Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Cob-48-2021.pdf
PDF · 123.75 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/48/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kováč, s. r. o., IČO: 36 857 033, so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava - Staré Mesto, proti žalovanej: F.. D. Q., F.: XX XXX XXX, N. N. N. XX, XXX XX K., právne zastúpenej Mgr. Ondrejom Barnom, advokátom, IČO: 52 824 837, so sídlom Zámocká 529/34, 091 01 Stropkov, o zaplatenie 3.492,80 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 23Cb/21/2020-94 z 13. júla 2021 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.
Priznáva žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.492,80 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.492,80 eur od 2. mája 2016 do zaplatenia v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a priznal žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
2. 2.1 Výrok odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou voči žalovanej doručenou mu 25. apríla 2020 domáhal zaplatenia 3.492,80 eur s príslušenstvom, ako aj náhrady trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že so žalovanou 16. októbra 2013 uzatvoril zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXX (ďalej len „zmluva o revolvingovom úvere“), na základe ktorej poskytol žalovanej úver vo výške 11.328,- eur (správne má byť 5.000,- eur). Poskytnutý úver sa žalovaná zaviazala splatiť v 48 mesačných splátkach po 236,- eur v dohodnutých termínoch splatnosti. Žalovaná sa dostala do omeškania s úhradou splátok úveru. Listom zo 17. apríla 2006 oznámil žalovanej, že je v omeškaní s úhradou splátok a že v dôsledku nesplácania splátok je oprávnený v súlade s príslušnými ustanoveniami zosplatniť všetky záväzky zo zmluvy. Celková splátka predstavuje súčet neuhradených splátok vo výške 2.360,- eur. Súčasne si v zmysle článku 12. ods. 12.1 zmluvy o úvere uplatnil nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 1.132,80 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne. 2.2 Súd prvej inštancie najskôr rozhodol o žalobe platobným rozkazom, voči ktorému žalovaná podala odpor. V odpore uviedla, že v skutočnosti ide o spotrebiteľskú právnu vec, pretože úver použila pre osobnú potrebu a nie na podnikanie, pričom žiadala, aby jej súd poskytol ochranu, podľa spotrebiteľského práva. Žalobca má prax, že pod zámienkou vyžiadania údajov zistí, že ide o podnikateľa a následne pripraví zmluvu pre dlžníka s obchodným menom, čo predstavuje nekalú obchodnú praktiku. O úver žiadala ako fyzická osoba a na účely preukázania tejto skutočnosti predložila výpisy z obratov
na účte a tiež deklarovala, že podniká, a teda má z čoho splácať. Všetky údaje boli do žiadosti zakomponované žalobcom. Nemala žiadnu možnosť ovplyvniť, čo žalobca do žiadosti uviedol, ani si nebola vedomá, že úver jej poskytol ako podnikateľke. Istina tohto úveru nie je v podnikateľskom účtovníctve zaúčtovaná. Pri aplikácii zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) absentuje povinná náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. i) (úroková sadzba), písm. j) (RPMN), písm. y) (priemerná výška RPMN), a preto je tento úver bezúročným a bez poplatkov. Zmluvné pokuty paušálne generované žalobcom, rovnako ako zmluvná odmena sú v rozpore s dobrými mravmi. Zmluvná odmena mala byť v sume vyššej, ako je istina poskytnutého úveru. Ide o konanie, ktoré je ukážkovým príkladom vykonávania úžery. Celkovo vyčerpala 5.000,- eur a zaplatila 8.968,- eur. Istina poskytnutého úveru už bola žalobcovi vrátená. Z opatrnosti vzniesla aj námietku premlčania, a to s poukazom na skutočnosť, že žalobca mal úver zosplatniť listom zo 17. apríla 2016 a žaloba bola podaná 25. apríla 2020, t. j. po viac ako troch rokoch. Taktiež zmluva o úvere bez pochybností obsahuje zmluvné podmienky, ktoré svojim obsahom vytvárajú hrubú nerovnováhu medzi zmluvnými stranami v jej neprospech, čo by súd mal ex offo zohľadniť a vyhlásiť za neprijateľné. Podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci C-448/17 z 20. novembra 2018 smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá, napriek tomu, že v štádiu vydania platobného rozkazu proti spotrebiteľovi stanovuje preskúmanie nekalej povahy podmienok uvedených v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom, na jednej strane priznáva právomoc vydať tento platobný rozkaz súdnemu úradníkovi, ktorý nemá postavenie sudcu a na druhej strane stanovuje pätnásťdňovú lehotu na podanie odporu a vyžaduje, aby bol tento odpor vecne odôvodnený, za predpokladu, že takéto ex offo preskúmanie nie je stanovené v štádiu výkonu uvedeného platobného rozkazu, čo musí preveriť vnútroštátny súd. 2.3 K odporu voči platobnému rozkazu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že popiera tvrdenia žalovanej, že v súdnej veci ide o spotrebiteľskú právnu vec. Tvrdenia žalovanej sú v rozpore s obsahom žiadosti o úver a so zmluvou o revolvingovom úvere. Zároveň ich aj vzhľadom na osobné a odborné postavenie žalovanej, ako správcu konkurznej podstaty, jej správanie pred a následne aj po uzavretí zmluvného vzťahu hodnotil za nevierohodné. Podľa žiadosti o úver, ktorú žalovaná podala a podpísala, žalovaná o úver požiadala ako podnikajúca fyzická osoba a účel úveru špecifikovala ako „podnikateľská činnosť“. Žiadosť o úver bola podpísaná 17. októbra 2013, pričom v nej ako predmet svojej činnosti uviedla „právne činnosti.“ Podľa článku 1. ods. 1.1 zmluvy o revolvingovom úvere veriteľ poskytne dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky v dohodnutej výške 11.328,- eur do ôsmich pracovných dní od doručenia jedného podpísaného rovnopisu tejto zmluvy dlžníkom veriteľom vrátane všetkých jej príloh (ďalej len „deň poskytnutia úveru“). Skutočnosť či ide o zmluvu spotrebiteľskú alebo o podnikateľskú neurčuje následný spôsob použitia peňažných prostriedkov, pretože (i) ide o jednostrannú skutočnosť, nie o spoločný postup zmluvných strán, (ii) ide o jednostrannú skutočnosť danú konaním jednej zo zmluvných strán, (iii) ide o skutočnosť, ktorá nemá spätný účinok (ku dňu uzavretia zmluvy). V súvislosti s tvrdeniami žalovanej konštatoval, že tvrdenie o „spotrebiteľskom“ charaktere zmluvného vzťahu sa objavuje v roku 2020 (teda sedem rokov po uzatvorení zmluvy) a práve v čase súdneho sporu. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 81/2011 jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve, musí byť preto najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy. Podmienkou pre to, aby mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať. Takto musí súd postupovať aj v prípadoch, ak interpretujú účastníci vo svojich prednesoch alebo výpovediach v priebehu konania zmluvné dojednanie odlišným spôsobom. Takáto situácia neznamená, že právny úkon vyložiť nemožno, lebo záujmy a postoje účastníkov priebehu súdneho konania už nemusia zodpovedať ich pôvodnej vôli, ktorú prejavili pri právnom úkone. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže byť považovaná za nahradenie, prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania. Žalovaná uzatvorila zmluvu o úvere ako správkyňa konkurznej podstaty, teda ako podnikajúca fyzická osoba a vzhľadom na svoje vysokoškolské vzdelanie, odborné vedomosti a skúsenosti musela objektívne vedieť, akú zmluvu uzatvára. Predpokladom pre zápis do zoznamu správcov je preukázanie odborných znalostí vrátane znalostí z oblasti práva. Zápis
v zozname správcov mu žalovaná preukazovala potvrdením vydaným v roku 2009. Ako vyplýva z verejne dostupných informácií z registra úpadcov, žalovaná vykonáva resp. vykonávala funkciu správcu najmenej v 108 prípadov konkurzov a reštrukturalizácii, teda nesporne na základe svojej činnosti musí mať viac ako bežné/štandardné právne povedomie, keďže súčasťou jej činnosti sú aj otázky právne, riešenie právnych vzťahov a ich ekonomických súvislostí. Preto aj s ohľadom na jej doterajšie konanie a postoj, kedy povaha zmluvného vzťahu medzi ňou a žalobcom nebola sedem rokov sporná, nesporne vedela, že koná ako podnikateľský subjekt. Podnikateľské postavenie žalovanej sa neodvodzuje od toho, či je držiteľom iného oprávnenia vykonávať podnikateľskú činnosť, ale od skutočností uvádzaných žalovanou v predzmluvnom, ako aj zmluvnom vzťahu. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná už pri predkladaní dokladov potrebných pre poskytnutie úveru (osvedčenie o zápise, daňové priznanie a pod.) musela vedieť, že o úver žiada a vystupuje ako podnikateľka, nie ako spotrebiteľka. Upozornil na to, že Súdny dvor Európskej únie pri riešení výkladu únijného práva (smernica 93/13/ EHS) vo vzťahu k tomu, aké postavenie má byť priznané osobe vystupujúcej od začiatku vo vzťahu k dodávateľovi, ako podnikateľ a ktorá až následne tvrdí, že je spotrebiteľom, rozhodol že ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C-464/01, vo veci Johann Gruber proti BayWa AG). Tento záver je pritom opakovane preberaný vrcholnými súdnymi inštanciami členských štátov EÚ. „Rovnako, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva“ (Bundesgerichtshof, SRN, 22.12.2004, VIII ZR 91/04). Správanie zmluvných strán po uzavretí zmluvy je tiež určitým dôkazom o tom, čo strany pri uzavretí zmluvy zamýšľali, s akými pohnútkami do zmluvného vzťahu vstupovali a čo jej uzavretím sledovali. Tvrdiť s odstupom času, že žalovaná uzatvorila zmluvu ako spotrebiteľský subjekt, je dôkazom o zavádzaní, a to buď v čase uzatvárania zmluvy (čo nepožíva právnu ochranu, v zmysle vyššie uvedených rozhodnutí), alebo pre účely tohto konania. Pritom zmluva ako listina je preukázateľne podpísaná. Pripojenie súhlasu na zmluvu vo forme podpisu znamená súhlas so všetkými jej ustanoveniami, počnúc správnosťou údajov v označení strán, končiac potvrdením toho, k čomu sa chce konajúca osoba zaviazať. Zákon pri fyzických osobách podnikateľoch nevyžaduje vedenie samostatného podnikateľského účtu. Rovnako aj to, či žalovaná predmetné peňažné prostriedky eviduje vo svojom účtovníctve, je výlučne v dispozícii žalovaného, pričom práve ona je zodpovedná za riadne vedenie účtovníctva. Žalobca poprel tvrdenie žalovanej, že poskytnutá výška úveru mala byť nižšia, ako jeho suma uvedená v zmluve. Podľa článku 1. ods. 1.1 zmluvy o úvere veriteľ poskytne dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky v dohodnutej výške 13.248,- eur do ôsmich pracovných dní od doručenia jedného podpísaného rovnopisu tejto zmluvy dlžníkom veriteľom vrátane všetkých jej príloh. Podľa článku 4. ods. 4.1 zmluvy o úvere za poskytnutie úveru sa dlžník zaväzuje zaplatiť veriteľovi zmluvnú odmenu, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru. Zmluvná odmena predstavuje 6.328,- eur a je splatná ku dňu poskytnutia úveru. Podľa článku 9. ods. 9.1 zmluvy o úvere zmluvné strany sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok vyplývajúcich z tejto zmluvy ku dňu poskytnutia úveru, a to pohľadávky dlžníka podľa článku 1.1 oproti pohľadávke veriteľa podľa článku 4.1 tejto zmluvy. Rozdiel bude ku dňu poskytnutia úveru uhradený veriteľom na vyššie uvedený bankový účet dlžníka. V zmysle uvedeného a po započítaní vzájomných pohľadávok bola zostávajúca časť v sume 4.000,- eur (správne malo byť uvedené 5.000,- eur) vyplatená na účet dlžníka - žalovanej. Tento postup žalovaná nikdy nespochybnila, neodstúpila od úverovej zmluvy z dôvodu jej nesplnenia (§ 345 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“)), poskytnutie úveru nevypovedala (§ 500 ods. 2 Obchodného zákonníka) a ani žiadnym spôsobom nenapádala. Keďže žaloba bola podaná pred uplynutím premlčacej doby, na námietku premlčania vznesenú žalovanou nemožno prihliadať. 2.4 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo zistenia, že podľa žiadosti o poskytnutie úveru žalovaná ako podnikateľka požiadala žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 5.000,- eur na podnikateľskú činnosť, pričom predbežne bolo dohodnuté, že úver bude splatný v 48 mesačných splátkach po 236,- eur splatných do 28. dňa v mesiaci. Nominálna hodnota úveru bola vo výške 11.328,- eur. Na základe zmluvy o úvere poskytol žalobca žalovanej na účely výkonu jej podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky v dohodnutej výške 11.328,- eur, pričom však v zmysle bodu 4.1 zmluvy úver predstavoval 5.000,- eur a úroky za poskytnutie úveru 6.328,- eur. Išlo o zmluvnú odmenu, ktorá bola splatná ku dňu prevedenia revolvingu. Úver bol splatný v 48 mesačných splátkach po 236,- eur. V prípade omeškania dlžníka s úhradou splátky úveru o viac ako 15 dní po termíne splatnosti bol žalobca podľa bodu 12.1 oprávnený požadovať na základe vystavenej penalizačnej faktúry úhradu zmluvnej pokuty vo výške 5 % z nominálnej výšky úveru. Žalovaná uhradila len 8.968,- eur. Faktúrou č. 916000236 zo 17. januára 2016 a faktúrou č. 916001338 zo 17. apríla 2016 bola na základe zmluvy o revolvingovom úvere žalovanej
vyúčtovaná zmluvná pokuta, ktorá predstavovala 5 % zo sumy úveru (5 % zo sumy 11.328,- eur), t. j. 566,40 eur. 2.5 V tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že z ustanovenia § 497 a ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. Záväzok zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom zmluvy o úvere a je jeho podstatnou náležitosťou. Úroky zo zmluvy o úvere predstavujú odplatu za peňažné prostriedky, ktoré boli dlžníkovi na požiadanie poskytnuté podľa zmluvy o úvere. Tieto sú v zmysle ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky. Úroky sú splatné v dohodnutej dobe, inak spolu so záväzkom vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky. Podstatou zmluvy o úvere je záväzok veriteľa poskytnúť peniaze do určitej sumy v prospech dlžník a na jeho požiadanie čomu zodpovedá záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Podstatnými časťami úverovej zmluvy sú určenie zmluvných strán, určenie sumy do ktorej budú peňažné prostriedky poskytnuté, záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie poskytnúť peňažné prostriedky a záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky spolu s úrokmi. V uzavretej zmluve o spotrebnom úvere uvedené podstatné náležitosti zmluvy o úvere nechýbajú a teda došlo ku vzniku úverovej zmluvy medzi sporovými stranami, kde ako veriteľ vystupuje žalobca a ako dlžník žalovaná. 2.6 Súd mal nepochybne za preukázané, že žalobca pri uzatváraní zmluvy o revolvingovom úvere konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, pokiaľ úver poskytoval, v dôsledku čoho je potrebné ho považovať s odkazom na ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka za dodávateľa. Žalovaná vystupovala pri uzatváraní takejto zmluvy ako fyzická osoba, avšak v rámci predmetu svojej obchodnej a podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávala na základe osvedčenia o zápise do zoznamu správcov. Súd v tomto smere poukázal na to, že zákonodarca upravil charakter správcovskej činnosti, a to prostredníctvom odkazu na ustanovenie § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka priznal správcovskej činnosti charakter podnikateľskej činnosti, t. j. činnosti vykonávanej sústavne samostatne podnikateľom vo vlastnom mene na vlastnú zodpovednosť a za účelom dosiahnutia zisku. V prípade pochybnosti o tom, či ide alebo nejde o spotrebiteľskú zmluvu, zaťažuje dôkazné bremeno dodávateľa, avšak súd mal za to, že v prejednávanej veci neexistujú ani len pochybnosti o tom, že zmluvu o revolvingovom úvere uzatvorenú v zmysle Obchodného zákonníka uzatvárala žalovaná v postavení dlžníka na základe žiadosti o úver so žalobcom ako veriteľom, kde už v žiadosti uviedla účel úveru „v súvislosti s podnikateľskou aktivitou“. Navyše aj v článku 1. bod 1.1 zmluvy o revolvingovom úvere je zreteľne a jasne uvedené, že veriteľ poskytuje dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky v dohodnutej výške 11.328,- eur do ôsmich pracovných dní od doručenia jedného podpisového vzoru tejto zmluvy dlžníkom veriteľovi vrátane všetkých jeho príloh. Súčasne v záhlaví samotnej zmluvy o revolvingovom úvere je žalovaná identifikovaná ako správca konkurznej podstaty označená identifikačným číslom, takisto s poznámkou, že je zapísaná v štatistickom registri organizácií, právna forma 105- slobodné povolanie - fyzická osoba podnikajúca na základe iného ako živnostenského zákona. Súd v tomto smere neuveril žalovanej ohľadom tohto tvrdenia, nakoľko v samotnom záhlaví zmluvy o revolvingovom úvere je uvedené, že túto uzatvárala ako podnikateľ tak zreteľne, že nie je možné mať pochybnosť o tom, že by bola uvedená do omylu. Sama pritom uvádzala tak v žiadosti o úver, ako aj v daňových priznaniach, že predmetom podnikania sú právne činnosti, teda je logické, že je možné od nej požadovať vyššiu úroveň dôslednosti prístupu pri uzatváraní právnych úkonov. Na tom nič nemení ani okolnosť, na ktorú poukazovala žalovaná, že peňažné prostriedky použila na osobnú spotrebu a nie na podnikateľské aktivity, ako je to uvedené v zmluve o revolvingovom úvere. Na základe takto zisteného skutkového stavu je podľa názoru súdu zrejmé, že žalovaná vystupovala v rámci svojich podnikateľských aktivít. 2.7 Ohľadom námietky premlčania vznesenej žalovanou súd prvej inštancie konštatoval, že žaloba bola podaná 25. apríla 2020. Podľa článku 7. bod 7.4 zmluvy, ak bude prospech veriteľa vykonaná úhrada od dlžníka, je veriteľ oprávnený použiť túto čiastku na úhradu splatných záväzkov dlžníka. V konaní zo strany žalobcu bola predložená sumarizácia vykonaných platieb žalovanou v celkovej sume 8.963,- eur, zostala teda neuhradená časť splátok vo výške 2.360,- eur, t. j. 10 splátok za obdobie od 30. januára 2017 do 30. októbra 2017. Na ustálenie začiatku plynutia premlčacej doby, súd potreboval ustáliť, z akého titulu sa žalobca domáha svojho nároku. V konaní predložil žalobca do spisu pokus o zmier pred začatím súdneho konania, v ktorom uvádzal, že spoločnosť je oprávnená zosplatniť všetky záväzky. Súčasne v tomto podaní upozornil žalovanú, aby najneskôr do troch dní uhradila všetky svoje záväzky, v opačnom prípade uviedol, že dôjde k zosplatneniu úveru. Keďže oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti žalobca nepredložil, žalovaná bola povinná i naďalej plniť v dohodnutých splátkach. S prihliadnutím na dátum podania žaloby (25. apríl 2020) a štvorročnú premlčaciu dobu nárok žalobcu premlčaný nebol. 2.8 Vo vzťahu k zmluvnej pokute súd prvej inštancie konštatoval, že zmluvná (konvenčná) pokuta je zabezpečovací inštitút záväzkového práva, ktorý je upravený v Občianskom zákonníku a na túto úpravu
nadväzuje úprava v Obchodnom zákonníku, ktorý úpravu zmluvnej pokuty v Občianskom zákonníku dopĺňa a modifikuje pre obchodné vzťahy. Ide o vzťah všeobecnej právnej úpravy (Občiansky zákonník) a osobitnej právnej úpravy (Obchodný zákonník), pričom osobitná právna úprava má prednosť pred všeobecnou. Osobitná úprava zmluvnej pokuty v Obchodnom zákonníku sa týka zodpovednostného princípu. Zatiaľ čo Občiansky zákonník upravuje zmluvnú pokutu na princípe zodpovednosti za zavinenie, t. j. dlžník nie je povinný zmluvnú pokutu zaplatiť, ak porušenie povinnosti nezavinil, Obchodný zákonník uprednostňuje princíp zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie, teda zodpovednosť objektívnu. Keďže preskúmaním zmluvy o revolvingovom úvere neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali neplatnosti takéhoto zmluvného dojednania, súd dohodnutú zmluvnú pokutu žalobcovi priznal. Žalobca vyúčtoval žalovanej zmluvnú pokutu faktúrami č. 916000236 a č. 916001338, ktoré zneli na sumu 566,40 eur. Keďže žalovaná bola s plnením peňažného dlhu v omeškaní, súd priznal žalobcovi požadované úroky z omeškania v ním požadovanej výške. 2.9 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa § 387 ods. 1, § 388 ods. 1, § 397, § 497, § 502 ods. 1, § 2 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka, § 2 ods. 1, ods. 2 zákona č. 8/2005 Z.z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správcoch“) a § 544 Občianskeho zákonníka. Úroky z omeškania priznal súd žalobcovi v súlade s ustanoveniami § 365 ods. 1, § 369 ods. 1, ods. 2 prvá veta Obchodného zákonníka a § 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka. 2.10 O trovách konania rozhodol súdu prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s ustanovením § 262 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a priznal úspešnému žalobcovi proti neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
3. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami tvrdila, že v žiadosti o úver nenašla slovné spojenie „v súvislosti s podnikateľskou aktivitou“. Do žiadosti doplnila iba osobné údaje a výšku požadovaného úveru a doložila príjem. Celú žiadosť vyhotovil finančný agent X. H., ktorý pokiaľ bol činným finančným agentom vypovedal v prospech žalobcu, neskôr už ako nečinný dôchodca potvrdil, že žalobca sofistikovane poškodzoval spotrebiteľov už pri kontraktácii zmluvy a žiadal údaje o príjme. Keď zistil, že žiadateľom o úver je podnikateľ, použil tieto údaje a vyplnil zmluvné dokumenty tak, aby zdanlivo bol poskytnutý úver na podnikanie, hoci žiadateľ od začiatku vystupoval ako spotrebiteľ. Zdôraznila, že nemá právnické vzdelanie a napriek tomu, že disponuje oprávnením na výkon správcovskej činnosti, nemá okrem určitej úrovne znalostí konkurzných noriem žiadne ďalšie právne vedomosti potrebné na to, aby vedela vyhodnotiť, za akých okolností uvedených v zmluve je spotrebiteľkou a za akých ňou nie je. O osobitostiach spotrebiteľského režimu právnych vzťahov do vzniku sporu ani nevedela. Vypĺňanie žiadosti pánom Kubíkom ju presvedčilo v tom, že žiada o úver ako fyzická osoba, na preukázanie príjmu disponuje podnikateľským oprávnením a žiada o úver vo výške 5.000,- eur. Samotný text zmluvy jej nebol pred podpisom ani ponúknutý na prečítanie, ani osobitne prezentovaný. Nikdy by si nedovolila skresliť účtovné údaje a uviesť položku v sume 5.000,- eur alebo až 11.328,- eur v účtovníctve a v daňovom priznaní. Rovnako by podľa nej bolo aj z podnikateľského hľadiska nelogické, aby nevyužila následnú možnosť platiť jednotlivé splátky ako podnikateľka a tým si znižovať daňový základ v období splácania. V čase poskytnutia úveru disponovala aj podnikateľským účtom, ktorý používala výlučne na podnikateľské účely. Ak by chcela čerpať úver ako podnikateľka, použila by podnikateľský účet. Mala za to, že pre túto vec je smerodajný názor vyslovený v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-110/14 Horaţiu Ovidiu Costea proti SC Volksbank Rom?nia SA, podľa ktorého spotrebiteľom je akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu. Okrem toho za spornú považovala aj výšku istiny uvedenú v zmluve o revolvingovom úvere, keďže od začiatku žiadala o istinu 5.000,- eur, nie o 11.328,- eur, ale aj výšku odplaty, ktorá predstavuje 126 % istiny. Domnievala sa, že súd sa nedostatočne (skutkovo a právne) zaoberal aj otázkou premlčania. Zmluvnú pokutu z hľadiska obchodnoprávneho vzťahu považuje za absolútne neplatnú, keďže jej výška je dvojnásobná oproti mesačnej splátke a len dokresľuje úroveň úžery žalobcu a z hľadiska občianskoprávneho spotrebiteľského vzťahu za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorú súd musí za takú vyhlásiť vo výroku rozsudku. Na základe uvedených skutočností žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej v súdom určenej lehote písomne nevyjadril.
5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 34 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovanou a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
8. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil. V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie súdu prvej inštancie. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:
9. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti (hodnovernosť zdroja). Po „individuálnej selekcii“ následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti (pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi). K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky.
10. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že v žiadosti o úver nenašla slovné spojenie „v súvislosti s podnikateľskou aktivitou“, odvolací súd poukazuje na jej článok VI. Údaje o požadovanom úvere (v EUR), v ktorom je uvedené „účel čerpania úveru podnikateľská činnosť“.
11. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s argumentáciou žalovanej, že nemá okrem určitej úrovne znalostí konkurzných noriem žiadne ďalšie právne vedomosti potrebné na to, aby vedela vyhodnotiť, za akých okolností uvedených v zmluve je spotrebiteľkou a za akých ňou nie je. Podľa zoznamu správcov vedeného Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a zverejneného na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky žalovaná viac ako dvanásť rokov vykonáva
správcovskú činnosť, pri ktorej je jej úlohou aj vyhodnocovanie rôznych zmlúv, zmluvnou stranou ktorých je úpadca. Preto je neuveriteľné, aby žalovaná nedokázala zo zmluvy vyčítať, že úver jej bol poskytnutý na podnikateľskú činnosť a že takáto zmluva nie je zmluvou spotrebiteľskou.
12. Okolnosť, že úver nezaúčtovala do účtovníctva a nebol jej poukázaný na podnikateľský účet nevylučuje to, že úver nie je úverom spotrebiteľským. Rovnako tieto skutočnosti nemožno vnímať ako pochybenie veriteľa, keďže veriteľ nielenže nezodpovedá za vedenie účtovníctva žalovanej, ale úver jej mohol poskytnúť len na účet, ktorý mu oznámila.
13. Ak sa žalovaná domnievala, že pre túto vec je smerodajný vyššie citovaný názor vyslovený v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-110/14 Horaţiu Ovidiu Costea proti SC Volksbank Rom?nia SA, odvolací súd zdôrazňuje, že na rozdiel od skutkových okolností z ktorých súd vychádzal v tomto rozsudku, v danej veci žalovaná konala s cieľom vzťahujúcim sa k jej podnikaniu, čo nepochybne vyplýva zo žiadosti o poskytnutie úveru a zo zmluvy o revolvingovom úvere.
14. Čo sa týka spornosti výšky istiny uvedenej v zmluve o revolvingovom úvere, odvolací súd akceptuje tvrdenie žalovanej, že žiadala o úver vo výške 5.000,- eur. Súčasne však dodáva, že zo zmluvy o revolvingovom úvere je zrejmé, že suma 11.328,- eur pozostáva z istiny vo výške 5.000,- eur a zmluvnej odmeny vo výške 6.328,- eur, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie revolvingu.
15. Vo vzťahu k výške odplaty odvolací súd uvádza, že hoci sa odplata za poskytnutie úveru rovná 126 % výšky istiny, a teda ju možno považovať za pomerne vysokú, odplata predstavuje odmenu veriteľovi za to, že po dobu medzi dojednaním zmluvy o úvere a skutočným čerpaním úveru musel pre dlžníka rezervovať peňažné prostriedky, prípadne ich mať zabezpečené. Zmluva o úvere uzatvorená podľa § 497 Obchodného zákonníka nemôže byť dohodnutá ako bezúročná, keďže záväzok zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom zmluvy o úvere a je jej podstatnou náležitosťou. Navyše zo zmluvy o revolvingovom úvere jasne vyplýva jej výška a spôsob jej splácania a podľa hodnoty doteraz nesplatenej sumy úveru možno dospieť k záveru, že žalovaná jej väčšiu časť už aj splatila bez toho, aby jej výšku nejako namietala.
16. Odvolací súd hodnotí ako nedôvodnú aj námietku žalovanej, že súd prvej inštancie sa nedostatočne (skutkovo a právne) zaoberal otázkou premlčania, keďže súd sa ňou vznesenej námietke premlčania venoval v odsekoch 33. až 42. odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde nielenže citoval zákonné ustanovenia, podľa ktorých ju posúdil, ale aj detailne vysvetlil, prečo nemožno nárok žalobcu považovať za premlčaný.
17. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 3.492,80 eur s príslušenstvom zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania.
18. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalovanej za nedôvodné a vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a ustanovením § 262 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalobca úspešný v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 % a zároveň žalovaná v odvolacom konaní úspech nemala. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.
20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).