Návrh na vyporiadanie BSM je návrhom v zmysle ust. § 137 písm. b) CSP a súd nie je viazaný návrhmi účastníkov konania, je však povinný zisťovať, čo do BSM patrí. Vyporiadanie sa musí týkať všetkého majetku, ktorý patril do BSM a ktorý ako spoločný existoval ku dňu jeho zániku. Pri vyporiadaní sa vychádza zo zásady rovnosti podielov, i keď nie je vylúčené, aby boli podiely určené v inom pomere. V rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov súd i bez návrhu musí prihliadať na to, čo bolo zo spoločného majetku vynaložené na samostatný majetok niektorého z manželov. Na druhej strane manžel, ktorý vynaložil na spoločný majetok prostriedky, ktoré boli jeho výlučným vlastníctvom, je oprávnený požadovať, aby mu bola vrátená hodnota takto vynaložených prostriedkov opäť do jeho výlučného vlastníctva.
11. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie pri vyporiadaní BSM účastníkov vychádzal z vyššie uvedených základných zásad. V súlade s prednesmi účastníkov a predloženými dôkazmi zistil masu BSM a veci a práva rozdelil, pokiaľ to bolo možné, v súlade s prednesmi účastníkov. U ostatných vecí pri vyporiadaní BSM bol viazaný zásadami vyplývajúcimi pre vyporiadanie BSM z Občianskeho zákonníka, konkrétne z príslušných ustanovení, resp. na základe zisteného skutkového stavu a jeho posúdenia, napríklad, ktorý z manželov sa pričinil väčšou mierou o nadobudnutie majetku BSM. Prvostupňový súd pri vyporiadaní vychádzal z ust. § 150 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že základnou zásadou je, že podiely oboch manželov sú rovnaké (princíp parity). Od tejto zásady sa súd neodklonil, prihliadal však na skutočnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania, a to záujem maloletého dieťaťa, väčšie osobné pričinenie sa na zveľadení majetku žalovaným, ako aj účelnosť využitia veci, resp. prechod k nehnuteľnostiam, ktoré sú vo výlučnom vlastníctve žalovaného. Súd prvej inštancie sa tak zaoberal všetkými námietkami, ktoré boli zo strany účastníkov uvedené v odvolaniach a tiež primeraným spôsobom zdôvodnil, ako dospel po zvážení jednotlivých námietok účastníkov k rozhodnutiu. Pokiaľ sa týka poukazovania na existenciu dvoch motorových vozidiel označených žalobkyňou, nepreukázala, že by v čase zániku BSM tieto existovali. Tiež nebolo preukázané, že by v čase zániku BSM boli vo vlastníctve firmy žalovaného a slúžili by jeho podnikateľským účelom. Aj v odvolaní žalobkyňa uviedla, že takáto vec patriaca do BSM v takomto režime neexistuje, nepreukázala však ani, že vec patrí spoločnosti, prostredníctvom ktorej podniká žalovaný (bremeno tvrdenia a preukázania tvrdených skutočností). V súvislosti s existenciou pohľadávky vo vzťahu k matke žalobkyne už súd prvej inštancie uviedol, že pri vyporiadaní BSM nerozhoduje o tom, či je pohľadávka premlčaná (vyporiadava spoločný dlh bývalých manželov), a tak námietky, resp. dokazovanie o existencii dlhu, resp. jeho premlčania, môžu byť vznesené vo vzťahu k veriteľovi, ak by prípadne zaplatenie dlhu požadoval. Súd preto správne rozhodol, že pokiaľ takýto dlh existuje (opak v konaní o vyporiadaní BSM preukázaný nebol), zaradil ho ako pasívum a v rovnakom pomere záväzky z neho rozdelil medzi strany sporu. Pokiaľ súd rozhodoval o nehnuteľných veciach a tieto prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného, už vyššie je opísané, z akých dôvodov tak rozhodol, že prihliadal na záujmy dieťaťa, osobné zveľadenie majetku žalovaným, resp. ďalšie práva, ktoré by v prípade iného rozhodnutia mohli byť u žalovaného ohrozené. Čo sa týka samotnej hodnoty vecí patriacich do BSM, tieto zo strany účastníkov namietané neboli tak ani ako výpočet vyrovnávajúceho podielu. Súd prvej inštancie tiež správne rozhodol o trovách konania, nakoľko v prípade vyporiadania BSM nemožno žiadnu zo strán označiť ako úspešnú, aj keď súd v priebehu vyporiadaní a v rozhodnutí akceptoval prípadné návrhy účastníkov a rozhodol v súlade s nimi. Tak, ako uviedol súd prvej inštancie, pri delení majetku každej zo strán bola pridelená polovica, či už v konkrétnom pridelení hnuteľných alebo nehnuteľných vecí, resp. vyjadrená vo finančnej náhrade.
12. Odvolací súd reaguje aj na tvrdenia uvedené v dovolaní, keď žalobkyňa tvrdí, že súd sa nevyporiadal riadnym spôsobom s existenciou, resp. užívaním dvoch motorových vozidiel VW Touran a VW Transportér. V tomto prípade opakovane odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v čase zániku BSM nebolo preukázané, že by niektorý z manželov uvedené vozidlo vlastnil, resp. ak bolo predtým odpredané, akým spôsobom boli použité finančné prostriedky získané z predaja týchto vozidiel. Tvrdenia
uvádzané žalobkyňou, že vozidlá naďalej existujú a používa ich žalovaný v podnikateľskej činnosti, neboli ničím preukázané, avšak samotná žalobkyňa konštatovala, že v konaní bola predložená kúpna zmluva zo dňa 02. 11. 2015, ktorou bolo odpredané motorové vozidlo VW Transportér a tiež faktúra č. 61/2015, kde motorové vozidlo VW Touran bolo odpredané spoločnosti Brodostav s.r.o. Pokiaľ teda žalobkyňa tvrdí iné skutočnosti, bolo na nej, aby tieto v konaní pred súdom preukázala. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkami nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie ohľadom rozhodnutia o nehnuteľnostiach. Tu súd prvej inštancie riadne zdôvodnil, prečo nehnuteľnosti pri vyporiadaní prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného. V tejto súvislosti je špekulatívne tvrdenie, akým spôsobom nadobudol prístupový pozemok k domu žalovaný. Údaje v katastri nehnuteľností s tým súvisiace zatiaľ hodnoverným spôsobom vyvrátené neboli.
13. Nakoľko účastníci vo svojich odvolaniach neuviedli žiadne skutočnosti, ktorými by sa už nezaoberal súd prvej inštancie a ktoré by boli spôsobilé aj inak vyhodnotiť skutkový a právny stav, odvolací súd rozsudok v jednotlivých výrokoch ako vecne správny potvrdil.
14. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP. Nakoľko v odvolacom konaní ani jedna zo strán úspešná nebola, vyslovil, že žiadna z nich nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).