Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
8c7/390909.cac4fa.pdf
PDF · 189.59 KB
No categories available
4Cdo/227/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 227/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom
v B., zastúpenej V., s.r.o., so sídlom v B., proti povinnému L., bývajúcemu v S., o vymoženie
1 736,36 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp.zn. 10
Er 423/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 26. apríla
2012 sp.zn. 14 CoE 43/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala 30. júna 2011 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie
na vymoženie sumy 1 736,36 Eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
pri R., a.s., so sídlom v B., zo 6. mája 2011 sp.zn. IDB0410178, ktorým bola žalovanému L.
uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni P., s.r.o. istinu v sume 1 736,36 Eur s príslušenstvom.
Súdny exekútor požiadal Okresný súd Spišská Nová Ves ako exekučný súd o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd vydal 1. augusta 2011 poverenie na
vykonanie exekúcie na vymoženie 1 736,36 s príslušenstvom špecifikovaným v poverení
a zároveň uznesením z 1. augusta 2011 č.k. 10 Er 423/2011-16 žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia v časti 21 %-ného ročného úroku zo sumy 1 736,36 Eur od 2. marca
2010 do zaplatenia zamietol. Krajský súd v Košiciach uznesením z 28. októbra 2011 sp.zn. 14
CoE 180/2011 uznesenie exekučného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Exekučný súd uznesením z 31. januára 2012 č.k. 10 Er 423/2011-34 exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a zastavil ju. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov exekúcie.
Vec právne posúdil podľa § 41 ods. 1 a 2 a § 57 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného
poriadku (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 45 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), § 2 písm. a/ a § 3
ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon
o spotrebiteľských úveroch“) a § 52 ods. 1, 2 a 3, § 53 ods. 1, 4 písm. r/ a ods. 5 a § 54
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a ustanoveniami Smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „Smernica“). Vychádzal zo zistenia, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve
(zmluve o úvere z 21. novembra 2007 uzavretej medzi právnym predchodcom oprávnenej
a povinným) a následné konanie pred rozhodcovským súdom odopiera ochranu
spotrebiteľovi, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
a Smernica. Výkon práv oprávnenej podľa rozhodcovskej doložky považoval za nezlučiteľný
s normami na ochranu spotrebiteľa i dobrými mravmi. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky
súd vyvodil z „obmedzenia“ práva spotrebiteľa (povinného) ako slabšej zmluvnej strany
domáhať sa ochrany na všeobecnom súde v Slovenskej republike, pretože rozhodcovská
doložka nebola dojednaná so spotrebiteľom individuálne a od spotrebiteľa vyžaduje,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Takáto rozhodcovská
doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom takejto doložky vopred vzdáva svojich
práv. Spotrebiteľ mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým
úverovým podmienkam. Vzhľadom k uvedenému exekučný súd považoval rozhodcovskú
doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a preto za neplatnú. Keď vo veci vydal
rozhodcovský rozsudok rozhodca, ktorý konal na základe rozhodcovskej doložky,
ktorú exekučný súd považoval ako celok za neprijateľnú, a tým za neplatnú v súlade s § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Pretože
si súdny exekútor náhradu trov exekúcie neuplatnil, povinnému trovy exekúcie nevznikli
a oprávnená nemá právo na náhradu trov exekúcie, exekučný súd v súlade s § 200 ods. 2
Exekučného poriadku rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov exekúcie.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávnenej uznesením z 26. apríla 2012
sp.zn. 14 CoE 43/2012 uznesenie exekučného súdu potvrdil. Náhradu trov odvolacieho
konania účastníkom nepriznal. Odvolací súd sa stotožnil s názorom exekučného súdu, podľa
ktorého dojednaná rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Doplnil, že materiálna stránka právoplatnosti rozhodcovského rozsudku nie je bezvýnimočná,
ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej výnimky. Takou výnimkou
je § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý obsahuje osobitný prieskumný inštitút,
prieskumnú právomoc exekučného súdu. Podľa uvedeného ustanovenia je exekučný súd
oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak ako keby nebol právoplatný z hľadísk
uvedených v tomto ustanovení. Zdôraznil, že v danej veci ide medzi oprávnenou a povinným
o vzťah spotrebiteľský v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal na riešenie
tejto problematiky v zmysle Smernice. Ďalej uviedol, že povinnosť exekučného súdu
preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z § 44 Exekučného poriadku. V rámci
tohto prieskumu exekučný súd zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom
na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený
a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované. Pri skúmaní,
či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský
rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z rozsudku Súdneho
dvora zo 6. októbra 2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. Na základe uvedeného
považoval odvolací súd postup exekučného súdu pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky
za postup, ktorý je v súlade so zákonom. Aj podľa názoru odvolacieho súdu s poukazom
na § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, neprijateľným je dojednanie vyžadujúce
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán. Takáto podmienka je absolútne neplatná
v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. K námietke oprávnenej, že v čase podpisu
úverovej zmluvy bola pôvodne oprávnená povinná v zmysle § 93b zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách ponúknuť klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy
o tom, že ich prípadné spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, odvolací súd
uviedol, že podľa tohto ustanovenia účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy boli banky
a pobočky zahraničných bánk povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú
rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa
osobitného zákon, a to § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku (ďalej
len „zákon o platobnom styku“). V danej veci z exekučného titulu ani z výpisu z Obchodného
vestníka č. 49/2003 nevyplýva, že Stály rozhodcovský súd zriadený pri R., a.s. je stálym
rozhodcovským súdom zriadeným v zmysle zákona o platobnom styku, pričom jedine takýto
rozhodcovský súd bol oprávnený prejednávať a rozhodovať spory z bankových obchodov.
Z dôvodu neplatného uzavretia rozhodcovskej doložky rozhodcovský súd nebol oprávnený vo
veci konať a vydať predmetný rozhodcovský rozsudok, a teda exekučný titul nebol vydaný
orgánom na to oprávneným. Už samotná táto skutočnosť predstavovala vadu exekučného
titulu, ktorá bránila vykonaniu exekúcie. Preto odvolací súd považoval za nadbytočné
zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami oprávnenej a z tohto dôvodu rozhodnutie
exekučného súdu podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) ako
vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, keď
oprávnená nebola v konaní úspešná a ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania
nevznikli.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,
aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie
exekučného súdu a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila
z § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. (t.j., že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom) a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237; konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Prekážku
„res iudicata“ dovolateľka vysvetľuje tým, že vec už bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom
vydaným rozhodcovským súdom. Exekučný súd v exekučnom konaní nebol oprávnený
preskúmať správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a na jeho preskúmanie
súdom nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona
potrebný. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ktorým došlo
k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd považovala to, že jej bolo
upreté právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky
o existencii neprijateľnej podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej
neplatnosti rozhodcovskej doložky, výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa
ustanovení zákona o bankách) prvostupňovým a odvolacím súdom. V dôvodoch dovolania
podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci, význam rozhodcovského konania,
ktoré porovnáva s občianskym súdnym konaním. Poukázala na význam ochrany práv
spotrebiteľa vo svetle implementovanej Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky
a jej skutočný význam v doktrinálnej judikatúre ESD s prihliadnutím na závery prijaté
v konkrétne uvádzaných prípadoch.
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v zmysle § 241
ods. 1 O.s.p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej
právnej úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska (§ 239 ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,
ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie
o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/,
písm. c/ O.s.p.).
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod
prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.
Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil
a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.
nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo
k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne
došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a písm. e/ O.s.p.
mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“
v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,
i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., videla v odmietnutí práva na uspokojenie
priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené
a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.
K prvému dovolateľkou namietanému dôvodu treba uviesť, že prekážka rozsúdenej
veci (rei iudicatae – § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným podmienkam konania
a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva
v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje
možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy,
keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne
rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet
konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva
z rovnakých skutkových tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva
z rovnakého skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide
o ten istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade,
ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania,
či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní
aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania
nevyplýva, že konaniu v tejto veci – t.j. medzi oprávnenou a povinným, týkajúcou
sa vymoženia 1 736,36 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves
pod sp.zn. 10 Er 423/2011 na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok
zo 6. mája 2011 sp zn. IDB0410178, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
pri R., a.s. by predchádzalo iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania a ktoré by
sa týkalo tých istých účastníkov. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí
právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak
exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je
materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom
vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž
vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním
exekúcie. Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie
vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa súdy mali, dopustiť tým,
že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237
písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných
podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku
návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd, totiž v predmetnej veci, začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní
od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších
stupňov.
Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba
zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,
je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia,
ktoré mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a oprávnených záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (v zmysle
ustálenej judikatúry) sa považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, rozhodnutie o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie,
čím sa oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia
(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 24/2010
a sp.zn. 3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci nejde o túto vadu
konania. Dospel pritom k záveru, že konanie súdov takouto vadou nie je postihnuté.
Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú
otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, je oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť
platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.
Podľa § 40 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o rozhodcovskom konaní, účastník
rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia
tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci,
ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3), b) rozhodcovský
rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo
sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní.
Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania,
proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia
alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/
ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1
písm. b/ alebo c/.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011
sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových
stránkach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko,
že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal
pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie
(iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom,
t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke
formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané),
ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,
zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, ako aj v štádiu rozhodovania
o vyhlásení exekúcie za neprípustné a jej zastavenie, bezpochyby oprávnený posúdiť,
či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom
(túto skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie
v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad
materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon
rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom,
že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy.
Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej
zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom,
t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd
musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými
stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva
môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať
a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol
nikdy urobený. Obdobne pri postupe podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní,
kedy exekučný súd zastaví exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky uvedené v ods. 1 písm. b) alebo c) tohto ustanovenia.
Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o návrhu
na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových
a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45
ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať,
či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd
zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej
zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych
predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.
Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného
predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska
jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup
exekučného súdu, ktorý skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd
si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní
dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a § 40 a 45 zákona
o rozhodcovskom konaní.
K záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej prijateľnosti
a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii rozhodujúce
skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom a právnom
stave (z rozhodcovského rozsudku zo 6. mája 2011 sp. zn. IDB0410178, vydaného Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti R., a.s. je okrem iného zrejmé, že
rozhodcovský súd založil svoju právomoc na ustanovení Všeobecných obchodných
podmienok, na zmluve o úvere a na Obchodných podmienkach pre úver). Otázku prijateľnosti
rozhodcovskej doložky skúmal v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3,
bod 1. a 2. (individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyžadovanie
prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery,
ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú povahu zjavných
skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu
o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto je neplatná, nie je v zjavnom
rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny,
ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umožňovali. Hlavnými dôvodmi neplatnosti
rozhodcovskej doložky bola skutočnosť, že nebola ako súčasť formulárovej zmluvy
individuálne dojednaná a splynula s ostatným štandardnými ustanoveniami zmluvy.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených
v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve
bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne uvedených,
najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou.
Keďže exekučný súd zistil, že exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku
predloženého oprávnenou, je v rozpore so zákonom, dospel k správnemu záveru o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú a jej zastaveniu. Pokiaľ odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo
o prípad, že pre toto rozhodnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Postup súdov nižších
stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí exekučného
súdu a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim
z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211
ods. 3 O.s.p. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou predložené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu.
Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia exekučného súdu, sám na zdôraznenie
správnosti dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil,
prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo
nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď
oprávnenú neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom
prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv či požiadaviek oprávnenej.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.
Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. že ich konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. b/, c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé
osebe) nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie
je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ
nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu žiadne trovy tohto konania nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. marca 2014
JUDr. Ľubor Š e b o , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková