Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
1f7/391456.7b5fdd.pdf
PDF · 118.28 KB
No categories available
2Cdo/124/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 124/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne L. H., bývajúcej v N.,
zastúpenej JUDr. M. K., advokátom v N., proti ţalovanému Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny Nitra, sídliacemu v Nitre, Štefánikova 88, o náhradu škody, vedenej na Okresnom
súde Nitra pod sp. zn. 8 C 45/2003, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu
v Nitre z 22. júna 2011, sp. zn. 5 Co 234/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nitra rozsudkom z 30. júla 2007, č.k. 8 C 45/2003-129, návrh ţalobkyne
zamietol a ţalovanému náhradu trov konania nepriznal. Dospel k záveru, ţe ţalovaný nebol
vo veci pasívne vecne legitimovaný. Ţalobkyňa sa vo veci domáhala náhrady škody v zmysle
zákona č. 58/1969 Zb., avšak ako ţalovaného neoznačila zodpovedný subjekt, t. j. štát, ale
orgán, ktorého nesprávny úradný postup namieta. Svojho nároku sa teda domáhala voči
subjektu, ktorý nie je nositeľom právnej povinnosti. O trovách konania súd rozhodol podľa
Krajský súd v Nitre na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 29. októbra 2008, sp. zn.
5 Co 18/2008, rozsudok prvostupňového súdu potvrdil a ţalovanému náhradu trov konania
nepriznal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie ţalobkyne uznesením z 29. júla 2010,
sp. zn. 2 Cdo 239/2009 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe ţalobkyňa v priebehu odvolacieho konania
poţiadala o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov. Tým, ţe o návrhu ţalobkyne
na ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov rozhodol odvolací súd, ktorý túto
ţiadosť zamietol, ocitla sa ţalobkyňa v postavení, kedy nemohla poţiadať o preskúmanie
tohto rozhodnutia v rámci riadneho inštančného procesu, t. j. podaním odvolania. Súd zároveň
ţalobkyni fakticky znemoţnil zvoliť si vo veci advokáta alebo potrebu právneho zastúpenia
riešiť cestou Centra bezplatnej právnej pomoci, pretoţe bezprostredne po doručení tohto
uznesenia priamo na pojednávaní vyhlásil rozhodnutie, ktorým konanie vo veci skončil.
Týmto svojím postupom zaťaţil konanie vadou spočívajúcou v odňatí moţnosti konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Následne Krajský súd v Nitre opätovne rozsudkom z 22. júna 2011, sp. zn.
5 Co 234/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalovanému náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový
súd, ţe ţalobkyňou označený ţalovaný nie je nositeľom právnej povinnosti uplatneného
zodpovednostného vzťahu. O návrhu ţalobkyne na zámenu účastníka na strane ţalovaného,
aby súd konal so štátom, ktorý predniesla na odvolacom pojednávaní, nerozhodoval, pretoţe
podľa § 216 ods. 1 O.s.p. ustanovenie § 92 ods. 1 a 4 O.s.p. na odvolacie konanie neplatí.
Na námietku ţalobkyne, ţe súd celý čas aţ do rozhodnutia veci konal s ňou označeným
ţalovaným, odvolací súd s poukazom na § 5 ods. 1 O.s.p. uviedol, ţe súdy poskytujú pri
plnení svojich úloh účastníkovi v občianskom súdom konaní poučenia o ich procesných
právach a povinnostiach a nie o hmotnom práve. Otázka nedostatku pasívnej legitimácie
vyplýva z hmotného práva a nie je predmetom poučovacej povinnosti súdu. O trovách
odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu podala ţalobkyňa dovolanie. Ţiadala rozsudok odvolacieho
súdu ako aj rozsudok prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie. Prípustnosť dovolania vyvodila z ustanovenia § 237 písm. f/ a g/ O.s.p. ako aj
z ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. Vadou spočívajúcou v odňatí moţnosti konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O.s.p.) zaťaţil odvolací súd konanie tým, ţe ţalobkyni v odvolacom konaní
neustanovil právneho zástupcu z radov advokátov, respektíve jej návrhu nevyhovel, napriek
tomu, ţe v konaní na prvom stupni spĺňala podmienky podľa § 30 ods. 1 O.s.p. a zástupca
z radov advokátov jej bol ustanovený. Navyše podľa názoru dovolateľky odvolací súd pri
opätovnom prejednávaní veci nerešpektoval názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vyslovený v rozhodnutí z 29. júla 2010, sp. zn. 2 Cdo 239/2009, podľa ktorého bolo potrebné,
aby krajský súd postupoval tak, ţe ţalobkyňa bude mať reálnu moţnosť domôcť sa právnej
pomoci vo forme právneho zastúpenia. Vadu spočívajúcu v tom, ţe vo veci rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol nesprávne obsadený súd okrem ak miesto samosudcu rozhodoval
senát (§ 237 písm. g/ O.s.p.), videla v tom, ţe o odvolaní konal a rozhodoval senát
s predsedom senátu JUDr. Vladimírom Pribulom, napriek tomu, ţe ţalobkyňa niekoľkokrát
vo svojich písomných a ústnych podaniach prejavila pochybnosť o jeho nezaujatosti, pričom
JUDr. Vladimír Pribula bol uţ v minulosti vylúčený z prejednávania vecí, v ktorých bola
účastníčkou konania. Napriek tomu sa odvolací súd s touto skutočnosťou nijako nevyporiadal,
preto navrhla, aby sa s otázkou zaujatosti JUDr. Vladimíra Pribulu zaoberal dovolací súd.
Dovolanie ďalej odôvodnila námietkami pochybení súdu spočívajúcimi v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a v inej vade, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Súd nesprávne posúdil otázku
pasívnej legitimácie ţalovaného po tom, ako s ním ako nesprávne označeným účastníkom
konania konal. Súd tak vniesol do konania nejasnosť a rozpor, pretoţe nemal bez odstránenia
pochybností v označení účastníka s takto označeným ţalovaným ďalej konať, najmä keď
z návrhu bolo zrejmé, ţe sa ţalobkyňa domáha náhrady škody v zmysle zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom. Súdy pri svojom rozhodovaní vychádzali z nedostatočne
zisteného skutkového stavu, keď nevykonali navrhnuté dôkazy, najmä výsluch svedkov
p. Š., p. A., p. T. a p. V.. V konečnom dôsledku sa súdy v konaní vôbec nezaoberali otázkou
poškodenia práv ţalobkyne nesprávnym úradným postupom, respektíve nekonaním orgánu
štátu. Navrhla vykonať dokazovanie jej písomnými podaniami a ňou predloţenými listinami,
oboznámením sa s obsahom spisu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra, ako aj
výsluchom svedkov navrhnutých v konaní pred prvostupňovým súdom a odvolacím súdom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), najskôr skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom, pretoţe dovolaním moţno napadnúť nie všetky právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, ale len tie, voči ktorým podanie dovolania pripúšťa zákon (§ 236 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydané vo forme rozsudku
upravujú ustanovenia § 238 a § 237 O.s.p. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné
proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa
§ 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je
prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Podľa § 238 ods. 5 O.s.p.
dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy, pričom
na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň
podania návrhu na prvostupňovom súde.
Keďţe podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe
dovolanie proti nemu je prípustné, ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa,
v ktorom súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4, nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani
Ţalobkyňa v dovolaní namietala, ţe sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v uznesení z 29. júla 2010, sp. zn.
2 Cdo 239/2009 (§ 238 ods. 2 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom uznesení uviedol, ţe odvolací súd
o návrhu ţalobkyne (na ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov) rozhodol
uznesením z 8. októbra 2008 sp. zn. 5 Co 18/2008 tak, ţe ho zamietol. Uznesenie bolo
ţalobkyni doručené aţ na pojednávaní konanom 29. októbra 2008, na ktorom odvolací súd
zároveň rozhodol vo veci samej. Keďţe v predmetnej veci krajský súd konal ako súd odvolací
a nie ako súd prvostupňový (§ 9 ods. 2 O.s.p.), nie je voči tomuto jeho rozhodnutiu prípustné
odvolanie. Tým, ţe o návrhu ţalobkyne na ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov
rozhodol odvolací súd, ktorý túto ţiadosť zamietol, ocitla sa ţalobkyňa v postavení, kedy
nemohla poţiadať o preskúmanie tohto rozhodnutia v rámci riadneho inštančného procesu,
t. j. podaním odvolania. Súd zároveň ţalobkyni fakticky znemoţnil zvoliť si vo veci advokáta
alebo potrebu právneho zastúpenia riešiť cestou Centra bezplatnej právnej pomoci, pretoţe
bezprostredne po doručení tohto uznesenia vyhlásil rozhodnutie, ktorým konanie vo veci
skončil. Týmto svojím postupom zaťaţil konanie vadou spočívajúcou v odňatí moţnosti
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Vzhľadom na túto skutočnosť Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Po vrátení veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie ţalobkyňa ţiadosťou
zo 7. októbra 2010 opätovne poţiadala Krajský súd v Nitre o ustanovenie advokáta –
JUDr. M. K. na jej zastupovanie v odvolacom konaní. Na túto ţiadosť odvolací súd reagoval
prípisom z 22. decembra 2010 v ktorom uviedol, ţe o ţiadosti ţalobkyne o ustanovenie
advokáta v odvolacom konaní uţ bolo rozhodnuté, preto o tejto ţiadosti nemôţe rozhodovať
znova. Ďalej ţalobkyňu poţiadal o oznámenie, či si zvolila advokáta na zastupovanie
v odvolacom konaní, a ak áno o predloţenie plnej moci na takéto zastupovanie,
prípadne o oznámenie, či ţalobkyňa poţaduje ustanoviť za zástupcu Centrum právnej pomoci.
Ţalobkyňa listom zo 14. januára 2011 ţiadala odvolací súd, aby jej bol ustanovený advokát
JUDr. M. K. alebo iný advokát z Centra právnej pomoci. Odvolací súd uznesením z 25. mája
2011 sp. zn. 5 Co 234/2010 návrh ţalobkyne na ustanovenie Centra právnej pomoci za jej
zástupcu v konaní zamietol. Predmetné uznesenie bolo ţalobkyni doručené 3. júna 2011.
Následne odvolací súd určil termín verejného vyhlásenia rozsudku na 22. júna 2011.
Z uvedeného vyplýva, ţe odvolací súd ţalobkyni vytvoril dostatočný priestor na zvolenie si
advokáta na jej zastupovanie v odvolacom konaní. Odvolací súd sa neodchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, dovolanie v zmysle ustanovenia § 238
ods. 2 O.s.p. preto prípustné nie je.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., v zmysle ktorého je
dovolací súd povinný vţdy skúmať, či konanie pred odvolacím, respektíve aj prvostupňovým
súdom, nie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 O.s.p., skúmal Najvyšší súd Slovenskej
republiky, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia.
Dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (rozhodlo
sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci
sa uţ prv začalo konanie, sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát).
Ţalobkyňa vo svojom dovolaní uviedla, ţe jej odvolací súd svojím postupom odňal
moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Uviedla, ţe ak súd rozhodol o zamietnutí
návrhu ţalobkyne na ustanovenie Centra právnej pomoci za jej zástupcu v konaní a vo veci
stanovil následne len termín verejného vyhlásenia rozhodnutia, fakticky vystavil ţalobkyňu
do rovnakej procesnej situácie ako pri pôvodnom rozhodnutí z 29. októbra 2008,
t. j. ţalobkyňa po zamietnutí návrhu uţ nemala reálnu moţnosť zvoliť si advokáta. Dovolací
súd sa s týmto tvrdením ţalobkyne nestotoţňuje, pretoţe ako uţ bolo povedané vyššie,
odvolací súd ţalobkyni vytvoril dostatočný priestor na zvolenie si advokáta na jej
zastupovanie v odvolacom konaní po tom čo zamietol jej návrh na ustanovenie advokáta
alebo Centra právnej pomoci na jej zastupovanie v odvolacom konaní. Tvrdená vada v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. preto odvolacie konanie nezaťaţila.
Ţalobkyňa vo svojom dovolaní ďalej namietala, ţe vo veci rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát (§ 237 písm. g/
O.s.p.). V odvolacom konaní rozhodoval vo veci ako predseda senátu JUDr. Vladimír Pribula, ktorý
v minulosti bol v iných veciach ţalobkyne vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci
z dôvodov, ktoré stále trvajú. Poukázala tieţ na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 19. októbra 2005, č.k. 4 Nc 34/2005, ako aj na to, ţe zaujatosť JUDr. Pribulu namietala viackrát
aj v tomto konaní.
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 14 ods. 2 O.s.p. na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí
rozhodovali vec na súde niţšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie
o dovolaní.
Podľa § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Podľa § 15a ods. 1 O.s.p. účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Dovolací súd zo spisu v predmetnej veci zistil, ţe o obsahovo rovnakej námietke
ţalobkyne uţ Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto veci rozhodol, a to v uznesení
z 29. júla 2010, sp. zn. 2 Cdo 239/2009. Keďţe od prijatia tohto rozhodnutia nenastali ţiadne
nové skutočnosti vo vzťahu k zaujatosti JUDr. Vladimíra Pribulu, ktoré by bolo potrebné
posudzovať, (v konaní neboli zo strany ţalobkyne vnesené námietky zaujatosti) dovolací súd
dospel opätovne k záveru, ţe nezaujatosť predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu v čase
jeho rozhodovania spochybnená nebola, a teda konanie pred odvolacím súdom nebolo
postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. g/ O.s.p.
Dovolateľka ďalej tvrdila, ţe konanie na odvolacom súde bolo postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Tvrdila,
ţe tak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd nedostatočne zistili skutkový stav veci, keďţe
nevykonali navrhované dôkazy.
Na námietku dovolateľky, spochybňujúcu správnosť zistených skutkových záverov
niţších súdov, či nedostatočne zisteného skutkového stavu veci – v tomto smere bol najvyšší
súd viazaný ako rozsahom tak i obsahom podaného dovolania – moţno uviesť len to, ţe
v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samé osebe
nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym
opravným prostriedkom určeným, na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241
ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa
dovolaním nemoţno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi
prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania.
Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové
závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe
vykonať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je ďalšou všeobecnou treťou
inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.
Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení a to ani v súvislosti s právnym
posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu – nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto
dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom
konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, ţe právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Preto Najvyšší
súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému dovolací súd náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal, pretoţe nepodal návrh na ich náhradu (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. januára 2014
JUDr. Martin V l a d i k , v . r .
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová