Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
d5f/396545.c65974.pdf
PDF · 181.15 KB
No categories available
2Oboer/22/2013
Najvyšší súd 2 Oboer/22/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P. s. r. o.,
so sídlom A., IČO: X., zastúpeného A., s. r. o., so sídlom K., IČO: X. proti povinnej: I.,
nar. X., bytom C., o vymoženie 607,51 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Košice I pod sp. zn. 16Er/5898/2011, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu
v Košiciach z 15. novembra 2012 č. k. 15CoE/319/2012-29, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podal 03. novembra 2011 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie
exekúcie na vymoţenie sumy 607,51 eur s príslušenstvom. Uviedol, ţe exekučným titulom
je k návrhu pripojený rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM
SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŢNEJ a MEDIAČNEJ, a. s.
so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 7, IČO: 35 862 882 z 15. júla 2011 sp. zn.
IBB0310215, ktorým bola povinnej I. uloţená povinnosť zaplatiť sumu 607,51 eur
s príslušenstvom. Súdny exekútor poţiadal Okresný súd Košice I o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Košice I uznesením z 25. apríla 2012 č. k. 16Er/5898/2011-18 ţiadosť
súdneho exekútora JUDr. R. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z 23. novembra
2011 zamietol. Vychádzal zo zistenia, ţe 11. marca 2008 bola medzi právnym predchodcom
oprávneného a povinnou uzavretá zmluva o úvere č. 8678986808. Súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku,
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a pôţičkách pre spotrebiteľov, Občianskeho zákonníka
a Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Z obchodných podmienok pre úver súd zistil, ţe v čl. 2 ods. 7 sa zmluvné strany
dohodli, ţe všetky spory budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doloţkou uvedenou
vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú uvedené v čl. 10.2.2. Táto rozhodcovská
doloţka, resp. zmluva dohodnutá v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve v zmysle
všeobecných obchodných podmienok, je individuálne nedojednaná, keďţe podľa nej je daná
moţnosť riešiť spor vzniknutý zo zmluvy len prostredníctvom rozhodcu. Spotrebiteľ je preto
donútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a táto rozhodcovská doloţka je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, pričom s poukazom na ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je
neplatná. Súd konštatoval, ţe neprijateľná zmluvná podmienka, resp. rozhodcovská doloţka
nemôţe zaloţiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, preto
rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Tým je daný rozpor
exekučného titulu so zákonom a splnená podmienka v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku na zamietnutie ţiadosti o udelenie poverenia.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávneného napadnutým rozhodnutím
z 15. novembra 2012 č. k. 15CoE/319/2012-29, uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania
účastníkom nepriznal. V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého
stupňa uviedol, ţe posúdenie rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky
je v súlade s ustanovením § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
v pochybnostiach obsahu spotrebiteľských zmlúv sa aplikuje výklad, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší, čo je v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Odvolací súd zdôraznil, ţe oprávnený síce v odvolaní
s poukazom na § 93b ods. l zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o bankách") a s poukazom na povinnosť predloţiť
povinnej návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy ospravedlňuje svoj postup, avšak takáto
odvolacia námietka neobstojí, a to najmä s poukázaním na neskoršiu právnu úpravu.
Novelizáciou zákona zvolil zákonodarca presnejšiu úpravu, podľa ktorej je banka povinná
preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy,
aby klient mal moţnosť voľby. Oprávnený nedal povinnej na výber a neumoţnil jej voľbu
medzi rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom. Povinná mala len
moţnosť buď odmietnuť sluţbu alebo ju prijať so všeobecnými obchodnými podmienkami.
Za takýchto okolnosti nešlo o návrh pre povinnú tak ako predpokladal zákon. Návrh
na prijatie alebo odmietnutie zmluvy ako celku nemoţno na účely aplikácie § 93 ods. l zákona
o bankách podľa odvolacieho súdu povaţovať za návrh na prijatie alebo odmietnutia
rozhodcovskej zmluvy. Odvolací súd dodal, ţe dodávateľ (právny predchodca oprávneného)
s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, ţe nemá pouţívať neprijateľné podmienky
a má poznať aj dôsledky ich pouţívania. Odvolací súd poukázal aj na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. septembra 2011 sp. zn. 3MCdo/l 1/2010, podľa ktorého
exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom, v exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní. Odvolací súd taktieţ uviedol, ţe ochrana spotrebiteľa
pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, ţe
spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom
postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom
akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Moţnosť zmeny
štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, ţe ide o rovnosť
len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to moţné dosiahnuť len vonkajším
zásahom (pórov, rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C
244/98). Z týchto dôvodov odvolací súd nepovaţoval odvolanie oprávneného za dôvodné,
a preto uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Výrok o trovách konania sa
zakladá podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O. s. p. a § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O. s. p.
(súdy rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“, v tej istej veci sa uţ prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom). Podľa dovolateľa exekučný súd nebol oprávnený skúmať materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie ani zmluvu na základe ktorej bol
vydaný. Vo veci je daná prekáţka právoplatne rozhodnutej veci. Za neprijateľné povaţoval,
aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal
návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci podľa zákona bol potrebný. Za odňatie moţnosti
konať pred súdom a porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,
dovolateľ označil skutočnosť, ţe mu nebolo umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť
jeho práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní ako aj nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu. Podľa dovolateľa exekučný súd v exekučnom
konaní vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané
v súlade so zákonom za nevykonateľné.
Povinná sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 veta prvá O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu
prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré oprávnený napadol dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ani nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa
ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je procesne prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávneného prichádza do úvahy, len ak by v konaní došlo
k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu)
a z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. moţno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak procesne neprípustné. Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p., ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k niektorej z vád vymenovaných v tomto ustanovení,
ale rozhodujúce je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť dovolania
z týchto ustanovení nie je preto daná.
K dovolateľom uvádzanej vade podľa § 237 písm. a/ O. s. p., ţe súdy rozhodli
„nad rámec zverenej právomoci“, dovolací súd zdôrazňuje, ţe prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je daná iba, ak súd rozhodol vo veci,
o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov v exekučných veciach, ale vyplýva priamo
zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Dovolateľ namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j., ţe sa v tej istej veci uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednať
znova.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia sa skúma v kaţdom štádiu konania a v prípade zistenia, vedie
k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní
prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide predovšetkým vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t. j., ak vyplýva z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne, či neúplne. Pokiaľ ide
o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávneného P. s. r. o.,
so sídlom A., IČO: X., proti povinnej I., nar. X., bytom C., o vymoţenie 607,51 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 16Er/5898/2011 na základe
rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným
pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŢNEJ a MEDIAČNEJ, a. s. z 15. júla 2011 sp. zn.
IBB0310215, nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým
rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťaţené dovolateľom namietanou vadou
Podľa dovolateľa, je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O. s. p.,
ktorú vyvodzuje zo skutočnosti, ţe súdy skúmali splnenie podmienky pre vydanie
rozhodcovského rozsudku, hoci povinná skúmanie splnenia týchto podmienok neţiadala.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania;
ak konanie prebieha bez návrhu napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe
konať aj bez návrhu. Súd v takom prípade konanie zastaví.
Z obsahu spisu však dovolací súd takúto vadu konania, ktorá by zakladala procesnú
prípustnosť dovolania nezistil.
Exekučný súd totiţ v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej ţiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2
O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutie.
Oprávnený v dovolaní tieţ namieta, ţe súdy mu v konaní odňali moţnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby
jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu moţnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo podľa jeho názoru dôjsť nezákonným rozhodnutím o zamietnutí
ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho mu
nebolo umoţnené uplatniť riadne a zákonným spôsobom jeho práva z rozhodcovského
rozsudku v exekučnom konaní.
O procesnú vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s .p. ide tieţ v prípade
zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto
neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, ţe v danej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy
správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zamietnutie ţiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním platnosti
rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, vyplývajúcej zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou).
V exekučnom konaní tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom. Pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti rozhodcovskej
doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe spôsobovala nevyváţenosť
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej, rozhodli o zamietnutí
ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým neodňali
oprávnenému moţnosť konať pred súdom.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, ţe uţ v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je uţ v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.
V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť
(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu ani rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom. Pokiaľ, ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok, je exekučný súd ako v prípade rozsudku všeobecného súdu tak v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu, povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41
Exekučného poriadku), v rámci ktorého exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán
s právomocou takýto rozsudok vydať.
Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, je exekučný súd oprávnený
riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy, iba ktorá platne uzavretá rozhodcovská zmluva môţe zaloţiť právomoc
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní, a teda aj vykonateľnosť rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní.
Dovolací súd v danej veci dospel tieţ k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie
citovaných zákonných ustanovení.
Súdy v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedli, ktoré oprávneným predloţené listiny
preskúmali a s akými skutkovými závermi, citovali právne predpisy, ktoré aplikovali
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlili.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu dalo odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnym
exekútorom. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími
dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.) avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne
prípustné.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, bez ďalšieho však prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia).
Dovolacím dôvodom v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p. sa dovolací súd nezaoberal,
nakoľko tento dovolací dôvod dovolateľ uplatnil vo svojom doplnení dovolania po uplynutí
dovolacej lehoty.
Keďţe prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p.
a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 25. februára 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová