Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
faa/392999.4ffeee.pdf
PDF · 190.12 KB
No categories available
4ECdo/19/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 ECdo 19/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., proti povinnej J., bývajúcej
v L., o vymoženie 1 357,80 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Považská
Bystrica pod sp. zn. 6 Er 614/2013, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Trenčíne z 20. novembra 2013 sp. zn. 3 CoE 218/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená 25. mája 2013 podala súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie
na vymoženie sumy 1 357,80 Eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., so
sídlom v B., z 2. marca 2012 sp. zn. I., ktorým bola žalovanej J. uložená povinnosť zaplatiť
žalobkyni P. istinu v sume 1 357,80 Eur s príslušenstvom. Súdna exekútorka požiadala
Okresný súd Považská Bystrica o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Považská Bystrica uznesením z 1. júla 2013 č.k. 6 Er 614/2013-12 žiadosť
súdnej exekútorky Mgr. J. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
V odôvodnení poukázal na to, že na základe úverovej zmluvy z 26. septembra 2007 P.
(právna predchodkyňa oprávnenej) poskytla povinnej úver vo výške 50 000 Sk, ktorý sa
povinná zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach. Po preskúmaní
rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok dospel súd
prvého stupňa k záveru, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie treba
zamietnuť, lebo sa prieči zákonu. Vychádzal z toho, že úverová zmluva je spotrebiteľskou
zmluvou a na vec treba aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súčasťou úverovej zmluvy bola
rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej budú všetky spory účastníkov daného právneho
vzťahu rozhodované pred vyššie označeným rozhodcovským súdom, rozhodnutia ktorého
budú pre obe strany konečné a záväzné. Táto doložka nebola dojednaná individuálne
a spotrebiteľovi znemožňuje vyriešiť spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom
konaní. To odôvodňuje záver o neprijateľnosti tejto doložky [nekalej podmienky v zmysle
bodu 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“)]. Rozhodcovská doložka
je v danej veci neprijateľná zmluvná podmienka. Ide teda o neplatné ustanovenie
spotrebiteľskej zmluvy. Keďže neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť oprávnenie
rozhodcovského súdu konať v danej veci, nemožno ani rozhodcovský rozsudok, ktorý bol
v tomto prípade vydaný, považovať za exekučný titul. Vzhľadom na to, aplikujúc ustanovenie
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“), žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 20. novembra 2013
sp. zn. 3 CoE 218/2013 uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil (§ 219 O.s.p.).
Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého predmetná zmluva o úvere
je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom
v čase jej podpísania. Preto postupoval správne, keď na právne vzťahy vyplývajúce
zo zmluvy aplikoval ustanovenia spotrebiteľského práva a posudzoval rozhodcovskú doložku
ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu v právach a povinnostiach
medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Súhlasil s právnym hodnotením prvostupňového súdu,
že rozhodcovská doložka tak, ako je uvedená v obchodných podmienkach (bode 11.2), ktoré
sú súčasťou zmluvy o úvere zo dňa 26.9.2007 nemohla založiť právomoc rozhodcovského
súdu na prejednávanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktorý by následne mohlo požívať
tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania a stať sa spôsobilým predpokladom
exekúcie. Námietku oprávneného, že doručený rozhodcovský rozsudok nemožno preskúmať
podľa § 24 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, odôvodnil tým, že exekučný súd
dohliada na to, aby exekúcia bola vykonávaná v súlade so zákonom. Ak súd zistí dôvod pre
jej zastavenie tak ju zastaví, prípadne aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 EP). Túto povinnosť má
v ktorejkoľvek fáze exekučného konania.
Uviedol, že záver o prijateľnosti (primeranosti) aj v tejto veci spornej rozhodcovskej
doložky, nešlo oprieť ani o oprávneným citovanú právnu úpravu v zákone o bankách § 93
ods. 1, 2 – zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
v znení účinnom do 31.12.2007.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,
aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu
prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila
jednak z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p., v ktorej súvislosti poukázala na označené nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky a jednak z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p.
(t.j., že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov; v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom) a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. (v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci). Konštatovala, že právomoc rozhodcovského súdu vyplýva z rozhodcovskej
doložky z priloženej úverovej zmluvy. Vzhľadom na to, že pôvodným veriteľom, v čase
uzatvárania zmluvy, bola P., v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, bola
povinná ako banka ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o tom, že ich prípadné
vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní Stálym
rozhodcovským súdom. V zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. rozhodcovská zmluva
zaväzuje aj právnych nástupcov, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia.
Vzhľadom na to, že to vylúčené nebolo, oprávnená nemala inú možnosť ako podať žalobu na
rozhodcovskom súde podľa § 93b ods. 1 zákona o bankách. Prekážku „res iudicata“
dovolateľka vysvetľuje tým, že vec už bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným
rozhodcovským súdom. Exekučný súd v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať
správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom
nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona
potrebný. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ktorým došlo
k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd považovala to, že jej bolo
upreté právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky
o existencii neprijateľnej podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej
neplatnosti rozhodcovskej doložky, výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa
ustanovení zákona o bankách) prvostupňovým a odvolacím súdom a nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny
stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré porovnáva s občianskym súdnym konaním.
Poukázala na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle implementovanej Smernice rady
93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej skutočný význam v doktrinálnej
judikatúre ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne uvádzaných prípadoch. Dala
do pozornosti nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky – sp. zn. I. ÚS 77/2001,
II. ÚS 244/2004, IV. ÚS 110/2009, I. ÚS 335/2007, III. ÚS 264/2005, III. ÚS 499/2012.
Povinná vyjadrenie k dovolaniu oprávnenej nepodala.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej
právnej úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie
výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.).
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podradiť pod žiaden dôvod
prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.
Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil
a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.
nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno
ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nevyplýva.
Dovolateľka predovšetkým tvrdí, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí
do ich právomoci. Táto jej námietka, výslovne ani nešpecifikovaná v dovolaní, nie je však
opodstatnená.
Pri posudzovaní existencie vady konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p. (rozhodlo
sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov) dovolací súd vychádzal z ustanovenia § 7
ods. 1 O.s.p., podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú
spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány, ako i z ustanovenia § 104 ods. 1, druhá veta pred
bodkočiarkou O.s.p., podľa ktorého ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo
ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení
konania príslušnému orgánu.
O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepochybne
rozhoduje súd (§ 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku).
Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a e/ O.s.p. mali
spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“
v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,
i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., videla v odmietnutí práva na uspokojenie
priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené
a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata, § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným
podmienkam konania a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Jej podstata spočíva v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom
prípade sa vylučuje možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide
vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne
rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet
konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva
z rovnakých skutkových tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva
z rovnakého skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten
istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade,
ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania,
či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní
aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania
nevyplýva, že konaniu v tejto veci – t.j. medzi oprávnenou P., a povinnou J., týkajúcej sa
vymoženia 1 357,80 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod
sp. zn. 6 Er 614/2013 na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok z 2.
marca 2012 sp. zn. I., vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti R.
nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania a ktoré by sa
týkalo tých istých účastníkov. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí
právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak
exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je
materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom
vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž
vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním
exekúcie. Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie
vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa súdy mali dopustiť tým,
že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237
písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných
podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku
návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd totiž v predmetnej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní
od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších
stupňov.
Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba
zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,
je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré
mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených
záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (v zmysle ustálenej judikatúry)
sa považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené
zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie
exekúcie, čím sa oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 24/2010 a sp. zn. 3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci
nejde o túto vadu konania. Dospel pritom k záveru, že konanie súdov takouto vadou
nie je postihnuté.
Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú
otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť
platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.
3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č. 46 (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky W.), zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu
na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už
v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (okrem
iného) zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či
z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul)
vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v
ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia –
jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak
vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť,
či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto
skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom,
že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,
nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon
rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom,
že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy.
Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej
zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku (okrem iného) zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom,
t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd
musí pri tomto zisťovaní posúdiť, nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými
stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva
môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať
a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol
nikdy urobený.
Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná
o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok
skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi
zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha
mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov
pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.
Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného
predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska
jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní
dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou
(jej prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd
k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie
o skutkovom a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 2. marca 2012 sp. zn. I.,
vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti R.R. je okrem iného
zrejmé, že rozhodcovský súd založil svoju právomoc na ustanovení článku 3 ods. 6 zmluvy
o úvere z 26. septembra 2007, na Obchodných podmienkach pre úver a na základe
Všeobecných obchodných podmienok). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal
v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. (individuálne
dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyžadovanie prejednania sporov
výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti
s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení
vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná
rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom
a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný
súd k dispozícii, takýto záver umožňovali. Vo všeobecných obchodných podmienkach síce
bol upravený odlišný mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne vyhovel ustanoveniu
§ 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, keďže umožňoval, aby sa dlžník (povinný)
obrátil i na štátny súd. Avšak v prípade, ak by si uplatnil svoje práva veriteľ (oprávnená)
na rozhodcovskom súde, bol povinný sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto
ustanovenie takisto nemožno považovať za platne uzavretú rozhodcovskú doložku, keďže
je v sporoch, v ktorých by bola voči povinnému uplatnená žaloba, musí sa podriadiť
rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd. Teda
v prípadoch, ak je žalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho právny nástupca, nie je možné
sa brániť mimo rozhodcovského súdu, čo sťažuje prístup povinného ako spotrebiteľa
k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Hlavnými dôvodmi neplatnosti rozhodcovskej doložky
však bola najmä skutočnosť, že nebola ako súčasť formulárovej zmluvy individuálne
dojednaná a splynula s ostatným štandardnými ustanoveniami zmluvy. Neprimeranosť videli
konajúce súdy i v skutočnosti, že miesto konania je vzdialené od bydliska žalovaného
(povinného), čo je pre neho nevýhodné a môže ho odradiť od ochrany jeho práv.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že ustanovenie § 53
ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka podáva len príkladmý výpočet neprijateľných
podmienok uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených
v spotrebiteľskej zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení
výslovne uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo
v danom prípade.
Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
že exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné
predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti
oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého
stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim
z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211
ods. 3 O.s.p. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver
o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd
sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti
dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo
sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním
napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené
žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú
neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia
v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
či požiadaviek oprávnenej.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.
Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. že ich konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania
(samé osebe) nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie
je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ
nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Dovolací súd na záver dodáva, že Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-40/08 vo veci
Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav
medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,
vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd
má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého
týmto súdnym dvorom sa má smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí ihneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými
na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve
uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych
procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom
zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
Prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p, podľa
ktorého dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4, ktorý upravuje
prípustnosť dovolania proti rozsudku a v danej veci odvolací súd rozhodol uznesením.
Odvolací súd v prejednávanej veci nepotvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým by súd
prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že jej žiadne trovy tohto konania nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. marca 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová