Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7ECdo/50/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávneného P., s.r.o., so sídlom A.,

zastúpeného V., s.r.o., so sídlom K., proti povinnej M., bytom T., o vymoženie 1 485,47 Eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn. ,

o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banská Bystrica zo dňa 8. augusta

2013 sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnený dňa 13. decembra 2012 podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie

exekúcie na vymoženie sumy 1 485,47 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným

pri R., a.s., so sídlom v B., zo dňa 9.12.2011 sp.zn. IIC12100378, ktorým bola žalovanej: M.,

bytom T., uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi P., s.r.o. istinu v sume 1 4876,47 Eur s

príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Banská Bystrica o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Banská Bystrica uznesením zo dňa 4.1.2011 č.k. -11

žiadosť súdnej exekútorky JUDr. J. zo dňa 13.12.2012, ktorá bola súdu doručená dňa

27.12.2012,o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, po preskúmaní exekučného

titulu na základe zistenia zo všeobecných obchodných podmienok, že zmluvné strany si

dojednali rozhodcovskú doložku, ktorá síce dáva spotrebiteľovi možnosť výberu medzi

všeobecným a rozhodcovským súdom, avšak v prípade, ak by banka podala žalobu na

2

rozhodcovský súd predtým ako spotrebiteľ podá žalobu na všeobecný súd, spotrebiteľ

je v takom prípade nútený podrobiť sa začatému rozhodcovskému konaniu na rozhodcovskom

súde, ktorého právomoc je založená rozhodcovskou doložkou. Podľa názoru súdu,

rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve (zmluva o úvere č. 6361309308 zo dňa

20.6.2008 uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou a následné

konanie pred rozhodcovským súdom odopiera ochranu spotrebiteľovi, ktorú mu poskytujú

ustanovenia a nasl. a Smernica 93/13/EHS. Výkon práv

oprávneného podľa predmetnej rozhodcovskej doložky považoval za nezlučiteľný s normami

na ochranu spotrebiteľa i dobrými mravmi. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd

vyvodil z „obmedzenia“ práva spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany domáhať

sa ochrany na všeobecnom súde v Slovenskej republike a túto rozhodcovskú doložku

nepovažoval za dojednanú so spotrebiteľom individuálne, pričom rozhodcovská doložka núti

povinnú v prípade sporu podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, čím sa mu odoberá

možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Táto doložka preto spôsobuje hrubú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej ako

spotrebiteľa. Povinná tieto podmienky nemohla ovplyvniť; mohla len zmluvu ako celok

odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam, včítane rozhodcovskej doložky a nemala

teda možnosť osobitne si dohodnúť zmluvné podmienky. Poukázal na to, že spotrebiteľ

sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide

o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu

na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom

ovplyvniť ich obsah. Považoval preto rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku

v spotrebiteľskej zmluve, a teda za podmienku neplatnú ( ). Keďže

rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky nemôže byť

spôsobilým titulom na vykonanie exekúcie, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietol.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávneného uznesením zo dňa 8.8.2013

sp.zn. uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219

ods. 1 a podľa sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením

rozhodnutia súdu prvého stupňa a na skonštatovanie správnosti dôvodov prvostupňového

rozhodnutia vyslovil názor, že zmluvná podmienka dojednaná účastníkmi v podobe

rozhodcovskej doložky, podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná rozhodcovský súd

(čím núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho možnosti riešiť

3

prípadné spory pred štátnym súdom), spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v prospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou

podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania prihliadať z úradnej

povinnosti, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ touto neprijateľnou zmluvnou

podmienkou nebol viazaný. Len v prípade, ak by rozhodcovská doložka bola dohodnutá

individuálne, bolo by zrejmé, že spotrebiteľ bol riadne oboznámený s rozhodcovskou

doložkou a pristúpil na ňu. V predmetnej veci rozhodcovská doložka je neprijateľnou

zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonní je neplatná,

a keď potom medzi zmluvnými strany nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle

a nasl. , nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu

v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený

ako exekučný titul, je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky

a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku a výkon

exekúcie na jeho podklade je neprípustný, pričom odvolací súd poukázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp.zn. . Podľa názoru odvolacieho súdu, celý postup

od rozhodovacej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia práv

dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto spôsobom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer

na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného ako dodávateľa podľa predmetnej

rozhodcovskej doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný z dobrými mravmi a právnou

úpravou ochrany spotrebiteľa bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona

o rozhodcovskom konaní už v štádiu rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nakoľko súdny exekútor žiadal

vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na neplatnú rozhodcovskú

doložku ani nemal byť vydaný. Nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať

spor účastníkov konania. Súd prvého stupňa preto správne zamietol žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol

uznesenie krajského súdu zmeniť a poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie,

alternatívne zrušiť uznesenie odvolacieho súdu a tiež aj uznesenie súdu prvého stupňa a vec

vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodil z § 237 písm. a/, d/,

e/, f/ (t.j. že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; nepodal

sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom konania

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/

až c/ (v konaní došlo k vadám uvedeným v ; konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci). Prekážku „rei iudicatae“ dovolateľ odôvodňoval tým, že vec už bola

právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom. Exekučný súd

v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať správnosť rozhodcovského rozsudku

ako exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom nebol podaný osobitný návrh na začatie

konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona potrebný. Za postup súdov, ktorým mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom, ktorým došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý

súdny proces podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd považoval to, že mu bolo upreté právo na výkon

rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe nesprávneho právneho

posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky existencie neprijateľnej

podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej

doložky, výkladu ustanovenia , Exekučného

poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa ustanovení zákona

o bankách) prvostupňovým a odvolacím súdom. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal

skutkový a právny stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré porovnával

s občianskym súdnym konaním. Poukázal na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle

implementovanej Smernice rady 93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky

a jej skutočný význam v doktrinálnej judikatúre ESD s prihliadnutím na závery prijaté

v konkrétne uvádzaných prípadoch.

Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený v súlade s

ods. 1 skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia V zmysle platnej právnej

5

úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie stanoviska (

ods. 1 písm. a/ a písm. b/ ). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky (, , ).

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod

prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie stanoviska.

Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil

a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie oprávneného preto podľa ustanovenia a

nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

6

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo

k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne

došlo.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle , , netvrdil

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňoval oprávnený tým, že v danom

prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov ( ).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7

ods. 1 ). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí

orgánov verejnej správy (viď bližšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľ vyčítal súdom nižšieho stupňa, že v rozpore

so zákonom preskúmavali právoplatné exekučné tituly a že bez zákonom zvereného

oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej

doložky. Dovolateľ tak v skutočnosti namietal, že rozhodnutia súdov spočívajú

na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –

hľadiska (viď ) preto nešlo zo strany oprávneného o námietku nedostatku

právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľ uviedol vo väzbe na otázku zákonnosti

a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci),

na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Dovolaním napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní, v ktorom

právomoc súdov (exekučného súdu, ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe)

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29,

§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1). Námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ tak nebola opodstatnená.

Dovolateľom namietané vady uvedené v ustanovení a

mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“

v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,

i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať

pred súdom v zmysle videl v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej

pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené

a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.

K tomuto dovolateľom namietanému dôvodu treba uviesť, že prekážka rozsúdenej veci

(/rei iudicatae/ ) patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia

v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom,

že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje možnosť

totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní

ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy,

ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových

tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). O totožnosť

účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými

účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251

ods. 4 ).

Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania nevyplýva, že konaniu v tejto veci –

t.j. medzi oprávneným P. s.r.o., a povinnou M., bytom T., o vymoženie 1 485,47 Eur s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn. na

podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok zo dňa 9.12.2011 sp.zn.

IIC12100378, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R., a.s. nepredchádzalo

žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, ktoré by sa týkalo tých istých

účastníkov. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný

rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd

skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne

vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených

prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho

rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Oprávnený preto neopodstatnene namietal, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie vadou

uvedenou v

Pokiaľ ide o vadu podľa , ktorej sa súdy mali dopustiť tým,

že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo

potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237

písm. e/ zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných

podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku

návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, treba konanie zastaviť.

Exekučný súd totiž v predmetnej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní

od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska ( ) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu

na začatie konania v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú

oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších

stupňov.

Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle treba

zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,

je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia,

ktoré mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a oprávnených záujmov. Za porušenie práva v zmysle (v zmysle

ustálenej judikatúry) sa považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti

9

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie

neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž

zastavenie exekúcie, čím sa oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp.zn. a sp.zn. ). Dovolací súd pri skúmaní, či v predmetnej

veci nejde o túto vadu konania zistil, že konanie súdov takouto vadou nie je postihnuté.

Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú

otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť

platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona

č. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul

sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní

od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí,

ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo

návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011

sp.zn. , uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č. 46 (dostupnej na internetových

stránkach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko,

že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal

pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd

v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie

10

(iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom,

t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených

v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke

formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané),

ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,

zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia

uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť,

či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom

(túto skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľ). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom,

že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,

nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon

rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho

právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom

právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi

zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky.

Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej

zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem

iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom

s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť

nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,

či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc

rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť

právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o návrhu

na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových

a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený

už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami

bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená

11

na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky

vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou

doložkou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť tvrdeniu dovolateľa v tom, že zo žiadneho ustanovenia

procesného predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť

z hľadiska jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom

podložený postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdil vo svojom dovolaní

dovolateľ. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Ustanovenie podáva len príkladmý

výpočet neprijateľných podmienok uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť

podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk,

než v tomto ustanovení výslovne uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade s výkladovými

pravidlami uvedenými v Smernici tak, ako tomu bolo v danom prípade.

Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

že exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore

so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti

oprávnenému pred súdom konať v zmysle ustanovenia

Dovolateľom namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. že ich konanie

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

a že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

12

písm. b/, c/ ), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé

osebe) nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie

je v ustanoveniach upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ

nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému prieskumu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďže prípustnosť dovolania oprávneného nemožno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie odmietol podľa v spojení s

ods. 5 ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal ( v spojení s

ods. 1 , a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však

žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. marca 2014

JUDr. Ľubor Š e b o , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková