Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
531/390851.1eb670.pdf
PDF · 122.5 KB
No categories available
3Cdo/362/2013
Najvyšší súd 3 Cdo 362/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Mgr. J. C., bývajúceho
v M., zastúpeného JUDr. L., advokátom so sídlom v I., proti žalovanému Obci M., so sídlom
v M., zastúpenému Mgr. A. V., advokátom so sídlom v B., o zaplatenie 1 177,20 € s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 4 C 77/2012,
o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 19. júna 2013 sp. zn.
17 Co 215/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi lehote 3 dní trovy dovolacieho konania
69,22 € do rúk JUDr. L.a, advokáta so sídlom v I..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom z 12. februára 2013 č.k. 4 C 77/2012-110:
1/ zastavil konanie v časti zaplatenia úroku z omeškania vo výške 4 % ročne zo sumy
1 177,20 € od 1. augusta 2011 do zaplatenia, 2/ žalovaného zaviazal v lehote 3 dní zaplatiť
žalobcovi 1 062,17 €, 3/ vo zvyšku žalobu zamietol a 4/ rozhodol o trovách konania.
V odôvodnení uviedol, že v konaní bolo preukázané, žalobca bol obecným zastupiteľstvom
žalovaného zvolený 6. augusta 2010 za hlavného kontrolóra a na základe pracovnej zmluvy
uzavretej medzi účastníkmi konania 7. augusta 2010 vznikol medzi nimi od uzavretia
pracovnej zmluvy pracovný pomer na dobu určitú do 7. augusta 2013. Dňa 22. júla 2011
žalobca žalovanému písomne oznámil, že dňom 31. augusta 2011 sa vzdáva funkcie hlavného
kontrolóra; vzdaním sa (zánikom) funkcie však neskončil pracovný pomer medzi účastníkmi.
Keďže žalovaný od 1. augusta 2011 neumožnil žalobcovi vykonávať prácu (žalovaný
vychádzal z toho, že pracovný pomer žalobcu skončil k 31. júlu 2011, a to na základe
oznámenia žalovaného z 28. júla 2011, podľa ktorého bolo žalobcovi oznámené, že jeho
pracovný pomer sa skončí 31. júla 2011), žalobcovi vznikol v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka
práce nárok na náhradu mzdy, preto mu za obdobie od 1. augusta 2011 do 31. marca 2012
priznal náhradu v celkovej výške 1 602,17 € a vo zvyšku, nakoľko žalobca sa domáhal nároku
vo výške 1 077, 20 €, žalobu zamietol. Z dôvodu späťvzatia žaloby v časti zaplatenia úroku
z omeškania vo výške 4 % ročne zo sumy 1 177,20 € od 1. augusta 2011 do zaplatenia,
konanie zastavil (§ 96 ods. 1, 3 O.s.p.). Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 142 ods. 1
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalovaného rozsudkom z 19. júna 2013 sp. zn.
17 Co 215/2013 rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej žalobe vyhovujúcej časti
potvrdil a žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu
sa stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa ako i s jeho právnym posúdením
veci. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. l O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, v ktorom
namietal vadu konania v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p., ktorá podľa jeho názoru spočíva v tom,
že súdy rozhodovali o trvaní pracovného pomeru v odôvodnení rozsudku a nie v jeho
výrokovej časti, a to napriek tomu, že žalobca sa tohto nároku v konaní nedomáhal; domáhal
sa len náhrady mzdy. Žalovaný v dovolaní namietal aj zaujatosť sudkyne
JUDr. K., ktorá na súde prvého stupňa vo veci rozhodovala, z dôvodu „osobného vzťahu
medzi sudcami prvostupňového súdu a právnym zástupcom žalobcu a možnosť
ovplyvňovania ostatných sudcov“, ako aj zaujatosť sudkyne odvolacieho súdu
JUDr. V., ktorá rozhodovala „v iných žalobných návrhoch, ktoré boli voči obci vedené
rodinnými príslušníkmi navrhovateľa“, ako aj vo veci nezákonného vyhlásenia referenda.
Ďalej namietal nesprávne zistenie skutkového stavu veci, vykonávanie dokazovania v rozpore
s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, nesprávne vyhodnotenie dôkazov,
nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ako i nesprávne právne posúdenie veci súdmi pri
posudzovaní otázky zániku funkcie hlavného kontrola a zániku pracovného pomeru, ako
i nesprávnu aplikáciu Zákonníka práce pri posudzovaní nároku na náhradu mzdy. Žiadal, aby
dovolací súd zrušil rozsudky súdov oboch stupňov a vec vrátil prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného navrhol dovolanie odmietnuť, pretože
je nedôvodné a zmätočné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle
§ 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3
O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Keďže podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku vo veci samej, ale
takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd
nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu
prvého stupňa, v ktorom súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4, nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238
ods. 1 O.s.p., ani z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, že dovolací súd
v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli
súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že
dovolanie žalovaného nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie žalovaného by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť
skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1
O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade
v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne
významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom
vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim
v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť,
že pri posudzovaní existencie procesnej vady uvedenej v § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý
zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie,
že v konaní došlo k takejto vade.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. v dovolacom konaní nevyšli najavo.
Žalovaný v dovolaní tvrdí, že v danom prípade súdy konali napriek tomu, že
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
keď rozhodovali, aj keď nie vo výroku ale v odôvodnení rozsudku, o tom, či pracovný pomer
medzi účastníkmi (ne)zanikol, hoci žalobca takýto návrh v konaní nepodal.
V zmysle § 79 ods. 1 veta prvá O.s.p. konanie začína na návrh. Toto ustanovenie
určuje moment, ktorým vznikajú Občianskym súdnym poriadkom upravené procesné práva
a povinnosti súdu a účastníkov konania. Nedostatok návrhu na začatie takého konania, ktoré
podľa zákona môže začať len na návrh, je neodstrániteľným nedostatkom podmienky
konania; ak súd zistí, že sa pred ním vedie konanie bez toho, aby bol podaný návrh na začatie
konania, hoci bol taký návrh potrebný, prebiehajúce konanie v ktoromkoľvek štádiu zastaví.
Skutočnosť, že občianske súdne konanie v niektorej veci prebehlo bez toho, aby bol podaný
návrh, výlučne ktorým mohlo toto konanie začať, zakladá procesnú vadu uvedenú v § 237
písm. e/ O.s.p.
O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide ale len vtedy, ak chýba návrh ako
procesný úkon účastníka, ktorým sa začína konanie (porovnaj tiež rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2005 sp. zn. 3 Cdo 56/2005 a z 19. októbra 2006 sp. zn.
V občianskom súdnom sporovom konaní (o také ide aj v danom prípade) sa návrh
na začatie konania označuje ako žaloba. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca podal žalobu
na náhradu mzdy z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa (žalovaného) na Okresnom
súde Považská Bystrica dňa 19. marca 2012. Súd pri rozhodovaní o tomto nároku bol
oprávnený a povinný skúmať, či na strane žalovaného vznikli prekážky takého charakteru, pre
ktoré žalobca nemohol vykonávať prácu a z dôvodu existencie ktorých má nárok na náhradu
mzdy. Preto bol v danom prípade oprávnený a povinný posudzovať otázku, z akého dôvodu
žalobca nemohol vykonávať prácu po 31. júli 2011. K posudzovaniu tejto otázky z hľadiska
uplatneného nároku na náhradu mzdy nebolo potrebné, ako sa žalovaný mylne domnieva,
podať osobitný určovaní návrh na určenie, že pracovný pomer medzi účastníkmi nezanikol.
Neopodstatnená je preto jeho námietka, že v tejto veci, ktorá mohla začať len na návrh, nebol
podaný návrh na začatie konania (žaloba).
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali
dopustiť súdy, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdu nebola
žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie
realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny
poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Dovolací súd
z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté procesnou
vadou, znemožňujúcou žalovanému realizáciu jeho procesných práv.
V námietkach žalovaného uvedených v dovolaní, že súdy (prípadne) rozhodli
na základe neúplne zisteného skutkového stavu, vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili,
rozhodnutie je nepreskúmateľné alebo rozhodnutie založili na nesprávnom právnom závere
pri posudzovaní otázky zániku funkcie hlavného kontrola a zániku pracovného pomeru, ako
i pri posudzovaní nároku na náhradu mzdy nesprávne aplikovali Zákonník práce, nemožno
vidieť vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. Dovolateľom namietané skutočnosti by mohli
(prípadne) opodstatňovať uplatnenie dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/
O.s.p. v procesne prípustnom dovolaní, nemôžu však zakladať prípustnosť dovolania tam, kde
prípustnosť tohto opravného prostriedku nevyplýva z § 238 O.s.p. alebo § 237 O.s.p.
Žalovaným tvrdená neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení, z ktorých podľa
jeho názoru vychádzali pri rozhodovaní súdy nižších stupňov, môže mať (prípadne) dopad
na vecnú správnosť rozhodnutia, avšak skutočnosť, že súdy (prípadne) z takýchto skutkových
zistení vychádzali, nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p., a teda ani
prípustnosť dovolania žalovaného podľa tohto ustanovenia.
Žalovaný v dovolaní namieta, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného
dokazovania. V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý
z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto
skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (pre
úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím
dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/
O.s.p.).
Podľa názoru dovolateľa odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Tzv.
nepreskúmateľnosť rozhodnutia judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považuje
za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p. (porovnaj R 111/1998). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30. januára
2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov
priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho
odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú
vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Sama skutočnosť, že dovolaním napadnuté
rozhodnutie je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemôže
založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.
Vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli spôsobilé založiť ani právne závery,
na ktorých založili súdy svoje rozhodnutia. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho
rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 O.s.p.,
pretože právnym posudzovaním súd nemôže založiť žiadnu procesnú vadu, ktorá je uvedená
v tomto ustanovení. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Keďže dovolanie
žalovaného nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti
právneho posúdenia veci odvolacím súdom.
Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch
nižšieho stupňa nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jeho
dovolania nemožno vyvodiť ani z § 237 písm. f/ O.s.p.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral tiež na otázku,
či vo veci nerozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
Žalovaný v priebehu prvostupňového či odvolacieho konania neuplatnil námietku
zaujatosti sudov prvostupňového a odvolacieho súdu; urobil to až v dovolaní. Neexistencia
žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom,
že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu
súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/
O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne (R 59/1997).
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti. Podľa § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie
sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho
rozhodovaní v iných veciach.
Žalovaný zaujatosť vo veci rozhodujúcej sudkyne súdu prvého stupňa JUDr. K. K.
vidí v tom, že z dôvodu osobného vzťahu medzi sudcami prvostupňového súdu a právnym
zástupcom žalobcu je daná možnosť ovplyvňovania ostatných sudcov tohto súdu, ktorú
pochybnosť nadobudol z toho, že pred pojednávaním sa právny zástupca žalobcu stretol so
sudcami JUDr. J. a JUDr. Č. a z ich vzájomnej komunikácie nadobudol dojem o ich
priateľskom vzťahu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaný
neuviedol žiadny zákonom uznaný dôvod zaujatosti, na základe ktorého by sa mohla
spochybniť zaujatosť sudkyne súdu prvého stupňa JUDr. K. K.. Dovolací súd vyššie uvedené
pochybnosti žalovaného nepovažuje za také, ktoré by mohli mať právnu relevanciu a je toho
názoru, že sú motivované tým, že nebolo rozhodnuté podľa subjektívnych predstáv
žalovaného; hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania nepatrí účastníkovi
konania a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu.
Pokiaľ žalovaný v dovolaní namieta zaujatosť sudkyne odvolacieho súdu
JUDr. V. z dôvodu, že rozhodovala v iných veciach, ktoré boli voči nemu vedené rodinnými
príslušníkmi navrhovateľa, ako aj vo veci nezákonného vyhlásenia referenda, dovolací súd
poukazuje na to, že menovaná sudkyňa nebolo členkou senátu odvolacieho súdu, ktorý
v danej veci dňa 19. júna 2013 rozhodol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že prípustnosť dovolania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p. z dôvodu, že rozhodovali vylúčení sudcovia, nie
je daná.
Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru o procesnej
neprípustnosti dovolania žalovaného. Jeho mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady
trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy tohto
konania vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý
ho zastupoval aj pred súdmi nižších stupňov) za 1 úkon právnej služby poskytnutej
vypracovaním vyjadrenia z 25. júla 2013 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky
č. 232/2010 Z.z. (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon
právnej služby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 61,41 €, čo s náhradou výdavkov
za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny
výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,81 €)] predstavuje spolu 69,22 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 6. marca 2014
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková