Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
9e2/394785.58984e.pdf
PDF · 123.89 KB
No categories available
5Oboer/24/2013
Najvyšší súd 5 Oboer 24/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s. r. o., so
sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s. r. o., so sídlom v B., proti
povinnej G. Č., nar. X., bytom E., o vymoženie 1 113,80 eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 16Er/ 211/2012, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 27. septembra 2012 č. k. 14 CoE 213/2012-25, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“)
na základe rozhodcovského rozsudku z 31. augusta 2011, sp. zn. ISB0910038 Stáleho
rozhodcovského súdu, ktorý zriadila R., a. s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Košice I uznesením z 25. apríla 2012, č. k. 16 Er 211/2012-14 tak, že
uvedenú žiadosť súdneho exekútora zamietol.
V odôvodnení uviedol, že súdu prvého stupňa bola doručená žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie 1 113,80 eur s príslušenstvom na základe
návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a. s., so sídlom v B., sp. zn. ISB0910038 z 31.
augusta 2011. Týmto rozsudkom bola povinná zaviazaná uhradiť oprávnenému istinu 1
113,80 eur s príslušenstvom z dôvodu nesplnenia si povinností vyplývajúcich zo Zmluvy o
úvere č. 4856098107 z 5. apríla 2007, v zmysle ktorej oprávnený poskytol povinnej úver
vo výške 50 000,-- Sk.
Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“);
§ 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 4 písm. r/, 5, § 54 ods. 1 a 2, § 879j Občianskeho
zákonníka; § 1 ods. 1, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch; § 45 ods. 1 písm. c/ a 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1, 2, 3, čl. 6 ods. 1
Smernice Rady 93/13/EHS a uviedol, že v zmysle citovaných ustanovení súd ešte
pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie skúma, či žiadosť o udelenie poverenia,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom. Konštatoval, že
Zmluva o úvere č. 4856098107 z 5. apríla 2007 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
V tejto, resp. v článku 11 - Prechodné a záverečné ustanovenia bod 11.2. Všeobecných
obchodných podmienok pre úver sa nachádzala rozhodcovská doložka, ktorú súd prvého
stupňa vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. V zmysle tejto
doložky sa strany dohodli na riešení vzájomných sporov dohodou. Súd prvého stupňa
považoval rozhodcovskú doložku zakotvenú v zmluve o úvere, ktorá nebola spotrebiteľom
individuálne dojednaná, za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Zastával názor, že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že
spotrebiteľovi znemožňuje zvoliť si spôsob riešenia sporu a ponecháva ho výlučne na vôli
dodávateľa. Takto formulovaná rozhodcovská doložka je neplatná v zmysle ust. § 53 ods. 4
písm. r/ Občianskeho zákonníka. V tomto zmysle súd prvého stupňa poukázal na judikatúru
Súdneho dvora Európskej únie, konkrétne vo veci C-243/08. Uvedená rozhodcovská doložka
je taktiež v rozpore so Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 5. apríla 1993. Rozhodcovská doložka je neprijateľná,
pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho podrobiť sa výlučne
rozhodcovskému konaniu. Takáto doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv
a povinnosti odporuje dobrým mravom podľa § 39 a § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ako
aj podľa článku 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Na odvolanie oprávneného vec prejednal Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací.
Po preskúmaní napadnutého uznesenia rozhodol uznesením z 27. septembra 2012, č. k.
14 CoE 213/2012-25 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1
O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd v odôvodení poukázal na ust. § 45 ods. 1 ZoRK, § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku a uviedol, že pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku, táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených
dôvodov existujú z nej výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 ZoRK, ktoré
obsahuje osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto
ustanovenie umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku
priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45
ZoRK. Podľa uvedeného ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský
rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk
uvedených v § 45 ZoRK. Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je
oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom, a to berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho odôvodnenia
a zmluvy, na základe ktorej rozhodcovský súd nárok oprávneného posudzoval.
Odvolací súd neopomenul ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným
a povinným, ktorý vznikol na základe zmluvy o úvere z 5. apríla 2007, uzatvorenej medzi
právnym predchodcom oprávneného (P., a. s.) a povinnou, je vzťahom spotrebiteľským,
riadiacim sa zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čo nenamietal ani
oprávnený. Zároveň poukázal na to, že Európska únia venuje problematike ochrany
spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok
zo 6. októbra 2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. Povinnosť exekučného súdu
preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného poriadku, v zmysle
ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie
a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd
predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne
legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované. Pri skúmaní, či exekučný titul bol
vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej
rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok, vydaný
na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora vo veci
Asturcom Telecomunicaciones SL. Na základe uvedeného považoval odvolací súd oprá
vneným namietaný postup súdu prvého stupňa pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky za
postup, ktorý je v súlade so zákonom.
Odvolací súd poukázal na znenie rozhodcovskej doložky, nachádzajúcej sa v čl. 11
bod 11.2. Všeobecných obchodných podmienok, ktoré boli súčasťou zmluvy o úvere
z 5. apríla 2007. Taktiež poukázal na ust. § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/ a ods. 5 Občianskeho
zákonníka a dodal, že Občiansky zákonník v ust. § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil
dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, pretože takéto dojednanie spôsobuje
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. V zmysle ust. § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná. Odvolací súd sa
stotožnil s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, pretože praktickým
dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda
povinnej, je odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak
dodávateľ podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinnú to znamená povinnosť podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si dodávateľ už predformuloval
v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula,
akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve iných klauzúl
z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa predstáv
dodávateľa.
Odvolací súd mal za to, že reálne dochádza k narušeniu Smernicou Rady 93/13/EHS
sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka).
Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva
na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah
zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Spôsob,
akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1
Prílohy Smernice Rady č. 93/13 EHS a v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tom
význame, že rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov
zo zmluvy, čo je neprijateľné.
Ak oprávnený v podanom odvolaní namietal, že v čase podpisu zmluvy bol pôvodný
oprávnený povinný v zmysle ust. § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách ponúknuť
klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné
spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, odvolací súd uviedol, že ani táto námietka
neobstojí. Podľa ust. § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinného v čase
uzavretia zmluvy o úvere, totiž banky a pobočky zahraničných bánk boli povinné ponúknuť
svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich
prípadné vzájomné spory z obchodov (§ 5 písm. i/) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní
stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to podľa § 67 ods. 1
zákona č. 510/2002 Z. z. (poznámka č. 88k/ k zákonu č. 483/2001 Z. z.). Jedná sa o súd
zriadený bankami alebo pobočkami zahraničných bánk, resp. ich záujmovým združením.
Z exekučného titulu ani z výpisu z Obchodného vestníka č. 49/2003 nevyplýva, že Stály
rozhodcovský súd zriadený pri R., a. s., je stálym rozhodcovským súdom zriadeným v zmysle
ust. § 67 zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku, pričom jedine takýto rozhodcovský súd
bol v zmysle zákona č. 483/2001 Z. z. oprávnený prejednávať a rozhodovať spory
z bankových obchodov.
Z uvedeného vyplýva, že z dôvodu neplatného uzavretia rozhodcovskej doložky
rozhodcovský súd nebol oprávnený vo veci konať a vydať predmetný rozhodcovský
rozsudok, a teda exekučný titul nebol vydaný orgánom na to oprávneným. Už samotná táto
skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorá bráni vykonaniu exekúcie na jeho
základe. Preto odvolací súd považoval za nadbytočné zaoberať sa ďalšími odvolacími
námietkami oprávneného.
Odvolací súd tak dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil dojednanú
rozhodcovskú doložku ako absolútne neplatnú a správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako
nespôsobilý exekučný titul. Dôvodne preto zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože
oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania a ostatným účastníkom preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im
neboli priznané.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadol oprávnený dovolaním, v ktorom žiadal
napadnuté uznesenie buď zmeniť tak, že dovolací súd poverí súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade: a) rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O. s. p.), b) rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O. s. p.); c) rozhodovali napriek tomu, že sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O. s. p.),
d) odňali oprávnenému možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.), e) konanie
zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a f) svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Oprávnený v doplnení dovolania naviac uviedol, že podľa jeho názoru je tento jeho
opravný prostriedok prípustný v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.)
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné
dovolanie, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie
oprávneného preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Oprávnený zastáva nesprávny názor, že jeho dovolanie je prípustné podľa § 238
ods. 3 O. s. p. Prehliadol, že aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy len v prípade, že
dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu uvedenému v tomto
ustanovení. Keďže dovolanie oprávneného smeruje proti uzneseniu, neprichádza do úvahy
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo, preto prípustnosť jeho dovolania
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý
oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia zo 4. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 224/2012, 14. mája 2013 sp. zn.
3 Cdo 295/2012, 14. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 182/2012, 14. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 6/2013,
14. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 16/2013, z 12. júna 2013 sp. zn. 3 ECdo 9/2013, 12. júna 2013
sp. zn. 3 ECdo 37/2013, 12. júna 2013 sp. zn. 3 ECdo 8/2013, 27. júna 2013 sp. zn.
3 Cdo 237/2012, 27. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 227/2012, 3. júla 2013 sp. zn.
3 ECdo 106/2013, 25. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 42/2013, 25. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 62/2013
a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne
opodstatnené aj v preskúmavanej veci. S prihliadnutím na požiadavku procesnej ekonomiky
preto najvyšší súd na odôvodnenia týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, že sa
s nimi v plnom rozsahu stotožňuje aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je
daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku).
Prekážku rozsúdenej veci (§ 237 písm. d/ O. s. p.) pre exekučné konanie netvorí
rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, lebo rozhodcovské konanie nemá
charakter exekučného konania.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá len na tie prípady, v ktorých súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebol podaný žiadny návrh na začatie konania vo veci, ktorá
nemôže začať bez návrhu (oprávnený ale podal návrh na vykonanie exekúcie).
Pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom oboznamovanie
s obsahom listín zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania sa nemusí vykonávať
na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý
nemal právomoc vydať ho, zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie sa oprávnenému neodopiera právo na výkon rozhodnutia.
Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol
spor so spotrebiteľom prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať
rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
Postup banky nezodpovedal v danom prípade § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z.
o bankách, lebo rozhodcovská doložka nebola naformulovaná tak, aby založila právomoc
rozhodcovského súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením (viď § 67 ods. 1
a 2 zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku a o doplnení a zmene niektorých zákonov).
Nedôvodná a irelevantná je aj námietka oprávneného, že slovenský preklad Smernice
nie je správny.
K týmto záverom dospel najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Najvyšší súd sa
stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Oprávneným namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených oprávneným, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O. s. p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O. s. p.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods.
1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. februára 2014
JUDr. Darina Ličková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová