Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f0a/397899.ab1b4e.pdf
PDF · 236.2 KB
No categories available
6ECdo/25/2013
Najvyšší súd 6 ECdo 25/2013
Slovenskej republiky 6 Co 36/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej F., so sídlom v B., v mene a na účet ktorej koná advokát doc. JUDr. B.
F., PhD., proti povinnému J. K., bytom N., o vymoženie 233,02 Eur s prísl., vedenej na
Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 1 Er 1941/2008, o dovolaní a odvolaní
oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 18. októbra 2012, sp. zn.
23 CoE 128/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania z a m i e t a .
Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 18. októbra 2012,
sp. zn. 23 CoE 128/2012 v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a .
Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
z 18. októbra 2012, sp. zn. 23 CoE 128/2012 v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu
na prerušenie konania, z a s t a v u j e .
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín poverením z 26. februára 2007, č. X. poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie na vymoţenie 233,02 Eur s príslušenstvom (7 020 Sk s prísl.) v zmysle
ustanovenia § 45 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)
na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu,
zriadeného zriaďovateľom S., so sídlom v B., IČO: X., z 8. novembra 2006, sp. zn. S..
Následne Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením zo 14. marca 2012,
č. k. 1 Er 1941/2008-14 zastavil exekúciu s poukazom na § 57 ods. 2 Exekučného poriadku,
§ 45 ods. 1 písm. c/, § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, § 52, § 53 ods. 1, 4 OZ,
poukázal i na výklad smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Súd prvého stupňa opätovne preskúmal exekučný titul, ţiadosť o udelenie
poverenia, návrh na vykonanie exekúcie, predloţenú Zmluvu o úvere a dospel k záveru, ţe
exekúciu treba zastaviť. Uviedol, ţe oprávnená a povinný uzavreli Zmluvu o úvere, ktorá má
charakter zmluvy spotrebiteľskej v zmysle § 52 a nasl. OZ. Jej súčasťou sú aj všeobecné
podmienky, v ktorých sa nachádza rozhodcovská doloţka, na podklade ktorej rozhodol
rozhodcovský súd. Túto doloţku nepovaţoval za vyváţenú, pretoţe vylučovala spotrebiteľa
z moţnosti dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ uţ podal návrh
na rozhodcovský súd. Rozhodcovskú doloţku povaţoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku,
pretoţe zaloţila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Ďalej poukázal na to, ţe rozhodcovská doloţka bola súčasťou
formulárovej zmluvy, ktorú oprávnená (v rámci svojej podnikateľskej činnosti) pouţíva
v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Spotrebiteľ sa
v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení. Okresný súd dospel
k záveru, ţe rozhodcovská doloţka je neprijateľná, pretoţe nebola spotrebiteľom osobitne
vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť
rozhodcovskému konaniu. Pokiaľ na základe neplatnej rozhodcovskej doloţky došlo k vydaniu
rozhodcovského rozsudku, plnenie ním priznané treba povaţovať za rozporné s dobrými
mravmi. Z uvedených dôvodov exekučný súd exekúciu podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku
v spojení s § 45 ods. 1 písm. c/, § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní zastavil.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd Trenčíne ako súd odvolací, uznesením
z 18. októbra 2012, sp. zn. 23 CoE 128/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne, stotoţňujúc sa s jeho obsahom, potvrdil (§ 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p.) a návrh
oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Uviedol, ţe okresný súd správne vec posudzoval
podľa spotrebiteľského práva. Zmluva o úvere, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul,
obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán. Takouto podmienkou je rozhodcovská doloţka, ktorú okresný súd správne
vyhodnotil ako neplatnú. V danom prípade rozhodcovská doloţka je súčasťou Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere. Dojednanou rozhodcovskou
doloţkou došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech
spotrebiteľa. Podpisom tejto zmluvy sa spotrebiteľ vopred vzdal práva na účinnú procesnú
ochranu či uţ z nevedomosti alebo nemoţnosti ovplyvniť obsah zmluvy, čo je v podmienkach
právneho štátu neprijateľnou podmienkou. Okresný súd preto správne exekúciu zastavil.
Odvolací súd tieţ nedospel k záveru, ţe by v prejednávanej veci existovala potreba obrátiť sa
s predbeţnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto návrh oprávnenej
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. zamietol.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie.
Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Navrhla tieţ odložiť
vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila
tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O. s. p. keď súd rozhodol nad
rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.), v tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo
(§ 237 písm. d/ O. s. p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný (§ 237 písm. e/ O. s. p.), súd jej svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O. s. p.), keď súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57
ods. 5 /zrejme v znení účinnom do 31.12.2012/, § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.). Ďalej uviedla,
ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal
náleţite dokazovanie a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala
na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, ţe
odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej
doloţky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou
a povinným. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia
smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim
spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami svojej
nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu, ţe rozhodcovská doloţka
spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa,
ţe ţaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len
veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou
mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto vzhľadom na jeho
úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel
jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,
ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, ţe podľa právnej doktríny
smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským
štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá
do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu
úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná
smernica nemôţe ukladať povinnosti jednotlivcovi, takţe sa na ňu ako takú nemoţno proti
nemu odvolávať. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevysporiadali
najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia
smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovaţuje riešenie sporov
zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné
závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala
na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom,
anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedla, ţe ustanovenie
slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je
potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný
úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie
v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej podľa dovolateľky sa
súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS
a nijako nezdôvodnil prečo povaţuje rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku
v Zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, ţe v danom prípade je nutné poţiadať, spolu s inými
ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny
dvor Európskej únie. Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn.:
IV. ÚS 95/2010-80. Uviedla, ţe Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príleţitosť
komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci
spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej
z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej
republiky.
Proti tomu istému (vyššie označenému) uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená
aj odvolanie v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania v zmysle
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Navrhla, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie
konanie. Dôvodila predovšetkým tým, ţe súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred
súdom, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/
O. s. p.), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku. Zdôraznila tieţ, ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok
odôvodnenia, a ţe v ňom bola nesprávne poučená o nemoţnosti napadnúť odvolaním výrok
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie
svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy
SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Povinný a súdny exekútor sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadril.
Najvyšší súd SR predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre odloženie
vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O. s. p.
V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania dospel
k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 243c O. s. p.
V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má právomoc
vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov
inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov
zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim
v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor v ňom
vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho
práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nevyhovie,
prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)
procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/, ani v zmysle písm. g/ O. s. p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora.
Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy komunitárneho
práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu, ktorý neprerušil
konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a nepredloţil na posúdenie súdnemu dvoru
prejudiciálne otázky predloţené oprávnenou, nebol preto v rozpore so zákonom. Aj podľa
názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola otázka výkladu
komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade
s § 241 ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel
k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
Právomoc súdu je upravená v ust. § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku; jej
nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie súdneho konania, prípadne aj postúpenie veci inému orgánu. Prípustnosť
dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal
rozhodnúť iný orgán.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala
nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy
rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka
dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. preto nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O. s. p.), tieţ patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom
štádiu konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá
istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých
istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený
ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak
vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania; je
daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní
posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov, nie je významné, či
rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Konanie
sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia
pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P. so sídlom v B.,
proti povinnému J. K. bývajúcemu v N., o vymoţenie 233,02 Eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 1 Er 1941/2008, na základe
rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným zriaďovateľom
S. so sídlom v B.) z 8. novembra 2006, sp. zn. S. nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde
a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada
podľa § 237 písm. d/ O. s. p. konanie nezaťažila.
Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania (ako ďalšej podmienky
konania, nedostatok ktorej vedie k zastaveniu konania). Exekučný súd totiţ v danej veci začal
konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku).
V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.) zo strany
oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku
zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia
veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, ţe
osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné
konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doloţky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený
právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku t. j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ust. § 45 ods. 1
a ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, ţe vyššie
uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (uznesenie z 10. októbra
2012, sp. zn.: 6 Cdo 105/2011).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku v tomto
smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom
znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom
exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V tejto
súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 18. septembra
2012, sp. zn.: 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe
spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. V podrobnostiach sa dovolací súd stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu
exekučného a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia
písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný
súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2
O. s. p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá
odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05).
V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval
správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto
rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie
nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe
odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade
nemoţno povaţovať to, ţe dovolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
oprávnenej.
Oprávnená v dovolaní tieţ namietala, ţe súdy vykonali dokazovanie listinnými
dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, ţe v súvislosti
s tým jej znemoţnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne
a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 aţ § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom
na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný exekučný
titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný titul
môţe dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len
na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môţe dospieť k tomuto záveru aj
v neskorších štádiách exekučného konania.
Súdy nemali povinnosť nariadiť pojednávanie ani podľa § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku, nakoľko toto ustanovenie, ukladajúce povinnosť nariadiť pojednávanie iba
v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/, bolo účinné od 9. augusta
2012 do 31. decembra 2012. Ako vyplýva z rozhodnutia exekučného súdu, tento exekúciu
zastavil 14. marca 2012, t. j. ešte pred nadobudnutím účinnosti uvedeného ustanovenia.
Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
K odňatiu moţnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením
zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada
znamená, ţe obom stranám konania musí byť daná moţnosť zoznámiť sa so stanoviskami
a dôkazmi predloţenými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie – či uţ protistranou alebo
na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo
dôkaz mohol vyţiadať – a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J.,
Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck,
2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou,
vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. zv), kontradiktórnosť je prenos
dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho procesu.
Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môţe líšiť najmä
v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme
procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, ţe nezoznámenie účastníka konania napr.
so stanoviskom iných účastníkov nemôţe mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.
Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť povaţovaný aj procesný postup
exekučného súdu spočívajúci v tom, ţe po vyţiadaní si príslušnej zmluvy od oprávnenej,
neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti
rozhodcovskej doloţky obsiahnutej v tejto zmluve, potom (za situácie, ţe platné právo
pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, resp. proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie odvolanie) treba tento
nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávnenej vyjadriť svoje námietky
ku skutkovým zisteniam exekučného súdu (vyvodeným z ním predloţeného listinného
dôkazu) a k právnym záverom z toho vyplývajúcim, v podanom odvolaní. Iný názor,
vychádzajúci z nemoţnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak neţ zrušením rozhodnutí
odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval
zásade efektivity konania, pretoţe zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady
účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným
zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality.
V preskúmavanej veci oprávnená možnosť podať odvolanie proti uzneseniu
exekučného súdu o zastavení exekúcie aj využila a v podanom opravnom prostriedku
vyjadrila, okrem iného, aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); treba pod ním
rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.
Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však
ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní mu ţiadne trovy
nevznikli.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd
Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať (§ 103 O. s. p.)
a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemoţno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti
ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci
v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.
Podľa § 201 O. s. p. účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie aj
vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O. s. p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov. Podľa § 10 ods. 2 O. s. p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských
súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu SR tak,
ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak odvolanie smeruje proti
rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým predmetom odvolacieho
konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie
prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá
rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,
o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva
súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu
ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti
odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu SR na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je
daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom ako súdom
prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O. s. p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR, ide o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s posledne citovaným ustanovením bolo preto
potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho, aby mohla byť
preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 1 písm. c/, v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., lebo odvolacie konanie bolo
zastavené.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. marca 2014
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová