Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/41/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, v mene ktorej koná ako konateľ

advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému J. Č., bývajúcemu v T.,

o vymoženie 1 051,58 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod

sp.zn. , o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 31.

júla 2012 sp.zn. takto

rozhodol:

I. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

II. Dovolanie o d m i e t a.

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prievidza (ďalej len „exekučný súd“) poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie proti povinnému na vymoţenie sumy 1 051,58 EUR s príslušenstvom

v zmysle ustanovenia o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) na základe exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom

v Bratislave, Karloveské rameno 8, z 11. októbra 2007, sp.zn. SR 6978/07 (ďalej len

„rozhodcovský rozsudok“).

2

Exekučný súd uznesením z 25. októbra 2012 č.k. -30 exekúciu vyhlásil

za neprípustnú a zastavil ju. Zastavenie exekúcie odôvodnil nespôsobilosťou rozhodcovského

rozsudku byť exekučným titulom, pretoţe rozhodcovský súd nemal právomoc ho vydať.

Rozhodcovský súd totiţ odvodzoval svoju právomoc z rozhodcovskej doloţky dohodnutej

medzi oprávnenou a povinným v zmluve o úvere (vo Všeobecných podmienkach poskytnutia

úveru ako súčasti tejto zmluvy) majúcej charakter spotrebiteľskej zmluvy. Rozhodcovská

doloţka mala podľa názoru exekučného súdu charakter neprijateľnej, a teda neplatnej

zmluvnej podmienky, pretoţe nebola dohodnutá individuálne (ale ako súčasť štandardnej

formulárovej zmluvy, t.j. zmluvy, ktorej návrh bol obsahom vopred pripraveného a hromadne

pouţívaného tlačiva) a spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech povinného ako spotrebiteľa, keďţe ho nútila, v prípade

podania ţaloby voči nemu oprávnenou na rozhodcovskom súde, podrobiť sa rozhodcovskému

konaniu bez moţnosti domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde. Rozhodcovská

doloţka bola súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnená v rámci svojej podnikateľskej

činnosti pouţíva v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Povinný

sa v porovnaní s oprávnenou nachádzal v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide

o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho viedla k pristúpeniu

na podmienky vopred pripravené oprávnenou bez toho, aby mohol podstatným spôsobom

ovplyvniť ich obsah.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne , ako súd odvolací (ďalej aj odvolací

súd“), uznesením z 31. júla 2012 sp.zn. uznesenie exekučného súdu potvrdil.

Potvrdenie uznesenia odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotoţňujúc sa so skutkovými

i právnymi závermi exekučného súdu, na ktoré odkázal. Na zdôraznenie správnosti

rozhodnutia exekučného súdu doplnil ďalšie dôvody. V súvislosti s odvolacími námietkami

oprávnenej uviedol, ţe z príslušných ustanovení Exekučného poriadku vyplýva povinnosť

exekučného súdu počas celého exekučného konania (exekúcie) skúmať materiálnu

vykonateľnosť exekučného titulu.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená (ďalej aj „dovolateľka“)

dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie exekučného

súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi

uvedenými v ustanovení . písm. a/, a Dovolací dôvod podľa

ods. 2 písm. a/ konkretizovala vadami konania podľa , , a

(t.j. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ţe v tej istej veci sa uţ prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, ţe sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, a ţe účastníkom konania sa postupom

súdu odňala moţnosť konať pred súdom). Zároveň navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil

a poţiadal Súdny dvor Európskej únie o výklad v dovolaní špecifikovaných prejudiciálnych

otázok.

Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , najprv skúmal či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

Ustanovenie (ktoré v spojení s primerane

platí aj pre dovolacie konanie) ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie vtedy, ak rozhodol, ţe

poţiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej

zmluvy, t.j. ak dospel k záveru, ţe je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je

rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť

jednotný výklad komunitárneho práva, ak prichádza do úvahy jeho aplikácia v prejednávanej

veci.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa

na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril Súdny dvor

Európskej únie v rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho

dvora EÚ (ECR), str. 3415. V tomto rozhodnutí uviedol, ţe „článok 177 tretí odsek Zmluvy

EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd

proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je

povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca sa

práva Spoločenstva s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, ţe poloţená otázka nie je

relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo ţe

správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V preskúmavanej veci dovolateľka navrhla predloţiť Súdnemu dvoru Európskej únie

prejudiciálne otázky: 1. či sa má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať

tak, ţe zakazuje rozhodovať spory zo spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej

doloţky rozhodcovským súdom, ak je rozhodcovská doloţka individuálne dojednaná, 2. či je

moţné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, ţe mu neodporuje

uzatvorenie rozhodcovskej doloţky s konkrétnym obsahom špecifikovaným dovolateľkou

a pouţitým v spotrebiteľskej zmluve v predmetnej veci a 3. či je v súlade s čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymoţiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi.

Podľa názoru dovolacieho súdu ani jedna z vyššie uvedených prejudiciálnych otázok

nevyţaduje výklad Súdnym dvorom Európskej únie. Predmetné otázky nie sú v predmetnej

veci relevantné, pretoţe pokiaľ ide o otázku č. 1, nešlo v tejto veci o prípad individuálne

dojednanej rozhodcovskej doloţky a prípadná odpoveď na túto otázku ani nevyvoláva ţiadne

pochybnosti, a otázky č. 2 a 3 sa netýkali výkladu práva Európskej únie, ale posúdenia súladu

konkrétnej rozhodcovskej doloţky, resp. rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym

právom. Dovolací súd preto návrh dovolateľky na prerušenie konania za účelom predloţenia

prejudiciálnych otázok zamietol.

II. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 3 ) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach a 239

Prípustnosť dovolania podľa v predmetnej veci neprichádza do úvahy.

Nejde totiţ o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací

súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/ ) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce

uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým, ţe

v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/

). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali konať

a rozhodovať. Ich právomoc konať v prebiehajúcej exekúcii nepopierala. Vyčítala im iba to,

6

ţe bez zákonom zvereného oprávnenia skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej

doloţky. V skutočnosti tak namietala, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii

a interpretácii ustanovení o rozhodcovskom konaní, resp.

Exekučného poriadku. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď ), preto

nešlo z jej strany o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, uvádzanú

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho

posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

V predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom

právomoc súdov (exekučného súdu, ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe)

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29,

§ 38 ods. 3, § 44 ods. 1, a § 57). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle

tak nebola opodstatnená.

V dovolaní ďalej namietala existenciu vady uvedenej v tvrdiac,

ţe exekučný súd skúmaním „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“ opätovne vec

prejednal, ďalej existenciu vady uvedenej v tvrdiac, ţe nebol podaný

návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo potrebné, a naostatok

aj vadu spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom v zmysle

Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekáţke právoplatne

rozhodnutej veci, resp. v prekáţke začatého konania, a v nedostatku návrhu na začatie

konania, boli zjavne nedôvodné a nenáleţité. Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád je

zrejmé, ţe dovolateľka nimi v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu a interpretáciu

príslušných ustanovení Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím súdom, teda

nesprávne právne posúdenie veci.

O odňatí moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia, ktoré mu priznáva platná právna úprava.

K odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť nielen nesprávnym postupom súdu, ale aj

jeho nesprávnym procesným rozhodnutím, v dôsledku ktorého konanie končí. Takýmto

rozhodnutím môţe byť aj rozhodnutie o zastavení exekúcie, ak preň neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. Nesprávnym rozhodnutím o zastavení exekúcie by sa oprávnenej ako

účastníčke exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti

takéhoto rozhodnutia však nevyhnutne vyţadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom

súdov v exekučnom konaní.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací a i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie.

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označila za exekučný titul

rozsudok rozhodcovského súdu, bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť

otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej

zmluvy (rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovení § 57 a 58 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie v kaţdom štádiu

exekučného konania (teda aj v prebiehajúcej exekúcii) skúmať existenciu exekučného titulu.

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu,

ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných

orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý

nemal právomoc na jeho vydanie, povaţuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie

za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho

nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán

nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje.

V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) vylučuje skúmanie

(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je

potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho

vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.

Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, neţ spotrebiteľského právneho

vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umoţňujú účastníkovi tohto

konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo

neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby ţalobou podanou na príslušnom súde sa

domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40

ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.

V týchto ustanoveniach sa totiţ premieta klasická rímska právna zásada (princíp)

„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si kaţdý stráţi svoje

práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyuţitie postupu podľa týchto ustanovení

v iných, neţ spotrebiteľských veciach, znamená stratu moţnosti skúmať a spochybňovať

rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretoţe

inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné.

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho

vzťahu, tento záver neplatí. Uţ v rozhodnutí sp.zn. dovolací súd uviedol, ţe

princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach

(teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôleţitejšiemu princípu, ktorým je

ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, ţe aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený

a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade

zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.

Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní

v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho

z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach

a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana

spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie ţivotnej úrovne

a kvality ţivota občanov.

Okrem toho tento výklad moţno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné

právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Slovenskej

republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti

komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, ţe

všeobecný súd môţe prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda

bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv aţ

po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe

spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Správne z tejto skutočnosti vyvodili nevyhnutný právny dôsledok, a to

nespôsobilosť rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Dovolací súd sa stotoţňuje

s právnymi závermi odvolacieho súdu i exekučného súdu a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Správnym rozhodnutím o zastavení exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá moţnosť

konať pred súdom.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomných

vyhotovení rozhodnutí odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu,

jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyţaduje, aby

na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Podľa názoru dovolacieho súdu skutkové a právne závery exekučného i odvolacieho

súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd a . Odôvodnenia

rozhodnutí týchto súdov spĺňajú parametre zákonného odôvodnenia ( ,

v spojení s ). Za porušenie základného práva zaručeného v

v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutia podľa predstáv oprávnenej.

K odňatiu moţnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením

zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada

znamená, ţe obom stranám konania musí byť daná moţnosť zoznámiť sa so stanoviskami

a dôkazmi predloţenými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie – či uţ protistranou alebo

na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo

dôkaz mohol vyţiadať – a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J.,

Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck,

2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou,

vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. zv), kontradiktórnosť je

prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho

procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môţe líšiť

najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla

v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, ţe nezoznámenie účastníka konania napr.

so stanoviskom iných účastníkov nemôţe mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred

nimi.

Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť povaţovaný aj procesný postup

exekučného súdu spočívajúci v tom, ţe po vyţiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného,

neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti

rozhodcovskej doloţky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu,

za situácie, ţe platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie

odvolanie, treba tento nedostatok povaţovať za zhojený moţnosťou oprávneného vyjadriť

svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloţeného

listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor,

vychádzajúci z nemoţnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak neţ zrušením rozhodnutí

odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval

zásade efektivity konania, pretoţe zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady

účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným

zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality.

V preskúmavanej veci oprávnená moţnosť podať odvolanie proti uzneseniu

exekučného súdu o zastavení exekúcie aj vyuţila a v podanom opravnom prostriedku

vyjadrila, okrem iného, aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti

rozhodcovskej doloţky.

K odňatiu moţnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, ţe

exekučný súd nevytýčil vo veci pojednávanie. Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie

spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom z hľadiska platnosti či

neplatnosti rozhodcovskej doloţky bola listina obsahujúca túto doloţku (úverová zmluva),

nebolo potrebné na vykonanie tohto dôkazu nariadiť pojednávanie. Tento záver moţno

vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania, ktoré nie je v zásade konaním sporovým,

a tieţ zo skutočnosti, ţe posúdenie platnosti písomnej rozhodcovskej doloţky bolo právnou

otázkou. Nariadenie pojednávania by za týchto okolností, ako aj s prihliadnutím na moţnosť

opravného konania, bolo zbytočné a odporovalo zásade hospodárnosti konania. Vykonanie

dôkazu listinou jej prečítaním alebo oznámením obsahu na pojednávaní vyţaduje ustanovenie

, ktoré primerane platí aj pre exekučné konanie, len ak sa nariaďuje

pojednávanie.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa

(s pouţitím analógie) v spojení s , keď neboli dané dôvody pre pouţitie

odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe povinnému v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne

trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. januára 2014

JUDr. Rudolf Čirč, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová