Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/124/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne L. H., bývajúcej v N.,

zastúpenej JUDr. M. K., advokátom v N., proti ţalovanému Úradu práce, sociálnych vecí

a rodiny Nitra, sídliacemu v Nitre, Štefánikova 88, o náhradu škody, vedenej na Okresnom

súde Nitra pod sp. zn. , o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu

v Nitre z 22. júna 2011, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Nitra rozsudkom z 30. júla 2007, č.k. -129, návrh ţalobkyne

zamietol a ţalovanému náhradu trov konania nepriznal. Dospel k záveru, ţe ţalovaný nebol

vo veci pasívne vecne legitimovaný. Ţalobkyňa sa vo veci domáhala náhrady škody v zmysle

, avšak ako ţalovaného neoznačila zodpovedný subjekt, t. j. štát, ale

orgán, ktorého nesprávny úradný postup namieta. Svojho nároku sa teda domáhala voči

subjektu, ktorý nie je nositeľom právnej povinnosti. O trovách konania súd rozhodol podľa

Krajský súd v Nitre na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 29. októbra 2008, sp. zn.

, rozsudok prvostupňového súdu potvrdil a ţalovanému náhradu trov konania

nepriznal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie ţalobkyne uznesením z 29. júla 2010,

sp. zn. rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe ţalobkyňa v priebehu odvolacieho konania

poţiadala o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov. Tým, ţe o návrhu ţalobkyne

na ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov rozhodol odvolací súd, ktorý túto

ţiadosť zamietol, ocitla sa ţalobkyňa v postavení, kedy nemohla poţiadať o preskúmanie

tohto rozhodnutia v rámci riadneho inštančného procesu, t. j. podaním odvolania. Súd zároveň

ţalobkyni fakticky znemoţnil zvoliť si vo veci advokáta alebo potrebu právneho zastúpenia

riešiť cestou Centra bezplatnej právnej pomoci, pretoţe bezprostredne po doručení tohto

uznesenia priamo na pojednávaní vyhlásil rozhodnutie, ktorým konanie vo veci skončil.

Týmto svojím postupom zaťaţil konanie vadou spočívajúcou v odňatí moţnosti konať pred

súdom ( ).

Následne Krajský súd v Nitre opätovne rozsudkom z 22. júna 2011, sp. zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalovanému náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový

súd, ţe ţalobkyňou označený ţalovaný nie je nositeľom právnej povinnosti uplatneného

zodpovednostného vzťahu. O návrhu ţalobkyne na zámenu účastníka na strane ţalovaného,

aby súd konal so štátom, ktorý predniesla na odvolacom pojednávaní, nerozhodoval, pretoţe

podľa ustanovenie a na odvolacie konanie neplatí.

Na námietku ţalobkyne, ţe súd celý čas aţ do rozhodnutia veci konal s ňou označeným

ţalovaným, odvolací súd s poukazom na uviedol, ţe súdy poskytujú pri

plnení svojich úloh účastníkovi v občianskom súdom konaní poučenia o ich procesných

právach a povinnostiach a nie o hmotnom práve. Otázka nedostatku pasívnej legitimácie

vyplýva z hmotného práva a nie je predmetom poučovacej povinnosti súdu. O trovách

odvolacieho konania rozhodol súd podľa , a

Proti tomuto rozhodnutiu podala ţalobkyňa dovolanie. Ţiadala rozsudok odvolacieho

súdu ako aj rozsudok prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie

konanie. Prípustnosť dovolania vyvodila z ustanovenia a ako aj

z ustanovenia Vadou spočívajúcou v odňatí moţnosti konať pred súdom

( ) zaťaţil odvolací súd konanie tým, ţe ţalobkyni v odvolacom konaní

neustanovil právneho zástupcu z radov advokátov, respektíve jej návrhu nevyhovel, napriek

tomu, ţe v konaní na prvom stupni spĺňala podmienky podľa a zástupca

z radov advokátov jej bol ustanovený. Navyše podľa názoru dovolateľky odvolací súd pri

opätovnom prejednávaní veci nerešpektoval názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

vyslovený v rozhodnutí z 29. júla 2010, sp. zn. , podľa ktorého bolo potrebné,

aby krajský súd postupoval tak, ţe ţalobkyňa bude mať reálnu moţnosť domôcť sa právnej

pomoci vo forme právneho zastúpenia. Vadu spočívajúcu v tom, ţe vo veci rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol nesprávne obsadený súd okrem ak miesto samosudcu rozhodoval

senát ( ), videla v tom, ţe o odvolaní konal a rozhodoval senát

s predsedom senátu JUDr. Vladimírom Pribulom, napriek tomu, ţe ţalobkyňa niekoľkokrát

vo svojich písomných a ústnych podaniach prejavila pochybnosť o jeho nezaujatosti, pričom

JUDr. Vladimír Pribula bol uţ v minulosti vylúčený z prejednávania vecí, v ktorých bola

účastníčkou konania. Napriek tomu sa odvolací súd s touto skutočnosťou nijako nevyporiadal,

preto navrhla, aby sa s otázkou zaujatosti JUDr. Vladimíra Pribulu zaoberal dovolací súd.

Dovolanie ďalej odôvodnila námietkami pochybení súdu spočívajúcimi v nesprávnom

právnom posúdení veci ( ) a v inej vade, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Súd nesprávne posúdil otázku

pasívnej legitimácie ţalovaného po tom, ako s ním ako nesprávne označeným účastníkom

konania konal. Súd tak vniesol do konania nejasnosť a rozpor, pretoţe nemal bez odstránenia

pochybností v označení účastníka s takto označeným ţalovaným ďalej konať, najmä keď

z návrhu bolo zrejmé, ţe sa ţalobkyňa domáha náhrady škody v zmysle zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom. Súdy pri svojom rozhodovaní vychádzali z nedostatočne

zisteného skutkového stavu, keď nevykonali navrhnuté dôkazy, najmä výsluch svedkov

p. Š., p. A., p. T. a p. V.. V konečnom dôsledku sa súdy v konaní vôbec nezaoberali otázkou

poškodenia práv ţalobkyne nesprávnym úradným postupom, respektíve nekonaním orgánu

štátu. Navrhla vykonať dokazovanie jej písomnými podaniami a ňou predloţenými listinami,

oboznámením sa s obsahom spisu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra, ako aj

výsluchom svedkov navrhnutých v konaní pred prvostupňovým súdom a odvolacím súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená advokátom (

ods. 1 ), najskôr skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným

prostriedkom, pretoţe dovolaním moţno napadnúť nie všetky právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, ale len tie, voči ktorým podanie dovolania pripúšťa zákon ( ).

Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydané vo forme rozsudku

upravujú ustanovenia a Podľa je dovolanie prípustné

proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci

samej. V zmysle je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa

je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu

rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je

prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Podľa

dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy, pričom

na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň

podania návrhu na prvostupňovom súde.

Keďţe podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe

dovolanie proti nemu je prípustné, ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa,

v ktorom súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4, nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z , ani

z

Ţalobkyňa v dovolaní namietala, ţe sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v uznesení z 29. júla 2010, sp. zn.

( ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom uznesení uviedol, ţe odvolací súd

o návrhu ţalobkyne (na ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov) rozhodol

uznesením z 8. októbra 2008 sp. zn. tak, ţe ho zamietol. Uznesenie bolo

ţalobkyni doručené aţ na pojednávaní konanom 29. októbra 2008, na ktorom odvolací súd

zároveň rozhodol vo veci samej. Keďţe v predmetnej veci krajský súd konal ako súd odvolací

a nie ako súd prvostupňový ( ), nie je voči tomuto jeho rozhodnutiu prípustné

odvolanie. Tým, ţe o návrhu ţalobkyne na ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov

rozhodol odvolací súd, ktorý túto ţiadosť zamietol, ocitla sa ţalobkyňa v postavení, kedy

nemohla poţiadať o preskúmanie tohto rozhodnutia v rámci riadneho inštančného procesu,

t. j. podaním odvolania. Súd zároveň ţalobkyni fakticky znemoţnil zvoliť si vo veci advokáta

alebo potrebu právneho zastúpenia riešiť cestou Centra bezplatnej právnej pomoci, pretoţe

bezprostredne po doručení tohto uznesenia vyhlásil rozhodnutie, ktorým konanie vo veci

skončil. Týmto svojím postupom zaťaţil konanie vadou spočívajúcou v odňatí moţnosti

konať pred súdom ( ). Vzhľadom na túto skutočnosť Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Po vrátení veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie ţalobkyňa ţiadosťou

zo 7. októbra 2010 opätovne poţiadala Krajský súd v Nitre o ustanovenie advokáta –

JUDr. M. K. na jej zastupovanie v odvolacom konaní. Na túto ţiadosť odvolací súd reagoval

prípisom z 22. decembra 2010 v ktorom uviedol, ţe o ţiadosti ţalobkyne o ustanovenie

advokáta v odvolacom konaní uţ bolo rozhodnuté, preto o tejto ţiadosti nemôţe rozhodovať

znova. Ďalej ţalobkyňu poţiadal o oznámenie, či si zvolila advokáta na zastupovanie

v odvolacom konaní, a ak áno o predloţenie plnej moci na takéto zastupovanie,

prípadne o oznámenie, či ţalobkyňa poţaduje ustanoviť za zástupcu Centrum právnej pomoci.

Ţalobkyňa listom zo 14. januára 2011 ţiadala odvolací súd, aby jej bol ustanovený advokát

JUDr. M. K. alebo iný advokát z Centra právnej pomoci. Odvolací súd uznesením z 25. mája

2011 sp. zn. návrh ţalobkyne na ustanovenie Centra právnej pomoci za jej

zástupcu v konaní zamietol. Predmetné uznesenie bolo ţalobkyni doručené 3. júna 2011.

Následne odvolací súd určil termín verejného vyhlásenia rozsudku na 22. júna 2011.

Z uvedeného vyplýva, ţe odvolací súd ţalobkyni vytvoril dostatočný priestor na zvolenie si

advokáta na jej zastupovanie v odvolacom konaní. Odvolací súd sa neodchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, dovolanie v zmysle ustanovenia § 238

ods. 2 preto prípustné nie je.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , v zmysle ktorého je

dovolací súd povinný vţdy skúmať, či konanie pred odvolacím, respektíve aj prvostupňovým

súdom, nie je postihnuté vadou uvedenou v , skúmal Najvyšší súd Slovenskej

republiky, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v (rozhodlo

sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci

sa uţ prv začalo konanie, sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,

rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu

rozhodoval senát).

Ţalobkyňa vo svojom dovolaní uviedla, ţe jej odvolací súd svojím postupom odňal

moţnosť konať pred súdom ( ). Uviedla, ţe ak súd rozhodol o zamietnutí

návrhu ţalobkyne na ustanovenie Centra právnej pomoci za jej zástupcu v konaní a vo veci

stanovil následne len termín verejného vyhlásenia rozhodnutia, fakticky vystavil ţalobkyňu

do rovnakej procesnej situácie ako pri pôvodnom rozhodnutí z 29. októbra 2008,

t. j. ţalobkyňa po zamietnutí návrhu uţ nemala reálnu moţnosť zvoliť si advokáta. Dovolací

súd sa s týmto tvrdením ţalobkyne nestotoţňuje, pretoţe ako uţ bolo povedané vyššie,

odvolací súd ţalobkyni vytvoril dostatočný priestor na zvolenie si advokáta na jej

zastupovanie v odvolacom konaní po tom čo zamietol jej návrh na ustanovenie advokáta

alebo Centra právnej pomoci na jej zastupovanie v odvolacom konaní. Tvrdená vada v zmysle

ustanovenia preto odvolacie konanie nezaťaţila.

Ţalobkyňa vo svojom dovolaní ďalej namietala, ţe vo veci rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát (§ 237 písm. g/

). V odvolacom konaní rozhodoval vo veci ako predseda senátu JUDr. Vladimír Pribula, ktorý

v minulosti bol v iných veciach ţalobkyne vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci

z dôvodov, ktoré stále trvajú. Poukázala tieţ na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 19. októbra 2005, č.k. , ako aj na to, ţe zaujatosť JUDr. Pribulu namietala viackrát

aj v tomto konaní.

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí

rozhodovali vec na súde niţšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie

o dovolaní.

Podľa dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú

v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Dovolací súd zo spisu v predmetnej veci zistil, ţe o obsahovo rovnakej námietke

ţalobkyne uţ Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto veci rozhodol, a to v uznesení

z 29. júla 2010, sp. zn. . Keďţe od prijatia tohto rozhodnutia nenastali ţiadne

nové skutočnosti vo vzťahu k zaujatosti JUDr. Vladimíra Pribulu, ktoré by bolo potrebné

posudzovať, (v konaní neboli zo strany ţalobkyne vnesené námietky zaujatosti) dovolací súd

dospel opätovne k záveru, ţe nezaujatosť predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu v čase

jeho rozhodovania spochybnená nebola, a teda konanie pred odvolacím súdom nebolo

postihnuté vadou uvedenou v

Dovolateľka ďalej tvrdila, ţe konanie na odvolacom súde bolo postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Tvrdila,

ţe tak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd nedostatočne zistili skutkový stav veci, keďţe

nevykonali navrhované dôkazy.

Na námietku dovolateľky, spochybňujúcu správnosť zistených skutkových záverov

niţších súdov, či nedostatočne zisteného skutkového stavu veci – v tomto smere bol najvyšší

súd viazaný ako rozsahom tak i obsahom podaného dovolania – moţno uviesť len to, ţe

v zmysle ustanovenia dôvodom dovolania nemôţe byť samé osebe

nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym

opravným prostriedkom určeným, na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241

ods. 2 písm. a/ a b/ ) a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa

dovolaním nemoţno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi

prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania.

Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové

závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe

vykonať dokazovanie ( ). Dovolací súd nie je ďalšou všeobecnou treťou

inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.

Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení a to ani v súvislosti s právnym

posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho

prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu – nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto

dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom

konaní podľa ustanovenia , in fine (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho

posúdenia veci ( ) dodáva, ţe právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale

prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia Preto Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne v súlade s ustanovením

v spojení s ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému dovolací súd náhradu trov dovolacieho

konania nepriznal, pretoţe nepodal návrh na ich náhradu ( v spojení

s a a ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. januára 2014

JUDr. Martin V l a d i k , v . r .

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová