Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)5f1/390473.67ff09.pdf
PDF · 140.54 KB
No categories available
6Cdo/73/2013
Najvyšší súd 6 Cdo 73/2013 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, v mene ktorej koná ako konateľ
advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému J. J., bývajúcemu v A.,
o vymoženie 555 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod
sp.zn. 15 Er 5/2009, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 28. mája 2012 sp.zn. 14 CoE 182/2012 takto
rozhodol:
I. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
II. Dovolanie o d m i e t a.
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len „exekučný súd“) poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie proti povinnému na vymoţenie sumy 555 EUR s príslušenstvom
v zmysle ustanovenia § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) na základe exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom
v Bratislave, Karloveské rameno 8 zo 4. augusta 2008 sp.zn. SR 06901/08 (ďalej len
„rozhodcovský rozsudok“).
Exekučný súd uznesením zo 6. marca 2012 č.k. 15 Er 5/2009-16 exekúciu vyhlásil
za neprípustnú, zastavil ju a rozhodol, ţe o trovách exekúcie rozhodne samostatným
uznesením. Zastavenie exekúcie odôvodnil nespôsobilosťou rozhodcovského rozsudku byť
exekučným titulom, pretoţe rozhodcovský súd nemal právomoc ho vydať. Rozhodcovský súd
totiţ odvodzoval svoju právomoc z rozhodcovskej doloţky dohodnutej medzi oprávnenou
a povinným v zmluve o úvere (vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru ako súčasti
tejto zmluvy) majúcej charakter spotrebiteľskej zmluvy. Rozhodcovská doloţka mala podľa
názoru exekučného súdu charakter neprijateľnej, a teda neplatnej zmluvnej podmienky,
pretoţe nebola dohodnutá individuálne (ale ako súčasť štandardnej formulárovej zmluvy, t.j.
zmluvy, ktorej návrh bol obsahom vopred pripraveného a hromadne pouţívaného tlačiva)
a spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného ako spotrebiteľa, keďţe ho nútila, v prípade podania ţaloby voči nemu oprávnenou
na rozhodcovskom súde, podrobiť sa rozhodcovskému konaniu bez moţnosti domáhať sa
ochrany svojich práv na všeobecnom súde. Povinný sa v porovnaní s oprávnenou nachádzal
v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti,
a táto situácia ho viedla k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené oprávnenou bez toho
aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovský rozsudok mal tak
povahu nulitného aktu, t.j. aktu nikoho nezaväzujúceho a akoby neexistujúceho.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (ďalej aj
odvolací súd“), uznesením z 28. mája 2012 sp.zn. 14 CoE 182/2012 uznesenie exekučného
súdu potvrdil. Potvrdenie uznesenia odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotoţňujúc sa
so skutkovými i právnymi závermi exekučného súdu podľa § 219 ods. 2 O.s.p. Záver
exekučného súdu, ţe sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah a rozhodcovská doloţka je
neprijateľnou podmienkou povaţoval za správny. Zdôraznil, ţe rozhodcovská doloţka nebola
individuálne vyjednaná, jej obsah ako súčasť obchodných podmienok bol vopred daný
a nebolo moţné jej znenie zo strany povinného nijakým spôsobom zmeniť, čo spôsobilo
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi účastníkmi úverovej zmluvy, a to
výrazne v neprospech povinného ako spotrebiteľa.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená (ďalej aj „dovolateľka“)
dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie exekučného
súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi
uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2. písm. a/, b/ a c/ O.s.p. Dovolací dôvod podľa § 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. konkretizovala vadami konania podľa § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p.
(t.j. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ţe v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, ţe sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, a ţe účastníkom konania sa postupom
súdu odňala moţnosť konať pred súdom). Zároveň navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil
a poţiadal Súdny dvor Európskej únie o výklad v dovolaní špecifikovaných prejudiciálnych
otázok.
Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., najprv skúmal či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (ktoré v spojení s § 243c O.s.p. primerane
platí aj pre dovolacie konanie) ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie vtedy, ak rozhodol, ţe
poţiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej
zmluvy, t.j. ak dospel k záveru, ţe je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je
rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva, ak prichádza do úvahy jeho aplikácia v prejednávanej
veci.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa
na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril Súdny dvor
Európskej únie v rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ (ECR), str. 3415. V tomto rozhodnutí uviedol, ţe „článok 177 tretí odsek Zmluvy
EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd
proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je
povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca sa
práva Spoločenstva s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, ţe poloţená otázka nie je
relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo ţe
správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné
pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva
Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej
judikatúry v rámci Spoločenstva“.
V preskúmavanej veci dovolateľka navrhla predloţiť Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálne otázky: 1. či sa má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať
tak, ţe zakazuje rozhodovať spory zo spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej
doloţky rozhodcovským súdom, ak je rozhodcovská doloţka individuálne dojednaná, 2. či je
moţné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, ţe mu neodporuje
uzatvorenie rozhodcovskej doloţky s konkrétnym obsahom špecifikovaným dovolateľkou
a pouţitým v spotrebiteľskej zmluve v predmetnej veci a 3. či je v súlade s čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymoţiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi.
Podľa názoru dovolacieho súdu ani jedna z vyššie uvedených prejudiciálnych otázok
nevyţaduje výklad Súdnym dvorom Európskej únie. Predmetné otázky nie sú v predmetnej
veci relevantné, pretoţe pokiaľ ide o otázku č. 1, nešlo v tejto veci o prípad individuálne
dojednanej rozhodcovskej doloţky a prípadná odpoveď na túto otázku ani nevyvoláva ţiadne
pochybnosti, a otázky č. 2 a 3 sa netýkali výkladu práva Európskej únie, ale posúdenia súladu
konkrétnej rozhodcovskej doloţky, resp. rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym
právom. Dovolací súd preto návrh dovolateľky na prerušenie konania za účelom predloţenia
prejudiciálnych otázok zamietol.
II. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiţ o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým, ţe
v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/
O.s.p.). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali konať
a rozhodovať. Ich právomoc konať v prebiehajúcej exekúcii nepopierala. Vyčítala im iba to,
ţe bez zákonom zvereného oprávnenia skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej
doloţky. V skutočnosti tak namietala, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii
a interpretácii ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, resp.
Exekučného poriadku. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.), preto
nešlo z jej strany o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, uvádzanú
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho
posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
V predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom
právomoc súdov (exekučného súdu, ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe)
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29,
§ 38 ods. 3, § 44 ods. 1, a § 57). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle
§ 237 písm. a/ O.s.p. tak nebola opodstatnená.
V dovolaní ďalej namietala existenciu vady uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p. tvrdiac,
ţe exekučný súd skúmaním „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“ opätovne vec
prejednal, ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. tvrdiac, ţe nebol podaný
návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo potrebné, a naostatok
aj vadu spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekáţke právoplatne
rozhodnutej veci, resp. v prekáţke začatého konania, a v nedostatku návrhu na začatie
konania, boli zjavne nedôvodné a nenáleţité. Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád je
zrejmé, ţe dovolateľka nimi v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu a interpretáciu
príslušných ustanovení Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím súdom, teda
nesprávne právne posúdenie veci.
O odňatí moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia, ktoré mu priznáva platná právna úprava.
K odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť nielen nesprávnym postupom súdu, ale aj
jeho nesprávnym procesným rozhodnutím, v dôsledku ktorého konanie končí. Takýmto
rozhodnutím môţe byť aj rozhodnutie o zastavení exekúcie, ak preň neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Nesprávnym rozhodnutím o zastavení exekúcie by sa oprávnenej ako
účastníčke exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti
takéhoto rozhodnutia však nevyhnutne vyţadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom
súdov v exekučnom konaní.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací a i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie.
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označila za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej
zmluvy (rozhodcovskej doloţky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovení § 57 a 58 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie v kaţdom štádiu
exekučného konania (teda aj v prebiehajúcej exekúcii) skúmať existenciu exekučného titulu.
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu,
ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných
orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý
nemal právomoc na jeho vydanie, povaţuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie
za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho
nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán
nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje.
V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je
potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho
vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.
Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, neţ spotrebiteľského právneho
vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umoţňujú účastníkovi tohto
konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby ţalobou podanou na príslušnom súde sa
domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40
ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.
V týchto ustanoveniach sa totiţ premieta klasická rímska právna zásada (princíp)
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si kaţdý stráţi svoje
práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyuţitie postupu podľa týchto ustanovení
v iných, neţ spotrebiteľských veciach, znamená stratu moţnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretoţe
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné.
Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho
vzťahu, tento záver neplatí. Uţ v rozhodnutí sp.zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, ţe
princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
(teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôleţitejšiemu princípu, ktorým je
ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, ţe aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade
zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.
Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní
v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho
z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach
a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana
spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie ţivotnej úrovne
a kvality ţivota občanov.
Okrem toho tento výklad moţno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné
právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti
komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, ţe
všeobecný súd môţe prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda
bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv aţ
po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe
spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Správne z tejto skutočnosti vyvodili nevyhnutný právny dôsledok, a to
nespôsobilosť rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Dovolací súd sa stotoţňuje
s právnymi závermi odvolacieho súdu i exekučného súdu a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Správnym rozhodnutím o zastavení exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá moţnosť
konať pred súdom.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomných
vyhotovení rozhodnutí odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu,
jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyţaduje, aby
na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Podľa názoru dovolacieho súdu skutkové a právne závery exekučného i odvolacieho
súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odôvodnenia
rozhodnutí týchto súdov spĺňajú parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. ). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutia podľa predstáv oprávnenej.
K odňatiu moţnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením
zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada
znamená, ţe obom stranám konania musí byť daná moţnosť zoznámiť sa so stanoviskami
a dôkazmi predloţenými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie – či uţ protistranou alebo
na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo
dôkaz mohol vyţiadať – a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J.,
Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck,
2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou,
vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. zv), kontradiktórnosť je
prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho
procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môţe líšiť
najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla
v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, ţe nezoznámenie účastníka konania napr.
so stanoviskom iných účastníkov nemôţe mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred
nimi.
Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť povaţovaný aj procesný postup
exekučného súdu spočívajúci v tom, ţe po vyţiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného,
neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti
rozhodcovskej doloţky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu,
za situácie, ţe platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie
odvolanie, treba tento nedostatok povaţovať za zhojený moţnosťou oprávneného vyjadriť
svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloţeného
listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor,
vychádzajúci z nemoţnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak neţ zrušením rozhodnutí
odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval
zásade efektivity konania, pretoţe zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady
účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným
zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality.
V preskúmavanej veci oprávnená moţnosť podať odvolanie proti uzneseniu
exekučného súdu o zastavení exekúcie aj vyuţila a v podanom opravnom prostriedku
vyjadrila, okrem iného, aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti
rozhodcovskej doloţky.
K odňatiu moţnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, ţe
exekučný súd nevytýčil vo veci pojednávanie. Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie
spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom z hľadiska platnosti či
neplatnosti rozhodcovskej doloţky bola listina obsahujúca túto doloţku (úverová zmluva),
nebolo potrebné na vykonanie tohto dôkazu nariadiť pojednávanie. Tento záver moţno
vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania, ktoré nie je v zásade konaním sporovým,
a tieţ zo skutočnosti, ţe posúdenie platnosti písomnej rozhodcovskej doloţky bolo právnou
otázkou. Nariadenie pojednávania by za týchto okolností, ako aj s prihliadnutím na moţnosť
opravného konania, bolo zbytočné a odporovalo zásade hospodárnosti konania. Vykonanie
dôkazu listinou jej prečítaním alebo oznámením obsahu na pojednávaní vyţaduje ustanovenie
§ 129 ods. 1 O.s.p., ktoré primerane platí aj pre exekučné konanie, len ak sa nariaďuje
pojednávanie.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie
odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe povinnému v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne
trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. januára 2014
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová