Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
0d6/400612.132db3.pdf
PDF · 226.59 KB
No categories available
5Cdo/377/2012
Najvyšší súd 5 Cdo/377/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného B., zastúpený
Advokátskou kanceláriou V., proti povinnému: M., o vymoženie 1312,63 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 15Er/ 78/2011,
o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 6. marca 2012 sp. zn.
17CoE/19/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávneného o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podaním zo dňa 14. 12. 2010 podal súdnemu exekútorovi návrh
na vykonanie exekúcie na vymoženie sumy 1312,63 eur s príslušenstvom; povinnosť
povinného zaplatiť mu túto sumu preukazoval rozhodcovským rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri R. sp. zn. WHB0110427 zo dňa 25. 10. 2010. Súdny
exekútor následne požiadal Okresný súd Humenné o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Okresný súd Humenné uznesením z 30. novembra 2011 č. k. 15Er/78/2011-14
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa
3. februára 2011 doručenú súdu dňa 7. februára 2011. Vychádzal zo zistenia, že dňa 6. júna
2007 bola medzi právnym predchodcom oprávneného, P. a povinným uzavretá zmluva
o úvere č. 9201877407, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo výške 1312,63
eur. S prihliadnutím na povahu účastníkov a obsah zmluvy dospel súd k záveru, že ide
o spotrebiteľskú zmluvu a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je
potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Rozhodcovská doložka obsiahnutá
v úverovej zmluve je podľa názoru súdu neprijateľnou podmienkou, ktorá je nekalou
v zmysle článku 3 ods. 3 a jeho prílohy 5 Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. 4. 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nakoľko sa v porovnaní
s dodávateľom nachádza spotrebiteľ v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu
silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred
pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.
Rozhodcovská doložka v predmetnej veci obsiahnutá v článku 11 bod 11.2 obchodných
podmienok spoločnosti P., ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom
konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodnutie sporu štátnym súdom, nakoľko
v rozhodcovskej doložke je uvedené, že všetky spory, ktoré vzniknú, ak nebudú vyriešené
dohodou strán, budú riešené v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri spoločnosti R. Daná zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná
a spotrebiteľ nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným
podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka nebola dojednaná
v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Súd
mal za to, že takéto dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou podmienkou, preto
nie je pre spotrebiteľa záväzná a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami smernice
93/13/EHS a z týchto dôvodov žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol.
Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávneného uznesením z 6. marca 2012 sp. zn.
17CoE/19/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. V celom rozsahu
sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Odvolací súd mal za to,
že pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom
konaní, je oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný
nebol, čo znamená, že nie je ním viazaný v zmysle § 159 O. s. p. a môže ho preskúmavať
z hľadísk vyjadrených v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. Ďalej uviedol, že v danej veci
je potrebné vychádzať z ustanovení § 53 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka, ktoré len
indikatívne vypočítava okruh neprijateľných zmluvných podmienok a umožňuje súdu označiť
za neprijateľnú aj inú zmluvnú podmienku. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodcovská
doložka v predmetnej veci znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak poskytovateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom
súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom
na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, nakoľko je paušálnym spôsobom
zakotvená v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O. s. p. a § 237 písm. d/, e/, f/ O. s. p.
(v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Podľa názoru dovolateľa exekučný súd
nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské
konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Ďalej uviedol, že skutočnosť, že
podmienky v spotrebiteľskej zmluve neboli individuálne dojednané, sama osebe nezakladá
ich neprijateľnosť. To, že rozhodcovské konanie inicioval oprávnený z titulu neplnenia si
povinnosti riadne a včas zo strany povinného, nemôže mať za následok neplatnosť
rozhodcovskej doložky. Bol preto toho názoru, že rozhodcovská doložka bola dohodnutá
v súlade so zákonom, a preto mal za to, že súdy vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.) a konanie zaťažili vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Dovolateľ mal taktiež za to, že súd rozhodoval vo veci,
v ktorej sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a teda
bolo v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom, čím je daná prekážka
právoplatne rozhodnutej veci, „res iudicata“. Považoval za neprijateľné, aby súd poprel
právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh
na začatie konania o jeho zrušení, hoci bol podľa zákona potrebný. Podľa názoru oprávneného
exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej
doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Taktiež
namietal, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Za takú vadu
označil skutočnosť, že mu nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jeho
práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní tým, že sa mu odopiera právo
na výkon vykonateľného rozhodnutia. Poukázal na to, že vo vzťahu k námietkam
oprávneného v odvolaní sa odvolací súd obmedzil len na ich citáciu v uznesení s tým, že
v napadnutom uznesení boli vyhodnocované v minimálnej miere a nezaujal k tvrdeniam
oprávneného stanovisko. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav
veci.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený v zmysle § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu
prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle
§ 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto
podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. procesne prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. d/ O. s. p., keď poukazoval
na prekážku res iudicata.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným
petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva
z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného B., proti
povinnému: M., o vymoženie 1 312,63 eur s príslušenstvom, na základe rozhodcovského
rozsudku z 25. 10. 2010 sp. zn. WHB0110427, ktorý vydal STÁLY ROZHODCOVSKÝ
SÚD zriadený pri R. vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 15Er/78/2011,
nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom
na uvedené dovolateľom vytýkaná vyššie uvedená vada konanie nezaťažila. V tejto súvislosti
je potrebné poukázať aj na odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu uvedené ďalej
k námietke dovolateľa o výskyte vady konania v zmysle ustanovenia §
237 písm. f/ O. s. p.
Podľa názoru oprávneného je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/
O. s. p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť zrejme tým, že skúmali
podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul žiadnu aktivitu
na takýto prieskum. Oprávnený však túto vadu namieta neopodstatnene.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania;
ak konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj
bez návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd však v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej žiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2
O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza
taktiež vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Oprávnený vo svojom dovolaní namietal vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ktorú
dovolateľ videl v tom, že súdy oboch stupňov mu odopreli vykonateľnosť právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedol, že súdy nemôžu
preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
O procesnú vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide tiež v prípade
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto
neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že v danej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy
správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním platnosti
rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, vyplývajúcej zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou).
V exekučnom konaní tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom. Pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti, a tým aj neplatnosti
rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala
nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, rozhodli
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým
neodňali oprávnenému možnosť konať pred súdom.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.
V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť
(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom. Pokiaľ, ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok, je exekučný súd ako v prípade rozsudku všeobecného súdu, tak v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu, povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41
Exekučného poriadku), v rámci ktorého exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán
s právomocou takýto rozsudok vydať. Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku,
je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne
uzavretej rozhodcovskej zmluvy, iba ktorá platne uzavretá rozhodcovská zmluva môže
založiť právomoc rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní, a teda aj vykonateľnosť
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia
odvolacieho súdu.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu
zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p.
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil a ktoré vyplynuli z obsahu námietok odvolateľa. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť
vyhovené žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími
dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.) avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne
prípustné.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, bez ďalšieho však prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia).
Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p.
a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však
žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie
a trovy mu v dovolacom konaní nevznikli žiadne.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 25. februára 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová